Identita pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Identity (en-GB)
- Identität (de)
- Identité (fr)
Explikácia pojmu
Pojem identita označuje rovnakosť alebo zhodu vo vzťahu vecí alebo osôb. Tento vzťah sa vníma ako niečo špecifické a nezameniteľné. Identita ako koncept vedného diskurzu má svoj pôvod vo filozofii, kde označuje absolútnu logickú rovnakosť. Identita javu zároveň vždy predpokladá jeho odlíšiteľnosť od iného javu.
Identita ako pojem patrí do úzkeho okruhu špekulatívnej metafyziky a formálnej logiky, primárne sa ňou uchopoval problém osobnej identity (John Locke, David Hume). Až v 50. rokoch 20. storočia sa tento pojem dostal do odbornej diskusie ako spoločenskovedná kategória. V spoločenských vedách funguje interdisciplinárne, ťažiskovo však hlavne v psychológii. Napriek širokému používaniu tohto pojmu sa dajú vypreparovať niektoré významové prvky v systémovom procese jeho stabilizácie v diskurze vied (Gleason 1983, 910 – 931).
V nemeckom kontexte bol pojem identity v rámci idealizmu a v období romantizmu používaný v súvislosti s koncepciami racionálneho a vedomého subjektu. V 20. storočí vychádzajú paradigmatické koncepcie identity zo sociálnych vied, ktorých modely sú podložené freudovskou psychoanalýzou a opisujú personálnu identitu človeka v spletitých väzbách so sociálnym prostredím (sociálna psychológia). Druhou silnou vetvou konceptualizácie identity v humanitných vedách je filozofia jazyka, kde sa jazyk vníma ako nevyhnutný predpoklad myslenia. Tretiu paradigmu nájdeme v oblasti kultúrnych štúdií, ktoré výrazne ovplyvnili uvažovanie o identite približne v 80. a 90. rokov 20. storočia a nadväzujú na kontexty postmoderných a postštrukturalistických teórií.
Jürgen Belgrad identifikuje tri úrovne používania pojmu identita:
1. ako logická forma identity, ako princíp identity, ako logická zhoda (logická identita): do akej miery sa veci, okolnosti, výroky atď. navzájom podobajú, zhodujú, a teda sú identické;
2. ako čisté vedomie identity poznávajúceho subjektu (epistemická identita);
3. ako individuálne vedomie identity vlastnej osoby (personálna identita): individuálna identita praktického subjektu, ktorá sa týka sociálno-psychologickej otázky, ako je identita jednotlivca možná, ako je možné rozvíjanie subjektivity prostredníctvom identity (Belgrad 1992, 10 a n.; por. aj Henrich 1979, 2016).
Vedecké diskusie o identite sa týkajú prevažne konceptov osobnej a kolektívnej identity. Identita v zmysle personálnej identity (sebaidentifikácie; Letz – Slavkovský – Brezinský 1998) sa vzťahuje na vedomie človeka o vlastnej autonómnosti, koherencii jeho osoby a kontinuite v čase. Pojem personálna (osobná) identita sa v odbornom diskurze používa do veľkej miery s odkazom na dielo Georgea H. Meada Mind, Self, and Society (1934). To, čo sa dnes v sociálnych vedách rozumie pod pojmom personálna identita, v základných črtách zodpovedá koncepcii „self“ (Straub 2000). Oba termíny označujú štrukturálnu jednotu subjektu alebo osoby, ktorá je vyjadrená ako špecifický spôsob rekurencie subjektu alebo osoby na seba samého. Personálna identita odkazuje na historicky podmienenú, sociálne a časovo formovanú podobu vzťahu subjektu k sebe a svetu (Straub 2000).
V súčasnej odbornej literatúre prevažuje názor, že identita (buď osobná alebo kolektívna) je produktom sociálnej konštrukcie (Báčová 1999).
Kolektívna (sociálna) identita označuje predstavy o rovnakosti či podobnosti s inými ľuďmi (vzájomná identifikácia ľudí na základe ich rovnakosti alebo podobnosti). Kolektívna identita sa definuje prostredníctvom rolí v komunikačných systémoch, definuje sa na pozadí štruktúry sociálneho života. Na tejto úrovni vzniká aj predstava o kultúrnej identite, kde sa zdôrazňuje kultúrny význam spoločenstiev a ich presvedčení, hodnôt, noriem, spôsobov myslenia a konania.
Skutočnosť, že identita sa primárne spája s predstavami jednotlivca o sebe samom, ako aj o svojom sociálnom správaní, spôsobuje, že prenos konceptu identity na kolektívy a kultúry sa bude javiť ako problematický. Avšak skutočnosťou je, že spoločenstvá tvoria súčasť identity jednotlivca. Príslušnosť jednotlivca k etnickým, jazykovým alebo národným kontextom sa vytvára v predstavách tých, ktorí k nim patria a stretom s cudzím. Sociálny psychológ George Herbert Mead (1934) v rámci svojho symbolického interakcionizmu zastával názor, že jednotlivec a spoločnosť sa formujú navzájom.
V sociálno-psychologickom chápaní sa identita formuje v sociálnych interakciách. Koncept identity teda zahŕňa predstavu indivídua o vlastnej kontinuite a zároveň jeho predstavy o tom, aký obraz o ňom majú ostatní. Pojem identity v sociálnej psychológii sa v tomto duchu spája s prácami Erika H. Eriksona (1973), ktorý tvrdil, že na to, aby indivíduum malo identitu, sú potrebné dve rôzne perspektívy vnímania: vnímanie vlastnej rovnakosti a kontinuity v čase (perspektíva zvnútra) a potvrdenie tohto sebavnímania inými (perspektíva zvonku).
Podľa nemeckého filozofa Jürgena Habermasa (1976) dialektika personálnej identity „ja“ pozostáva zo socializácie a individualizácie tým, že subjekt sa najprv začleňuje do určitého sociálneho systému, zatiaľ čo neskôr sa identita „ja“ rozvíja prostredníctvom individualizácie.
Ak sa identita (jedno či personálna alebo kolektívna) vníma ako jednotná a kontinuálna, je to preto, že si o sebe vytvárame istý spôsob integrácie diskontinuity do konzistentného a kontinuálneho naratívu, ktorý možno nazvať životný príbeh. Hlavne francúzsky filozof Paul Ricœur (1996) zdôvodňoval koreláciu medzi identitou a naráciou a tvrdil, že narácia je médiom, v ktorom sa konštituuje identita. Na to, aby sa dva zásadné momenty identity, ktoré Ricœur nazýva męmeté (de. Selbigkeit, lat. idem) a ipséité (de. Selbstheit, lat. ipse), dostali do dialektického vzťahu, subjekt využíva naratívne operácie, ktorými integruje premenlivosť, diskontinuitu a nestálosť. Ricœur tu hovorí o naratívnom tvarovaní identity. Takéto naratívne formovanie identity možno demonštrovať na jednotlivcoch, ako aj na komunitách. Vzťahy medzi naratívnym formovaním osobných identít a naratívmi sociálnych celkov (v podobe naratívnych vzorov) tvoria objekt výskumu v rámci kultúrnych štúdií.
Z pohľadu teórie systémov identita funguje podľa kódu identický/neidentický a slúži na konštituovanie kolektívnej spolupatričnosti. Jej médiom sú formy sociálnej komunikácie. Otázka znie, ako sa identita vytvára v operáciách sociálnej komunikácie (Luhmann 2005).
Postmoderné teórie sa vo všeobecnosti vyznačujú tým, že sa zameriavajú na dekonštrukciu myslenia o identite a nabádajú zamyslieť sa nad jazykovou konštitúciou identity. Foucaultova analýza diskurzov sa preto snaží poskytnúť pohľad na historický vznik predstáv o poriadku a integrite, vrátane konceptu identity. Paradigma postmoderny výrazne posunula perspektívu uvažovania od identity smerom k rozdielnosti a prispela k deontologizácii chápania identity tým, že sa zameriava na otázku konštruovanosti identity v sociálnych komunikáciách (Wenzel 1995).
Literatúra
Letz, Ján – Slavkovský, Reginald Adrián – Brezinský, Oliver, eds.1998. Personálna identita človeka. Acta Philosophica Tyrnaviensia 3. Trnava: Filozofická fakulta TU.
Bačová, Viera. 1999. „Osobná identita ako text – sociálno-konštruktivistický pohľad na identitu.“ In Sociální procesy a osobnost, eds. Marek Blatný – Mojmír Svoboda, 18 – 23. Brno: Masarykova univerzita.
Belgrad, Jürgen. 1992. Identität als Spiel. Eine Kritik des Identitätskonzepts von Jürgen Habermas. Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-322-88875-4.
Erikson, Erik H. 1973. Identität und Lebenszyklus. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Gleason, Philip. 1983. „Identifying Identity: A Semantic History.“ The Journal of American History 69, 4: 910 – 931. DOI: https://doi.org/10.2307/1901196.
Habermas, Jürgen. 1976. „Können komplexe Gesellschaften eine vernünftige Identität ausbilden?“ In Zur Rekonstruktion des Historischen Materialismus, ed. Jürgen Habermas, 92 – 126. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Henrich, Dieter. 1979. „Identität – Begriffe, Probleme, Grenzen.“ In Identität, eds. Odo Marquard – Karlheinz Stierle, 133 – 186. München: Fink.
Henrich, Dieter. 2016. „Philosophische Zugänge zur Identitätsfrage.“ In Menschsein als Selbst- und Fremdbestimmung: Eine theologische Reflexion philosophischer, literarischer und sozialwissenschaftlicher Zugänge zur Identitätsfrage, ed. Christina Drobe, 7 – 89. Berlin – Boston: De Gruyter. DOI: https://doi.org/10.1515/9783110465983.
Hume, David. 1989. Ein Traktat über die menschliche Natur. Band I: Über den Verstand. Preložil Theodor Lipps. Hamburg: Felix Meiner.
Locke, John. 1981. Versuch über den menschlichen Verstand. Band I: Buch I und II. Preložil Carl Winkler. Hamburg: Felix Meiner.
Luhmann, Niklas. [1990] 2005. „Identität – was oder wie?“ In Soziologische Aufklärung 5. Konstruktivistische Perspektiven, Niklas Luhmann, 15 – 30. Wiesbaden: Springer. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-663-11449-9_1.
Mead, George Herbert. [1934] 1968. Geist, Identität und Gesellschaft aus der Sicht des Sozialbehaviorismus. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Ricœur, Paul. [1996] 2005. Das Selbst als ein Anderer. Preložil Jean Greisch. München: Wilhelm Fink Verlag.
Straub, Jürgen. 2000. „Identitätstheorie, empirische Identitätsforschung und die „postmoderne“ armchair psychology.“ Zeitschrift für qualitative Bildungs-, Beratungs- und Sozialforschung (ZBBS) 1: 167 – 194.
Wenzel, Harald. 1995. „Gibt es ein postmodernes Selbst? Neuere Theorien und Diagnosen der Identität in fortgeschrittenen Gesellschaften.“ In Berliner Journal für Soziologie 5: 113 – 131.