Tel Quel pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Tel Quel (en-GB)
- Tel Quel (de)
- Tel Quel (fr)
Explikácia pojmu
Tel Quel je názov francúzskeho avantgardného literárneho časopisu a zoskupenia, ktoré vzniklo roku 1958 v Paríži z iniciatívy mladých autorov a literárnych vedcov, sústredených okolo Philippa Sollersa, Jeana-Ederna Halliera a Pierra-Andrého Boutanga. Názov – v doslovnom preklade: Taký aký – je odkazom na Nietzscheho výrok „Chcem svet a chcem ho TAKÝ, AKÝ je“[1] (Tel Quel, 1960, 1; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M.). Periodikum vychádzalo vo vydavateľstve Seuil od jari roku 1960 do jesene roku 1982 trikrát ročne. Vyše dvoch desaťročí bolo hlavným médiom literárnej a teoretickej avantgardy vo Francúzsku, ktorá odmietala surrealizmus, ale aj sartrovskú angažovanosť. Dejiny Tel Quel poznamenala séria radikálnych manifestov, ostrých výmen názorov, prudkých zmien estetickej, ideovej, filozofickej orientácie a politických postojov, ale aj záujmových konfliktov, vzájomných útokov, demisií a exkomunikácií (por. Forest 1995).
Periodikum prešlo piatimi vývinovými štádiami (Pinto 1991, 66 –77). Prvé obdobie (1960 – 1963) bolo estetické: mladí zakladatelia Tel Quel sa zaujímali o modernú lingvistiku a psychoanalýzu, udržiavali úzke kontakty s predstaviteľmi francúzskeho nového románu, ale aj s autormi ako Georges Bataille či Francis Ponge. Svedčí o tom i podtitul prvého čísla časopisu Lingvistika/Psychoanalýza/Literatúra. Druhú fázu (1963 – 1966) zahájilo založenie špeciálnej edície Tel Quel vo vydavateľstve Seuil: vyšli tu fikcie autotelického charakteru odmietajúce stvárňovanie skutočnosti, ako napríklad Sollersova Drame (Dráma, 1965), a tiež teoretické práce ako Sollersov Le roman et l’expérience des limites (Román a hraničná skúsenosť, 1965) alebo eseje významných vedcov, napríklad Barthesove Essais critiques (Kritické eseje, 1964) či Critique et vérité (1966; Kritika a pravda, čes. 1997, prel. Josef Čermák, Josef Dubský a Julie Štěpánková), Genettove Figures I (Figúry, 1966), Todorovova Théorie de la littérature (Teória literatúry, 1966). V centre pozornosti skupiny, odvolávajúcej sa v tejto fáze najmä na Sigmunda Freuda, Ferdinanda de Saussura a ruských formalistov, bola kritická reflexia literatúry, zvlášť marginalizovaných alebo kontroverzných autorov, akými boli markíz de Sade, Lautréamont, Georges Bataille, Antonin Artaud a i. V treťom, teoretickom období (1967 – 1971) sa Tel Quel viac politizoval, pričom do popredia sa v uvažovaní dostali práce psychoanalytika Jacquesa Lacana, filozofa Jacquesa Derridu a semiotičky Julie Kristevy. V tomto období Tel Quel z rôznych dôvodov (spory o teórie, ale aj záujmové nezhody) opustili viacerí spolupracovníci. Za všetkých treba uviesť Jeana-Pierra Faya, člena redakčnej rady (1963 – 1967), ktorý založil konkurenčný časopis so signifikantným názvom Change (Zmeň).[2] Roku 1968 vyšlo v edícii Tel Quel dôležité kolektívne dielo Théorie d’ensemble (Súborná teória), v ktorom Sollers vysvetlil teoretický systém a kľúčové pojmy skupiny (text, intertexualita, diskurz a i.). Ozrejmil tiež nazeranie zoskupenia na literatúru: „Náš návrh literatúry chce byť rovnako podvratný ako Marxova kritika klasickej ekonómie. Každé písanie je chtiac-nechtiac politické. Písanie je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Písanie a revolúcia majú spoločný cieľ“[3] (Sollers 1968, 78 –79). Pod tlakom udalostí (doznievanie alžírskej vojny, dekolonizácia a i.), ale aj osobných ambícií a presvedčení sa Tel Quel stal periodikom vyjadrujúcim sa čoraz častejšie k aktuálnym spoločensko-politickým otázkam. Francúzske májové udalosti roku 1968 spolu so silnejúcim vplyvom marxizmu v krajine priviedli členov Tel Quel ku krátkodobej podpore Komunistickej strany Francúzska a prebudeniu záujmu o politické dianie vo svete, najmä o čínsku kultúrnu revolúciu. Estetická a literárnoteoretická orientácia Tel Quel sa postupne utlmovala: od časopisu sa viacerí dištancovali, a to nielen Jacques Derrida, ale i básnici Denis Roche a Francis Ponge. Todorov so Genettom vo vydavateľstve Seuil dokonca roku 1970 založili novú literárnu revue Poétique. Štvrté, politické obdobie Tel Quel (cca 1971 – 1977) charakterizovala politická a ideologická radikalizácia, posun od marxizmu-leninizmu k maoizmu a ďalšie vážne rozpory. Najznámejší predstavitelia zoskupenia, napríklad Kristeva a Sollers, neskrývali radikálnu ľavicovú orientáciu: roku 1974 s oficiálnou delegáciou navštívili Čínu, propagovali úspechy kultúrnej revolúcie, kritizovali americký imperializmus a americkú intervenciu vo Vietname. Kritickým prehodnotením týchto radikálnych politických názorov na svetové dianie a odmietnutím totalitarizmu sa približne po roku 1977 začalo posledné obdobie Tel Quel – s ohľadom na rozvoj naratológie a semiotiky ho možno nazvať textovým. Koncom 70. rokov sa aktivity Tel Quel postupne utlmovali, na čom sa podpísalo aj Barthesovo tragické úmrtie roku 1980. Textové obdobie poznamenal eklektizmus: vypovedá o tom podtitul posledného, 94. čísla periodika z roku 1982: Literatúra/Filozofia/Umenie/Veda/Politika. Roku 1983 založil Sollers časopis L’Infini (Nekonečno alebo Nekonečnosť), ktorý možno s istou licenciou považovať za pokračovanie periodika Tel Quel – vychádzal vo vydavateľstve Denoël, neskôr Gallimard, do roku 1987.
Pôvodne apolitický časopis literárnej avantgardy Tel Quel mal ambíciu konkurovať iným literárnym periodikám, predovšetkým Nouvelle revue française a sartrovskému Temps modernes. Postupne sa okolo neho sformovalo významné intelektuálne hnutie so zastúpením najvýraznejších tvárí francúzskeho štrukturalizmu, freudizmu, psychoanalýzy, novej filozofie i nového románu. V redakčnej rade časopisu, v ktorom mal centrálnu pozíciu Philippe Sollers, neskôr spolu s manželkou Juliou Kristevou, sa vystriedali viacerí významní autori a teoretici: Jean Thibaudeau, Jean Ricardou, Michel Déguy, Jean-Pierre Faye, Denis Roche, Marcelin Pleynet a i. Medzi prispievateľov patrili mnohí autori a teoretici nového románu ako Nathalie Sarraute, Claude Simon, ale aj Francis Ponge, kontroverzný Pierre Gyotat, publicista a prozaik Bernard-Henri Lévy, filozofi, literárni vedci, napríklad Roland Barthes, Michel Foucault, Jacques Derrida, Tzvetan Todorov, Gérard Genette a i. V Tel Quel vyšli aj práce Virginie Woolfovej a Umberta Eca. Medzi jeho spolupracovníkov možno zaradiť filmového režiséra a scénaristu Jeana-Luca Godarda či hudobného skladateľa Pierra Bouleza.
Pre svoju neskoršiu ideologickú angažovanosť, radikálnosť a premenlivosť názorov bol Tel Quel do veľkej miery kontroverzným periodikom. Okrem intelektuálneho terorizmu mu kritika vyčítala najmä prehnané teoretizovanie, chladný formalizmus, politizáciu a postupný odklon od otázok literatúry. Napriek tomu však Tel Quel – po surrealizme jediná francúzska avantgarda snívajúca o prepojení esteticko-poetickej a politickej revolúcie – zohral významnú úlohu medzi intelektuálmi s presahom do iných krajín (napr. do Kanady, resp. Québecu), pričom neprestával uvažovať o subverzívnej moci literatúry.
Literatúra
Condé, Michel. 1981. „Tel Quel et la littérature.“ Littérature 44: 21 – 32.
Forest, Philippe. 1995. Histoire de Tel Quel. 1960-1982. Paris: Seuil.
Forest, Philippe. 2006. De Tel Quel à L’Infini. Paris: Cécile Defaut.
Pinto, Louis. 1991. „Tel Quel, au sujet des intellectuels de parodie.“ Actes de la Recherche en sciences sociales 89: 66 – 83.
Sollers, Philippe. 1968. „Écriture et révolution.“ In Théorie d’ensemble, eds. Roland Barthes – Jean-Louis Baudry – Jacques Derrida, 78 – 89. Paris: Seuil.
[1] „Je veux le monde et je le veux TEL QUEL.“
[2] Jeho posledné 42. číslo vyšlo roku 1983.
[3] „Par rapport à la littérature, ce que nous proposons veut être aussi subversif que la critique faite par Marx de l’économie classique. Toute écriture, qu’elle le veuille ou non, est politique. L’écriture est la continuation de la politique par d’autres moyens. L’écriture et la révolution font cause commune.“