Récit pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Récit (fr)
Explikácia pojmu
Récit je vo francúzskej literárnovednej tradícii jedným z najfrekventovanejších viacvýznamových pojmov, inak povedané, „[s]amotný pojem récit má veľa spôsobov použitia“[1] (Sohet 2011, 16; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M.).
Toto označenie vo veľkej miere používajú štrukturalistickí teoretici, ktorí ho napĺňajú nerovnakým obsahom, a preto jeho preklad závisí od jednotlivých koncepcií a kontextov. Vo francúzskom myslení o literatúre sa však označenie récit, odvodené z lat. „recitere“ – predčítať, prednášať, predvádzať, objavilo ešte pred štrukturalistickým obdobím, a to v polovici 20. rokov minulého storočia. Jeho pôvodcom je dnes opomínaný (zrejme pre politické postoje) francúzsky literárny kritik Ramon Fernandez, ktorý tak nazval prozaický žánrový variant, resp. subžáner románu. V práci venovanej balzakovskej románovej metóde (Fernandez 1926) porovnával récit s románom: kým román zachytáva, čo sa práve deje, récit sprostredkúva, čo sa už stalo. Nora Krausová s odkazom na Fernandeza pripomína: „Román je predstavovanie udalostí, ktoré sa súčasne odohrávajú, predstavovanie podrobené podmienkam vzniku a rozvoju týchto udalostí. Récit je sprítomnenie udalostí, ktoré sa odohrali a ktorých reprodukcia je riadená rozprávačom, podrobeným zákonu predvádzania a presvedčovania. [...] Román je sprítomňovaním udalostí, ktoré sa dejú v čase [...], récit je predstavovanie udalostí, ktoré sa stali v čase. Prostredníctvom récit[u] udalosti spoznávame, v románe sa pred našimi očami rodia.“ (Krausová 1972, 16)
V nadväznosti na Fernandeza francúzsky literárny historik René-Marill Albérès (1962, 130 – 131) upresnil, že typickým rozprávačom récitu je vševediaci rozprávač: presne vie, ako sa príbeh odohral, pozná jeho koniec a dokáže ho vyhodnotiť. Rozdiel medzi románom a récitom spočíva podľa oboch francúzskych literárnych vedcov aj v miere umeleckosti: román považujú za umelecky presvedčivejší. V podobnom duchu sa vyjadril i Jean-Paul Sartre v známej práci François Mauriac et la liberté (François Mauriac a sloboda, 1939): Mauriacovmu dielu Thérèse Desqueyroux (1927; Tereza Desqueyrouxová, slov. 1964, prel. Ružena Jamrichová) odoprel štatút románu a, argumentujúc prítomnosťou vševediaceho rozprávača, označil text za esteticky menej presvedčivý récit (Sartre 1939, 212 – 233).
Zhruba o štyridsať rokov neskôr vydal francúzsky fenomenologický filozof a literárny vedec Paul Ricœur zásadnú prácu Temps et récit (1983 – 1985; Čas a vyprávění, I – III, čes. 2000, 2002, 2007, prel. Miroslav Petříček jn. a Věra Dvořáková [2]). V trojzväzkovom diele dal Ricœur do súvislosti récit, ktorým označil rozprávanie, a čas (fr. „temps“), pričom za récit, neoddeliteľný od mimézis, považoval každú hovorenú alebo písanú formu výpovede, ktorá pracuje s časovou skúsenosťou, s „určitou formou usporiadania času“[3] (1983, 17). Ricœur ukázal, že historické rozprávanie (fr. „récit historique“) a rovnako fiktívne rozprávanie (fr. „récit de fiction“) organizuje čas vďaka samotnému aktu rozprávania. Récit-rozprávanie má teda schopnosť usporiadať čas, umožniť človeku premýšľať o čase a dať tejto neuchopiteľnej, problematickej, ba až anxiogénnej realite zmysel. I keď fiktívne rozprávanie vytvára fikčný svet s fiktívnou časovou skúsenosťou, tento svet s jedinečným usporiadaním času sa v procese čítania konfrontuje so svetom čitateľa a jeho reálnou časovou skúsenosťou. Ako narativizácia živej časovej skúsenosti subjektu môže mať récit podľa Ricœura rozmanité tvary: román, rozprávka, ale aj film, rozprávanie o dejinách a pod. Ricœurova monumentálna práca je významným príspevkom do literárnovedného, historického i filozofického myslenia.
V štrukturalistickom období, a to predovšetkým v súvislosti s rozmachom klasickej francúzskej naratológie, sa označenie récit naplnilo aj iným obsahom. Gérard Genette, ktorý upozornil na konštitutívnu ambivalenciu pojmu, rozlíšil tri možné a pevne späté významy. V prvom, najbežnejšom význame označuje récit rozprávanie, „naratívnu výpoveď, hovorený alebo písaný prejav [...] o udalosti alebo sérii udalostí“[4] (Genette 1972, 71). V druhom význame slova, známom najmä teoretikom, ktorí sa zameriavajú na analýzu naratívneho obsahu, je récit „sledom fiktívnych alebo skutočných udalostí, ktoré sú predmetom tejto výpovede“[5] (71). Tretí a najstarší význam pojmu récit sa vzťahuje na „samotný akt rozprávania, teda na rozprávanie ako také“[6] (71). Dictionnaire de critique littéraire (Slovník literárnej kritiky; Gardes-Tamine – Hubert 1996, 174), odvolávajúci sa na Genetta, uvádza tri synonymá pojmu récit: „histoire“, „narration“ a „discours“, čiže v preklade príbeh, rozprávanie a diskurz. Nájsť slovenské termínové ekvivalenty týchto označení je pomerne komplikované: okrem samotného récitu predstavuje problém hlavne termín „discours“, v naratológii chápaný ako spôsob realizácie príbehu. Napríklad Miroslav Marcelli sa v preklade Foucaultovej eseje L’Ordre du discours (1971) pridržiava prispôsobenej podoby originálu, t. j. diskurz (Rád diskurzu, slov. 2006). Český preklad zásadnej Genettovej práce Discours du récit (1972) však vyšiel pod názvom Rozprava o vyprávění (2003, prel. Natálie Darnadyová), Kubíček a kol. (2013, 22) uvádzajú toto dielo pod názvom Diskurz vyprávění. Aj Roland Barthes používa označenie récit vo význame rozprávanie: „Vyprávění o světě je nespočetné množství“ (Kubíček a kol. 2013, 17) je český ekvivalent pôvodného „innombrables sont les récits du monde“ (Barthes 1981, 7).
Vo francúzskej školskej praxi, pomerne silne ovplyvnenej štrukturalizmom, sa označenie récit stalo súčasťou binárnej opozície fabula – sujet. V rôznych koncepciách nadobudol tento pojem rozličné, dokonca i protichodné významy: v spojení „histoire – récit“ označuje récit sujet, v kombinácii „récit – discours“ zas fabulu (por. Reuter 1991, 38).
Novšie postštrukturalistické teórie venované pojmu récit, najmä analýze naratívnosti, vychádzali zväčša z Ricœurovej koncepcie. Upozorňujúc na neoddeliteľnosť récitu a mimézis, zdôrazňovali retrospektívny a reflexívny charakter récitu, ktorý je v porovnaní s románom zväčša kratší, koncíznejší a má väčšiu naratívnu tenziu (fr. „tension narrative“; Baroni 2007). Iné teórie vyzdvihovali pri definovaní récitu princíp disharmónie (fr. „principe de discordance“): výpoveď totiž v récite organizuje vyhrotená konfliktná zápletka (fr. „intrigue“), ktorá svojím stvárnením zaujme čitateľa (Villeneuve 2004, 41 – 49). Ďalšie nazeranie na récit zdôrazňovalo väzby medzi fiktívnym a faktuálnym (Molino – Lafhail-Molino 2003). Opakovane sa upozorňovalo, že v porovnaní s románom, postavenom na invencii, teda na stvárnení fiktívnych udalostí, prináša récit viac-menej pravdivé svedectvo. Pomerne často sa preto pojem récit objavuje v spojení s adjektívom autobiografický (fr. „récit autobiographique“), ale aj ako súčasť označenia inej formy výpovede, resp. umeleckej praxe, generačného rozprávania (fr. „récit de filation“). V tejto súvislosti treba ešte spomenúť spekulárne rozprávanie (fr. „récit spéculaire“; Dällenbach 1977), čo znamená vsadené, vložené rozprávanie, tzv. rozprávanie v rozprávaní. Mnohé teórie prevzali Ricœurovo široké poňatie récitu: napríklad Jean-Michel Adam (2011) za récit považuje aj obyčajné rozprávanie (fr. „récit ordinaire“), teda ústne nefikčné rozprávanie (fr. „récit oral non fictionnel“), ďalej historické a divadelné rozprávanie (fr. „récit historique“, „récit théâtral“; por. Farcy 1991, 80 – 81). V dramatickom žánri, hlavne v antickej a klasicistickej tragédii, sa špecifická forma dialógu medzi postavami tiež pomenúva ako récit (Gardes-Tamine – Hubert 1996, 174).
Rozlišovanie románu a récitu ako žánrového variantu či subžánru sa i dnes prejavuje vo francúzskej editorskej praxi, ktorá niektoré naratívne texty označuje za romány, iné zasa za récity. Nazdávame sa však, že táto diferenciácia sleduje skôr komerčný cieľ. Pri rozlišovaní románu a récitu v tradičnom nazeraní ide predovšetkým o dva naratívne režimy, ktorým zodpovedajú dva spôsoby stvárňovania; tie však neprodukujú – v rozpore s Fernandezovým tvrdením (1926, 61) – vyšší alebo nižší stupeň umeleckosti. Navyše, v súčasnosti nie je jednoduché určiť jasnú hranicu medzi jednotlivými žánrovými variantmi naratívnej literatúry, napríklad medzi románom, ktorý prešiel azda najvýraznejšou formálnou transformáciou, generačným rozprávaním, autofikciou, autobiografiou a i., pretože väčšinu súčasných výpovedí charakterizuje pomerne výrazný žánrový synkretizmus.
Literatúra
Adam, Jean-Michel. 2011. Genres de récits. Narrativité et généricité des textes. Louvain-la-Neuve: Éditions L’Harmattan-Academia.
Albérès, René-Maril. 1962. Histoire du roman moderne. Paris: Albin Michel.
Baroni, Raphaël. 2007. La tension narrative. Suspense, curiosité et surprise. Paris: Seuil.
Barthes, Roland. 1981. L’analyse structurale du récit. Paris: Seuil.
Dällenbach, Lucien. 1977. Le récit spéculaire. Essais sur la mise en abîme. Paris: Seuil.
Farcy, Gérard-Denis. 1991. Lexique de la critique. Paris: Presses universitaires de France.
Fernandez, Ramon. [1926] 1981. Messages. La méthode de Balzac. Paris: Grasset.
Gardes-Tamin, Joëlle – Maire-Claude Hubert. [1993] 1996. Dictionnaire de critique littéraire. Paris: Armand Colin.
Kubíček, Tomáš – Jiří Hrabal – Petr. A. Bílek. 2013. Naratologie. Strukturální analýza vyprávění. Praha: Dauphin.
Genette, Gérard. 1972. „Discours du récit.“ In Figures III, Gérard Genette, 65 – 278. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 2003. „Rozprava o vyprávění. Esej o metodě.“ Prel. Natálie Darnadyová. Česká literatura 51, 3: 302 – 327.
Molino, Jean – Raphaël Lafhail-Molino. 2003. Homo Fabulator : Théorie et analyse du récit. Montréal – Arles: Leméac – Actes-Sud.
Ricœur, Paul. 1983 – 1985. Temps et récit. Zv. I – III. Paris: Seuil.
Ricœur, Paul. [2000, 2002] 2007. Čas a vyprávění. Zv. I – III. Prel. Miroslav Petříček jr. a Věra Dvořáková. Praha: OIKOYMENH.
Ricœur, Paul. 2004. Čas a literárne rozprávanie. Prel. Jozef Sivák. Bratislava: Iris.
Sartre, Jean-Paul. 1939. „François Mauriac et la liberté.“ Nouvelle revue française 27, 305: 212 – 233.
Sohet, Philippe. 2011. Images du récit. Québec: Presses de l’Université de Québec.
Todorov, Tzvetan. 1967. Littérature et signification. Paris: Larousse.
Villeneuve, Johanne. 2004. Le sens de l’intrigue ou La narrativité, le jeu et l’invention du diable. Québec: Presses de l’Université Laval.
[1] „La notion même de récit connaît de multiples usages.“
[2] Neúplný slovenský preklad Jozefa Siváka s názvom Čas a literárne rozprávanie vyšiel roku 2004.
[3] „...opérant une forme de configuration temporelle.“
[4] „...l’énoncé narratif, le discours oral ou écrit, [..]d’un événement ou d’une série d’événements.“
[5] „...la succession d’évenemens, réels ou fictifs, qui font l’objet de ce discours.“
[6] „...l’acte de narrer, pris en lui-même.“