Dielňa potenciálnej literatúry pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Oulipo (en-GB)
- Oulipo (de)
- Ouvroir de Littérature Potentielle, Oulipo, OuLiPo (fr)
Explikácia pojmu
Ouvroir de Littérature Potentielle – v preklade Dielňa potenciálnej literatúry alebo Ateliér potenciálnej literatúry – je pôvodne francúzska literárna skupina, resp. multidisciplinárne zoskupenie, známe aj pod akronymom OuLiPo, resp. Oulipo. Založili ho básnik, prozaik a esejista Raymond Queneau spolu s matematikom a chemikom Françoisom Le Lionnaisom 24. novembra 1960. Cieľom skupiny, v ktorej mali silné zastúpenie matematici, bolo prepojiť literatúru s matematikou tak, aby sa poodhalili nové možnosti jazyka a literatúry.
Okrem dvoch zakladajúcich členov patrili k OuLiPo Claude Berge, Albert-Marie Schmidt, Jean Quéval, Noël Arnaud, Jean Lescure, Jacques Bens, Jacques Duchateau. Ďalších členov, napríklad Jacquesa Roubauda, Marcela Bénaboua, Georgesa Pereca, Jacquesa Joueta a i., do skupiny kooptovali neskôr. Prvú ženu zvolili za členku OuLiPo až roku 1975 – Michelle Métail, autorka zvukových básní, bola dvadsať rokov jedinou ženou v skupine.
Zoskupenie sa dištancovalo od dominantných trendov dobového literárneho kontextu: neprijalo francúzsky nový román, najmä jeho ideové východiská, a rovnako odmietalo aj sartrovskú angažovanosť. Členovia OuLiPo zdôrazňovali ludickú dimenziu tvorby i samotného uvažovania o literatúre. Presadzovali pritom experiment, postavený na prísnych, často matematických pravidlách a rešpektovaní vopred stanovených obmedzení (fr. „contrainte“); reštrikcie vnímali ako výzvy a silné stimuly podnecujúce hľadanie originálnych riešení. Zaujímali sa teda o postupy generujúce potenciálnu literatúru, ktorou označovali „hľadanie nových tvarov a štruktúr, ktoré sa budú dať použiť tak, ako sa autorom bude páčiť“[1] (OuLiPo I, 1973, 38; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M.).
Členovia OuLiPo považovali za svojich predchodcov básnikov z konca stredoveku, známych ako „Grands Rhétoriqueurs“ (hlavne Jeana Molineta, Guillauma Crétina a Jeana Meschinota), niektorých barokových básnikov (Quirinius Kuhlmann), ruských formalistov (najmä Chlebnikova) a rovnako autorov ako Raymond Roussel a Robert Desnos“[2] (Bénabou 2001, 21). V prvej fáze svojho pôsobenia sa OuLiPo koncepčne a organizačne inšpirovalo praxou Kolégia patafyziky (fr. „Le Collège de Pathaphysique“), učenej spoločnosti pre neužitočný vedecký výskum. Toto recesistické združenie,[3] ktoré roku 1948 založil francúzsky literárny experimentátor Alfred Jarry, známy aj ako autor absurdnej drámy Ubu Roi (1896; Kráľ Ubu, slov. 1994, prel. Albert Marenčin), sa zameriavalo na „vedecké“ objavovanie imaginárnych riešení. Na rozdiel od Kolégia patafyziky členovia OuLiPo hľadali reálne riešenia problémov, ktoré si sami vymysleli.
Už pred oficiálnym vznikom OuLiPo Queneau napísal niekoľko diel v duchu princípov budúceho zoskupenia. Roku 1947 vydal Exercices de style (Stylistická cvičení, čes. 1985, prel. Patrik Ouředník), kde ten istý kratučký banálny príbeh spracoval v 99 verziách, pričom rešpektoval pravidlo, resp. obmedzenie signalizované v titule (napr. alexandrín, sonet, balada, kondicionál). V 60. rokoch Queneau uverejnil experimentálnu zbierku Cent Mille Milliards de Poèmes (Stotisíc miliárd básní, 1961). Uplatnil v nej kombinatoriku a matematickú operáciu umocňovania. Titul odkazuje na štrnástu mocninu čísla desať, čo zdôrazňovalo pôvodné vydanie zbierky s desiatimi sonetmi: každý sonet bol vytlačený na samostatnom liste a každý zo štrnástich veršov sonetu bol rezom oddelený od ostatných veršov, čo umožňovalo v knihe ľubovoľne listovať a vytvárať množstvo kombinácií. Vyčerpaním všetkých kombinačných možností (čo by údajne predstavovalo 190 258 751 rokov čítania) sa podľa Queneaua dal vytvoriť počet básní uvedený v titule zbierky.
Členovia OuLiPo sa označeniu literárna skupina bránili: považovali sa za „skupinku milovníkov literatúry, ktorá sa spočiatku volala Seminár experimentálnej literatúry (v skratke Sélitex) a potom si osvojila pomenovanie Ouvroir de littérature potentielle (v skratke Oulipo)“[4] (Bénabou 2001, 20). Substantívum „ouvroir“ je odvodené od archaického slovesa „ouvrer“ – pracovať, spracúvať, tvoriť. Navrhol ho literárny kritik a univerzitný profesor Albert-Marie Schmidt, inšpirovaný označením „ouvroir de broderie“ (v preklade: dielňa vyšívania), kde sa spoločne pracuje na objavovaní nových techník, hoci sa presne nevie, či kolektívne úsilie prinesie očakávané výsledky. „Ouvroir“ teda označuje tvorivú dielňu, ateliér, v ktorom sa overuje potenciál a tvorivé možnosti literatúry. Zároveň ako paronymum slovesa „ouvrir“, otvoriť, môže substantívum „ouvroir“ implikovať aj otvorenosť, neuzatváranie sa ani do osvedčených konvencií, ani do slonovinových veží umeleckej tvorby, prístupnej len vyvoleným. V tomto kontexte je dôležité pripomenúť, že členovia OuLiPo sa ohradzovali proti tradične poňatej inšpirácii. Za alfu a omegu tvorby považovali prijaté obmedzenie, ktoré vytváralo a nahrádzalo inšpiráciu, ako to vyjadril teoretik skupiny François Le Lionnais: „Konštrukcia každého literárneho diela vychádza z inšpirácie [...] a tá si musí poradiť, ako najlepšie vie, s celou sériou obmedzení a postupov, ktoré do seba zapadajú ako matriošky“[5] (1973, 20). OuLiPo zároveň odmietalo princíp náhody v tvorbe – na rozdiel od postupov surrealistov ju nepovažovali za textotvorný prvok. Východiskom tvorby sa stala slobodná voľba akéhokoľvek pravidla, pevného a obmedzujúceho, ktoré sa následne muselo prísne dodržiavať. V centre pozornosti členov zoskupenia bol teda oveľa viac samotný proces kreovania textu než výsledok tvorby. „Cieľom OuLiPo, a to od prvých dní jeho existencie, nie je tvorba literatúry, ale výskum prostriedkov, ktoré udržiavajú neustálu inšpiráciu a schopnosť tvoriť“[6] (Fournel 2001, 27).
Medzi najznámejšie postupy OuLiPo patrila kombinatorika, ktorej názornou ukážkou je spomínaná zbierka Cent Mille Milliards de Poèmes. Obľúbenými boli aj palindrom a lipogram. Práve lipogram majstrovsky využil Perec v románe Disparition (Zmiznutie, 1969). V pútavom príbehu sa ani raz nevyskytuje najfrekventovanejšia francúzska samohláska „e“ , znak feminína. Tento rozsiahly román však nie je samoúčelným experimentom – zmiznuté „e“ je alúziou na autorovu matku, ktorá „zmizla“ v koncentračnom tábore. Neskôr si Perec, ktorý sa považuje za „čistý produkt OuLiPo“[7] (Bertelli – Ribière 2003, 148), zvolil opačné obmedzenie: v jeho diele Les Revenentes (1972) sa vyskytuje výlučne samohláska „e“, čo svojím nesprávnym pravopisom signalizuje už titul (správna forma je „revenantes“), v doslovnom preklade: „tie, čo sa vracajú“, ale aj „prízraky“, „duchovia“. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že členovia OuLiPo v úsilí rešpektovať stanovené obmedzenie občas pripúšťajú i deformáciu jazyka. Perecova tvorba – okrem spomínaných diel tiež jeho najznámejší román La vie mode dʼemploi (1978; Život návod k použití, čes. 1998, prel. Kateřina Vinšová) – je dôkazom, že experimenty vo viacerých prípadoch vyústili do vzniku významných a esteticky presvedčivých textov. Za všetky spomeňme román talianskeho člena zoskupenia Itala Calvina Se una notte dʼinverno un viaggiatore (1979; Keď cestujúci jednej zimnej noci, slov. 2005, prel. Mária Štefánková; Když jedné zimní noci cestující, čes. 1998, prel. Jiří Pelán). Iným známym postupom OuLiPo sa stali tzv. lexikografické manipulácie, medzi ktoré napríklad patrí metóda S + 7, využívaná najmä pri prepise kánonických diel literatúry. Spočíva v nahradení každého substantíva v texte siedmym substantívom, ktoré v ľubovoľne zvolenom slovníku nasleduje za daným podstatným menom. Tzv. definujúca literatúra (fr. „littérature définitionnelle“) zas označuje postup, keď sa slová textu nahradia ich slovníkovými definíciami.
Aktivity OuLiPo dosahovali vrchol v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Postupy zoskupenia, často využívané na seminároch tvorivého písania, sa ukázali ako podnetné aj mimo Francúzska. Na Slovensku však nenašli výraznejšiu odozvu, ak neberieme do úvahy ojedinelé pokusy autorov hrať sa s možnosťami slovenčiny (napr. obmedzenia v kurzoch tvorivého písania využíva Daniel Hevier). Do českého povedomia prenikli aktivity OuLiPo roku 1966, a to vďaka štúdii venovanej Queneauovi (Konůpek 1966, 160 – 174), neskôr prostredníctvom prekladov (Šmídová 2020). Tvorivé postupy zoskupenia vnímali viacerí prekladatelia ako prekladateľské výzvy – príkladmi sú český preklad Stylistických cvičení alebo slovenský preklad kultového Queneauvho románu Zazie dans le métro (1959; Zazie v metre, slov. 1972) od Blahoslava Hečka.
Na rozdiel od iných francúzskych literárnych skupín pokračuje OuLiPo v činnosti aj v novom tisícročí. Postupne však stráca pôvodnú dynamiku, hoci sa k nemu naďalej pridávajú rôzni autori. Iní ho opúšťajú, ako napríklad Anne Garretta, vyčítajúc skupine ustrnutosť či práve stratu dynamiky. Od roku 2019 vedie toto literárne zoskupenie prozaik Hervé Le Tellier, ktorého román LʼAnomalie je prístupný i slovenskému čitateľovi (2020; Anomália, slov. 2021, prel. Mária Michalková).
Literatúra
Bénabou, Marcel. 1993. „La Règle et la contrainte.“ Pratiques 39: 101 – 106.
Bénabou, Marcel. 2001. „Quarante siècles dʼOulipo.“ Le Magazine littéraire 398: 13 – 21.
Bens, Jacques. 1966. „Littérature potentielle.“ LʼArc 28: 43 – 51.
Bertelli, Dominique – Mireille Ribière. 2003. Perec, Georges. Entretiens et conférences. 1979-1981. Vol. II. Nantes: Joseph K.
De Bary, Cécile. 2014. Une nouvelle pratique littéraire en France: histoire du groupe Oulipo de 1960 à nos jours. Lewiston: Edwin Mellen Press.
Elkin, Lauren – Veronica Scott Esposito. 2013. The End of Oulipo? An Attempt to Exhaust a Movement. New Alresford: John Hunt Publishing.
Fournel, Paul. 1972. Clefs pour la littérature potentielle. Paris: Denoël.
Fournel, Paul. 2001. „Les ateliers de lʼOulipo : écrire ici et maintenant.“ Le Magazine littéraire 398: 23 – 32.
Konůpek, Jiří. 1966. „Literární kuriozity Raymonda Queneau.“ Světová literatura 3: 160 – 174.
Lapprand, Marc. 1998. Poétique de lʼOuLiPo. Amsterdam: Rodopi.
Lapprand, Marc. 2020. Pourquoi lʼOuLiPo ? Laval: Presses de l’Université Laval.
Le Tellier, Hervé. 2006. Esthétique de lʼOuLiPo. Paris: Le Castor Astral.
OuLiPo I. La Littérature potentielle. 1973. Paris: Gallimard.
OuLiPo II. Atlas de littérature potentielle. 1981. Paris: Gallimard.
Queneau, Raymond – François Le Lionnais a kol. 2001. „LʼOuLiPo, la littérature comme jeu.“ Le Magazine littéraire 398, numéro spécial, mai 2001.
Šmídová, Anna. 2020. „Překládání potenciální literatury a potenciální vlastnosti překladu.“ Bohemica Litteraria 23, 1: 7 – 20.
[1] „...la recherche de formes, de structures nouvelles et qui pourront être utilisées par les écrivains de la façon qui leur plaira.“
[2] „Les poètes alexandrins, les grands Rhétoriqueurs (surtout Jean Molinet, Guillaume Crétin, Jean Meschinot, certains poètes baroques comme Quirinius Kuhlmann, lʼensemble des formalistes russes et notamment Khlebnikov, ainsi que des écrivains comme Raymond Roussel et Robert Desnos.“
[3] Na Slovensku ho predstavil spisovateľ a prekladateľ Albert Marenčin.
[4] „Un petit groupe dʼamateurs des lettres qui sʼest dʼabord appelé Séminaire de Littérature Expérimentale (en abrégé Sélitex), avant de se doter du nom dʼOuvroir de Littérature potentielle (en abrégé Oulipo).“
[5] „Toute œuvre littéraire se construit à partir dʼune inspiration [...] qui est tenue à sʼaccommoder tant bien que mal dʼune série de contraintes et de procédures qui rentrent les unes dans les autres comme des poupées russes.“
[6] „Lʼobjectif de lʼOuLiPo, et ceci depuis les premiers jours de son existence, nʼest pas de produire de la littérature, mais bien dʼexplorer les moyens qui peuvent permettre dʼêtre toujours inspiré, dʼêtre toujours en situation de produire.“
[7] „...pur produit de lʼOuLiPo.“