Mytologická kritika pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Myth criticism (en-GB)
- Mythenkritik (de)
- Mythocritique (fr)
Explikácia pojmu
Mytologická kritika je literárnovedná metóda a metóda kultúrnej antropológie, ktorá, vychádzajúc z analýzy mýtov, uvažuje o ich symbolike. Zameriava sa na výskum mechanizmov preberania a transformácie mytologických príbehov, mytologických motívov a obrazov s cieľom odkryť ich významy v literárnom diele a kolektívnej predstavivosti (fr. „imaginaire collectif“). Prostredníctvom rozboru mytologických invariantov, mytologických archetypov a rekurentných komponentov odhaľuje väzby medzi starodávnymi mýtmi a umeleckými textami; okrem toho môže poukazovať i na mýty v kolektívnom podvedomí či spoločnom dedičstve minulosti. Hoci zárodky mytologickej kritiky siahajú hlboko do minulosti (por. Brunel 1992), metóda ako taká sa konštituuje v kontexte uvažovania Gastona Bachelarda, Carla Gustava Junga, Mirceu Eliadeho, Clauda Lévi-Straussa a i. Nejde pritom o homogénnu teoreticko-kritickú školu s doktrínou a vyhranenými metodologickými postupmi: možno preto povedať, že označenie sa vzťahuje na pomerne rôznorodé tendencie, ktorých spoločným znakom je skúmanie väzieb medzi literárnym textom a mýtom.
Označenie mytologická kritika (fr. „mythocritique“) po prvý raz použil francúzsky kultúrny antropológ Gilbert Durand v 70. rokoch minulého storočia, inšpirujúc sa psychologickou kritikou (fr. „psychocritique“) francúzskeho teoretika Charlesa Maurona (1962). V nadväznosti na teórie Lévi-Straussa a Junga, ako aj v polemike s Mauronom zastával Durand názor, že „[m]ytologická kritika sa musí ukotviť v oveľa hlbšom antropologickom základe, než je osobné dobrodružstvo, zaznamenané vo vrstvách biografického podvedomia“[1] (Durand 1979, 168; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M.).
Mytologická kritika teda nazerá na literárny text z optiky mýtu, a preto hľadá v texte najrozličnejšie mytologické referencie, explicitné aj implicitné mytémy, odkazy na hlbinnú kolektívnu podstatu. „Každý mytologický prvok, zjavný i skrytý, považuje mytologická kritika za podstatný a významný“[2] (Chauvin a kol. 2005, 7). Tento prístup k textu priznáva mýtom špecifický štatút a valorizuje ich – nepovažuje ich len za akýsi predstupeň filozofického uvažovania, ale za plnohodnotné formy myslenia, ktoré vypovedajú o spoločnom antropologickom základe predstavivosti. Mytologické prvky smerujú k tejto predstavivosti generovaním významov. Durand, zameraný skôr na antropologický a filozofický aspekt mytologickej kritiky, považoval mýtus za pôvodnú predlohu každého príbehu: do jeho štruktúry sa premietajú základné schémy a archetypy psychiky (1996b, 230).
Mytologickú kritiku treba odlíšiť od vedeckej analýzy mýtov (fr. „mythanalyse“), ktorej cieľom je uchopiť „nielen psychologický, ale i sociologický význam mýtu“[3] (Durand 1979, 313). Sám pôvodca pojmu „mythanalyse“, švajčiarsky autor Denis de Rougemont, nazeral na analýzu mýtov vo vzťahu k ich pôsobeniu na spoločnosť.
Mytologická kritika, ponúkajúca nástroje na dešifrovanie mytologických prvkov v texte, sa niekedy nepresne označuje spojením mytologická poetika (fr. „mythopoétique“). Hoci ide o vzájomne prepojené a doplňujúce sa koncepty, nejde o synonymá: mytologická poetika, skúmajúca spôsob fikcionalizácie mýtov v literatúre, je širším pojmom ako mytologická kritika. Francúzski literárni vedci, napríklad komparatista Pierre Brunel (2003), prevzali tento pojem od významného kanadského literárneho vedca Northropa Fryea, ktorý sa v práci Anatomy of Criticism (1957; Anatomie kritiky, čes. 2003) venoval aj teórii mýtov. Niektorí autori (Émond 1987, 88 – 91; Brunel 1992, 74), no i slovenská tradícia, vidia isté paralely aj medzi mytologickou a tematickou kritikou (angl. „thematology“, nem. „Stoffgeschichte“).
V 80. a 90. rokoch minulého storočia Brunel rozpracoval presnejší postup zameraný na výskum mýtov v literatúre. Spočíval v analýze „vyžarovania“ (fr. „irradiation“) a „flexibility“ (fr. „flexibilité“) mýtu, ktorý sa v danom texte „vynoril“ (fr. „mythe émergeant“; Brunel 1992, 72 – 87). Po prvej etape, teda „vynorení sa“ mytémy, resp. mýtu v texte, či inak povedané, po identifikácii nejakého mytologického prvku, navrhoval skúmať jeho flexibilitu, t. j. schopnosť inovatívne sa transformovať a prispôsobiť sa novému textu. Na záver Brunel odporúčal analyzovať celkovú schopnosť „vynorených“ a „transformovaných“ mytém „vyžarovať“ významy a modifikovať ich.
V anglofónnom kultúrno-jazykovom areáli tradične označujú mytologickú kritiku, zrejme s odkazom na Fryeove práce, spojením „archetypálna kritika“ (Andričík 2015, 45). V slovenskom prostredí je toto označenie menej vhodné, pretože zužuje bádateľskú perspektívu.
V novom tisícročí vychádza vo Francúzsku publikácia kolektívu autorov Questions de mythocritique (Otázky mytologickej kritiky, 2005) s ambicióznym cieľom odlíšiť mytologickú kritiku od príbuzných kritických prístupov, pomenovať jej špecifiká či dištinktívne znaky, a to všetko pri uplatnení „interdisciplinárneho prístupu“[4] (Chauvin a kol. 2005, 8). Podtitul Dictionnaire (Slovník) navodzuje predstavu systematického uchopenia problematiky s dôrazom na všeobecné otázky. A hoci je dielo nesporne zaujímavou bilanciou mytologickej kritiky s naznačením ďalších perspektív bádania, z teoretického hľadiska je menej prínosným, než by sa na prvý pohľad zdalo. Tridsaťjeden slovníkových hesiel z pera rôznych autorov prináša originálny pohľad na najvýznamnejšie mytémy, mytologické archetypy, symbolické štruktúry a ich transformácie vo vybraných literárnych textoch. V tomto zmysle dopĺňa známe kolektívne dielo Dictionnaire des mythes littéraires (Slovník literárnych mýtov, 1988). Niektoré heslá v Questions de mythocritique relativizujú, resp. prekonávajú pretrvávajúci helenocentrizmus: zameriavajú sa na mimoeurópsky kultúrno-jazykový areál a uvažujú napríklad o transpozíciách afrických alebo indických mýtov. Autori jednotlivých hesiel sa venujú tiež otázkam vzťahov mýtu a konkrétneho žánru (epos a mýtus, životopis a mýtus a i.), väzieb mýtu k pojmu (mýtus a archetyp, mýtus a symbol, typológia mýtu a i.), ako aj súvislostiam medzi mýtom a filozofiou či ideológiou. Prínosné sú rovnako reflexie o mytologickej kritike v kombinácii s inými prístupmi (hypertextualita a mytologická kritika, recepcia a mytologická kritika a i.), smerujúcimi k lepšiemu uchopeniu literárnych textov.
Mytologická kritika sa ukazuje ako mimoriadne produktívna najmä v oblasti literárnej komparatistiky (Brunel 1992; Chauvin a kol. 2005). Jej postupy sa však môžu využiť aj pri interpretácii vybraných literárnych diel: na Slovensku ich napríklad uplatnil Ján Drengubiak (2009) pri analýze románovej tvorby súčasného francúzskeho autora Richarda Milleta.
Literatúra
Andričík, Marián. 2015. „Archetypálna (mytologická) kritika“. In Kapitoly z teórie literatúry, Marián Andričík, 45 – 46. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika. Dostupné na: http://marian.andricik.com/KAPITOLY%20Z%20TEORIE%20LITERATURY/Kapitoly%20z%20te%F3rie%20literat%FAry.pdf [cit. 17. 3. 2025].
Brunel, Pierre a kol. 1988. Dictionnaire des mythes littéraires. Monaco: Éditions du Rocher.
Brunel, Pierre. 1992. Mythocritique. Théorie et parcours. Paris: Presses universitaires de France.
Brunel, Pierre. 2003. Mythopoétique des genres. Paris: Presses universitaires de France.
Chauvin, Danièle – André Siganos – Philippe Walter, eds. 2005. Questions de mythocritique. Dictionnaire. Paris: Éditions Imago.
Chevrel, Yves. 2009. „Réception, imagologie, mythocritique: problématiques croisées“. L’ Esprit créateur 49, 1: 9 – 22.
Drengubiak, Ján. 2009. „Richard Millet, mythocritique.“ Philologia 19: 7 – 10.
Durand, Gilbert. 1978. „Pérennité, dérivations et usure du mythe.“ In Problèmes du mythe et de son interprétation, ed. Jean Hani, 41 – 49. Paris: Les Belles Lettres.
Durand, Gilbert. [1979] 1993. Figures mythiques et visage de l’œuvre, de la mythocritique à la mythanalyse. Paris: Dunod.
Durand, Gilbert. 1996a. Introduction à la mythodologie. Paris: Albin Michel.
Durand, Gilbert. 1996b. „Pas à pas mythocritique.“ In Champs de l’imaginaire, ed. Danièle Chauvin, 229 – 242. Grenoble: ELLUG.
Émond, Maurice. 1987. „Les approches thématiques et mythocritiques.“ Québec français 65: 88 – 89.
Frye, Northrop. 1957. Anatomy of Criticism: Four Essays. Princeton: Princeton University Press.
Frye, Northrop. 1971. „Littérature et mythe.“ Poétique 8: 489 – 503.
Frye, Northrop. 2003. Anatomie kritiky. Prel. Sylva Ficová. Brno: Host.
Sellier, Philippe. 1984. „Qu’est-ce qu’un mythe littéraire.“ Littérature 55: 112 –126.
Sellier, Philippe. 2002. „Co je literární mýtus.“ Prel. Petr Kyloušek. In Znak, struktura, vyprávění: výbor prací francouzského strukturalizmu, ed. Petr Kyloušek, 99 – 117. Brno: Host.
[1] „La mythocritique doit sʼancrer dans un fond anthropologique plus profond que lʼaventure personnelle enregistrée dans les strates de lʼinconscient biographique.“
[2] „Le postulat de la mythocritique est de tenir pour essentiellement signifiant tout élément mythique, patent ou latent.“
[3] „...une méthode dʼanalyse scientifique des mythes, afin dʼen tirer non seulement le sens psychologique mais aussi le sens sociologique.“
[4] „...approche interdisciplinaire.“