Rytiersky román pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Chivalric romance (en-GB)
- Ritterroman (de)
- Roman chevaleresque, Roman de chevalerie (fr)
Explikácia pojmu
Rytiersky román je typ románu, ktorý dosiahol veľkú popularitu v západoeurópskej literatúre v 15. a 16. storočí, predovšetkým v Španielsku, Portugalsku, Taliansku a vo Francúzsku. Prozaické rozprávania o rytieroch sa šírili už od polovice 13. storočia, avšak na prelome 15. a 16. storočia rytiersky román nadobudol mimoriadnu popularitu a považuje sa za jeden z najúspešnejších žánrov, ktorý dokázal ovplyvniť literárny vkus v celej Európe.
Rytiersky román je odrazom rytierskych ideálov v spojitosti s kresťanskými ideálmi, spája sa v ňom oslava stredovekého rytierstva a renesančná viera v neobmedzené ľudské možnosti. Stal sa základom mnohých fikcií v západoeurópskej literatúre, podnietil imagináciu renesančného človeka, nachádzajúcu uplatnenie aj v príbuznom žánri dobrodružného románu. Dobrodružné hrdinské príbehy rytierov sa odohrávajú v imaginárnom fantastickom časopriestore, v neurčitých dávnych dobách, vo vzdialených krajinách a v zvláštnych scenériách, ako aj s intervenciou fantastických bytostí, mágov, obrov, čarodejníkov atď.
Pomenovanie rytierskeho románu vyplýva z identity jeho protagonistu, stredovekého rytiera konajúceho hrdinské činy a vyznávajúceho ideály potulného rytierstva. Charakterizujú ho nadľudská fyzická a duševná sila, zmysel pre spravodlivosť, vysoká koncepcia cti, víťazné zdolávanie prekážok a skúšok, vyznávanie ideálu dvorskej lásky, neochvejná a čistá láska k dáme, ktorá je stimulom jeho činov. Základnými prvkami žánru sú epizodická a otvorená štruktúra, dobrodružný obsah, napínavý dej, výnimočné vlastnosti hrdinu, idealizácia rytierskych cností. Otvorená a epizodická štruktúra otvára možnosť na pokračovanie príbehov, čo vedie k vytváraniu rozsiahlych cyklov okolo postáv hrdinov.
Rytiersky román sa vyznačuje hyperbolickým a kvetnatým štýlom, vznešeným spôsobom vyjadrovania, ktoré pôsobí až neprirodzene. Charakteristické je využívanie toposu falošného prekladu a nájdeného rukopisu; autori uisťujú čitateľov, že iba prekladajú záhadné dielo napísané v gréčtine, angličtine, arabčine alebo iných „exotických“ jazykoch.
Španielsky akademik José Manuel Blecua rytierske romány (presnejšie rytierske knihy – libros de caballería) definuje ako „dobrodružné a zároveň ľúbostné príbehy, v ktorých sa oslavuje stredoveký duch rytierstva. Hrdina, rytier, je málo hodnoverný a koná nezvyčajné skutky v exotických krajinách, pričom ich poloha a geografia sú čírym výmyslom“[1] (Blecua 1960, 90; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. B.).
Za zakladajúce dielo, ktoré vytvorilo model tohto žánru, sa všeobecne považuje román Amadís de Gaula (Amadís Waleský; celým názvom Los cuatro libros del virtuoso caballero Amadís de Gaula – Štyri knihy o cnostnom rytierovi Amadísovi Waleskom, 1508) španielskeho autora Garciho Rodrígueza de Montalbána (v neskorších vydaniach uvádzaný ako Garci Ordóñez de Montalvo, cca 1450 – cca 1505). Najstaršie zachované vydanie Montalbánovho diela vyšlo v Zaragoze v roku 1508, pričom autor priznáva, že prvé tri knihy sú prepracovaním starších verzií amadísovskej látky a jeho pôvodnou prácou je iba štvrtá kniha. Predchádzajúce verzie boli v Španielsku známe už na začiatku 14. storočia, miesto ich vzniku a pôvodný jazyk sú však nejasné. Marcelino Menéndez Pelayo (1943) situoval ich vznik do západnej alebo severozápadnej časti Pyrenejského polostrova, do galícijsko-portugalskej oblasti. Národná príslušnosť Amadísa je diskutovanou otázkou a privlastňujú si ho Španieli aj Portugalci. Vyskytuje sa domnienka, že ide o portugalskú literárnu látku a jej pôvodným autorom by mal byť portugalský trubadúr João Pires de Lobeira (cca 1233 – 1285). Román Amadís de Gaula mal obrovský úspech a postupnými rozšíreniami sa rozrástol na dvadsaťštyri kníh. Veľká popularita diela podnietila autora napísať príbehy o Amadísovom synovi Esplandiánovi, Las sergas de Esplandián (Hrdinské činy Esplandiánove, 1510). V priebehu 16. storočia vznikali ďalšie pokračovania dobrodružstiev Amadísa a jeho potomkov, ktoré konsolidovali Montalbánov literárny model, ale postupne ho aj mierne transformovali; prichádzalo k fúzii s prvkami pastierskeho románu a menil sa pohľad na rytierske hodnoty.
K najplodnejším pokračovateľom rytierskeho románu patrí Feliciano de Silva (cca 1492 – cca 1558), autor románov Amadís de Grecia (Amadís Grécky, 1530) a jeho pokračovaní v príbehoch potomkov Amadísa Gréckeho. Okrem nich pribúdajú noví rytierski hrdinovia, ako Floriseo, Palmerín de Oliva, Primaleón a i., okolo ktorých sa vytvárajú ďalšie románové cykly.
Paralelne so španielskou produkciou vznikol celý rad rytierskych románov v portugalskej literatúre, v ktorej dosiahol tento žáner takisto obrovskú popularitu. V 19. storočí vytvoril rozsiahly katalóg portugalských rytierskych románov Pascual de Gayangos (1857); nachádzajú sa v ňom diela datované od 16. do 18. storočia. Najstarším je Crónica do imperador Clarimundo z roku 1522 (Kronika o cisárovi Clarimundovi) od renesančného prozaika a historika Joãoa de Barros (cca 1496 – cca 1570). Rytier Clarimundo patrí k najpopulárnejším portugalským rytierskym hrdinom.
Rozsiahle cykly španielskych a portugalských rytierskych románov dosiahli veľkú popularitu v celej Európe. V priebehu 16. storočia vznikali preklady a ďalšie voľné pokračovania a rozšírenia od talianskych, francúzskych, anglických a nemeckých autorov. Ku koncu storočia popularita aj produkcia rytierskych románov začína klesať. Definitívny úpadok nastal po Cervantesovej paródii v románe Don Quijote (1605 a 1615).
Rytierske romány udržiavali najmä v neskorších fázach vývoja úzke vzťahy s masovou (neelitárskou) paradigmou dobovej literatúry a aj naďalej prežívali v celej Európe vo forme knižiek ľudového čítania, resp. kratochvíľnych príbehov (fr. livres de colportage, tzv. Bibliothèque bleue; šp. literatura de cordel; nem. Volksbuch, angl. chapbook). Európske rytierske látky prechádzali do „rytierskych poviedok a románov“ (Minárik 1983, 325), ktoré mali charakter zábavnej prózy s dobrodružnými prvkami a v tejto podobe sa dostali aj do slovenskej literatúry. Vznikali na základe prekladov z českých, nemeckých, maďarských predlôh a „stali sa veľmi populárnymi medzi širokými vrstvami ako ľudové knižky, najmä v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia“ (Minárik 1983, 327). Ich výskytom a cirkuláciou na území Rakúsko-Uhorska sa zaoberali Peter Liba (1970), Zuzana Hurtajová (1980, 2008, 2012, 2021), Martina Kubealaková (2011, 2012). Jozef Minárik (1983, 343) konštatuje, že rytierske a dobrodružné poviedky zapôsobili aj na slovenskú ľudovú rozprávku.
Hoci obdobie konštituovania rytierskeho románu sa datuje na prelom 15. a 16. storočia a v 16. storočí zažíva rozkvet, takže patrí k renesančným románových žánrom, jeho korene siahajú do stredoveku. Nepriamo súvisí so stredovekými hrdinskými spevmi, avšak líši sa od nich úplne rozdielnym poňatím ideálu rytierstva. Profesor Alborg výstižne vysvetľuje rozdiel medzi nimi: „Protagonista starých hrdinských spevov si zachováva elementárnu hrubosť, ale jeho činy sú motivované pozitívnymi ideálmi, či už ide o vlasť, rodnú zem alebo vieru; na druhej strane hrdina rytierskych románov, prejemnený a galantný, sa vydáva v ústrety dobrodružstvám poháňaný individualistickým, chimérickým a bezdôvodným nadšením a nemá iné ciele okrem vlastného uspokojenia alebo láskyplnej služby milovanej dáme“[2] (Alborg 1981, 461).
Za prapôvodný zdroj inšpirácie rytierskeho románu sa považujú staré bretónske povesti o kráľovi Artušovi a rytieroch okrúhleho stola, ktoré v 12. storočí dali podnet na vznik francúzskeho kurtoázneho alebo dvorského románu (fr. roman courtois); spočiatku bol písaný vo veršoch a od 13. storočia v próze. Francúzsky kurtoázny román je jedným z predchodcov rytierskeho románu, spolu s neskorostredovekou hrdinskou epikou a s už spomínanými dobrodružnými románmi.
V španielskej literatúre má rytiersky román bezprostredného predchodcu v stredovekom „rytierskom protorománe“ Libro del caballero Zifar (Kniha o rytierovi Zifarovi, cca 1300), pripisovanom toledskému kanonikovi Ferrandovi Martínezovi. K hispánskym predchodcom Amadísa patrí aj román Tirant lo Blanch (Tirant Biely, 1490) valencijského spisovateľa Joana Martorella (cca 1410 – 1465), ktorý dokončil a rozšíril Martí Joan de Galba.
V španielskej literárnovednej terminológii sa v rámci rytierskeho románu rozoznávajú dva hlavné subžánre a rozlišuje sa medzi pojmami „libros de caballería“ (rytierske knihy) a „novelas caballerescas“ (rytierske romány). Pôvodcom tohto rozlíšenia je profesor Martín de Riquer (1967, 1987). „Libros de caballería“ (rytierske knihy) je pomenovanie používané už v období zlatého veku na označenie románových príbehov zobrazujúcich fantastické dobrodružstvá potulného rytiera, ktoré sa odohrávajú vo vzdialených exotických krajinách v dávnych vekoch. Na rozdiel od toho je pojem „novela caballeresca“ (rytiersky román) jednak modernejší a jednak označuje diela s väčšou mierou realistického zobrazenia.
V portugalskej literárnej terminológii sa tiež rozlišuje medzi „romances de cavalaria“ alebo „novelas de cavalaria“ (rytierske romány) ako „moderným termínom“ a „livros de cavalaria“ (rytierske knihy) ako starobylým, dobovým označením tohto druhu literatúry.
Okrem týchto termínov sa v španielskej literárnej teórii vyskytujú aj termíny „romance“ a „roman“, navrhnuté a používané teoretikmi od osemdesiatych rokov 20. storočia (Juan Bautista Avalle-Arce, Darío Villanueva, Gonzalo Sobejano a iní), ktorí sa pokúšali vytvoriť korelácie k anglickej a francúzskej terminológii, avšak používanie týchto termínov zostáva stále predmetom diskusie. V anglickej terminológii sa používa termín „chivalric romance“ vo význame rozsiahleho rozprávania v próze o dobrodružstvách imaginárneho hrdinu – rytiera (v tomto význame sa v španielskej terminológii chápe ako anglicizmus); „roman de chevalerie“ sa vo francúzskej terminológii používa na označenie literárneho žánru z rytierskeho prostredia v próze alebo vo veršoch (v španielskej terminológii je to galicizmus).
Literatúra
Alborg, Juan Luis. 1981. Historia de la literatura española. Edad Media y Renacimiento. 2. vydanie, 5. reedícia. Madrid: Editorial Gredos.
Blecua, José Manuel. 1960. Los géneros literarios y su historia. Zaragoza: Librería general.
Gayangos, Pascual de. 1857. Libros de caballerías. Discurso preliminar y catálogo razonado. Madrid: Biblioteca de Autores Españoles.
Hurtajová, Zuzana, ed. 1980. Utešené, zábavné ale i príkladné rytierske príbehy. Bratislava: Tatran.
Hurtajová, Zuzana. 2008. Kratochvíľna história o krásnej panne Magelone z Neapola, kráľovskej dcére, a o udatnom rytierovi Petrovi z Provensálska, synovi znamenitého grófa. Bratislava: Tatran.
Hurtajová, Zuzana. 2012. Rytierske príbehy: utešené, zábavné, ale aj podivné rytierske histórie. Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum.
Hurtajová, Zuzana. 2021. Dobrodružstvá Fortunata a Zdenka zo Zásmuku v knižkách ľudového čítania v slovenskom uhorskom prostredí: čítanie našich prastarých otcov a materí. Nitra: Garmond.
Kubealaková, Martina. 2011. Literatúra z okraja. Knižky ľudového čítania mladšej proveniencie v kontexte slovenskej národnej kultúry: dobrodružno-ľúbostné prózy. Ostrava: Ostravská univerzita v Ostravě.
Kubealaková, Martina. 2012. „Knižky ľudového čítania – nový pojem v slovenskej genológii?“ In Genologické a medziliterárne štúdie 6: Genologické konfrontácie, ed. Viera Žemberová, 161 – 169. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove.
Liba, Peter. 1970. Čítanie starých otcov: príspevok k výskumu spoločenskej funkcie a k vydávaniu prozaickej literatúry pre ľud na Slovensku v rokoch 1848 – 1918. Martin: Matica slovenská.
Menéndez y Pelayo, Marcelino. 1943. Historia de la novela española. Buenos Aires: Editorial Austral.
Minárik, Jozef. 1983. Dejiny slovenskej literatúry. Staršia slovenská literatúra (800 – 1780). Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Platas Tasende, Ana María. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Espasa Calpe.
Riquer, Martín de. 1967. Caballeros andantes españoles. Madrid: Espasa Calpe.
Riquer, Martín de. 1987. Estudios sobre el Amadís de Gaula. Barcelona: Sirmio.
[1] „Son novelas de aventuras y al mismo tiempo amorosas, en las que se hace la exhaltación del espíritu caballeresco medieval. El héroe, el caballero, no tiene mucha autenticidad, y realiza las más extraordinarias hazañas en países exóticos, cuya geografía es una pura invención.“
[2] „El protagonista de las antiguas gestas conserva todavía una rudeza muy elemental, pero actúa movido por ideales positivos, llámense patria, tierra o religión; el héroe caballeresco, refinado y galante, se lanza, en cambio, a sus aventuras empujado por una exaltación individualista, quimérica y gratuita, sin finalidad ninguna más allá de su propia satisfacción o el enamorado servicio hacia su dama.“