Fokalizácia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Focalization (en-GB)
- Fokalization (de)
- Focalisation (fr)
Explikácia pojmu
Fokalizácia, jeden z najznámejších a zároveň najdiskutovanejších termínov naratológie, je kľúčovým pojmom teórie rozprávania, ktorý nahrádza staršie označenia, napríklad „konkurenčný pojem“ hľadisko, angl. „point of view“ (por. Nünning 1990, 249 – 268), rozprávačská perspektíva, nem. „Erzählperspektive“ (Stanzel 1988, 64 – 78), alebo rozprávačský aspekt, fr. „aspect du récit“ (Todorov 1966, 125 – 151). Pojem fokalizácia pritom teoretici nevnímajú rovnako, čo je niekedy zdrojom nedorozumení. Jiří Hrabal definuje fokalizáciu ako „specifický diskurzivní způsob prezentace fikčního světa skrze fokální subjekt, který se konstituuje prostřednictvím týchž jazykových distinktivních rysů jako subjekt narativní – vyjma první gramatické osoby“ (Hrabal 2011, 196 – 197).
Pojem fokalizácia zaviedol francúzsky štrukturalistický naratológ Gérard Genette v svojej práci Discours du récit (1972; Rozprava o vyprávění, čes. 2003). Pôvodne ním označil neobmedzený či obmedzený spôsob, ktorým sa sprístupňuje zobrazovaný svet: „Rozprávanie môže upravovať poskytovanú informáciu [...] podľa kognitívnych schopností tej-ktorej strany príbehu, postavy alebo skupiny postáv“[1] (Genette 1972, 183; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M.). Neskôr, a to aj vzhľadom na rôzne interpretácie pojmu, svoje nazeranie upresnil: „Fokalizáciu vnímam ako ,zúženie poľa‘, čo vlastne znamená selekciu naratívnych informácií v porovnaní s tým, čo tradícia nazýva vševedúcosťou“[2] (Genette 1983, 348). Fokalizácia je teda akýmsi filtrom, ktorý dávkuje informácie. „Čitateľ sa k príbehu dostáva iba prostredníctvom takého protagonistu, ktorý má obmedzené percepčné pole, obmedzené vedomosti a obmedzené je i jeho pole pôsobenia“[3] – informácie akoby vychádzali „úzkym hrdlom“[4] (Genette 1983, 49).
Pojem fokalizácia, tesne spätý s pojmom rozprávač, sa rýchlo presadil a dnes je napriek viacerým kritickým výhradám zrejme najpoužívanejším označením pri analýze rozprávania. Vznikol v nadväznosti na tradičné koncepcie uvažujúce o hľadisku ako časopriestorovo a hodnotovo vymedzenej pozícii, z ktorej sa zobrazovaný svet sprostredkúva. Reflektoval anglosaské bádanie, napríklad označenie „point of view“, ktoré Percy Lubbock zaviedol v práci The Craft of Fiction (Remeslo fikcie – 1921) a rozviedol Wayne Booth v Distance et point de vue. Essai de classification (Dištancia a hľadisko – 1977), ďalej systém nemeckého teoretika Franza Karla Stanzela, ktorý v diele Die Typischen Erzählsituationen in Roman (Typické rozprávačské situácie v románe – 1955) považoval perspektívu, nem. „Erzählperspektive“, za jedno z kritérií určovania rozprávačskej situácie, a i. (por. Kablitz 1988, 237 – 255; Sládek a kol. 2018, 285). Genettovo uvažovanie, ktoré v rámci rozprávania rozlišovalo subjekt, ktorý rozpráva, a subjekt, ktorý vníma, pričom môže mať určité percepčné a kognitívne obmedzenia, nadväzovalo aj na domácu literárnu tradíciu. Inšpiračný zdroj našlo u Jeana Pouillona, ktorý pracoval s pojmom „vision“, teda pohľad, videnie (Pouillon 1946, 33 – 85), a Tzvetana Todorova, ktorý preferoval označenie rozprávačský aspekt, fr. „aspect du récit“ (Todorov 1966; 125 – 151). Pri kreovaní vlastného termínu sa Genette chcel vyhnúť výrazom spätým výhradne s vizuálnou percepciou, a preto označenia ako „point of view“ (hľadisko, uhol pohľadu) alebo „vision“ (pohľad na vec) nahradil označením fokalizácia. Termín implikuje fókus vnímania, fr. „foyer de perception“ (Genette 1983, 43), a práve toto ohnisko považuje Genette za významné. Napriek tejto skutočnosti sa podobné označenia neraz zamieňajú: napríklad Yves Reuter hovorí o „rozprávačskej perspektíve alebo fokalizácii“ – „perspectives narratives ou focalisations“ (Reuter 1991, 65). Teoretici však upozorňujú, že pojmy fokalizácia, perspektíva a hľadisko nemožno používať ako synonymá (Kablitz 1988, 237 – 255; Baroni 2020, 31 – 42). Uvedené termíny dôsledne rozlišuje aj český teoretik Jiří Hrabal, autor publikácie venovanej fokalizácii: perspektívu chápe ako kategóriu priestoru fikčného sveta, hľadisko ako výraz ideológie postavy (por. Hrabal 2011).
O komplexnosti problematiky svedčí i fakt, že český Slovník literárnovedného štrukturalizmu neobsahuje samostatné heslo fokalizácia a odkazuje na heslo hľadisko, čes. „hledisko“ (por. Sládek a kol., 2018, 285 – 292), v rámci ktorého sa stručne prezentuje označenie fokalizácia (286 – 287). Mnohí teoretici vrátane štrukturalistov pritom chápu pojem hľadisko rozdielne: Seymour Chatman dokonca rozlišuje pri bežnom používaní slova percepčné, konceptuálne a záujmové hľadisko (288). Do diskusie o hľadisku významnou mierou prispela Tartusko-moskovská škola, najmä Boris Uspenskij (2008), ktorý otázku študoval v kontexte kompozičnej výstavby textu, pričom jeho úvahy formovalo i komunikačné poňatie „díla jako sdělení, autora jako odesílatele a čtenáře jako jeho příjemce“ (Sládek a kol. 2018, 290).
Pre Genetta sa pri kreovaní pojmu fokalizácia stalo východiskom usúvzťažnenie troch zložiek rozprávania (récit): 1. príbehu postáv v časopriestore (fr. „histoire“), t. j. obsahu rozprávania, „signifié“; 2. naratívnej výpovede, t. j. récit v užšom význame slova, „signifiant“, lebo jedine tá je predmetom literárnovednej analýzy; 3. samého aktu rozprávania (fr. „narration“) (Genette 1972, 72). Vzťahy v tejto triáde sa určujú aplikáciou gramatických kategórií slovesného času (fr. „temps narratif“), naratívneho spôsobu (fr. „mode narratif“) a rodu, resp. naratívneho hlasu (fr. „voix narrative“) (por. rozprávač). Prvé dve kategórie zahrnujú postupy stvárnenia príbehu, naratívny hlas sa viaže na akt rozprávania. Francúzsky vedec vychádzal z presvedčenia, že subjekt a jeho kognitívne a percepčné schopnosti môžu obmedziť informácie, a preto pojem fokalizácia desubjektizoval. Odmietol pojem fokalizátor, prípadne fokalizujúca či fokalizovaná postava (por. Bal 1977), fokalizáciu viazal výlučne na rozprávanie ako také: „Podľa mňa neexistuje fokalizovaná ani fokalizujúca postava: ,fokalizovaný‘ sa môže vzťahovať len na samotné rozprávanie; ak by fokalizátor niekoho označoval, mohol by to byť len ten, kto rozprávanie fokalizuje, teda rozprávač, alebo, ak zabudneme na konvencie fikcie, samotný autor, ktorý rozprávačovi zverí či nezverí, schopnosť fokalizovať či nefokalizovať.“[5] (Genette 1983, 347)
Určiť fokalizáciu naratívnej výpovede predpokladá správne situovať fókus vnímania, jeho ohnisko – spomínaný fr. „foyer de perception“ (43). Genette vymedzil tri druhy fokalizácie: nulovú fokalizáciu (fr. „focalisation zéro“), vnútornú či internú fokalizáciu (fr. „focalisation interne“) a vonkajšiu alebo externú fokalizáciu (fr. „focalisation externe“). Nulová fokalizácia označuje nefokalizovaný naratív, ktorý príbeh sprostredkúva bez obmedzenia prostredníctvom vševediaceho rozprávača; termín korešponduje s Pouillonovým označením pohľadu zozadu (fr. „vision par derrière“). Interná fokalizácia opisuje situáciu, keď sa udalosti prezentujú z perspektívy jednej alebo viacerých postáv; v Pouillonovej terminológii ide o pohľad s [niekým], resp. pohľad niekoho (fr. „vision avec“). Interne fokalizovaný naratív sa dá vymedziť na základe dištinktívnych jazykových znakov: môže ísť o rozprávanie v prvej osobe, ale aj v tretej osobe s fókusom vnímania v postave. V rámci internej fokalizácie rozlišuje Genette poddruhy: fixnú internú fokalizáciu (fr. „focalisation interne fixe“), teda naratív z perspektívy jednej a tej istej postavy; variabilnú internú fokalizáciu (fr. „focalisation interne variable“), keď rozličné udalosti postupne sprostredkúva viacero postáv; multiplicitnú vnútornú fokalizáciu (fr. „focalisation interne multiple“), keď tú istú udalosť prezentujú rôzne postavy. Externá fokalizácia (fr. „focalisation externe“) – podľa Pouillona pohľad zvonka (fr. „vision du dehors“) – označuje pozíciu, ktorá sa síce nachádza vnútri zobrazovaného sveta, ale neidentifikuje sa s nijakou postavou. Je to situácia, keď sú „prezentované události [...] omezovány ohniskem situovaným dovnitř světa příběhu, toto ohnisko však nesmí být ztotožněno s žádnou z postav“ (Kubíček a kol. 2013, 55). Inak povedané, ide vtedy o objektívne behaviorálne rozprávanie, v ktorom je rozprávač akoby nezaujatým svedkom a jeho pohľad sa striktne obmedzuje na vizuálne vnímanie. V rámci jedného naratívu sa opísané základné typy fokalizácie môžu striedať.
Genettova typológia nebola prijatá jednoznačne: výhrady voči nej sumarizuje Kubíček a kol. (151 – 161). Závažným problémom koncepcie francúzskeho štrukturalistického naratológa je podľa niektorých teoretikov napríklad skutočnosť, že neupresňuje, či treba vnímať jednotlivé poddruhy internej fokalizácie vo vzťahu k výpovedi ako celku alebo iba k nejakej jej časti (153). Kritika upozorňuje i na nejednotnosť kritérií pri určovaní poddruhov fokalizácie: napríklad multiplicitná interná fokalizácia sa neurčuje počtom postáv ako v prípade fixnej a variabilnej fokalizácie, ale opakovaním tých istých udalostí, sprostredkovaných následne z perspektív viacerých postáv. Genette však túto situáciu opisuje pri analýzach frekvencie rozprávania, a preto je zbytočné zahrnovať otázku opakovania pod koncept fokalizácie (154). Externe fokalizované naratívy sú, navyše, veľmi zriedkavé. Alain Rabatel hovorí dokonca o „nevystopovateľnom“ naratíve (Rabatel 1997, 88 – 113): ide o er-formu s modálnymi slovesami naznačujúcimi, že informácie o tom, na čo postava myslí, nie sú dostupné. Teoreticky by sa za externe fokalizovaný naratív mohol považovať text, ktorý pozostáva výlučne z dialógov dvoch postáv a neobsahuje nijaké informácie o ich vnútri. Dialóg však nie je naratívny, ale dramatický prvok textu a „z narativu bez narativu nelze usuzovat na ohnisko omezující informace“ (Kubíček a kol. 2013, 161).
Na kritike Genettových názorov viacerí bádatelia vypracovali vlastné koncepcie fokalizácie – mnohé sú skôr komplementárne než konkurenčné. Holandská teoretička Mieke Bal vyčítala francúzskemu autorovi jeho typológiu, najmä nejednotnosť kritérií stanovujúcich jednotlivé poddruhy. Upozornila, že rozlíšenie nulovej a internej fokalizácie spočíva na reštrikcii informácií, ale rozdiel medzi internou a externou fokalizáciou je založený na inverzii funkcií. V prípade internej fokalizácie je postava subjektom fokalizácie, t. j. vidí, pričom jej pohľad obmedzuje naratívne informácie, pri externej fokalizácii je postava objektom fokalizácie (161 – 162). Zásadná Balovej výhrada spočíva v spochybnení samotného konceptu nulová fokalizácia. Teoretička, ktorej argumentácia vychádza tiež z trojúrovňovej koncepcie naratívu (Balová 2004: 147 – 154), rozlišuje fabulu ako chronologicky a logicky usporiadaný sled udalostí, príbeh (angl. „story“) ako reorganizáciu fabuly na základe súboru transformačných operácií a text ako ohraničený štruktúrovaný celok. Fabula sa sprostredkúva určitým spôsobom a z určitého fókusu, pričom Balová fókus personalizuje ako vnímajúci subjekt, ktorý nazýva fokalizátorom. Takto sa vytvára druhá rovina naratívu, príbeh, a ten rozpráva zvolený rozprávač, kreujúc tým tretiu rovinu, text. Z toho vyplýva, že v naratíve sa nemôže vyskytnúť nijaká nefokalizovaná informácia: zobraziť možno len to, čo je sprostredkované pohľadom nejakého fokalizátora. Podľa Balovej je „fokalizace [...] vztah mezi ,pohledem‘, činitelem (agent), který vidí, a tím, co je viděno. Tento vztah je komponentem příběhu [...]. Příběh tedy sestává z fokalizačních situací, které někdo vypráví, přičemž subjekt fokalizace (fokalizátor) vnímá (fokalizuje) objekt (fokalizovaný objekt)“ (Kubíček a kol. 2013, 162). Holandská vedkyňa rozlišuje dva typy fokalizácie: externú, pri ktorej fokalizátor nie je postavou príbehu, a internú, v ktorej je fokalizátor postavou príbehu. Kým teda Genette vníma fokalizáciu ako „omezování pole ve smyslu restriktivního výběru z ,neomezených možností‘ vševědoucího vypravěče, u Balové je fokalizace de facto zaznamenáním percepční aktivity fokalizátora“ (163). Genette však upozornil, že pri takomto ponímaní môže dôjsť k zamieňaniu fokalizovanej informácie, ktorú sprostredkúva rozprávanie, a jej interpretácie čitateľom (por. Sládek a kol. 2018, 286 – 287).
Prínosom koncepcie M. Balovej je zdôraznenie úlohy fokalizovaného predmetu a rozpoznanie tematicky a sémanticky pravidelnej distribúcie vzťahov medzi fokalizátormi a predmetmi fokalizácie v rozprávaní, čo môže prispieť k interpretácii príbehu. Ani jej nazeranie na problematiku sa však nestretlo s jednoznačným prijatím: napríklad Hrabal upozorňuje, že Balová stiera rozdiel medzi rozprávaním a fokalizáciou (por. Hrabal 2011). Tento český vedec, ktorý sa vymedzil voči označeniu perspektíva a rovnako voči pojmu hľadisko, vyjadrujúcemu ideológiu postavy, prevzal Genettov pojem fokalizácia. Ocenil, že koncept umožňuje v naratíve rozlišovať rozprávačskú a fokalizačnú inštanciu. Odmietol však genettovskú typológiu a navrhol dva typy naratívu – fokalizovaný a nefokalizovaný –, pri ktorom rozprávač splýva s fokálnym subjektom (por. Hrabal 2011, 163 – 188). K fokalizácii dochádza len v takom prípade, „konstituuje-li se v narativní výpovědi fokální subjekt, který přebírá distinktivní rysy narativního subjektu, vyjma první gramatické osoby“ (163), teda iba vtedy, keď rozprávač zaujme lingvisticky realizované hľadisko jednej z postáv. V českom prostredí sa fokalizáciou ako samostatným problémom zaoberali i ďalší vedci (Kubíček a kol. 2013, 148 – 165). Na Slovensku doteraz nevyšla publikácia, ktorá by sa tejto problematike obšírnejšie venovala, absentujú aj slovenské preklady zásadných štúdií zameraných na otázky fokalizácie.
Literatúra
Bal, Mieke. 1977. Narratologie. Essais sur la signification narrative dans qatre romans modernes. Paris: Klincksieck.
Balová, Mieke. 2004. „Fokalizace.“ Prel. Miroslav Kotásek. Aluze 8, 2 – 3: 147 – 154.
Baroni, Raphaël. 2020. „Comment réconcilier la focalisation genettienne avec l’étude de la subjectivité dans le récit ?“ Nouvelle revue d’esthétique 26, 2: 31 – 42.
Booth, Wayne C. [1961] 1977. „Distance et point de vue. Essai de classification.“ In Poétique du récit, ed. Roland Barthes et al., 85 – 113. Paris: Seuil.
Gérard Genette. 1972. Discours du récit. In Figures III, Gérard Genette, 65 – 278. Paris: Seuil.
Gérard Genette. 1983. Nouveau discours du récit. Paris: Seuil.
Hrabal, Jiří. 2011. Fokalizace. Analýza naratologické kategorie. Praha: Dauphin.
Kablitz, Andreas. 1988. „Erzählperspektive – Point of view – Focalisation. Überlegungen zu einem Konzept der Erzähltheorie.“ Zeitschrift für Romanische Sprache und Literatur 98: 237 – 255.
Kubíček, Tomáš – Jiří Hrabal – Petr A. Bílek. 2013. Naratologie. Strukturální analýza vyprávění. Praha: Dauphin.
Nünning, Ansgar. 1990. „Point of view oder ,fokalization‘? Űber einige Grundlagen und Kategorien konkurrierender Modelle der erzählerischen Vermittlung.“ Literatur in Wissenschaft und Unterricht 23: 249 – 268.
Pouillon, Jean. 1946. Temps et roman. Paris: Gallimard.
Rabatel, Alain. 1997. „L’introuvable focalisation externe. De la subordination de la vision externe au point de vue du personnage ou au point de vue du narrateur.“ Littérature 107: 88 – 113.
Reuter, Yves. 1991. Introduction à l’analyse du roman. Paris: Bordas.
Rimmon-Kenanová, Shlomith. 2001. Poetika vyprávění. Prel. Vanda Pickett. Brno: Host.
Sládek, Ondřej a kol. 2018. Slovník literárněvědného strukturalizmu. Praha – Brno: Ústav pro českou literaturu AV ČR – nakladatelství Host.
Stanzel, Franz Karl. 1955. Die Typischen Erzählsituationen in Roman. Wien – Stuttgart: Braumüller.
Stanzel, Franz Karl. 1988. Teorie vyprávění. Prel. Jiří Stromšík. Praha: Odeon.
Todorov, Tzvetan. 1966. „Les catégories du récit littéraire.“ Communications 8: 125 – 151.
Uspenskij, Boris. 2008. Poetika kompozice. Prel. Bruno Solařík. Brno: Host.
[1] „Le récit peut aussi choisir de régler l’information qu’il livre [...] selon les capacités de connaissance de telle ou telle partie prenante de l’histoire (personnage ou groupe de personnages).“
[2] „Par focalisation, j’entends donc bien une restriction de ,champ‘, c’est-à-dire en fait une sélection de l’information narrative par rapport à ce que la tradition nommait l’omniscience.“
[3] „Le lecteur n’accède à l’histoire que par l’intermédiaire de tel protagoniste, dont le champ perceptif, le champ d’action et le savoir sont limités.“
[4] „...goulot d’information.“
[5] „Pour moi, il n’y a pas de personnage focalisant ou focalisé : focalisé ne peut s’appliquer qu’au récit lui-même, et focalisateur, s’il s’appliquait à quelqu’un, ce ne pourrait être qu’à celui qui focalise le récit, c’est-à-dire le narrateur – ou, si l’on veut sortir des conventions de la fiction – l’auteur lui-même, qui délègue (ou non) au narrateur son pouvoir de focaliser, ou non.“