Objektívnosť v neradikálnom konštruktivizme pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Objectivity in non-radical constructivism (en-GB)
- Objektivität im gemäßigten Konstruktivismus (de)
- L'objectivité dans le constructivisme modéré (fr)
Explikácia pojmu
Neradikálny konštruktivizmus sa situuje medzi epistemologickými extrémami realizmu a relativizmu. Vychádza z tzv. základného realizmu, ktorý podľa Georgea Lakoffa (2006) obsahuje:
- záväzný predpoklad, že existuje skutočný svet, a to vonkajší vzhľadom na ľudí, ale tiež zahŕňajúci ľudskú skúsenosť,
- väzbu medzi ľudskými pojmovými systémami a ďalšími hľadiskami skutočnosti,
- poňatie pravdy, ktoré nie je založené iba na vnútornej súdržnosti,
- záväzný predpoklad, že existujú stabilné znalosti o vonkajšom svete,
- odmietnutie prístupu „všetko je možné“, teda totálneho relativizmu.
Hovoriť o reálnej a nielen konštruovanej skutočnosti možno v súčasnosti na základe faktu, že roku 2012 bol objavený, resp. dokázaný Higgsov bozón (teoreticky predpovedaný roku 1964), spôsobujúci, že častice získavajú hmotnosť. Tým sa vedecky potvrdil objektívny zdroj existencie hmoty, čiže aj reality ako (hmotnej) skutočnosti.[1] Higgsov bozón a Higgsovo pole ako zdroje či mechanizmy hmotnosti nemožno považovať len za fenomenologické akty pozorovania,[2] zakúšania alebo akúsi konsenzuálnu predstavu o vnímaní reality. Aktuálne je udržateľný výrok, že objektívne vieme, že skutočnosť jestvuje (aj) hmotným spôsobom, hoci toto tvrdenie nemusí byť definitívne. Poznanie je možné len v medziach ľudských schopností a je i subjektívne modifikované, ale nemožno si zamieňať, prípadne svojvoľne adaptovať princípy mikrosveta (v ktorom je pozorovateľ ústredným garantom, lepšie povedané, meračom pozorovanej reality) s princípmi makrosveta, v ktorom žijeme. Realita nie je iba diskurzívna, konsenzuálna, znaková, mocensky sugerovaná, či nebodaj iluzívna, ale z pohľadu prírodných vied je aj substanciálna.
Každodenná ľudová teória sveta je v určitom zmysle objektivistickou teóriou, pretože väčšinou sa v nej podľa istých pravidiel tvoria „skutočné“ kategórie. Ľudia si vytvárajú svoje kognitívne modely sveta a majú tendenciu pripisovať kategóriám v týchto kognitívnych modeloch objektívnu existenciu. Kognitívne kategórie však nejestvujú nezávisle na ľudskom myslení a pojmových systémoch (zjavnými príkladmi sú inštitúcie či farby), ako o tom svedčí ekológia kognície, ktorá vysvetľuje, prečo je význam viazaný na vnímanie a motoriku.
Napriek uvedenému objektivistická generatívna lingvistika (napr. Chomsky 1965) považuje za samozrejmú existenciu autonómnej jazykovej schopnosti, ktorá nepotrebuje využívať všeobecné kognitívne schopnosti človeka. Tvrdí, že základom našej jazykovej schopnosti je určitý súbor algoritmických postupov, teda postupov, ktoré manipulujú so symbolmi bez ohľadu na ich význam alebo nejakú všeobecnú kognitívnu schopnosť.
Podľa objektivistického teoretizovania by mali vedomosti zodpovedať faktom o svete, lenže usporiadanie týchto vedomostí, obzvlášť na bázovej úrovni, nie je empiricky súčasťou vonkajšieho sveta. Preto skutočnosť, že vedomosti o predmetoch vo svete sú nazhromaždené predovšetkým na bázovej úrovni, objektivizmus nedokáže vysvetliť. Proti objektivizmu hovoria ešte ďalšie argumenty (Lakoff 2006):
- To, čo ľudia vnímajú ako celkový tvar, ktorý je charakteristický pre bázové kategórie, nevyhnutne nemusí korešpondovať s príslušnými objektmi vo svete.
- Mentálne obrazy utvárané ľuďmi nevyhnutne nemusia korešpondovať s reálnymi kategóriami vo svete.
- Spôsob, akým človek narába s nejakým predmetom, je určený tak povahou predmetu, ako aj vlastnosťami ľudského tela.
Skúsenostný realizmus, resp. experiencializmus (Lakoff 2006) vyzdvihuje v kognitívnych procesoch totalitu ľudskej skúsenosti a všetkého, čo v nej hrá úlohu: telesnosť, geneticky zdedené schopnosti, spôsoby ľudskej existencie vo svete, spoločenská organizácia a pod. V nadväznosti na to sa ponúkajú neobjektivistické teórie významu, pravdy, poznania, rozumu, kategorizácie a pod., pričom ústrednou sa stáva otázka významu: Ako môžu mať naše jazykové výrazy (vyjadrujúce pojmy) „svoj“ význam?
Objektivizmus definuje význam nezávisle na mysliacich bytostiach, avšak experiencializmus ho charakterizuje prostredníctvom vtelesnenia, čiže prostredníctvom biologických dispozícií a fyzických i spoločenských skúseností ľudí žijúcich v istom prostredí. Pojmová štruktúra sa rodí z našich predpojmových telesných skúseností a je s nimi zviazaná. Práve vďaka vtelesnenosti získavajú pojmy význam – pojmová štruktúra totiž jestvuje a je chápaná, pretože jestvujú a sú pochopené predpojmové štruktúry.
V predpojmových skúsenostiach pritom fungujú aspoň dva typy štruktúr (Lakoff 2006, 261 – 262)[3]:
1. bázová štruktúra – vytvára sa zbiehavosťou celostných (gestaltových) vnemov, ľudskou schopnosťou telesného pohybu a schopnosťou utvárať mentálne obrazy,
2. kinestetická obrazovoschematická štruktúra – obrazové schémy sú relatívne jednoduché štruktúry, ktoré neustále zakúšame, napríklad NÁDOBY, CESTY, VÄZBY, SILY, ROVNOVÁHA. Vyskytujú sa v rôznych orientáciách a vzťahoch: HORE – DOLU, VPREDU – VZADU, ČASŤ – CELOK, CENTRUM – PERIFÉRIA atď.
Tieto štruktúry sú bezprostredne významuplné preto, lebo sú priamo a opakovane zakúšané prostredníctvom našej telesnosti, teda prostredníctvom spôsobov jestvovania tela v okolitom prostredí.
Existujú dva spôsoby, ako z bázovej a obrazovoschematickej štruktúry vzniká abstraktná pojmová štruktúra (Lakoff 2006, 262)[4]:
1. metaforická projekcia z fyzickej domény do domén abstraktných,
2. projekcia z bázových kategórií do kategórií na vyšších a nižších úrovniach.
Abstraktné pojmové štruktúry získavajú význam nepriamo. Funkčné sú vďaka svojmu systematickému vzťahu ku štruktúram, ktoré sú významuplné priamo. S týmto poňatím významu sa následne dá charakterizovať chápanie prostredníctvom významu, pravdivosť prostredníctvom chápania, vyplývanie prostredníctvom pravdivosti, poznanie prostredníctvom pravdivosti a chápania a napokon objektívnosť prostredníctvom porozumenia tomu, ako rozumieme a chápeme (Lakoff 2006, 262). Neobmedzenému subjektivizmu zabraňuje fakt, že telesná skúsenosť je pri úspešnom prežití konštantnou skúsenosťou okolitého prostredia. Tým sa na pojmovú štruktúru uvaľujú striktné obmedzenia zo skutočného sveta. Obrazové schémy sú spoločné všetkým ľuďom rovnako ako princípy, ktoré určujú bázové pojmy, čím sa vylučuje totálny relativizmus, hoci obmedzený relativizmus sa pripúšťa (262).
Epistemologickú polarizáciu dvoch poznávacích prístupov – prírodovedného a humanitného – možno vidieť tak, že cieľom, zmyslom prírodných vied je väčšinou objektívnosť ako aktuálne overený, potvrdený argument, ktorý zároveň zadáva ďalšiu prospektívu poznania. Ak sa tohto cieľa humanitné vedy z objektívnych či subjektívnych dôvodov vzdávajú, potom svoj zmysel vidia väčšinou v intersubjektívnej pravdepodobnosti. Čiže epistemologický rozdiel je buď v cielení k čoraz presnejšiemu, objektívnejšiemu poznaniu, alebo k pravdepodobnosti. Neplatí to však absolútne, lebo na jednej strane pravdepodobnosť funguje aj v kvantovom mikrosvete a na druhej strane humanitné a spoločenské vedy, najmä tie s experimentálnym zameraním, tiež dokážu produkovať a využívať potvrdené argumenty.
Epistemologickú polarizáciu dvoch poznávacích postojov prekonáva napríklad empirická kognitívna veda. Snahu o objektívnosť v zmysle overiteľných a potvrdených argumentov nepovažuje ani v humanitných vedách (napríklad pri výskume literárnosti a literárnej komunikácie) za nezmyselnú, pretože táto snaha prináša argumenty o tom, ako myslíme, a to nielen z individuálnej, fenomenologickej stránky, ale aj z vedeckého, experimentálneho hľadiska. Pre vedu je zásadnou kvalifikáciou objektívnejšieho poznávania kontraintuitívne namietanie (Moukheiber 2021, 77), nie(len) intersubjektívna koherencia, keďže tá má mizivú spôsobilosť na kontraintuitívne dokazovanie. Vedecké poznanie vyžaduje zbaviť sa jednej perspektívy a pozerať sa na situáciu z toľkých hľadísk, z koľkých je len možné. Preto objektívnejšie poznanie posúva veda, nie komunikačný konsenzus. Bez vedecko-experimentálneho ťahu k empirickým argumentom by sa celkové „generovanie reality“ vlastne nemalo z čoho odvíjať, komunikanti by sa nemali na čom dohodnúť, čomu porozumieť. Výskum kognitívnych schopností živých tvorov je pritom aj o povahe a špecifikách intersubjektívnosti, čiže aj o tom, ako akty pozorovania ovplyvňujú objektívnosť reality (a opačne).
Problém epistemologickej polarizácie možno tiež opísať ako využívanie špecifických metód rôznymi vednými odbormi, z čoho vyplýva povaha ich argumentov: vo výsledku nie sú rovnako silne garantované pozorovateľom, ale umiestňujú sa na škále. Spoločenská realita alebo literatúra sú nepochybne viac podmienené ľudskou mysľou než referent Vysoké Tatry, hoci i Vysoké Tatry môžu vzbudzovať pocity, postoje a záujmy a ich obraz je inter/subjektívne modifikovaný. Pri diskutovaní o objektívnosti (vedy, reality) treba teda zvažovať a skúmať aj rôznu podobu či „kvalitu“ reality a mieru abstrahovania od skutočnosti.
Literatúra
Drtinová, Daniela – Jiří Horáček. 2021. Vědomí a realita. Praha: Vyšehrad.
CERN – oficiálna webová stránka. Dostupné na: https://home.cern/science/physics/higgs-boson/future [cit. 12. 10. 2024].
Chomsky, Noam. 1965. Aspects of the Theory of Syntax. Cambridge, Massachusetts: The M.I.T. Press.
Lakoff, George. 1987. Women, Fire and Dangerous Things. What Categories Reveal about the Mind. Chicago: The University of Chicago Press.
Lakoff, George. 2006. Ženy, oheň a nebezpečné věci. Co kategorie vypovídají o naší mysli. Prel. Dominik Lukeš. Praha: Triáda.
Moukheiber, Albert. 2021. Ako sa mozog s nami zahráva. Prel. Andrea Černáková. Bratislava: Ikar.
[1] Por. https://home.cern/science/physics/higgs-boson/future.
[2] Neradikálny a fenomenologický prístup kombinuje psychiater a neurológ Jiří Horáček (Drtinová – Horáček 2021, 18).
[3] A. Basic-level structure: Basic-level categories are defined by the convergence of our gestalt perception, our capacity for bodily movement, and our ability to form rich mental images.
B. Kinesthetic image-schematic structure: Image schemas are relatively simple structures that constantly recur in our everyday bodily experience: CONTAINERS, PATHS, LINKS, FORCES, BALANCE, and in various orientations and relations: UP-DOWN, FRONTBACK, PART-WHOLE, CENTER-PERIPHERY, etc. (Lakoff 1987, 267).
[4] A. By metaphorical projection from the domain of the physical to abstract domains.
B. By the projection from basic-level categories to superordinate and subordinate categories (Lakoff 1987, 267).