Lyrizovaná próza pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Lyricized prose (en-GB)
- Lyrisierte Prosa (de)
Explikácia pojmu
Lyrizovaná próza je próza s lyrickými znakmi. Lyrika je výrazom zážitku, citu, nálady subjektu (hegelovské poňatie); vo formalizme a štrukturalizme je záležitosťou jazyka, jeho poetických a „sebareflexívnych“ kvalít; iné školy označujú za hlavný znak lyriky jej veršovo-hudobnú manifestáciu alebo zdôrazňujú jej komunikačné naplnenie na úrovni autor – čitateľ (por. Nünning 2006, 791 – 794). František Miko chápal lyriku aj v existenciálnom význame, a to ako subjektívne odreagúvanie spoločenských konfliktov. Jeho marxistický postoj zase vyústil do tvrdenia, že lyrizácia prózy je „symptómom istých spoločenských daností“ (Miko 1969, 203).
V literárnej komunikácii je prvotným činiteľom autor, ktorý má na výber z dvoch základných možností. Buď zobrazuje život v istom prostredí a prípadne i svoje vystupovanie v externých podmienkach, priebehoch a kontaktoch, alebo svoju pozornosť zameriava na svoj vnútorný svet, čiže na to, ako on individuálne reflektuje vonkajšie, ale aj vnútorné podnety a procesy. Rozhraničenie VON/DNU, ktoré sa ontologicky zakladá na motorike tela pri priepustnosti alebo nepriepustnosti prostredia, možno postulovať ako primárnu rozdeľujúcu bázu medzi lyrikou a epikou. Toto rozhraničenie v oblasti bytia, individuálneho vnímania pohybu a času, sa však problematizuje autorským premýšľaním, mentálnym výkonom, ktorý sa manifestuje rovnako v lyrike aj epike, rozdiel je len v miere intimity. Narábanie s reprezentáciami a obrazmi, intuitívne pripisované hlavne intímnemu lyrickému DNU, tvaruje aj epické VON. Preto semiotický prístup nedokáže jednoznačne odčleniť lyriku a epiku. Ani ostatné binárne opozície medzi lyrikou a epikou nefungujú opozične, ale umiestňujú sa na kvalitatívnej škále, hoci sa na ich striktnejšie odčleňovanie využívajú i literárne konvencie (verš kontra neviazané vyjadrovanie, subjektívna výpoveď kontra objektívna narácia, monológ kontra dialóg, imaginácia kontra konflikt atď.).
Povahu lyrizmu v modernej literatúre odkryl Ján Števček najmä v prácach Lyrická tvár slovenskej prózy (1969) a Lyrizovaná próza (1973). Historickopoetický model slovenskej lyrizovanej prózy ešte striktnejšie vymedzil Oskár Čepan (1977). Termín lyrizovaná próza použil v širšom i užšom význame. V širšom význame ide o výrazný prúd medzivojnovej prózy v rokoch 1920 – 1950, ktorý Čepan člení na ornamentálnu prózu, lyrizovanú prózu v užšom zmysle slova, naturizmus a prózu básnikov sujetu. Pre lyrizovanú prózu v užšom význame je podľa Čepana typická impresionisticko-senzualistická epika s črtami ako novorealistický evolucionizmus, senzualistický asociativizmus a impresionistický lyrizmus.
V lyrizovanej próze nejde výlučne o štylistickú, jazykovú stránku literatúry, čo tvrdí Števček (1996, 94). Tá je jasným poznávacím znamením len pre tvorcov ornamentálnej prózy. V koncepčnejšie poňatej lyrizovanej próze sa lyrické prostriedky (rytmizácia, poetizácia jazyka, obraznosť, citové sugescie, asociatívnosť) síce podieľajú na jej štýle, no lyrika modifikuje aj jej štruktúru. Epický konflikt medzi postavami, charakteristický pre realizmus, sa rieši v ich vnútornom svete alebo priestore rozprávača, pričom „monologická štylizácia rozprávania zjednocuje významy väčšmi v duchu zásad iracionálneho indeterminizmu ako v zmysle kauzálnej logiky životných javov“ (Čepan 1977, 181). Iracionálny indeterminizmus je do značnej miery podmienený neuvedomovanými, resp. nevedomými procesmi. Súčasná kognitívna veda určila viaceré nevedomé, vrodené afektívne systémy, ktoré úzko súvisia s pamäťou. Jaak Panksepp a Lucy Biven (2012) ich vymedzujú sedem: SEEKING (hľadanie, očakávanie), FEAR (strach, úzkosť), RAGE (hnev, zúrivosť), LUST (sexuálna žiadostivosť, slasť), CARE (starostlivosť), PANIC/GRIEF (panika/smútok, žiaľ) a PLAY (hra, sociálne potešenie). Sú to primárne afektívne obvody, ktoré jednak interagujú a jednak sa na ne nabaľujú ďalšie vnemy, procesy a stavy, čím sa afekty stávajú komplexnejšími emóciami.
Zo základných emócií šťastia a smútku, resp. potešenia a bolesti vychádzajú tri prototypové príbehy: romantický, hrdinský a príbeh obetovania. Patrick C. Hogan (2003) upozorňuje, že v prototypových naráciách sa opakujú nielen tragikomédie romantiky, hrdinstva a obety/duchovnej cesty, ale opakujú sa aj naratívne štruktúry alebo ich časti. Naratívne štruktúry utvárajú jednoduchší alebo zložitejší sujet, ktorý obsahuje i motivické zlomy či zvraty. V týchto kritických bodoch sa rudimentárna lyrika a epika stretávajú, lebo ak sa daný prototypový príbeh rozvíja z istých afektov, protoemócií alebo základných emócií, tak zároveň zapamätané rudimentárne udalosti implicitne obsahujú a sugerujú súvisiace vnemy emočnej stimulácie. Nasledovanie stimulu preto nie je vlastné iba epike, ale v určitej forme ho možno pociťovať a analyzovať tiež v lyrických výpovediach.
Pre lepšiu názornosť porovnajme ikonické diela lyrizovanej prózy. Čepan (1977) v rámci celkového prúdu lyrizovanej prózy vymedzil presnejšie lyrizovanú prózu v užšom význame, ktorej hlavným predstaviteľom je Jozef Cíger Hronský. Hronského dominantné postavy Jozef Mak (román Jozef Mak, 1933), Jozef Gráč (román Pisár Gráč, 1940) a Andreas Búr (román Andreas Búr Majster, 1948) prežívajú silné city a traumy, pričom samy sebe v mnohom nerozumejú, nechápu sa. V medziľudskom priestore ich trápi nedostatočná a nesúladná komunikácia a následné neprijatie. Napríklad pisár Gráč nezhodu na úrovni konceptualizácií formuluje takto: „A to preto, lebo mne nikto nerozumie, a preto mi nikto nerozumie, lebo som nesúci človek, nezačínam veci od koreňa. A ľudia sú veľmi dôkladní, všetko chcú od koreňa vedieť a konať“ (Cíger Hronský 2018, 26). Hronského písanie je úmyselne fragmentárne, „nedopovedané“, neraz namiesto reči musí stačiť gesto a mimika, čím sa od čitateľa vyžaduje empatia a intuícia podobne, ako je to pri interpretácii lyriky. Uvedené charakteristiky platia dokonca aj pre poviedku „Víla lehotských hôr“ zo zbierky U nás (1923), hoci sa zvykne radiť k prvopočiatkom inovatívnej vetvy lyrizovanej prózy, ktorou je naturizmus:
– Ja som dávno nebol v hore, Mariena.
– Nebol si?
– Už pol roka.
– A prečo si nebol?
Mikuláša i zabolela táto ľahostajná otázka. Akoby nevedela dobre o tom, že nebol a prečo nebol! On, aká je neuznanlivá! Aké prázdne, naničhodné slová. [...] Jasne videl, že nepochopí, neporozumie mu. (Cíger Hronský 2008, 15)
Hronského postavy sa pod tlakom silných emócií prejavujú na úrovni citového seba-uvedomenia. Svoje citové prežívanie chcú zdieľať s inými. Vplyvom tragických udalostí, utrpenia alebo lásky sa k súžitiu postupne odhodlajú. Na tomto socializačnom pomere a jeho kladoch alebo záporoch následne zakladajú svoje komplexnejšie seba-poznanie, seba-vedomie. Čiže tento typ literatúry sprostredkúva a vyžaduje najmä kogníciu seba-uvedomenia a seba-vedomia, pričom jej nevedomé komponenty neodhaľuje ani nepomenúva.
Na porovnanie diela naturizmu neponúkajú také vynímajúce sa postavy, strhávajúce pozornosť hlavne na seba, pretože naturistické postavy do veľkej miery rezonujú s prírodou. Následkom toho ich vedomie nie je len humánne progresívne, ale otvára sa značný priestor aj pre regresiu, smerovanie k nevedomým základom.
Napríklad zamilovaná hrdinka Margity Figuli v poviedke Extáza najprv deklaruje svoje citové seba-uvedomenie: „Čudná tieňohra citov odrazila sa mi na tvári. Sama som to pobadala“ (Figuli 2011, 65). Neskôr si Evica chce svoju vášnivú lásku sama vyhovoriť, avšak podlieha zvodom nevedomých síl: „Neprichodilo mi iba pokorne sledovať pohyb jeho perí. A naraz ani sama neviem, ako sa to stalo, len som si povedala v svätej istote: – Týchto úst by som sa chcela dotknúť“ (69). Z Evicinho nevedomia sa nástojčivo ohlásila túžba po slasti. V tomto prípade má afekt LUST (slasť, sexuálna žiadostivosť) spoločné s literárnosťou to, že označuje predel medzi lyrikou a epikou, lebo z daného afektu, lyrického výronu, sa rodí príbeh romantickej tragikomédie – začína sa odvíjať typický epický príbeh s prekážkami (vzhľadom na to, že Evicin objekt lásky je ženatý). Evica nie je uzavretou osobou, ktorá by sa mala otvoriť a získať medziľudské odobrenie svojho seba-vedomia, seba-poznania, ako sa to rieši v spomínaných Hronského prózach (a ako sa to filozoficky diskutovalo napríklad v existencializme). Ona má dostatočné seba-vedomie, seba-poznanie, ibaže znenazdajky jej vedomie a morálka čelia nevedomým poryvom. Ich odhaľovanie či predvedenie je zásadou naturizmu.
Jerguš Lapin u Ľuda Ondrejova, Peter vs. Zápotočný z Troch gaštanových koní od Margity Figuli, Drak u Dobroslava Chrobáka či Libor z Nevesty hôľ od Františka Švantnera nielen podliehajú humánnej a morálnej koncepcii človeka (podobne ako postavy u Hronského), ale cez prírodno-biologické zväzky obnažujú i fungovanie surového človeka-zvieraťa (najradikálnejšie vari v Švantnerovej Neveste hôľ). Presnejšia je však argumentácia, že naturizmus sprístupňuje vtelesnenú ľudskú myseľ (por. vtelesnenosť), lebo nevedomé intervencie nie sú len „zlé“. Napríklad v poviedke Olovený vták od Figuli sa matka vyjadruje o svojej rodine takto: „Je málo povedať, že som zrástla s vami. Ja som sa stala vašimi bytosťami. Ja som sa stala vami. Moje žily sa končia vo vašom tele“ (Figuli 2011, 245). Toto vyznanie lásky s prírodno-biologickou metaforikou je nepochybne podložené afektívnym obvodom CARE. Zároveň si možno všimnúť, že tento afektívny systém spája biologicko-prírodný a medziľudský, sociálny rozmer vtelesnenej mysle smerom VON. Afekt starostlivosti však nielen charakterizuje postavu matky v ponímaní autorky či v rámci jej tvorivého zámeru, ale asociuje sa aj so všeobecnejšími kultúrnymi modelmi matky.
U naturistických postáv sú nevedomé impulzy otvorenou súčasťou prirodzených reakcií ako nespútanosť, živelnosť, žiadostivosť (afekty HNEVU, ZÚRIVOSTI, PANIKY, ŽIAĽU), no patria sem i vnuknutia či mýtická alebo fantazijná imaginácia (SEEKING, PLAY, CARE), a to všetko väčšinou v protiklade k morálke. Vnímanie na úrovni základov bytia (nevedomých afektívnych systémov), ktoré je spoločné ľuďom a ostatným živým tvorom, sa v naturizme sprostredkúva sčasti lyricky, ale sleduje sa aj epicky. Preto nemôže byť pre naturizmus určujúca len lyrika, ale viac ho charakterizuje nevedomie, spoločné lyrike aj epike.
Autori lyrizovanej prózy teda využívali lyrické prostriedky rôzneho druhu, s rôznou intenzitou a viac či menej koncepčne, čo ovplyvnilo tvarovanie tohto slovenského literárneho prúdu naprieč generáciami. Individuálne úsilie o inovatívnu poetiku a témy potom navodilo literárnoestetické vrstvenie a vetvenie lyrizovanej prózy a tiež nerovnaký komunikačno-kognitívny záber jednotlivých diel.
Literatúra
Cíger Hronský, Jozef. 2008. Prózy. Bratislava: Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV.
Cíger Hronský, Jozef. 2018. Pisár Gráč. Bratislava: Ikar.
Čepan, Oskár. 1977. Kontúry naturizmu. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Figuli, Margita. 2011. Výber z diela. Bratislava: Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV.
Hogan, Patrick Colm. 2003. The Mind and Its Stories: Narrative Universals and Human Emotion. New York: Cambridge University Press.
Miko, František. 1969. Estetika výrazu. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Nünning, Ansgar, ed. 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host.
Panksepp, Jaak – Lucy Biven. 2012. The Archeology of Mind: Neuroevolutionary Origins of Human Emotions. New York – London: Norton.
Števček, Ján. 1973. Lyrizovaná próza. Bratislava: Tatran.
Števček, Ján. 1996. Literárnohistorické etudy. Bratislava: Národné literárne centrum.