Plagiát pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Plagiarism (en-GB)
- Plagiat (de)
- Plagiat (fr)
Explikácia pojmu
Plagiát je autorom nedeklarované prevzatie diela alebo jeho častí, pri ktorom dochádza k protiprávnemu a neetickému osvojeniu si cudzieho duchovného vlastníctva. Plagiát sa vyskytuje vo všetkých druhoch umenia a vo všetkých písomných jazykových prejavoch. Okrem estetiky a vied o umení (vrátane literárnej vedy) s pojmom pracujú hlavne knižničné a informačné štúdiá, lebo plagiát predstavuje nežiaduci jav aj vo vedeckom a mediálnom diskurze. Pre jeho aktuálnu rozšírenosť determinovanú elektronickou komunikáciou, dostupnosťou zdrojov a technicky ľahkou reprodukovateľnosťou existujúcich médií (vrátane textov) sa pojem v súčasnosti často používa aj v teórii populárnej kultúry, publicistike, vzdelávacej praxi i v bežnej komunikácii.
Plagiát v literatúre je vedomé nevyznačené prevzatie iného textu alebo jeho časti ľubovoľného rozsahu do nového textu bez uvedenia pôvodného autora a zdroja alebo bez minimálneho deklarovania vzťahu k pôvodine, ktorým je napr. explicitné upozornenie na akt prevzatia. Uvedenie pôvodného autora a zdroja je pri citovaní a parafrázovaní vo vecnom, najmä odbornom, texte záväzné, preto je v ňom znakom plagiátu už samotná absencia odkazov na pôvodinu.
Braňo Hochel rozlišuje šesť typov plagiátu. Pri plagiáte sensu stricto „[i]de o nadväzovanie na prototext ako celok“ (Hochel 1983, 151). Je to plagiát „v pravom slova zmysle“, t. j. prevzatie iného diela, „ktorého sa plagizujúci autor celkom pridržiava, prípadne mení iba vonkajšie znaky (názov diela, mená postáv a miesto deja a pod.). Dielo môže byť aj doplnené o niektoré pasáže, zvyčajne menej dôležité“ (Žilka 1987, 391). Pri plagiáte princípu „autor preberá z iného diela len základný kompozičný princíp“. Parciálny plagiát sa vyznačuje tým, že „plagizovanie prebieha len na niektorej rovine textu – napr. kompozičnej, tematickej a pod.“ (Hochel 1983, 151). Iné literárnoteoretické slovníky uvádzajú „prisvojovanie niektorých jednotlivých obrazov, postáv, dejových momentov a pod.“ (Gombala 1986, 256) a prevzatie motívov (por. Weidhase 2000, 351). Štvrtý typ plagiátu, plagiát kompiláciou, „vzniká výberom rozličných prvkov z rozličných textov“. Pre kváziplagiát je typické, že „medzitextové podobnosti [...] sú náhodné“, pretože obe diela „vznikli naraz alebo v krátkom časovom rozpätí nezávisle od seba“. Pseudoplagiát sa viaže na „podozrenie z plagiátu, ktoré vzniká tým, že dielo vyjde pod iným menom [...] alebo pod iným titulom, prípadne sa zmenia oba“ (Hochel 1983, 151). Hlavným nedostatkom tejto typológie je, že Hochel neuvádza nijaké príklady jednotlivých typov. Okrem toho kváziplagiát a pseudoplagiát plagiátmi nie sú. Jednoznačným plagiátom je len plagiát sensu stricto. Ide o jednu z foriem intertextových vzťahov (por. Intertextualita), ktorá sa podľa Gérarda Genetta od iných foriem týchto vzťahov (citát, alúzia) odlišuje svojou nedeklarovanosťou prevzatia. S citátom ho spája doslovnosť prevzatého sledu jazykových znakov, v porovnaní s ním má však takéto prevzatie menej explicitnú a menej kanonickú formu (por. Genette 1982, 8). Pri zdanlivo jednoznačnom plagiáte princípu alebo parciálnom plagiáte môže ísť v skutočnosti o intertextovú alúziu alebo o hypertextualitu založenú na princípe prepisovania textov (por. Intertextualita). Rovnako ťažké je určiť hranicu medzi plagiátom kompiláciou a inými formami intertextových vzťahov, ako cento, montáž či koláž.
Podobne ako Genette zdôrazňuje aj Umberto Eco, že dištinktívnym znakom plagiátu je nedeklarovanosť prevzatia: „[...] když B učiní závislost svého díla na díle A zjevnou, nejde v žádném případě o plagiátorství, nýbrž o parodii, pastiš, poctu, intertextovou citaci − což nejsou případy falzifikace“ (Eco 2004, 196). V súvislosti s touto úvahou upozorňuje Kristián Benyovszky, že „pri posudzovaní plagiátorstva sú rozhodujúce pragmatické, a nie sémantické či syntaktické činitele“, t. j. „spôsob a intencia narábania s pretextom“ (Benyovszky 2013, 21).
Osobitným druhom plagiátu je autoplagiát, pri ktorom autor preberá z vlastného staršieho diela, hoci sa vydavateľovi zmluvne zaviazal, že sa nebude pridŕžať vlastných diel (Kanzog 2007, 88). Autoplagiát je častým javom vedeckých publikácií v tom prípade, keď sa neuvedie, v akom vzťahu stojí novšia práca autora k jeho staršej publikácii, z ktorej vychádzal. Iným osobitným druhom plagiátu je vydávanie prekladu literárneho diela za vlastný pôvodný text. V prípade blízkych jazykov, ako napr. slovenčina a čeština, sa vyskytuje aj taký druh plagiátu, pri ktorom prekladateľ neprekladal z originálu, ale upravil do svojho cieľového jazyka už existujúci preklad z príbuzného jazyka, pričom to zamlčal.
Účastníkmi plagiátu sú plagiátor (plagizujúci autor), plagizovaný autor a v neposlednom rade verejnosť, pretože plagiát sa síce bytostne týka vnútorného vzťahu medzi autorom a dielom, avšak konštitutívnym znakom jeho existencie je, že sa o ňom diskutuje na verejnosti (por. Theisohn 2009, 3). Plagiát predstavuje priestupok proti dvom druhom noriem – je to morálne pochybenie voči očakávaniu literárnej originálnosti alebo vedeckej čestnosti a súčasne právne pochybenie voči ochrane duchovného vlastníctva (Weidhase 2000, 351). Tento protiprávny a neetický charakter robí z plagiátu literárnu krádež, pri ktorej sú dve diela úplne alebo čiastočne identické, prípadne veľmi podobné. Posúdenie konkrétneho textu však môže byť vecou názoru, pretože ak niekto chce označiť istý text za plagiát, „musí sa jeho autorovi dokázať prekročenie istej hranice. Stanoviť túto hranicu (najmä v literárnych dielach dávnejšej minulosti) je však veľmi ťažké. Ak sa literárna krádež dokáže, potvrdí sa tým nepôvodnosť, neoriginálnosť autora“ (Gombala 1986, 256).
Antika nepoznala juristický pojem duchovného vlastníctva (Kanzog 2007, 89). Bolo pre ňu typické „imitatio veterum“ (napodobňovanie starších vzorových autorov), ktoré bolo v európskych literatúrach bežným javom až do 18. storočia (por. Intertextualita). Prevzatie cudzieho diela bolo v antike cťou pre prevzatého autora a predpokladalo sa, že tento autor bude identifikovateľný aj bez uvedenia mena (Weidhase 2000, 351). Na zatajené napodobňovanie, ktorého cieľom bolo zavádzať čitateľa, sa používali grécky pojem „klopé“ a latinský pojem „furtum“. Latinský trestnoprávny pojem „plagium“ označoval ukradnutie človeka a jeho pozbavenie slobody v zmysle zotročenia. Rímsky básnik Martialis označuje vo svojich epigramoch slovom „plagiarius“ osobu, ktorá vydáva duchovné výtvory inej osoby za vlastné, a tým ich zotročuje. Od obdobia novoveku existujú doklady prevzatia slova do moderných európskych jazykov ako francúzština či nemčina (Kanzog 2007, 88). Od 18. storočia vzrástla úloha autorskej originality a vydávanie kníh sa stalo bežnou podnikateľskou činnosťou. Obvinenie z plagiátu sa začalo využívať ako dôležitý nástroj ochrany vydavateľských a autorských práv. Dokazovanie a dokázanie plagiátu ohrozovalo a dodnes ohrozuje dobrú povesť autora, zároveň však prináša so sebou zvýšenú publicitu, pretože aj negatívna reklama je reklamou. Od nástupu literárnej moderny a avantgardy nové techniky ako koláž a montáž upriamili pozornosť na špecifickú hodnotu materiálu v podobe použitia cudzích elementov vo vlastnom texte (por. Kanzog 2007, 89). Kopírovanie či recyklovanie cudzích i vlastných textov sa využíva aj v postmoderne, pričom môže dôjsť k stieraniu hranice medzi autonómnym tvorivým postupom a protiprávnym/neetickým prístupom. Plagiát je veľmi citlivou kategóriou. Dokazujú to prípady rôznych autorov, ktorí boli právom či neprávom obvinení z plagiátu – napr. Comte de Lautréamont, Thomas Mann, Bertolt Brecht, Paul Celan či Dobroslav Chrobák.
Literatúra
Benyovszky, Kristián. 2013. „Preklad ako originál, plagiát ako žáner. Prípad Dumas – Poe.“ World Literature Studies 5, 4: 11 – 26.
Eco, Umberto. [1990] 2004. Meze interpretace. Prel. Ladislav Nagy. Praha: Karolinum.
Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
Gombala, Eduard. 1986. „Plagiát.“ In Slovník literárnovedných termínov, 2. doplnené vyd., Ján Findra – Eduar Gombala – Ivan Plintovič, 255 – 256. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Hochel, Braňo. 1983. „Plagiát.“ In Originál a preklad. Interpretačná terminológia, ed. Anton Popovič, 150 – 151. Bratislava: Tatran.
Kanzog, Klaus. 2007. „Plagiat.“ In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 3. P – Z, eds. Jan-Dirk Müller et al., 88 – 91. Berlin – New York: de Gruyter.
Theisohn, Philipp. 2009. Plagiat. Eine unoriginelle Literaturgeschichte. Stuttgart: Kröner.
Weidhase, Helmut. 2000. „Plagiat.“ In Metzler Literatur Lexikon. Begriffe und Definitionen. 2., prepracované vyd., eds. Günther Schweikle – Irmgard Schweikle, 351. Stuttgart: Metzler.
Žilka, Tibor. 1987. „Plagiát.“ In Poetický slovník. 2., doplnené vyd., Tibor Žilka, 391 – 392. Bratislava: Tatran.