Pastiersky román pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Pastoral romance (en-GB)
- Schäferroman (de)
- Roman pastoral (fr)
Explikácia pojmu
Pastiersky román je typ románu rozvíjajúci sa najmä v 16. a 17. storočí, v ktorom sa spája dobrodružný príbeh s estetikou pastorálnej poézie. Patrí do okruhu bukolickej literatúry alebo pastorálnej literatúry v zmysle definície Františka Štrausa: „Pastorálna literatúra (fr. littérature pastorale, od lat. pastoralis – pastiersky): básnické, prozaické a dramatické literárne diela, ktorých témou je bezstarostný pastiersky život uprostred idylickej vidieckej prírody, plný radovánok a zábav v spoločnosti víl, nýmf a rôznych božstiev“ (Štraus 2005, 257).
Ide o druh románu, ktorého ústrednou témou sú nežné ľúbostné dobrodružstvá pastierov v lone vidieckej krajiny. Je to román idealistický a imaginatívny, je odrazom túžby po zlatom veku, po živote v ústraní, harmónii a po úniku z každodenných strastí života. Obsahuje prvky dobrodružného románu aj rytierskeho románu, má blízko k idyle, utópii aj k rozprávke; a vzhľadom na dobrodružné zápletky býva niekedy považovaný za poddruh hrdinského románu.
Dej pastierskeho románu je situovaný do idylického prostredia prírody, so scenériami lúk, hájov, pastierskych chalúpok, horských bystriniek a prameňov. Kontúry času a priestoru sú nejasné, prírodné prostredie je skôr mýtické než reálne.
Postavami sú štylizovaní pastieri, ktorí žijú šťastný život v náručí prírody, oddávajú sa rajským radovánkam, ľúbostným hrám a básnickým súťažiam a rozvíjajú úvahy o láske, v centre ktorých sa nachádza analýza ľudských citov a vášní. Ľúbostný cit je chápaný v duchu neoplatonizmu. Pastierski hrdinovia prichádzajú do styku s nadprirodzenými mytologickými bytosťami (nymfy a antickí bohovia), aktívne vstupujúcimi do deja.
Postavy sú psychologicky jednoduché a za ich pastierskou štylizáciou sa skrývajú prestrojení dvorania, ktorí trávili čas strojenými dialógmi o láske a vyžívaním sa v ľúbostnom cite. Pastierske romány boli obľúbeným čítaním v dvoranských kruhoch a sú do nich premietnuté mravy a obyčaje dvorskej spoločnosti. Neraz plnili aj funkciu príručiek „dobové galantnosti, dvornosti, kultivovanosti a vytříbenosti“ (Doležalová 2017, 9). Zároveň predstavujú typ únikovej a idealistickej literatúry. Dobovým čitateľom ponúkali estetický zážitok z krásy, únik do ideálnych svetov a idylických krajín a inšpirovali ich k sneniu o harmonickom bezstarostnom živote vo vidieckom prostredí. Ďalšou charakteristikou pastierskych románov je využívanie autobiografických postupov; autori často do ľúbostných príbehov pastierov premietajú svoje osobné ľúbostné zážitky alebo citové sklamania.
Jazyk a štýl pastierskeho románu je uhladený, vyumelkovaný, vznešený, galantný a rafinovaný. Štylistická kultivovanosť a vycibrenosť pastierskych románov prispela k celkovému povzneseniu umeleckého štýlu naratívnej prózy.
Podstatným charakteristickým znakom pastierskeho románu je formálna hybridita, zvlášť alternovanie prózy a verša; do textu v próze sú včlenené aj básnické texty – eklogy, v ktorých pastieri vyjadrujú ľúbostné city, ale aj epištolárne vsuvky a dramatické pasáže vo forme dialógov. Texty vo veršoch nie sú iba doplnkom príbehu stváreneného v próze, ale často majú veľmi vysoký podiel v rámci celého románu.
Dej pastierskeho románu je široký a rozvíja sa pomaly, autori využívajú všetky druhy retardácie. Časté sú odbočenia z deja, prerušenia, rozličné epizodické príbehy včlenené do hlavnej dejovej línie a rozsiahle statické a detailné opisy vidieckej krajiny a prírodných scenérií lúk, lesov, hájov. Výrazným charakteristickým znakom pastierskeho románu je teda opisnosť, deskriptívne pasáže sa vyznačujú lyrickosťou.
Korene pastierskeho románu siahajú do antickej literatúry a nachádzajú sa v bukolickej poézii gréckych básnikov Teokrita (3. stor. p. n. l.) a Moscha zo Syrakúz (2. stor. p. n. l.) a rímskeho Vergília (1. stor. p. n. l.). Žáner býva preto označovaný aj ako bukolický román alebo „ekloga v próze“ (Platas Tasende 2004, 562). Ďalším zdrojom inšpirácie sú staroveké grécke dobrodružné romány s ľúbostnou tematikou, odohrávajúce sa v prostredí prírody a vidieka, napríklad Longov ľúbostný román Δάφνις και Χλόη (Dafnis a Chloé, 2. stor.) alebo Heliodorove Αἰθιοπικά (Aithiopské príbehy Theagena a Charikleie, 3. stor.).
Autori renesančných pastierskych románov nachádzali bezprostrednejšie podnety u Giovanniho Boccaccia (1313 – 1375), zvlášť v alegoricko-pastorálnom románe v próze, popretkávanom básnickými skladbami v tercínach Ninfale d’Ameto (Ametove nymfy, 1341 – 1342). Predchodcom a dobovo blízkym vzorom pastierskeho románu je aj sentimentálny román, s ktorým má mnoho spoločných prvkov.
Model renesančného pastierskeho románu vytvoril Jacopo Sannazaro (1456 – 1530) v diele Arcadia (Arkádia, 1. vyd. 1485/1486, 2. vyd. 1504), ktorý vznikol na neapolskom dvore aragónskeho a neapolského kráľa Alfonza V. Aragónskeho, mecenáša umenia a kultúry renesančného humanizmu a podporovateľa jednej z najstarších talianskych humanistických akadémií – Accademia Pontaniana (založená v roku 1443), ktorej členom bol aj Sannazaro (podľa zvyklostí ako člen akadémie používal pastierske meno Actius Sincerus). Arkádia, idealizovaná hornatá zóna v centre Peloponézskeho polostrova, sa premenila na mýtickú krajinu predstavujúcu renesančný ideál krásy a harmónie. Sannazarova Arkádia sa stala východiskom pastorálnej literárnej tvorby talianskych aj iných európskych autorov, zvlášť portugalských, španielskych a anglických.
V portugalskej literatúre vytvoril pozoruhodný pastiersky román Bernardim de Ribeiro (1482 – 1536), Saudades o Menina e moça (Túženia alebo Dievča a panna, 1554; dielo vyšlo posmrtne v Taliansku), a tento román sa stal, spolu s prekladom už spomínanej Sannazarovej Arkádie (preložená do španielčiny v roku 1549), podnetom na rozvoj pastierskeho románu v Španielsku. Prvým španielskym románom so všetkými znakmi bukolizmu, ktorého vydaním sa zároveň datuje začiatok pastierskeho románu v španielskej literatúre, je dielo portugalského autora píšuceho po španielsky Jorgeho de Montemayora (cca. 1520 – 1561) Los siete libros de Diana (Sedmoro kníh o Diane, 1559). Tento román, rozprávajúci ľúbostný príbeh krásnej pastierky Diany a pastiera Sirena, zaznamenal obrovský úspech, takže následne vznikali imitácie a pokračovania, čím sa okolo pastierky Diany sformoval celý cyklus. K jeho formovaniu prispeli autori ako Gaspar Gil Polo – Diana enamorada (Zaľúbená Diana, 1564), alebo Alonso Pérez – Segunda parte de la Diana (Druhý diel Diany, 1564). Úspech Diany presiahol aj hranice Španielska a, ako tvrdí Oldřich Bělič (1968, 98), „právě ona byla hlavním vzorem obdobného žánru v Anglii a ve Francii“. Do prúdu pastierskeho románu sa zapojil aj Miguel de Cervantes (1547 – 1616), a to hneď svojím prvým románom La Galatea (Galateia, 1585). Cervantes sa k pastierskemu žánru vracal počas celého svojho tvorivého života. Alúzie na Galateiu zakomponoval aj do svojich neskorších diel a nachádzajú sa aj v jeho vrcholnom románe Don Quijote (1605, 1615), do ktorého okrem iného začlenil aj kratší pastiersky román Marcela y Grisóstomo (Marcela a Grisóstomo) (Don Quijote, 1. diel, kapitoly XII – XIV). O pastiersky žáner sa pokúsil aj Lope de Vega (1562 – 1635) v lyricko-náboženskej pastorále Los pastores de Belén. Prosas y versos divinos (Betlehemskí pastieri. Próza a verše na božský spôsob, 1612) a v románe Arcadia (Arkádia, 1598), ktorý je španielskou imitáciou Sannazarovho románu a v duchu hybridného žánru obsahuje viac textu vo veršoch než v próze (160 básnických textov, okolo 6000 veršov).
Zakladateľom pastorálneho románu v anglickej literatúre je Sir Philip Sidney (1554 – 1586), jeden z najslávnejších autorov alžbetínskej doby, autor rozsiahleho románu Arcadia (Arkádia, 1590). Napísal ho pre potešenie svojej sestry, grófky z Pembroku, ktorá ho napokon aj dokončila, preto je v plnej verzii známy pod názvom The Countess of Pembroke’s Arcadia (Arkádia grófky z Pembroku, 1593).
Záujem o bukolickú tematiku, oživený s nástupom humanizmu a renesancie, pokračoval v období baroka. Na tradíciu pastierskeho románu neskôr nadviazal vo francúzskej literatúre Honoré d’Urfé (1567 – 1625) v románe LʼAstrée (Astrea, 1607 – 1627), spadajúceho do typológie precióznej literatúry. Francúzsky autor vytvoril manieristickú až barokovú podobu pastierskeho románu a predstavil v ňom postavu pastiera Celadona. Tento rozsiahly román (5 zväzkov, 40 príbehov, 60 kníh, okolo 5 400 strán) sa zároveň považuje za prvý román-rieka (fr. roman-fleuve) vo francúzskej literatúre.
Hoci v 18. storočí pastiersky román ako žánrová forma vychádza z módy a dostáva sa do úzadia, bukolická tematika a postupy pastierskeho románu v rozličných podobách pretrvávajú aj v nasledujúcich literárnych obdobiach. Jeho vplyv badať v klasicistickej dráme a inšpiratívny je aj pre preromantických a romantických spisovateľov. Mnohé žánrové konvencie pastorálneho románu pretrvávajú aj v modernej literatúre prakticky až do súčasnosti.
Pastiersky román ako bukolický žáner má blízko nielen k bukolickej poézii, ale aj k dramatickým spracovaniam pastorálnej tematiky – pastorálna dráma, a k spracovaniam pastorálnej tematiky v iných druhoch umenia.
Literatúra
Bělič, Oldřich. 1968. Španělská literatura. Praha: Orbis.
Doležalová, Pavla. 2017. Nová Astrea: Překlad s výkladem o Saledonovi a nových Arkádiích. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury.
Platas Tasende, Ana María. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Espasa Calpe.
Štraus, František. 2005. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenský spisovateľ.