Koláž pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Collage (en-GB)
- Collage (de)
- Collage (fr)
Explikácia pojmu
Kolážou rozumie literárna veda na intertextualite založenú techniku písania, ktorá vznikla v literárnej moderne a avantgarde v prvej polovici 20. storočia. Pojem sa do literárnej vedy dostal prenesením pojmu z výtvarnej praxe, kde sa takto začala označovať osobitná výtvarná technika kubizmu, ktorá sa rozšírila do iných smerov (hlavne futurizmus, dadaizmus a surrealizmus). Podstata literárnej koláže spočíva vo využití náhody ako konštrukčneho prvku. Pôvodný text (Pôvodné texty) sa rozložia (napr. rozstrihajú) na menšie časti. Po tejto mechanickej dekompozícii existujúceho jazykového materiálu nasleduje náhodná rekompozícia citátov do novej textovej podoby. Namiesto náhody sa môže využiť aj cieľavedomý výber pôvodného materiálu či jeho zámerná rekompozícia. Cieľom koláže je deštruovať pôvodný a konštruovať nový zmysel, ktorý je oslobodený od tradičných pravidiel jazyka a logiky. Na základe metonymie sa pojmom „koláž“ označuje aj konkrétny text ako produkt takejto textovej recyklácie.
Slovo „koláž“ pochádza z francúzskeho slovesa „coller“ vo význame „lepiť, nalepiť, prilepiť“. Predstavitelia výtvarného kubizmu Georges Bracque a Pablo Picasso označovali pojmom „papiers collés“ postup spočívajúci vo vlepovaní rôznych materiálov (napr. útržkov novín, voskového plátna, plagátov, nálepiek) do vlastných zátiší. Talianski futuristi kládli pri koláži dôraz na písmo a typografiu a ťažili zo simultánneho charakteru jej súčastí. Predstavitelia dadaizmu využili koláž aj na vystupňovanie irónie a sarkazmu namiereného voči meštianskej spoločnosti. Techniku zodpovedajúcu znakom surrealizmu (najmä princíp objektívnej náhody a asociačnej predstavivosti) rozvíjali aj surrealisti (Baleka 1997, 176).
Vo všetkých štyroch uvedených umeleckých smeroch existovala koláž ako výtvarná technika, ktorej výsledkom je výtvarné dvojdimenzionálne dielo založené na lepení. Vo futurizme začali vznikať intermediálne koláže, patriace súčasne do výtvarného umenia i literatúry. V dadaizme sa koláž rozvinula ako samostatná technika písania, ktorej výsledkom je literárny text. Lepidlo z výtvarnej a literárno-výtvarnej koláže bolo v literárnej koláži nahradené zapísaním jednotlivých častí do nového textu.
V dadaizme existovali dve základné metódy tvorby literárnej koláže. Tvorcom prvej z nich je autor rumunského pôvodu Tristan Tzara, ktorý vkladal textové výstrižky do klobúka. Na spôsob lotérie ich z neho vyťahoval a sekvenčne zoraďoval. Produkcia nového textu bola ukončená jeho zapísaním (Knopf – Žmegač 1998, 490). V takomto prípade hovoríme aj o slovnom či jazykovom šaláte. Druhá základná metóda tvorby literárnej koláže má svoj pôvod tiež v Cabaret Voltaire, ktorý založili nemeckí emigranti Hugo Ball a Emmy Ball-Hennings počas prvej svetovej vojny (1916) vo švajčiarskom Zürichu. Jej tvorcom je alsaský básnik Hans (Jean) Arp. Básne komponoval okrem iného zo slov, slovných spojení a viet, ktoré so zatvorenými očami podčiarkol v novinách. Svoje náhodne vzniknuté texty nazýval „Arpaden“ – „arpády“ (Knopf – Žmegač 1998, 491).
Nemožno jednoznačne povedať, či je literárna koláž priamou pokračovateľkou staršej techniky písania s názvom cross-reading. Nie je známe, že by predstavitelia dadaizmu tento fenomén, pochádzajúcej z anglickej literatúry 18. storočia, recipovali. S určitosťou však možno povedať, že literárna koláž je predchodkyňou mladšej techniky písania s názvom cut-up, ktorú uviedli do literatúry predstavitelia americkej generácie bítnikov.
Literárnovedne je náročné určiť hranicu medzi pojmami koláž a montáž. Rôzne koncepcie ponímajú túto problematiku často až diametrálne odlišným spôsobom. Najčastejšie sa tvrdí, že koláž je podmnožinou montáže. Z tohto dôvodu sa v súčasnosti oba pojmy uvádzajú prevažne v jednom a tom istom hesle slovníka (napr. Žmegač 1994) alebo býva koláž ponímaná ako súčasť terminologického poľa montáže (napr. Jäger 2007). Podľa Viktora Žmegača (1994, 286) spočíva základný rozdiel medzi literárnou kolážou a literárnou montážou v tom, že montáž musí obsahovať okrem cudzích citátových prvkov aj vlastný autorský text (por. Montáž).
Oveľa jasnejší je rozdiel medzi kolážou a asamblážou. Asambláž sa ako nová techika výtvarnej moderny vyvinula z plošnej koláže tak, že sa do obrazu začali včleňovať trojrozmerné predmety, čím vznikli reliéfne štruktúry. Na rozdiel od koláže sa pri asambláži využívajú okrem lepenia aj iné možnosti upevnenia materiálu – napríklad zváranie, montovanie, zbíjanie či viazanie (Baleka 1997, 31).
Literárnu koláž využívajú často spisovatelia, ktorí sú sami aj výtvarne činní. Spomedzi dadaistov možno okrem sochára a maliara Hansa (Jeana) Arpa uviesť napríklad Kurta Schwittersa, ktorý tvoril aj výtvarné koláže a asambláže. Výtvarník Max Ernst, ktorý patril pôvodne k predstaviteľom kolínskeho dadaizmu, vytvoril v neskoršej parížskej surrealistickej fáze aj tri diela označované pojmom „kolážový román“ (fr. „roman-collage“, nem. „Collageroman“). Tie vznikli pod vplyvom tradičnej grafickej techniky drevorezu a sú príkladom literárno-výtvarnej koláže. Na techniku koláže tvorivo nadviazala aj experimentálna poézia po druhej svetovej vojne, napríklad konkrétna poézia.
Zo slovenských básnikov inklinovali k výtvarnej koláži od 30. rokov 20. storočia Rudolf Fabry a od 40. rokov Albert Marenčin (Mojžiš 1999, 137). V súčasnosti pracuje s kolážami výtvarníčka a poetka Nóra Ružičková.
Literatúra
Baleka, Jan. 1997. Výtvarné umění. Výkladový slovník (malířství, sochařství, grafika). Praha: Academia.
Jäger, Georg. 2007. „Montage.“ In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 2, H – O, eds. Harald Fricke et al., 631 – 633. Berlin – New York: de Gruyter.
Knopf, Jan – Viktor Žmegač. 1998. „Expressionismus als Dominante.“ In Geschichte der deutschen Literatur vom 18. Jahrhundert bis zur Gegenwart. Band II/2, ed. Viktor Žmegač, 413 – 500, 4. vyd. Weinheim: Weltz-Athenäum.
Mojžiš, Juraj. 1999. „Koláž.“ In Slovník svetového a slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia. Od abstraktného umenia k virtuálnej realite. Idey – pojmy – hnutia, ed. Jana Geržová, 135 – 139, Bratislava: Kruh súčasného umenia PROFIL.
Žmegač, Viktor. 1994. „Montage/Collage.“ In Moderne Literatur in Grundbegriffen, eds. Dieter Borchmeyer – Viktor Žmegač, 286 – 291. 2., novospracované vyd. Tübingen: Max Niemeyer.