Intertextualita pojem

Explikácia pojmu

Intertextualita je fenomén, ktorý sa vyskytuje vo všetkých funkčných štýloch jazyka (napr. v umeleckom, hovorovom či odbornom štýle) a v rôznych typoch textov (napr. v románe, úradnom liste či novinovom článku). V literárnej vede neexistuje jednotná definícia tohto pojmu. Jednotliví teoretici vymedzujú jeho rozsah a obsah štyrmi spôsobmi – najširšie, širšie, užšie alebo najužšie. V najširšom význame, ktorý vychádza z pozícií postštrukturalizmu, sa intertextualitou spravidla rozumie všeobecná vlastnosť literárnych textov vzťahovať sa na iné, aj neliterárne texty. Širšie, užšie a najužšie chápanie intertextuality nadväzujú na tradíciu štrukturalizmu a hermeneutiky. V užšom význame sa týmto pojmom označuje vzťah konkrétneho literárneho textu aspoň k jednému inému, aj neliterárnemu, staršiemu textu, ktorý sa prejavuje priamo v tomto konkrétnom texte a podieľa sa na jeho významovej výstavbe. Toto chápanie sa často rozširuje o vzťah konkrétneho literárneho textu k skupine či triede textov (napr. žáner alebo typ diskurzu), s ktorým tento text súvisí, pričom táto súvislosť sa prejavuje priamo v texte a podieľa sa na jeho významovej výstavbe. Takto vzniká širšie chápanie intertextuality. S najužším vymedzením pojmu intertextualita sa stretávame u Gérarda Genetta, ktorý ju obmedzuje len na tri konkrétne formy medzitextových vzťahov (pozri nižšie).

Uvažovanie o intertextualite vychádza z myšlienky, že literárne texty neexistujú izolovane, ale v širšom kontexte. Pre intertextualitu nie je dôležitý vnútrotextový kontext (intratextový kontext, kotext), ktorým rozumieme súhrn všetkých prvkov textu (t. j. text ako celok), a ani mimotextový (extratextový) kontext, ktorý predstavuje napr. život autora, politická, hospodárska či kultúrna situácia v období vzniku diela, ale aj literárny život v tomto období. Pri intertextualite hrá rozhodujúcu úlohu, ako literárny text nadväzuje na iné texty, t. j. jeho medzitextový (intertextový) kontext.

Od intertextuality treba odlíšiť intermedialitu, ktorou sa všeobecne rozumejú vzťahy medzi jednotlivými médiami v technickom slova zmysle a jednotlivými umeleckými druhmi, ktoré sa prejavujú v konkrétnom umeleckom diele. Pre potreby literárnej vedy možno intermedialitu vymedziť ako vzťah konkrétneho literárneho textu, t. j. pamäťou či písmom zachyteného slovesného umeleckého diela, minimálne k jednému inému mediálnemu produktu alebo umeleckému dielu, ktoré pracuje primárne s nejazykovým znakovým systémom (napr. hudba s tónmi, maliarstvo s farbami a formami).

Náčrt dejín intertextuality

Jav, ktorý sa v súčasnosti označuje pojmom intertextualita, je oveľa starší ako samotný pojem. To isté platí aj o teoretickej reflexii vzťahov medzi textami.

Už v antike sa texty nevzťahovali len na mimoliterárnu skutočnosť, ale aj na seba navzájom. Popri „imitatio vitae“ (napodobňovanie života) alebo „imitatio naturae“ (napodobňovanie prírody) existovalo „imitatio veterum“ (napodobňovanie starších vzorových autorov), rozšírené o „aemulatio“ – súperivé napodobňovanie a prekonávanie takýchto autorov (pozri Pfister 1985a, 1). Toto napodobňovanie a rešpektovanie pravidiel písania, ktoré predpisovali poetika a rétorika, dominovali aj v európskom stredoveku, pričom vzorom sa stali diela kresťanského zamerania. Napriek tomu, že v ranom novoveku vznikla originalita a autorstvo umelca takmer v dnešnom slova zmysle, „imitatio veterum“ a „aemulatio“ (oba zhrnuté do zjednodušeného „imitatio“ v opozícii k „mimesis“, vyjadrujúcemu napodobňovanie skutočnosti) hrali dôležitú úlohu aj v literatúre renesancie, baroka a klasicizmu. Od čias renesancie sa do cieľavedomého a intenzívneho medzitextového odkazovania vrátila antická literatúra.

Hoci je pojem „imitatio“ najvýznamnejší predchodca pojmu intertextualita, sú podľa Matíasa Martíneza medzi nimi tri zásadné rozdiely:

Kým autor píšuci v duchu „imitatio“ uznával prevahu napodobňovaného diela a prípadne sa ho pokúšal tvorivo prekonať, tak autor využívajúci intertextualitu pristupuje k literárnej tradícii oveľa slobodnejšie, pretože nemá zviazané ruky všeobecne záväznými pravidlami písania.

Zatiaľ čo v obdobiach, pre ktoré bolo typické „imitatio“, sa napodobňovali v prvom rade vzorové diela patriace k literárnohistorickému kánonu, tak v obdobiach, pre ktoré je typická intertextualita, sa nepripisuje kanonizovaným dielam privilegované postavenie v porovnaní s inými textami, na ktoré sa odkazuje.

Na rozdiel od „imitatio“, v ktorého centre stála popri autorite napodobňovaného autora aj osobnosť napodobňujúceho autora, prejavujúca sa v jeho vzdelaní a schopnostiach, intertextualita kladie do popredia samotné texty (pozri Martínez 1996, 444).

S nástupom preromantizmu a romantizmu v 18. storočí sa pri tvorbe literárneho diela posilnila úloha autorskej originality, zanikli všeobecne platné pravidlá písania a napodobňovanie vzorov ustúpilo do úzadia. Odkazovanie na iné texty sa však z literatúry nevytratilo. Intertextualita a intermedialita sa stali jedným zo základných znakov moderny. Od polovice 19. storočia definovali rôzne smery klasickej moderny a od začiatku 20. storočia aj avantgardy svoje písanie odmietaním (časti) literárnej tradície, no zároveň sa programovo hlásili k niektorým smerom, autorom či textom. Okrem smerov, ktoré zdôrazňovali heteronómny charakter umenia (napr. preferovali politickú, filozofickú či psychologickú funkciu literatúry), existovali smery, podľa ktorých je umenie nezávislé od okolitého sveta a má v prvom rade estetickú funkciu. Tento autonómny charakter umenia sa prejavoval o. i. tak, že literatúra videla inšpiračné žriedlo v prvom rade v sebe samej. V moderne sa naplno rozvinuli techniky písania založené na intertextualite (napr. koláž a montáž).

Kľúčová úloha intertextuality ešte viac vzrástla v postmoderne. Jej poprední predstavitelia sú presvedčení, že jazyk a všetky literárne formy sú opotrebované a že literárna tvorba môže spočívať len v (parodickom) napodobňovaní iných textov (pozri Broich 2000, 179). Napr. Umberto Eco píše, že pri práci na románe Il nome della rosa (1980) si uvedomil starú pravdu o literatúre, podľa ktorej „knihy vždy rozprávajú o iných knihách a každý príbeh rozpráva o príbehu, ktorý už bol vyrozprávaný“ (2004, 554).[1]

Zrod teórie intertextuality z ducha teórie dialogickosti – Michail Bachtin a Julia Kristeva

Na pozadí literárnej postmoderny, literárnovedného postštrukturalizmu, filozofického dekonštruktivizmu a spoločenských zmien v 60. rokov 20. storočia vznikol aj samotný pojem intertextualita. Prvý raz ho použila francúzska literárna vedkyňa a teoretička kultúry bulharského pôvodu Julia Kristeva v Bakhtine, le mot, le dialogue et le roman (vznik v r. 1966, publikovanie v časopise Critique v r. 1967, v upravenej podobe pod názvom Le mot, le dialogue et le roman v knihe Sémiotiké. Recherche pour une sémanalyse, 1969): „[...] každý text se buduje jako mozaika citací, každý text je vstřebáním a transformací jiného textu. Na místo pojmu intersubjektivity se staví pojem intertextuality a básnická řeč se čte jako něco, co je přinejmenším dvojí“ (2008, 24).[2]

Od nástupu moderných filológií v 19. storočí až po zrod ucelenej koncepcie intertextuality sa pozornosť literárnych vedcov sústreďovala na typické formy medzitextových vzťahov (napr. citát, alúzia, paródia či travestia). V tomto období dosiahol svoj vrchol pozitivisticky orientovaný výskum prameňov a vplyvov a literárna komparatistika sa venovala aj tematologickému výskumu dejín látok a motívov. Kristevina koncepcia sa chcela cielene odpútať od týchto tradičných prístupov a programovo nadviazať na

teóriu dialogickosti („dialogičnosť“) Michaila Michajloviča Bachtina. Kristeva pracovala s originálmi prác ruského literárneho vedca Problemy poetiki Dostojevskovo (1929, druhé vydanie po politickej rehabilitácii autora v r. 1963) a Tvorčestvo François Rabelais i narodnaja kuľtura strednevekovia i Renessansa (vznik v r. 1940, publikovanie v r. 1965), ktoré vtedy ešte neboli medzinárodne veľmi známe.

Podľa Bachtina klasická lingvistika Ferdinanda de Saussura je schopná zachytiť len situačne nemenný význam slova („značenie“), nie však konkrétny zmysel výpovede „smysl vyskazivania“). Jazyk ako systém („langue“), ktorý stojí v centre záujmu štrukturalistickej jazykovedy, sa pri konkrétnom používaní v rečí („parole“) navyše diferencuje do rôznych podôb, napr. do sociolektov, dialektov či idiolektov. Každý účastník komunikácie zohľadňuje okrem svojich zámerov aj „cudzie slová“ iných používateľov jazyka a osobu komunikačného partnera, preto si vo výpovediach konkurujú rôzne „jazyky“, čim vzniká „vnútorná dialogickosť“ (pozri Martínez 1996, 430 – 433). Táto sa vyskytuje nielen v ústnom, ale aj písomnom jazykovom prejave.

Podľa Kristevy sa Bachtin pričinil o dynamizáciu štrukturalizmu, pretože tvrdí, že „‚literární slovo‘ není nějakým bodem (ustáleným smyslem), ale protínáním textových ploch, dialogem různých druhů psaní: psaní spisovatele, příjemce (či postavy), aktuálního nebo předchozího kulturního kontextu“ (Kristeva 2008, 23).[3]

Bachtin spája dialogickosť s centrifugálnymi (odstredivými) silami v kultúre a spoločnosti, ktoré sa prejavujú decentralizáciou a diferenciáciou verbálno-ideologického sveta. Chápe ju v opozícii k monologickosti, ktorú spája s centripetálnymi (dostredivými) silami, prejavujúcimi sa zjednocovaním a centralizáciou tohto sveta. Typickým príkladom monologickosti je pre Bachtina epos. Naproti tomu román stojí vďaka tradícii menippskej satiry už od antiky v znamení dialogickosti, aj keď významnú úlohu zohrala aj monologická línia vývinu tohto žánru. Podľa Bachtina dialogický princíp stelesňuje najmä karnevalová a ľudová kultúra neskorého stredoveku a raného novoveku, ktorá sa odzrkadli v Rabelaisovej románovej tvorbe. Za prvé skutočné diela, v ktorých sa dokonale uplatnil princíp dialogickosti, však Bachtin považuje až Dostojevského romány. Ich autora označuje za tvorcu polyfónneho románu (pozri Martínez 1996, 435 – 438).

Kristeva tvrdí, že celý moderný román 20. storočia má povahu polyfónneho románu. Porovnávajúc autorov, ktorých uvádza Bachtin, s prominentnými autormi moderny prichádza k záveru, že zatiaľ čo u Rabelaisa, Jonathana Swifta a Dostojevského zostáva dialóg na reprezentatívnej, fiktívnej rovine, tak polyfónny román 20. storočia začína byť nečitateľný (James Joyce) a zvnútorňuje jazyk (Marcel Proust, Franz Kafka). Pri tomto literárnom, ale aj spoločenskom, politickom a filozofickom zlome, ktorý podľa nej súvisí práve s fenoménom intertextuality, odkazuje Kristeva aj na niekoľkých predstaviteľov ruskej moderny (Vladimír Majakovskij, Velimir Chlebnikov, Andrej Belyj) a na Saussurovu teóriu anagramov (pozri Kristeva 1969, 152; Kristeva 1999, 14 – 15 ).[4]

Švajčiarsky lingvista sa v posledných rokoch svojho života pokúšal dokázať, že anagram je základnou formou indoeurópskej literatúry (pozri Berndt – Tonger-Erk 2013, 42). Saussurove odvážne tézy prezentované štúdiách o anagramoch, ktoré vydal Jean Starobinski, fascinovali jeho kolegyňu. Kristeva považovala anagram, t. j. slovo či skupinu slov, ktoré vzniklo preskupením hlások iného slova alebo skupiny iných slov, za stelesnenie princípu intertextuality. V neskorších prácach, najmä v Pour une sémilologie des paragrammes (publikovanú v Sémiotiké. Recherche pour une sémanalyse, 1969) zastáva Kristeva názor, že každý anagram možno považovať za formu interxtuality, za nové čítanie a nové písanie existujúceho materiálu. V širšom zmysle je pre Kristevu každý text anagramom, lebo vstrebáva a transformuje existujúci textový materiál (pozri Berndt – Tonger-Erk 2013, 46).

Medzi Bachtinovou koncepciou dialogickosti a Kristevinou koncepciou intertextuality možno pozorovať tri základné rozdiely:

Bachtinova teória má dominantne intratextovú, nie intertextovú povahu, lebo sa vzťahuje hlavne na dialóg hlasov v jednom texte alebo v jednej výpovedi. Pre Bachtina je typická diferenciácia, pre Kristevu generalizácia (pozri Pfister 1985a, 4 – 6). Podľa Bachtina totiž nie je každý text dialogický, avšak podľa Kristevy je intertextualita univerzálnou vlastnosťou všetkých textov (vo vyššie uvedenej charakteristike intertextuality hovorí autorka o „každom texte“).

Pre Kristevu nie je textom len usporiadaný a ucelený sled jazykových znakov. V duchu semiotiky kultúry ním rozumie „všeobecne text“ kultúry, spoločnosti alebo dejín. Toto oveľa širšie, priam bezhraničné chápanie textu sa premieta aj do jej neskoršej definície intertextuality: „INTERTEXTUALITOU nazývame túto textovú interakciu, ku ktorej dochádza vo vnútri jedného textu. Pre odborníka je intertextualita pojem, ktorý naznačuje spôsob, ako text číta dejiny a ako sa do nich zaraďuje“[5] (Kristeva 1968, 312).

Bachtin trvá na nezastupiteľnej úlohe hovoriaceho alebo píšuceho subjektu. Kristeva naproti tomu marginalizuje vzťah základných aktantov literárnej komunikácie (autor a čitateľ). Jej tvrdenia, že intersubjektivitu vystriedala intertextualita, znamená, že namiesto vzájomného dialógu týchto aktantov preferuje dialóg textov (pozri Aczel 2001, 277 – 278; Nünning 2006, 351). Ide dokonca tak ďaleko, že zotiera hranice medzi čítajúcim a píšucim subjektom a textualizuje ich: „Spisovatelovým partnerem v dialogu je tedy tento spisovatel sám jakožto čtenář jiného textu. Ten, kdo píše, je totožný s tím, kdo čte. Protože jeho partnerem je text, sám spisovatel není ničím jiným než textem, který se znovu pročítá tak, že se přepisuje“ (Kristeva 2008, 37).[6]

Bachtinova aj Kristevina teória bojovali proti ideologizácii svojej doby a mali tak všeobecný kritický rozmer. Práce ruského literárneho vedca, favorizujúce dialogickosť a centrifugálne sily v kultúre a v spoločnosti, boli opozične naladené voči Stalinovej diktatúre, sovietskej kultúrnej politike a socialistickému realizmu, ktoré sa vyznačovali monologickosťou a centripetálnymi silami. Teória intertextuality, ktorej autorka bola členkou skupiny francúzskych ľavicových intelektuálov združenej okolo časopisu Tel Quel, vznikla v revolučnom ovzduší neskorých 60. rokov. Kristevina koncepcia bola namierená proti meštianskej ideológii, vychádzajúcej z predstavy o autonómii a identite individuálneho vedomia a z tézy, že literárny text je uzavretý celok, ktorého zmysel určuje autorská intencia (pozri Pfister 1985a, 5 – 6).

Novšie výskumy nevnímajú Bachtina ako Kristevinho inšpirátora, ale skôr ako svojbytného teoretika intertextutality (pozri Allen 2011, 16 a Berndt – Tonger-Erk 2013, 18). Keďže Bachtin nepracoval s pojmom intertextualita, je primeranejšie tvrdiť, že Bachtinova dialogickosť a Kristevina intertextualita predstavujú dve samostatné koncepcie, pričom mladšia teória by bez staršej teórie nebola možná. Kristevin význam spočíva o. i. aj v tom, že dokázala tvorivo nadviazať na Bachtinove podnety. Zavedením pojmu intertextualita nevytvorila len nosnú koncepciu, ale založila aj samostatnú výskumnú oblasť.

Postštrukturalistické teórie intertextuality 

Najširšie chápanie intertextuality dominovalo hlavne u predstaviteľov francúzskej a americkej postštrukturalistickej literárnej vedy v 60. a 70. rokoch 20. storočia (okrem Kristevy najmä Roland Barthes, Jacques Derrida, Michael Riffaterre, Charles Grivel, Laurent Jenny, Jonathan Culler a Vincent B. Leitch). Ich koncepcie operujú s predstavou „univerza textov“, v ktorom jednotlivé texty odkazujú v zásade na všetky ostatné texty, pretože sú súčasťou jedného „všeobecného textu“, ktorý je identický so skutočnosťou či dejinami (pozri Pfister 1985a, 9). Z tohto dôvodu sa pri nich hovorí o globálnej intertextualite (pozri Broich 2000, 175 – 176), univerzálnom intertexte (pozri Pfister 1985a, 11)) či ontologických teóriách intertextuality (pozri Aczel 2001, 287; Nünning 2006, 351).

Už v Kristevinej definícii pojmu intertextualita možno pozorovať tendenciu používať obrazný jazyk. Vo formulácii „každý text sa buduje ako mozaika citácií“ siahla autorka po priestorovej metafore z oblasti výtvarného umenia. Týmto otvorila dvere svojim učiteľom a spolupracovníkom Barthesovi a Derridovi, ktorí pri charakteristike textu a intertextuality s obľubou využívali metaforické označenia z rôznych oblastí. Táto „metaforológia“ (Berndt – Tonger-Erk 2013, 48) si kládla za cieľ navzájom zblížiť filozofiu, vedu a literatúru.

Roland Barthes využíval biologické, textilné, priestorové a auditívne metafory a ich kombinácie. V eseji La mort de l′auteur (1968, prvé vydanie v angličtine v r. 1967 pod názvom The Death of the Author), programovom texte, ktorého názov obsahuje biologickú metaforu, Barthes napadol tradičnú predstavu, že autor je bytosť podobná Bohu, ktorá plne kontroluje zmysel textu a monologicky určuje jeho posolstvo. Podľa neho existuje len multidimenzionálny textový priestor prejavujúci sa ako tkanivo znakov a citátov rôznej kultúrnej proveniencie, ktoré nemožno jednoznačne dešifrovať (pozri Antor 2001, 637; Nünning 2006, 716). V metafore tkaniva (franc. „tissu“, angl. „tissue“), ktorá odkazuje na etymológiu slova text, sa stretávajú biologické a textilné konotácie tohto filologického pojmu. Vo formulácii „multidimenzionálny priestor“ (franc. „un espace à dimensions multiples“, angl. „a space of many dimensions“) sa ku slovu hlási priestorový prvok. Podobne ako Kristeva aj Barthes nahrádza lineárny model štrukturalistickej lingvistiky, založený na paradigme a syntagme, priestorovým modelom, v ktorom sa odzrkadľujú aj synchrónne a diachrónne vzťahy textu k iným textom (pozri Berndt – Tonger-Erk 2013, 50). Okrem obrazu tkaniva a textúry, ku ktorým sa Barthes vo svojich dielach vracal, vytvoril v práci S/Z (1970) ďalšiu dôležitú textilnú metaforu: „jedinečný text nie je (induktívnym) prístupom k jednému modelu, ale vstupom do siete s tisíckami vstupov“[7] (Barthes 1970, 19). Podľa Frauke Berndt a Lily Tonger-Erk vychádzajú metafory tkaniva a siete – rovnako ako neskoršia botanická metafora rizómu, ktorú priniesli postštrukturalisti Gilles Deuleuze a Félixe Guattari (Rhizome, 1976) – z odmietania lineárneho, hierarchického poriadku, prejavujúceho sa jasným rozdielom medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo bolo potom, medzi primárnym pôvodom a sekundárnym odvodením či medzi cenným originálom a druhoradým derivátom. Menovaní autori namiesto toho projektujú modely, v ktorých niet hierarchie a všetko je prepojené so všetkým (pozri Berndt – Tonger Erk 2013, 51).

Takýto prístup môžeme pozorovať aj v eseji Le Plaisir du texte (1973). Barthes v ňom otočil tradičné chronologické chápanie intertextuality, podľa ktorého novší text nadväzuje na text starší. Píše, že pri čítaní starších autorov (Stendhal, Gustave Flaubert) si spomína na mladšieho autora (Marcel Proust). Následne charakterizuje univerzálny intertext podobným spôsobom ako Kristeva: „Proust, to je to, čo mi zíde na um, nie to, na čo sa odvolávam; to nie je ‚autorita‘; je to jednoducho kruhová spomienka. A práve toto je intertext [ – nemožnosť žiť mimo nekonečného textu; doplnil Ján Jambor] – či už je tým textom Proust, alebo noviny, alebo televízna obrazovka: kniha tvorí zmysel, zmysel tvorí život“ (Barthes 1994, 143).[8] V autobiografickej knihe Roland Barthes par Roland Barthes (1975) autor skombinoval priestorové a auditívne metafory. Prirovnal autora a text k izbe s ozvenami („chambre d′échos“) a uviedol, že intertext (Barthes používa tento výraz so spojovníkom – „l′inter-texte“) nie je bezpodmienečne „pole vplyvov“ (un champ d′influences“), ale skôr „hudba figúr, metafor, myšlienok – slov („une musique de figures, de métaphores, de pensées-mots“) či „signifikant ako siréna“ („le signifiant comme sirène“) (Barthes 1975, 148).

Jacques Derrida zaviedol vo svojich prácach (hlavne v spisoch De la grammatologie, 1967, La dissémination, 1972 a v prednáške signature événement contexte, 1972) okrem centrálnych kategórií filozofie dekonštruktivizimu (napr. neologizmus „différance“ a spojenie „dissémination textuelle“) aj dva pojmy dôležité pre literárnu vedu. Jeho vyššie zmienený termín všeobecný text („texte général“) sa stal neodmysliteľnou súčasťou postštrukturalistického uvažovania o intertextualite, a to aj napriek tomu, že sa až tak veľmi nevzťahuje konkrétne na fenomén intertextuality, ale označuje skôr významotvorný princíp (pozri Berndt – Tonger-Erk 2013, 55). Charakter intertextuality, ba dokonca textuality ako takej, sa Derrida pokúsil vystihnúť botanickou metaforou „greffe citationelle“ („citačné štepenie“). Siahol po pojme z poľnohospodárstva, ktorým sa označuje starý postup šľachtenia rastlín. Novší výskum (Uwe Wirth, 2006, Berndt – Tonger-Erk, 2013) poukázal na to, že Derridovo uvažovanie sa vyznačuje intertextualitou. Jeho „citačné štepenie“ nadväzuje na starú metaforickú tradíciu – tento botanický obraz na označenie citovania, kopírovania či napodobňovania v literárnom diele sa vyskytuje o. i. u Shaftesburyho, Edwarda Younga a Jeana Paula. Derrida sa okrem toho explicitne odvoláva na literárne práce svojho súčasníka Philippa Sollersa. A napokon medzi jeho úvahami a metaforológiou Kristevy, Barthesa a Deleuza/Guattariho existujú zjavné paralely (pozri Berndt – Tonger-Erk 2013, 58 – 61).

Štrukturalisticko-hermeneutické teórie intertextuality

Radikálne postštrukturalistické teórie intertextuality sa rýchlo rozšírili, našli oporu v postmodernej literárnej tvorbe a existujú dodnes. Od samého začiatku až po súčasnosť sú však terčom oprávnenej kritiky literárnej vedy vychádzajúcej z pozícií štrukturalizmu a hermeneutiky. Táto kritika viedla k vzniku konzervatívnejších koncepcií, ktoré ponímajú intertextualitu širšie, užšie, resp. najužšie. Ich predstavitelia pochádzajú hlavne z francúzskej a nemeckej jazykovej oblasti.

Štrukturalisticko-hermeneutické teórie považujú univerzálny intertext za „historicky špecifickú axiómu poetiky moderny a postmoderny“ (Pfister 1985a, 24).[9] Podľa ich názoru postštrukturalistické teórie intertextuality nie sú výhradne literárnovedné analytické koncepcie, ale sa stali programom nového, radikálneho intertextového písania (pozri tamže, 9) – návodom na tvorbu postmoderných literárnych textov. Uznávajú síce, že koncepcie Kristevy, jej súčasníkov a nasledovníkov sú z hľadiska literárnej teórie dôležité, avšak pre svoju všeobecnosť nie sú príliš vhodné pre analýzu a interpretáciu textov.

Naproti tomu sa štrukturalisticko-hermeneutické teórie usilujú o „taxonómiu foriem a funkcií intertextuality“ (Broich 2000, 179),[10] čo im umožňuje analyzovať a interpretovať intertextualitu v konkrétnych literárnych textoch. Preto sa pri nich hovorí aj o deskriptívnych teóriách intertextuality (pozri Aczel 2001, 287; Nünning 2006, 351). Schamma Schahadat rozlišuje dva typy operácií, ktoré sa používajú na opis medzitextových vzťahov. Prvý typ sa snaží charakterizovať spôsoby týchto vzťahov a tým aj sémantické mechanizmy vytvárania zmyslu textu. Druhý typ upiera pozornosť na vyznačovanie intertextuality a chce vypracovať jej gramatiku (pozri Schahadat 1995, 374; Schahadat 1999, 365). Príkladmi pre prvý typ, ktorý sleduje funkciu intertextových vzťahov, sú podľa Schahadat koncepcie Gérarda Genetta či Renate Lachmann. Ako príklady pre druhý typ, ktorého zaujíma hlavne forma týchto vzťahov, možno uviesť koncepcie Manfreda Pfistera/Ulricha Broicha či Heinricha Pletta.

Pojem intertextualita sa od svojho vzniku vyznačuje „prekvapujúcou terminologickou mnohotvárnosťou ako aj koncepčnou otvorenosťou“ (Schahadat 1995, 366).[11] Podľa Ulricha Broicha sa tento pojem niekedy používa len ako módna nálepka, za ktorou sa skrýva tradičný výskum prameňov a vplyvov („‚sources and analogues‘-Forschung“) alebo asociatívno-impresionistická interpretácia textu (pozri Broich 2000, 179).

Oba druhy teórií intertextuality sa chcú odlíšiť od mechanicko-deterministického výskumu prameňov a vplyvov, pejoratívne nazývaného vplyvológia. Jeho ťažisko spočíva v určení vonkajšieho pôsobenia cudzích textov na vznik konkrétneho mladšieho textu. Naproti tomu teórie intertextuality kladú dôraz na vnútorné vzťahy medzi už vytvorenými textami. Vzhľadom na zneužívanie termínu intertextualita na účely tradičnej vplyvológie sa samotná Kristeva v neskorších prácach dokonca zriekla tohto pojmu. V habilitačnej práci La révolution du langage poétique (1974) ho nahradila pojmom transpozícia („transpsition“), ktorým rozumie prechod jedného alebo viacerých znakových systémov do iného znakového systému (pozri Pfister 1985a, 10 a Feldmann – Schülting 2001, 338; Nünning 2006, 413 – 414).

Asociatívno-impresionistická interpretácia textu, môže vzniknúť aj na základe postštrukturalistického prístupu k intertextualite (pozri Barthesov citát o „kruhovej spomienke“). Na rozdiel od postštrukturalistických koncepcií, ktoré uprednostňujú bezhraničné chápanie textu, osobnosť autora vysúvajú na okraj záujmu a favorizujú individuálne asociácie a subjektívny dojem čitateľa, sa hermeneuticko-štrukturalistické teórie intertextuality zameriavajú na dokázateľnú prítomnosti jedného textu v druhom. Na základe tradičnejšieho chápania základných kategórií literárnej komunikácie (autor, dielo a čitateľ) sa potom rozlišuje medzi produkčnou a recepčnou intertextualitou, ktoré sa môžu, ale nemusia zhodovať (pozri Stierle 1983, 9 – 10). Produkčnú intertextualitu možno ďalej rozdeliť na intendovanú (zjavnú) intertextualitu, ktorá organizuje povrch textu, a na latentnú (skrytú) intertextualitu, ktorá nenarúša povrch textu, no predsa sa podieľa na vytváraní jeho zmyslu (pozri Lachmann 1996, 804).

Teória transtextuality – Gérard Genette

Doteraz najprepracovanejší systém foriem a funkcií medzitextových vzťahov ponúkol Gérard Genette. V Introduction à l′architexte (1979) navrhol, aby sa na všeobecné označenie vzťahov medzi textami bez ich konkrétnej špecifikácie nepoužíval pojem intertextualita, ale pojem transtextualita, resp. textová transcendencia („transtextualité“, resp. „transcendance textuelle“). Rozumie ňou „všetko to, čo ho [text] privádza do vzťahu, zjavného alebo skrytého, s inými textami“ (Genette 1979, 87).[12] Tento pojem kladie dôraz na dynamický fenomén prechodu z jedného textu do druhého. Citovanú definíciu Genette prevzal do monografie Palimpsestes. La littérature au second degré (1982), v ktorej upravil svoju pôvodnú sústavu transtextových vzťahov do piatich typov, zoradených podľa rastúcej abstraktnosti, implikácie a globálnosti (pozri Genette 1982, 7 – 8).

Prvý typ transtextových vzťahov je intertextualita, ktorú Genette definuje v najužšom význame – „ ako vzťah koprezencie medzi dvoma alebo niekoľkými textami, t. j. [...] ako efektívnu prítomnosť jedného textu v druhom“ (8).[13] Genette pracuje len s tromi striktne vymedzenými formami intertextuality, a to citát, plagiát a alúzia (pozri tamže).

Druhý typ transtextových vzťahov Genette nazval paratextualita („paratextualité“). Vychádzajúc zo Genetta ňou literárna veda rozumie pragmatické zarámovanie textu priradenými textami (pozri Martínez 1996, 442), ktoré usmerňujú čitateľa, poskytujú informácie a interpretácie a niekedy majú ozdobnú funkciu. Tieto sprievodné texty sa formálne (napr. layoutom) odlišujú od samotného textu diela (pozri Wolf 2001, 491; Nünning 2006, 584). Paratextualite Genette neskôr venoval samostatnú monografiu s metaforickým názvom Seuils (1987) – Prahy. K paratextom ako prahom textu či knihy zaraďuje najmä vydavateľský peritext, meno autora, názov diela, venovanie, motto, predhovor, doslov, poznámky k textu, verejný a súkromný epitext. Paratexty klasifikuje podľa rôznych kritérií (napr. miesto, časové situovanie, spôsob existencie, adresant, adresát, funkcia).

Metatextualita („métatextualité“) vzniká podľa Genetta vtedy, keď sa text vyrovnáva s iným textom, pričom ho bezpodmienečne nemusí citovať, ba dokonca ani spomenúť. Tento tretí typ transtextuality, ktorý Genette považuje za kritický vzťah par excellence, sa tradične označuje pojmom komentár („commentaire“) (pozri Genette 1982, 10).

Hypertextualitu („hypertextualité“) Gennette definuje ako vzťah novšieho textu B, ktorý nazýva hypertext („hypertexte“), k staršiemu textu A, ktorý nazýva hypotext („hypotexte“), pričom text druhého stupňa sa napája na svojho predchodcu iným spôsobom ako pri komentári (pozri 11 – 12). Tento spôsob charakterizuje Genette pomocou pojmu palimpsest, ktorým sa v paleografii označuje rukopis, najčastejšie napísaný na pergamene, z ktorého sa odstránil pôvodný text. Hypertext sa navrstvuje na text prvého stupňa, ktorý cez hypertext presvitá, takže si čitateľ uvedomuje súvislosť oboch textov. Genette rozlišuje dva základné druhy hypertextových vzťahov. Pri transformácii („transformation“) dochádza k deformácii hypotextu do podoby hypertextu a pri imitácii („imitation“) dochádza k napodobňovaniu hypotextu v hypertexte. Tieto dva druhy prepisovania textu sa realizujú ludickým, satirickým alebo vážnym spôsobom („régime ludique“, „régime satirique“, „régime sérieux“). Kombináciou týchto kritérií vzniká šesť postupov hypertextuality: ludická transformácia – paródia („parodie“), satirická transformácia – travestia („travestissement“), vážna transformácia – transpozícia („transposition“), ludická imitácia – pastiš („pastiche“), satirická imitácia – persifláž, karikatúra („charge“) a vážna imitácia – napodobnenina („forgerie“) (pozri 37).

Pri vymedzení architextuality („architextualité“) vychádza Genette z myšlienky, že konkrétne texty neexistujú izolovane, ale súvisia s hierarchicky vyššie postavenými kategóriami, ktoré im prepožičiavajú isté znaky. Tento posledný typ transtextových vzťahov definuje ako „súhrn tých všeobecných a transcendentných kategórií – typov diskurzu, spôsobov vyjadrenia, literárnych druhov a žánrov atď. – ku ktorým každý jednotlivý text patrí“ (7).[14] Architextualita je najabstraktnejší a najimplikovanejší zo všetkých piatich typov transtextuality, pretože vzťah medzi textom a príslušnou kategóriou nie je vyslovený priamo v texte. V najlepšom prípade môže byť tento vzťah vyjadrený v paratexte diela – napr. v jeho titule alebo podtitule sa môže nachádzať označenie žánru, ku ktorému dielo patrí (pozri 11).

Genettova koncepcia je najvplyvnejšou štrukturalisticko-hermeneutickou teóriou intertextuality. Okrem afirmatívneho prístupu možno v jej recepcii zaznamenať oprávnené kritické pripomienky k jednotlivým typov transtextových vzťahov. Genettovi kritici napr. poznamenávajú, že pri paratextualite v zásade nejde o medzitextový, ale o vnútrotextový vzťah, pretože paratext je súčasť textu, hoci stojí na jeho periférii a má osobitné postavenie (pozri Stocker 1998, 59 – 60 a Böhn 2007, 204).

Negatívnym javom recepcie Genettovej koncepcie je skutočnosť, že mnohé práce účelovo využívajú, ba dokonca zneužívajú teóriu transtextuality na prezentáciu vlastnej koncepcie. Pritom sa často ignoruje Genettovo najužšie chápanie intertextuality, pre ktoré mal autor svoje dôvody súvisiace s odmietaním terminologicky širokého chápania tejto kategórie. Súčasne sa nesprávne tvrdí, že pojem transtextualita sa úplne kryje s tým, čo sa bežne označuje pojmom intertextualita. Vzťah Genettových kategórií k spôsobom vymedzenia pojmu intertextualita možno korektne zhrnúť do nasledujúcej tabuľky:

Užšie a širšie vymedzenie pojmu intertextualita v literárnej vede nemeckej jazykovej oblasti

V nemeckej jazykovej oblasti ponímajú štrukturalisticko-hermeneutické teórie intertextualitu spravidla ináč ako Genette. Nemecký romanista Klaus W. Hempfer do nej zahŕňa len „vzťahy medzi jednotlivými textami, t. j. medzi aktmi na úrovni parole, ktoré treba odlíšiť od vzťahov medzi systémom a jeho aktualizáciou“ (Hempfer 1983, 15)[15]. K takémuto užšiemu vymedzeniu, ktoré spája Genettovu intertextualitu, metatextualitu a hypertextualitu, sa prikláňa aj Rolf Kloepfer (pozri Pfister 1985a, 17 – 18).

Naproti tomu sú Manfred Pfister a Ulrich Broich predstaviteľmi širšieho chápania intertextuality. Títo nemeckí anglisti dôsledne rozlišujú dve kategórie – referenciu na jednotlivý text („Einzeltextreferenz“) a referenciu na systém („Systemreferenz“). Ako však sami uvádzajú, v niektorých prípadoch ich nemožno od seba dostatočne oddeliť (pozri Broich 1985, 51 – 52). Do prvej kategórie, tvoriacej tvrdé jadro intertextuality, zaraďujú „len také prípady, pri ktorých sa text vzťahuje na konkrétny, individuálny pretext“ (48).[16] Do druhej kategória, ktorá tvorí „okrajové územia intertextuality“ (tamže),[17] patria nasledujúce štyri javy: vzťah k jazykovým kódom a systému noriem textuality, vzťah k historicky špecifickým podobám typov diskurzu, vzťah k literárnym druhom a žánrom, t. j. generická referencia na systém („generische Systemreferenz“), vzťah k archetypom a mýtom (pozri Pfister 1985b, 53 – 58). Referencia na systém je teda približne synonymom Genettovho pojmu architextualita (pozri Jambor 2013, 145 – 146).

Pfister a Broich, ktorí na rozdiel od postštrukturalistických teórií rozumejú intertextualitou len „vedomé, intendované a vyznačené vzťahy medzi textom a existujúcimi textami alebo skupinami textov“ (Pfister 1985a, 25),[18] vypracovali sústavu kvalitatívnych a kvantitatívnych kritérií na odstupňovanie intenzity intertextuality. Ku kvalitatívnym kritériám patria: 1. referenčnosť („Referenzialität“) – intertextualita je intenzívnejšia, keď je pretext v texte nielen použitý, ale sa naň aj odkazuje, 2. komunikatívnosť („Kommunikativität“) – intertextualita je tým intenzívnejšia, čím viac si ju autor a čitateľ uvedomujú, t. j. čím je zámernejšia a čím zreteľnejšie je v texte vyznačená, 3. autoreflexívnosť („Autoreflexivität“) – intertextualita je intenzívnejšia, keď sa v texte na spôsob metafikcionality o nej aj uvažuje, 4. štruktúrovanosť („Strukturalität“) – intertextualita je intenzívnejšia, keď sa text nevzťahuje len na nejakú pasáž pretextu, ale sa opiera o jeho štruktúrne znaky, 5. selektívnosť („Selektivität“) – intertextualita je intenzívnejšia, keď sa pri nej použije presne vymedzená, konkrétna časť pretextu (napr. citát má vyššiu mieru intenzity ako alúzia), 6. dialogickosť („Dialogizität“) – intertextualita je tým intenzívnejšia, čím je vzťah pretextu a textu kontrastnejší, t. j. čím sú vo väčšom významovom napätí (pozri 26 – 30). Ku kvantitatívnym kritériám sa radia: 1. hustotu a frekvenciu intertextových vzťahov v texte a 2. počet a hustotu použitých pretextov v texte (pozri 30).

Intertextualitu poníma širšie aj švajčiarsky germanista Peter Stocker, ktorý prevzal Pfisterovo a Broichovo rozlišovanie medzi dvoma typmi referencie, pričom používa pojmy jednotlivý text („Einzeltext“) a textová trieda („Textklasse“), ktorou rozumie štýly, literárne druhy a žánre, techniky písania a všeobecné poetické modely. Kombináciou týchto dvoch oblastí so spôsobmi citovanie / demonštrovanie („Zitieren / Demonstrieren“), tematizovanie („Thematisieren“) a imitovanie („Imitieren“) vzniká šesť rôznych foriem intertextuality: citovanie jednotlivého textu – palintextualita („Palintextualität“), tematizovanie znakov jednotlivého textu – metatextualita („Metatextualität“), imitovanie jednotlivého textu – hypertextualita („Hypertextualität“), imitovanie textovej triedy – similtextualita („Similtextualität“), tematizovanie znakov textovej triedy – tématextualita („Thematextualität“) a demonštratívne použitie znakov textovej triedy – demotextualita („Demotextualität“), (pozri Stocker 1998, 49 – 72). Hoci je Stockerova dizertácia zaujímavým pokusom o alternatívu k Genettovej terminologickej sústave, predsa má v porovnaní s ňou niekoľko nedostatkov (pozri Jambor 2013, 149 – 150). Okrem toho Stockerova koncepcia nezaznamenala taký medzinárodný ohlas ako Genettova klasifikácia a jeho pojmové neologizmy sa úplne neudomácnili ani v literárnej vede nemeckej jazykovej oblasti.

Pokus o zblíženie postštrukturalistických a štrukturalisticko-hermeneutických teórií intertextuality – Harold Bloom, Renate Lachmann a prístupy orientované na kontext

Hoci sú oba druhy teórií intertextuality vo svojej podstate nezlučiteľné (pozri Aczel 2001, 288 – 289; Nünning 2006, 352), existujú pokusy o ich zblíženie.

Americký literárny vedec Harold Bloom sa v niektorých prácach prihlásil k postštrukturalistickým teóriám. V A Map of Misreading (1975) popiera existenciu jednotlivých textov a nahrádza ich vzťahmi medzi nimi („there are no texts, but only relationships between texts“) a v Poetry and Repression. Revisionism from Blake to Stevens (1976) tvrdí, že každá báseň má intertextovú povahu a každé čítanie básne je intertextové čítanie („Any poem is an inter-poem, and any reading of a poem is an inter-reading.“) (pozri Broich 2000, 175). Pri konkrétnej analýze a interpretácii textov, hlavne básnických, sa však opiera o dokázateľné intertextové vzťahy, rehabilituje kategóriu autorskej intersubjektivity, ba dokonca sa vracia k prekonanej koncepcii prameňov a vplyvu, ktorú modifikuje, vychádzajúc zo psychoanalýzy Sigmunda Freuda a jeho dcéry Anny Freud. V The Anxiety of Influence. A Theory of Poetry (1973) tvrdí, že každý autor považuje iných autorov za konkurentov. Má na mysli nielen súčasníkoch, ale najmä predchodcov autora, ktorí výrazne ovplyvnili jeho rané skúsenosti s umením. V dôsledku toho nevzniká neproblematický vplyv jedného autora na druhého, ale psychodramatický konflikt, porovnateľný s oidipovským komplexom. Bloom ho označuje pojmom „úzkosť z ovplyvnenia“ („anxiety of influence“). Keďže všemocný vplyv literárneho predchodcu môže paralyzovať mladšieho autora, musí tento „syn“ odstrániť pôsobenie „otca“ a vytvoriť si tak priestor pre vlastnú kreativitu. Stopy vplyvu však pôsobia na vznik nového diela, a preto texty nikdy nie sú výrazom pôvodnej bezprostrednej „vízie“, ale výrazom „re-vízie“ predchádzajúcich textov (pozri Zapf 2001b, 65 – 66; Nünning 2006, 79). Viacstupňový proces deformácie, deštrukcie a potláčania vplyvu predchodcu smeruje k pretaveniu jeho vplyvu do vlastnej tvorby mladšieho autora. V zápase medzi závislosťou a originalitou sa presadí len silná autorská osobnosť – „the strong poet“ (pozri Zapf 2001a, 22; Nünning 2006, 40). Kľúčovými kategóriami literárneho tvorby významných autorov sú podľa Blooma nesprávne pochopenie, t. j. dezinterpretácia predchodcu („misreading“) a jeho prepisovanie („rewriting“) (pozri Martínez 1996, 443 – 444, Schahadat 1995, 373; Schahadat 1999, 363). Zároveň ide o kľúčové kategórie dejín literatúry, pretože Bloom favorizuje práve silných (veľkých) autorov, ktorí sa výrazne podieľajú na vytváraní literárnohistorického kánonu. Tejto problematike sa Bloom venoval v neskorších prácach, napr. The Western Canon. The Books and School of the Ages (1994).

Iným spôsobom sa pokúša o zblíženie oboch druhov teórií intertextuality nemecká slavistka Renate Lachmann. Vo svojej najvýznamnejšej monografii Gedächtnis und Literatur. Intertextualität in der russischen Moderne (1990) nadväzuje o. i. na Bachtina a postštrukturalistické pojmoslovie (najmä „texte géneral“ a teória simulácie Jeana Baudrillarda), no zároveň ich originálne prepája s teóriami pamäti (Maurice Halbwachs, Jan a aAleida Assmannovci). Intertextualitu chápe ako pamäť textov a kultúry všeobecne: „Psaní je aktem paměti a zároveň novou interpretací (knižní) kultury“ (Lachmann 2002, 37).[19] Podobne ako predstavitelia postštrukturalistických teórii pracuje aj Lachmann s metaforami, konkrétne s metaforami z priestorovej a kognitívnej oblasti: „Není prostor mezi texty vlastním prostorem paměti? Neméní také každý text prostor paměti, kdykoli proměňuje architekturu, do niž se vpisuje? Prostor mezi texty a prostor v textech, který vzniká ze zkušenosti prostoru mezi texty, vytváří ono napětí mezi mimotextově mezitextovým a vnitrotextovým, které musí každý čtenář ‚vydržet‘. Prostor paméti je do textu vepsán stejným způsobem, jako je text vepsán do prostoru paměti. Pamět textu je jeho intertextualita“ (36).[20]

Ako členka uznávaného interdisciplinárneho vedeckého zoskupenia Poetik und Hermeneutik Lachmann nadväzuje aj na štrukturalisticko-hermeneutické teórie. Vymedzuje tri modely intertextuality. Model participácie („Modell der Partizipation“) sa vyznačuje tým, že autor sa dialogicky spolupodieľa na tradícii textov a kultúry tak, že si ich pripomína, opakuje alebo napodobňuje ich. Naproti tomu je pre model transformácie („Modell der Transformation“) typické, že autor si cudzí text osvojuje tak, že ho prepisuje a komplikovanými postupmi premieňa až na nerozpoznanie. Pri modeli tropiky („Modell der Tropik“) sa Lachmann odvoláva na Bloomovo chápanie trópu ako obranného mechanizmu, ktorým autor odmieta svojho predchodcu. Ide o odvrátenie sa od textu predchodcu – text mladšieho autora sa pokúša prekonať text predchodcu a vymazať jeho stopy z vlastného textu (pozri 1990, 38 – 39, 2002, 39 – 40).

Keďže intertextualita úzko spätá s významom textu, pokúša sa Lachmann preveriť, do akej miery súvisia tri modely intertextuality s dvoma základnými postupmi konštitúcie zmyslu definovanými Romanom Jakobsonom (metonymický princíp založený na vzťahu kontiguity a metaforický princíp založený na vzťahu similarity). Prichádza k záveru, že uvedené modely nemožno vo vzťahu ku konštitúcii zmyslu zreteľne od seba ohraničiť (pozri 1990, 39; 2002, 42). Napriek tejto skutočnosti však možno pozorovať afinitu dvoch modelov intertextuality k uvedeným princípom. Kým model participácie sa usiluje o pokračovanie tradície, model transformácie sa usiluje o jej prepisovanie. Prvý model je založený na princípe metonymie, keďže časť (napr. konkrétny citát z pretextu) zastupuje celok (celý pretext), ktorý má byť vyvolaný z pamäte textov. Preto možno takúto intertextualitu označiť za intertextualitu kontiguity („Kontiguitäts-Intertextualität“). Naproti tomu je druhý model založený na princípe metafory, keďže oba texty sa prekrývajú na niekoľkých miestach a sú založené na vzťahu podobnosti a odlišnosti. Takúto intertextualitu možno preto označiť za intertextualitu similarity („Similaritäts-Intertextualität“) (pozri Schahadat 1995, 374 – 375; Schahadat 1999, 365).

Okrem Bloomových a Lachmannovej starších pokusov o zblíženie oboch druhov teórií intertextuality existujú aj novšie impulzy smerujúce k prepojeniu intertextuality s cieľmi a metódami vied o kultúre. Na kontext orientované prístupy sa podobne ako Lachmann odvolávajú na koncepcie kolektívnej a kultúrnej pamäti. Predmetom ich výskumu sú tie vzťahy medzi textom a kontextom, pri ktorých sa predpokladá, že kontext sa realizuje mediálne, t. j. že jeho reprezentácia predstavuje istú formu poznania (pozri Berndt – Tonger-Erk 2015, 255). V tejto súvislosti uvádzajú germanistky Frauke Berndt a Lily Tonger-Erk štyri koncepcie: „New Historicism“ amerického vedca Stephena Greenblatta, archívnu analýzu („Archivanalyse) nemeckého literárneho vedca Moritza Baßlera, kategórie „visual culture“ a „crossmappings“ nemecko-americkej literárnej vedkyne a kulturologičky Elisabeth Bronfen a analýzu interdiskurzov („Interdiskursanalyse“) nemeckého literárneho vedca Jürgena Linka (pozri 231 – 254).

Výskum intertextuality v slovenskej a českej literárnej vede a jazykovede – stručný prehľad

Bachtinove kľúčové práce boli preložené do slovenčiny a češtiny už v 70. a 80. rokoch, s pojmom intertextualita (intertextovosť) sa však v česko-slovenskom literárnovednom a jazykovednom diskurze stretávame až od konca 80. rokov (napr. Krausová 1988). čo súvisí s tým, že tento pojem pochádza zo západnej, reálnym socializmom nepoznačenej literárnej vedy. To však neznamená, že samotnému fenoménu sa výskumne nikto nevenoval. Podľa Zdeněka Hrbatu sa český štrukturalizmus k problematike intertextuality približoval pojmami „estetická norma“ (Jan Mukařovský), „tradícia“ a „vyvíjajúca sa štruktúra“ (Felix Vodička) (pozri Hrbata 2018, 327). Osobitne treba spomenúť teóriu metatextov Antona Popoviča (1985) a štúdie skúmajúce konkrétne formy intertextových vzťahov ako citát či alúzia (napr. Mareš 1985 a Homoláč 1989).

Po spoločenských zmenách v novembri 1989 sa začali v našej literárnej vede a jazykovede intenzívnejšie a komplexnejšie recipovať aj teórie intertextuality. Postupne začali vychádzať preklady vybraných prác teoretikov intertextuality (napr. Julia Kristeva, Roland Barthes, Renate Lachmann, Harold Bloom). Niektoré z nich (najmä ťažiskové práce Gérarda Genetta) však v slovenčine a češtine dodnes absentujú.

V 90. rokoch patril medzi priekopníkov uvažovania o intertextualite bohemista Mojmír Otruba so svojou nepublikovanou kvalifikačnou prácou Mezitextovost jako záležitost znaková a hodnotová (Ústav pro českou literaturu AV ČR Praha, 1993) a na ňu nadväzujúcim súborom štúdií Znaky a hodnoty (1994). Uvažovanie o intertextualite sa často spájalo s ďalšou aktuálnou témou – literárnou postmodernou. Boli usporiadané dve významné medzinárodné vedecké konferencie (Opava, 1994 a Nitra,1998), ktorých výsledky boli prezentované v zborníkoch Literatura v literatuře (1995) a Intertextualita v postmodernom umení (1999). Okrem toho vznikol súbor štúdií, ktorý analyzuje a interpretuje rôzne podoby intertextuality v postmodernej literatúre (Žilka 1995). Jiří Homoláč publikoval rozsiahlejšiu štúdiu (1994) a dizertáciu (1996), v ktorých nadväzuje najmä na koncepciu troch typov transtexovovosti (architextualita, metatextualita a intertextualita) poľského teoretika Michała Głowińského (1980). Intertextualite venovala primeranú pozornosť aj štylistika (Hoffmanová 1997, 34 – 39).

Záujem o problematiku intertextuality pretrváva aj v novom tisícročí. Svedčia o tom okrem iného prehľadová štúdia Daniely Hodrovej (2003), aplikačná štúdia Dagmar Košťálovej (2012) venovaná románu švajčiarskej autorky slovenského pôvodu Ireny Brežnej Die beste aller Welten (2008), ďalej aplikačné štúdie Jána Jambora, v ktorých na textovom materiáli románu Agnes (1998) švajčiarskeho po nemecky píšuceho autora Petra Stamma nadväzuje na Genettovu koncepciu (napr. 2009, 2012 a 2017). Okrem toho Jambor v dvoch literárnoteoretických monografiách publikoval samostatné kapitoly o intertextualite (2016 a 2019), ktoré sa stali východiskom prítomného hesla. Intertextualite sa dlhšiu dobu systematicky venuje aj Marína Šimáková Speváková, ktorej publikačné aktivity vyústili do monografie o Víťazoslavovi Hroncovi (2015). V roku 2012 vyšlo monotematické číslo Intertextualita, polyfonie, heteroglosie časopisu Slovo a slovesnost, ktoré edične pripravili Světla Čmejrková a Jana Hoffmanová. V neposlednom rade hodno spomenúť dva súbory štúdií, ktoré sa popri interpretácii intertextuality venujú aj interpretácii intermediálnych vzťahov vo vybraných umeleckých dielach (Žilková 2012, Žilka 2015).

Z novších koncepcií usilujúcich sa o zblíženie štrukturalisticko-hermeneutických a postštrukturalistických teórií intertextuality sa v slovenskej literárnej vede doteraz najviac udomácnila Linkova teória interdiskurzov. Svedčia o tom monotematické čísla časopisov Slowakische Zeitschrift für Germanistik (2020) a World Literature Studies (2022), ktoré zostavil Roman Mikuláš.

Literatúra

Aczel, Richard. 2001. Intertextualität und Intertextualitätstheorien. In Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie. Ansätze – Personen – Grundbegriffe. 2., prepracované a rozšírené vydanie, ed. Angsar Nünning, 287 – 289. Stuttgart – Weimar: Metzler.

Allen, Graham. 2011. Intertextuality. 2. vyd. London – New Your: Routledge.

Antor, Heinz, 2001: Tod des Autors, 2001. In Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie. Ansätze – Personen – Grundbegriffe. 2., prepracované a rozšírené vydanie, ed. Angsar Nünning, 636 – 637. Stuttgart – Weimar: Metzler.

Bachtin, Michail Michajlovič. 1971. Dostojevskij umělec, K poetice prózy. Prel. Jiří Honzík. Praha: Československý spisovatel.

Bachtin, Michail Michajlovič. 1988. Estetika slovesnej tvorby. Prel. Viera Šabíková. Bratislava: Tatran.

Bachtin, Michail Michajlovič. 1975. François Rabelais a lidová kultura sttředověku a renesance. Prel. Jaroslav Kolár. Praha: Odeon.

Bachtin, Michail Michajlovič. 1980. Román jako dialog. Prel. Daniela Hodrová. Praha: Odeon.

Barthes, Roland. 1973. Le plaisir du texte. Paris: Seuil.

Barthes, Roland, 1994. Potešenie z textu. In Rozkoš z textu, Roland Barthes. Zostavila Anna Blahová. Prel. Anna Blahová a Marián Minárik, 121 – 164. Bratislava: Slovenský spisovateľ.

Barthes, Roland. 1975. Roland Barthes par Roland Barthes. Paris: Seuil.

Barthes, Roland. 1970. S/Z. Paris: Seuil.

Berndt, Frauke – Lily Tonger-Erk. 2013. Intertextualität. Eine Einführung. Berlin: Erich Schmidt.

Bloom, Harold. 2000. Kánon západní literatury. Knihy, které prošly zkouškou věků. Prel. Martin Pokorný a Ladislav Nagy. Praha: Prostor.

Bloom, Harold. 2015. Úzkost z ovlivnění. Teorie poezie. Prel. Martin Pokorný. Praha: Argo.

Böhn, Andreas. 2007. Intertextualitätsanalyse. In Handbuch Literaturwissenschaft. Bd. 2. Methoden und Theorien, ed. Thomas Anz, 204 – 216. Stuttgart – Weimar: Metzler.

Broich, Ulrich. 2000. Intertextualität. In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 2. H – O, eds. Harald Fricke – Georg Braungart – Klaus Grubmüller – Jan-Dirk Müller, 175 – 179. Berlin – New York: de Gruyter.

Broich, Ulrich. 1985. Zur Einzeltextreferenz. In Intertextualität. Formen, Funktionen, anglistische Fallstudien, eds. Ulrich Broich – Manfred Pfister, 48 – 52. Tübingen: Niemeyer.

Čmejrková, Světla – Jana Hoffmannová, eds. 2012. Intertextualita, polyfonie, heteroglosie. Slovo a slovesnost. 73, 4.

Eco, Umberto. 1984. Postille a Il nome della rosa. Milano: Bompiani.

Eco, Umberto. 2004. Poznámky k Menu ruže. In Meno ruže, Umberto Eco. Prel. Adriana Ferenčíková, 545 – 581. Bratislava: Svetová knižnica SME.

Feldmann, Doris – Sabine Schülting. 2001. Kristeva, Julia. In Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie. Ansätze – Personen – Grundbegriffe. 2., prepracované a rozšírené vydanie, ed. Angsar Nünning, 338 – 339. Stuttgart – Weimar: Metzler.

Genette, Gérard. 1979. Introduction à l′architexte. Paris: Seuil.

Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.

Genette, Gérard. 1987. Seuils. Paris: Seuil.

Głowiński, Michał. 1986. O intertextualności. Pamiętniku Literacki, 77, 4: 75 – 100.

Hempfer, Klaus W. 1983. Überlegungen zu einem Gültigkeitskriterium für Interpretationenen und ein komplexer Fall: Die italienische Epik der Renaissance. In Interpretation. Das Paradigma der europäischen Renaissance-Literatur. Festschrift für Alfred Noyer-Weidner zum 60. Geburtstag, eds. Klauw W. Hempfer – Gerhard Regn, 1 – 31. Wiesbaden: Steiner.

Hodrová, Daniela. 2003. Text mezi texty. Česká literatura, 51, 5: 537 – 545.  

Hodrová, Daniela, ed. 1995. Literatura v literatuře. Sborník referátů z literárněvědné konference 37. Bezručovy Opavy (13. – 14. 9. 1994). Praha – Opava: Ústav pro českou literaturu AV ČR – Slezská univerzita.

Hoffmanová, Jana. 1997. Stylistika a ... Praha: Trizonia.

Homoláč, Jiří. 1989. Aluze v slovesných dílech uměleckých. (Úvaha pojmoslovná). Slovo a slovesnost, 50, 4 : 288 – 294.

Homoláč, Jiří. 1996. Intertextovost a utváření smyslu v textu. Praha: Univerzita Karlova.

Homoláč, Jiří. 1994. Transtextovost a její typy. Slovo a slovesnost, 55, 1:18 – 33 a 55, 2: 99 – 105.

Hrbata, Zdeněk. 2018. Intertextualita/intertextovost. In Slovník literárněvědného strukturalismu, Ondŕej Sládek a kol., 325 – 328. Praha – Brno: Ústav pro českou literaturu AV ČR – Host.

Jambor, Ján. 2009. Architextualita v Agnes. Druhový a žánrový synkretizmus a viacnásobné genologické kódovanie v debute Petra Stamma. In Genologické a medziliterárne štúdie I, ed. Viera Žemberová, 55 – 63. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove.

Jambor, Ján. 2016. Intertextualita. In Podoby literárnej vedy. Teórie – metódy – smery, Roman Mikuláš a kol., 220 – 236. Bratislava: VEDA.

Jambor, Ján. 2019. Intertextualität. In Literaturwissenschaft in internationaler Perpsektive, Roman Mikuláš et al., 447 – 476. Nümbrecht: KIRSCH.

Jambor, Ján. 2017. Von der biographischen zur intertextuellen Fabulierwelt: Zu den intertextuellen Bezügen zwischen Jacobus de Voragines Legenda aurea und Peter Stamms Agnes. In Fabulierwelten. Zum Auto(Biographischen) in der Literatur der deutschen Schweiz. Festschrift für Beatrice Sandberg zum 75. Geburtstag, eds. Isabel Hernández – Dorota Sośnicka, 175 – 193. Königshausen & Neumann, 2017.

Jambor, Ján. 2012. Von einem Mädchen über Solveig zu Agnes. Intertextuelle und intermediale Bezüge des Titels Agnes in entstehungsgeschichtlichen Zusammenhängen. Slowakische Zeitschrift für Germanistik, 4, 2: 26 – 32.

Jambor, Ján. 2013. Zur Rezeption von Gérard Genettes Begriff „architextualité“ in der deutschsprachigen Literaturwissenschaft. In Perspektiven der Auslandsgermanistik, eds. Jörg Meier – Ingrid Puchalová, 143 – 154. Berlin: Weidler.

Košťálová, Dagmar. 2012. Irena Brežnás Die beste aller Welten im Spiegel des Intertextualität-Diskurses. Ein Versuch. Slowakische Zeitschrift für Germanistik, 4, 2: 7 – 17.

Krausová, Nora. 1988. Bachtin, teória intertextu a vývin žánru. Slovenská literatúra, 35, 4: 289 – 297.

Kristeva, Julia. 1969: Le mot, le dialogue et le roman. In Sémiotiké. Recherche pour une sémanalyse, Julia Kristeva, 145 – 173. Paris: Éditions du Seuil.

Kristeva, Julia. 1968. Problèmes de la structuration du texte. In Tel Quel. Théorie d’ensemble, Michel Foucault et al., 298 – 317. Paris: Seuil, 1968.

Kristeva, Julia. 1999. Slovo, dialog a román. In Slovo, dialog a román. Texty o sémiotice, Julia Kristeva. Prel. Josef Fulka, 7 – 32. Praha: SOFIS – Pastelka.

Kristeva, Julia. 2008. Slovo, dialog a román. In Polyfonie. Významy, pohlaví, světy, Julia Kristeva. Zostavil Vangelis Zingopis. Prel. Josef Fulka, 22 – 40. Břeclav: Malovaný kraj.

Lachmann, Renate. 1990. Gedächtnis und Literatur. Intertextualität in der russischen Moderne. Frankfurt am Main: Suhrkamp.

Lachmann, Renate. 1996. Intertextualität: In Fischer Lexikon Literatur. 3 Bde. Bd. 2. G – M, ed. Ulfert Ricklefs, 794 – 809. Frankfurt am Main: Fischer.

Lachmann, Renate. 2002. Memoria fantastika. Z nemeckých originálov vybral, prel. a doslov napísal Tomáš Glanc. Praha : Herrmann a synové.

Mareš, Petr. 1985. Citát v textu zvláště uměleckém. In Slavica pragensia, 25, ed. Viera Budovičová, 217 – 229. Praha: Univerzita Karlova.

Martínez, Matías. 1996. Dialogizität, Intertextualität, Gedächtnis. In Grundzüge der Literaturwissenschaft, eds. Heinz Ludwig Arnold – Heinrich Detering, 430 – 445. München: Deutscher Taschenbuch Verlag.

Mikuláš, Roman, ed. 2020. Interdiskursives Konstruieren der Literatur. Slowakische Zeitschrift für Germanistik. 12, 1.

Mikuláš, Roman, ed. 2022. Interdiskurzívne konštruovanie literatúry. World Literature Studies, 13, 4.

Nünning, Ansgar, ed. 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Editori českého vydania Jiří Trávníček a Jiří Holý. Prel. Aleš Urválkek a Zuzana Adamová. Brno: Host.

Otruba, Mojmír. 1994. Znaky a hodnoty. Praha: Český spisovatel.

Pfister, Manfred. 1985. Konzepte der Intertextualität. In Intertextualität. Formen, Funktionen, anglistische Fallstudien, eds. Ulrich Broich – Manfred Pfister, 1 – 30. Tübingen: Niemeyer. [Pfister, 1985a]

Pfister, Manfred. 1985. Zur Systemreferenz. In Intertextualität. Formen, Funktionen, anglistische Fallstudien, eds. Ulrich Broich – Manfred Pfister, 52 – 58. Tübingen: Niemeyer. [Pfister, 1985b]

Popovič, Anton. 1978. Estetická metakomunikácia. In Tvorba a recepcia. Estetická komunikácia a metakomunikácia, František Miko – Anton Popovič, 239 – 383. Bratislava: Tatran.

Schahadat, Shamma. 1999. Intertextovost: čtení – text – intertext. In Úvod do literární vědy, eds. Miltos Pechlivanos – Stefan Rieger – Wolfgang Struck – Michael Weitz. Prel. Miroslav Petříček, 357 – 367. Praha: Hermann & synové.

Schahadat, Schamma: Intertextualität: Lektüre – Text – Intertext. In Einführung in die Literaturwissenschaft, eds. Miltos Pechlivanos – Stefan Rieger – Wolfgang Struck – Michael Weitz, 366 – 377. Stuttgart – Weimar: Metzler.

Stierle, Karlheinz. 1983. Werk und Intertextualität. In Dialog der Texte. Hamburger Kolloquium zur Intertextualität, eds. Wolf Schmid – Wolf-Dieter Stempel, 7 – 26. Wien: Wiener Slawistischer Almanach, Sonderband 11.

Stocker, Peter. 1998. Theorie der intertextuellen Lektüre. Modelle und Fallstudien. Paderborn – München –Wien – Zürich: Schöningh.

Šimáková Speváková, Marína. 2015. Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca. Novi Sad: Vojvođanska akademija nauka i umetnosti, Fondacija akademika Bogumila Hrabaka za publikovanje doktorskih disertacija.

Wolf, Werner. 2001. Paratext. In Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie. Ansätze – Personen – Grundbegriffe. 2., prepracované a rozšírené vydanie, ed. Angsar Nünning, 491 – 492. Stuttgart – Weimar: Metzler.

Zapf, Hubert, 2001. Anxiety of influence. In Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie. Ansätze – Personen – Grundbegriffe. 2., prepracované a rozšírené vydanie, ed. Angsar Nünning, 22. Stuttgart – Weimar: Metzler. [Zapf, 2001a]

Zapf, Hubert. 2001. Bloom, Harold. In Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie. Ansätze – Personen – Grundbegriffe. 2., prepracované a rozšírené vydanie, ed. Angsar Nünning, 22. Stuttgart – Weimar: Metzler. [Zapf, 2001b]

Žilka, Tibor, ed. 1999. Intertextualita v postmodernom umení. Nitra: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa.

Žilka, Tibor. 1995. Text a posttext. Cestami poetiky a estetiky k postmoderne. Nitra: Vysoká škola pedagogická. (2. vydanie Nitra: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, 2011.)

Žilka, Tibor. 2015. Od intertextuality k intermedialite. Nitra: Fakulta stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa.

Žilková, Marta. 2012. Intertextuálne a intermediálne interpretácie. Nitra: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa.

---

[1] „i libri parlano sempre di altri libri i ogni storia racconta una storia già raccontata“ (1984 , 15).

[2] „[...] tout texte est absorption et transformation d′un autre texte. A la place de la notion d′intersubjectivité s′installe celle d′intertextualité, et le langage poétique se lit, au moins, comme double“ (1969, 146). Citovaný preklad nie je úplný preklad prvého knižného vydania textu. V českom výbere z autorkiných textov sa nenachádza vysvetlenie tejto negatívnej skutočnosti. Úplný preklad textu prvého knižného vydania pozri Kristeva 1999, 7 – 32. Pri citovaní podľa možností uprednostňujeme novší, aj keď neúplný preklad, pretože je významovo a štylisticky presnejší.

[3] „le ‚mot littéraire‘ n′est pas un point (un sens fixe), mais un croisement de surfaces textuelles, un dialogue de plusieurs écritures : de l′écrivain, du destinataire (ou du personnage), du contexte culturel actuel ou antérieur“ (1969, 144).

[4] Časť L′ambivalence, v ktorej nájdeme Kristevino porovnanie, sa v novšom českom preklade textu nenachádza.

[5] „Nous appelerons INTERTEXTUALITÉ cette inter-action textuelle qui se produit à l′intérieur d′un seul texte. Pour le sujet connaissant, l′intertextualité est une notion qui sera l′indice de la façon dont un texte lit l′histoire et s′insère en elle.“

[6] „L′interlocuteur de l′écrivain est donc l′écrivain lui-même en tant que lecteur d′un autre texte. Celui qui écrit et le même que celui qui lit. Son interlocuteur étant un texte, il n′est lui-même qu′un texte qui se relit en se réécrivant” (1969, 170).

[7] „[…] le texte unique n′est pas accès (inductif) à un Modèle, mais entrée d′un réseau à mille entrées […]“

[8] „Proust, c′est ce qui me vient, ce n′est pas ce que j′appelle ; ce n′est pas une ‚autorité‘; simplement un souvenir circulaire. Et c′est bien cela l′inter-texte : l′impossibilité de vivre hors du texte infini, que ce texte soit Proust, ou le journal quotidien, ou l′écran télévisuel: le livre fait le sens, le sens fait la vie“ (1973, 59).

[9] „einem historisch spezifischen Axiom der Poetik der Moderne und Postmoderne.“

[10] „Taxonomie der Formen und Funktionen von Intertextualität“

[11] „durch eine erstaunliche terminologische Vielfalt sowie durch konzeptuelle Offenheit“. Český preklad „zvláštní terminologickou roztříštěností a otevřeností“ (Schahadat 1999, 357) je nepresný.

[12] „tout ce qui le [texte] met en relation, manifeste ou secrète, avec d′autres textes.“

[13] „par une relation de coprésence entre deux ou plusieurs textes, c′est-à-dire [...] par la présence effective d′un texte dans un autre.“

[14] „l′ensemble des catégories générales, ou transcendantes – types de discours, modes d′énonciation, genres littéraires, etc. – dont relève chaque texte singulier.”

[15] „Relationen zwischen einzelnen Texten als ‚parole‘-Akten, die von denjenigen zwischen System und Aktualisierung zu unterscheiden sind“

[16] „nur solche Fälle [...], in denen sich ein Text auf einen bestimmten, individuellen Prätext bezieht“

[17] „Randgebiete der Intertextualität“

[18] „bewußte, indendierte und markierte Bezüge zwischen einem Text und vorliegenden Texten oder Textgruppen“

[19] „Das Schreiben ist Gedächtnishandlung und Neuinterpretation der Buch-(Kultur) ineins“ (1990, 36).

[20] „Der Raum zwischen den Texten, ist er nicht der eigentliche Gedächtnisraum? Verändert nicht auch jeder Text den Gedächtnisraum, indem er die Architektur, in die er sich einschreibt, verändert? Der Raum zwischen den Texten und der Raum in den Texten, der aus der Erfahrung desjenigen zwischen den Texten entsteht, ergibt jene Spannung zwischen extratextuell-intertextuell und intratextuell, die der Leser ‚auszuhalten‘ hat. Der Gedächtnisraum ist auf dieselbe Weise in den Text eingbeschrieben, wie sich dieser in den Gedächtnisraum einschreibt. Das Gedächtnis des Textes ist seine Intertextualität“ (35).

rok prvej publikácie: 2025

Ako citovať

Typ citácie
Chicago ISO 690
Jambor, Ján. 2025. „Intertextualita.“ Hyperlexikón literárnovedných pojmov. Dostupné online: https://hyperlexikon.sav.sk/pojem/216/intertextualita [cit. 17. 12. 2025].
Jambor, Ján. 2025. Intertextualita. In Hyperlexikón literárnovedných pojmov. ISSN 2989-3283. Dostupné online: https://hyperlexikon.sav.sk/pojem/216/intertextualita. Cit. 17. 12. 2025.

Exkurzy a komentáre