Citát pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Quotation (en-GB)
- Zitat (de)
- Citation (fr)
Explikácia pojmu
Citát je doslovné prevzatie ľubovoľne rozsiahlej časti písomného alebo ústneho jazykového prejavu do iného komunikátu v písomnej či ústnej podobe, ktoré zväčša sprevádza údaj o autorovi citátu a zdroji. V súčasnej literárnej vede je citát jednou z foriem intertextových vzťahov. Pojem sa však uplatňuje aj v iných disciplínach, najmä lingvistike, masmediálnych štúdiách a vedách o umení. Hovoríme o hudobnom, filmovom, architektonickom či výtvarnom citáte. V takomto prípade ide o nepozmenené prevzatie jednej časti umeleckého diela do iného diela. V rámci intermediality možno v literárnom texte citovať aj diela z iných druhov umenia (napr. notový zápis alebo fotografiu), rovnako možno v diele z iného druhu umenia citovať literárny text (napr. verše básne vo filme). Pri interdiskurzivite dochádza v literárnom texte často k citovaniu vecných, najmä odborných textov.
Slovo „citát“ pochádza z latinského „citare“ vo význame „zavolať, predvolať niekoho“. V slovenčine má sloveso „citovať“ dodnes aj hovorový a zastaraný význam „predvolávať, predvolať niekoho v úradnej veci“ (Buzássyová – Jarošová 2006). V tomto administratívno-právnom význame je sloveso doložené koncom 16. storočia, od druhej polovice 17. storočia existujú doklady aj o význame „uvádzať, uviesť cudzí výrok“ (Majtán a kol. 1991).
Tento dnes najbežnejší význam je základom použitia pojmu v literárnej vede, pre ktorú je citát jednou z foriem intertextových vzťahov (por. Intertextualita). Podľa Gérarda Genetta, ktorý intertextualitou rozumie „vzťah koprezencie medzi dvoma alebo niekoľkými textami, t. j. [...] efektívnu prítomnosť jedného textu v druhom“ (Genette 1982, 8; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. J. J.),[1] je citát najjednoduchšou a najviac doslovnou formou z trojice ním vymedzených intertextových vzťahov – citát, alúzia, plagiát (Genette 1982, 8).
Od alúzie a parafrázy sa citát odlišuje doslovnosťou, od plagiátu deklarovaním vzťahu k citovanému komunikátu. Na rozdiel od citátu vo vecných textoch, najmä v objektívnych štýloch (náučný a administratívny štýl) a subjektívno-objektívnych štýloch (publicistický, rečnícky a esejistický štýl), v ktorých sa vyžaduje deklarovanie vzťahu k citovanému uvedením autora citátu a citovaného zdroja, pri citáte v literárnom texte však nie je povinné uvedenie týchto skutočností. Deklarovanie vzťahu k citovanému sa môže realizovať aj v podobe všeobecného explicitného upozornenia na akt citovania. Toto deklarovanie chýba pri plagiáte ako protiprávnom osvojení si cudzieho duchovného vlastníctva.
Znakom deklarovania vzťahu k citovanému komunikátu sú v napísanom texte najčastejšie úvodzovky, niekedy aj iný typ písma (najmä kurzíva). V ústnom jazykovom prejave sa citát okrem explicitného upozornenia na akt citovania deklaruje neverbálnou komunikáciou (napr. gestami), prípadne aj paralingválnymi prostriedkami (napr. tempom reči, hlasovým registrom).
Medzi intertextovými vzťahmi má citát osobitné postavenie aj preto, že citovanie sa môže stať štruktúrnym prvkom celého textu a aj konštruktívnym prvkom jeho produkcie. Takto vznikli samostatné žánre (cento) alebo techniky písania založené na citáte (koláž, montáž). Spomedzi paratextov (por. Paratextualita) je citát obligátnym znakom motta. Ako fakultatívna súčasť iných paratextov (napr. názov diela a venovanie) môže osvetľovať súvis diela s literárnou tradíciou či poskytovať kľúč k interpretácii diela. Vďaka autocitátom, pri ktorých autor doslovne preberá časť z jedného svojho diela do druhého, môžu vyniknúť vzťahy medzi jednotlivými dielami autora (Schweikle 2000, 511).
Názory na semiotický charakter citátu sa rôznia. Podľa literárneho vedca Vladimíra Macuru je citát indexovým znakom. V novom prostredí si zachováva väzby k pôvodnému textu, čím dochádza ku konfrontácii citujúceho a citovaného diela (Macura 1984, 56). Toto však nie je špecifická vlastnosť citátu. Aj ostatné intertextové vzťahy sú indexovými znakmi metonymického charakteru, pri ktorých použitá časť odkazuje na celý pôvodný text. Ináč ako Macura nazerá na problematiku teatrológ Ivo Osolsobě (1987, revidované vyd. 2002). Samotné divadlo považuje za „celovečerní citát (t. j. token-token model) fiktivní medzilidské komunikace a interakce“ (Osolsobě 2002, 316). Jazykový citát, ktorý prirovnáva k výtvarnému ready-made (Osolsobě 2002, 296 – 298), je „analogový model digitálního originálu, peirceovsky vyjádřeno ikon symbolu“ (Osolsobě 2002, 313). Túto charakteristiku treba doplniť v tom zmysle, že metaforickým ikonom jazykových znakov ako symbolov je popri citáte aj iná forma intertextových vzťahov – plagiát. Pri pokuse mapovať enklávy divadla v jazyku a literatúre Osolsobě svojsky uvažuje o štyroch základných modalitách citátu (hovorený citát v hovorenom prejave, hovorený citát v písanom prejave, písaný citát v písanom prejave a písaný citát v hovorenom prejave) a o špecifikách citátu fiktívneho textu. Prvá možnosť podľa neho otvára dvere dokorán divadlu. Kým druhá možnosť pôsobí dojmom vzorky či exemplifikácie, tretia možnosť pripomína vystavený exponát (napr. v múzeu). Základným typom štvrtej možnosti je podľa autora priama reč (Osolsobě 2002, 312 – 318). Osolsoběho inovatívny prístup je z literárnovedného hľadiska sporný, lebo odvodzuje literárny jav od javu divadelného a zjednodušene podáva vzťah fikcie a reality.
Hoci je slovo „citát“ doložené až od novoveku, literárny citát je zrejme taký starý ako literatúra sama. Antická rétorika tento pojem nepoznala, ale jav ním dnes označovaný sa bežne používal v podobe odvolávania sa na autority. Stelesnením tejto praktiky bol v stredoveku latinský pojem „auctoritas“. Citáty v stredovekých dielach pochádzali často z Biblie a iných náboženských textov. V ranom novoveku slúžili citáty ako doklad napodobňovania a adaptácie klasických, najčastejšie antických vzorov. Zároveň sa začali vydávať samostatné zbierky citátov zostavené na základe kompilačnej metódy. Od začiatku 18. storočia vzrástla úloha autorskej originality a koncom tohto storočia sa so vznikom autorského práva citáty stali predmetom duchovného vlastníctva (Helmstetter 2007, 897). Nie je však celkom primerané tvrdiť, že citát sa začal vnímať až od 20. storočia ako „konštruktívny, štylistický a sémanticky produktívny prvok, ktorý vytvára a inscenuje vzťahy k literárnej tradícii“ (896).[2] Túto základnú funkciu platnú až dodnes spĺňajú už aj citáty autorov novších európskych literatúr 18. a 19. storočia. Od vzniku teórie intertextuality v 60. rokoch 20. storočia zažíva pojem „citát“ konjunktúru. Platí to aj o práci s citátmi v literárnych dielach, osobitne postmoderných. Na pojem „citát“ sa s obľubou odvoláva postštrukturalizmus. Podľa Julie Kristevy sa každý text buduje ako „mosaique de citations“ (1969, 146) – „mozaika citácií“, Jacques Derrida používa pojem „greffe citationelle“ – „citačné štepenie“ (por. Intertextualita). S pojmom účinne pracujú aj predstavitelia štrukturalisticko-hermeneutických teórií intertextuality. Okrem vyššie citovaného Genetta treba uviesť nemeckého anglistu Heinricha F. Pletta, ktorý považuje citát za ideálny objekt pre prípadovú štúdiu o intertextualite, a v rámci „gramatiky citátu“ („grammar of quotation“) používa parametre kvantita, kvalita, distribúcia, frekvencia, interferencia a markery (Plett 1991, 8 – 12). Od 60. rokov vznikajú aj samostatné monografie venované literárnemu citátu (napr. Meyer 1961; Compagnon 1979; Oraić Tolić 1990).
Literatúra
Buzássyová, Klára – Alexandra Jarošová, eds. 2006. „Citovať.“ In Slovník súčasného slovenského jazyka. A – G. Bratislava: Veda. Dostupné na: https://slovnik.juls.savba.sk/?w=citova%C5%A5&s=exact&c=n826&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken# [cit. 9. 1. 2023].
Compagnon, Antoine. 1979. La seconde main ou le travail de la citation. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
Helmstetter, Rudolf. 2007. „Zitat.“ In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 3. P – Z, eds. Jan-Dirk Müller et al., 896 – 899. Berlin – New York: de Gruyter
Kristeva, Julia. 1969. „Le mot, le dialogue et le roman.“ In Sémiotiké. Recherche pour une sémanalyse, Julia Kristeva, 145 – 173. Paris: Éditions du Seuil.
Macura, Vladimír. 1984. „Citát.“ In Slovník literární teorie. 2. vydanie, ed. Štěpán Vlašín, 56. Praha: Československý spisovatel.
Majtán, Milan a kol., ed. 1991. „Citovať.“ In Historický slovník slovenského jazyka. A – J. Bratislava: Veda. Dostupné na: https://slovnik.juls.savba.sk/?w=citova%C5%A5&s=exact&c=n826&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken# [cit. 9. 1. 2023].
Meyer, Herman. 1961. Das Zitat in der Erzählkunst. Zur Geschichte und Poetik des europäischen Romans. Stuttgart: Metzler.
Oraić Tolić, Dubravka. 1990. Teorija citatnosti. Zagreb: Grafički zavod Hrvatske.
Osolsobě, Ivo. 1987. „Slovo jako exponát, jako hrdina a jako herecká postava. Enklávy divadla v jazyce a literatuře.“ In Znak, systém, proces. K problémom marxistickej semiotiky, ed. Nora Krausová, 125 – 153. Bratislava: VEDA.
Osolsobě, Ivo. 2002. Ostenze, hra, jazyk. Sémiotické studie. Brno: Host.
Plett, Heinrich F. 1991. „Intertextualities.“ In Intertextuality, ed. Heinrich F. Plett, 3 – 29. Berlin – New York: de Gruyter.
Schweikle, Irmgard. 2000. „Zitat.“ In Metzler Literatur Lexikon. Begriffe und Definitionen. 2., prepracované vyd., ed. Günther Schweikle – Irmgard Schweikle, 511. Stuttgart: Metzler.
[1]„[...] une relation de coprésence entre deux ou plusieurs textes, c′est-à-dire [...] la présence effective d′un texte dans un autre.“
[2] „[...] konstruktives, stilistisches und semantisch produktives Element, das Bezüge zur literarischen Tradition stiftet und inszeniert.“