Paratextualita pojem

Explikácia pojmu

Paratextualitou sa rozumie pragmatické zarámovanie centrálnej časti textu paratextami, t. j. spravidla periférnymi časťami textu, ktoré sú relatívne samostatné. Tieto sprievodné časti usmerňujú čitateľa, poskytujú informácie a interpretácie a niekedy majú ozdobnú funkciu. Od centrálnej časti textu sa zväčša odlišujú materiálom či formou, napr. layoutom (por. Martínez 1996, 442; Wolf 2001, 491; Nünning 2006, 584). Pojem paratext pochádza z literárnej vedy a v súčasnosti sa používa aj v lingvistike, knihovníctve a masmediálnych štúdiách. Ide o strešný pojem zahŕňajúci rôzne fenomény spomenutých disciplín – napr. názov (literárneho) textu, motto, poznámky pod čiarou, zoznam použitej literatúry, marginálie, text na obálke knihy, tiráž, perex, novinové medzititulky, hypertextový odkaz na internete, ale aj ilustrácie či fotografie, ktoré sprevádzajú akýkoľvek text.

Genettovo terminologické a typologické vymedzenie paratextov

Pojem paratextualita („paratextualité“) zaviedol francúzsky literárny vedec Gérard Genette v monografii Palimpsestes. La littérature au second degré (1982). Označuje ním druhý z piatich typov transtextuality („transtextualité“) (Genette 1982, 9 – 10), ktoré zoradil podľa rastúcej abstraktnosti, implikácie a globálnosti (7 – 8, por. Intertextualita). Genette neskôr publikoval samostatnú monografiu s metaforickým názvom Seuils (1987) – Prahy, v ktorej ponúkol ucelenú koncepciu paratextov vrátane podrobnej typologickej analýzy ich foriem a funkcií. Samostatné kapitoly venuje nasledujúcim druhom paratextov: vydavateľský peritext, meno autora, názov diela, záložka, venovanie, motto, predhovor, medzititulky, poznámky k textu, verejný a súkromný epitext.

Z lingvistického hľadiska predstavuje pojmový neologizmus paratext („paratexte“) hybridnú zloženinu pozostávajúcu z gréckej predpony para- a substantíva latinského pôvodu text (Moenninghoff 2003, 22). Prefixoid para- (par-) má dva protichodné významy: Na jednej strane znamená „vedľa, pri, spolu“, na druhej strane však aj „skrze, proti, mínus“ (por. Petráčková – Kraus 2005). Túto sémantickú ambivalentnosť využil Genette na demonštrovanie povahy paratextu: „Nejde pri ňom ani tak o medzu alebo nepriepustnú hranicu ako skôr o prah [...], ktorý dáva každému možnosť vstúpiť alebo vrátiť sa z cesty. Je to ‚neurčitá zóna‘ [...] medzi vnútrajškom a vonkajškom, ktorá sama znova nemá presnú hranicu ani smerom dnu (k textu), ani smerom von (k diskurzu sveta o texte) [...]“ (Genette 1987, 7 – 8; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. J. J.).[1]

Pri triedení paratextov Genette uplatnil sústavu piatich kritérií, odvodenú od vlastností paratextov a doplňujúcich otázok, ktoré sú s nimi logicky spojené. Jeho typológiu neskôr upravil nemecký anglista Werner Wolf, ktorý v hesle o paratextoch v Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie (2001) spresnil pôvodné kritériá. Porovnanie Genettovej a Wolfovej koncepcie možno zhrnúť do nasledovnej tabuľky:

Osobitne dôležitý je funkčný charakter paratextuality, ktorý Genette opakovane zdôrazňuje. Paratext je to, „čím sa z textu stáva kniha, ktorá ako taká predstupuje pred čitateľov a všeobecnejšie pred verejnosť“ (Genette 1987, 7).[3] Je preň príznačné ilokučné pôsobenie na čitateľa (ilokučná sila výpovede) a predstavuje len pomocný diskurz v službe inej veci, ktorá dáva jeho existencii zmysel – samotného textu (15 – 16). V podobnej súvislosti hovorí nemecký germanista Georg Stanitzek o „hermeneutike paratextu“ (Stanitzek 2007, 199), keďže pri výklade celku (text) sa na spôsob hermeneutického kruhu pripisuje jeho častiam (paratexty) privilegovaný význam.

Už v Palimpsestes Genette poukázal na rôzne metodologické problémy pri výskume paratextuality, o ktorej obrazne hovorí, že je to „predovšetkým zdroj otázok bez odpovedí“ (Genette 1982, 10).[4]

Centrálna časť textu a paratext

V literárnej teórii neexistuje jednotné označenie pre centrálnu časť textu, ktorú paratexty sprevádzajú. Genette hovorí najčastejšie o texte, resp. na začiatku monografie o jeho „nahom stave“ – „l’état nu“ (Genette 1987, 7), na čo nadväzuje Stanitzek formuláciou o „istom druhu ‚nahého textu‘“ – „einer Art ‚nacktem Text‘“ (Stanitzek 2007, 198). Wolf napríklad uprednostňuje spojenie „‚der eigentliche Text‘“ – „‚vlastný text‘“ (Wolf 2001, 491; Nünning 2006, 584) a Peter Stocker používa pojem „jadrový text“ – „Kerntext“ (Stocker 1998, 59). V typografii a knihovníctve sa používa staršia biologická metafora telo textu (v nemčine „Corpus“, resp. v angličtine „body text“). Ako vidno na príkladoch, túto pojmovú rozkolísanosť sprevádza nie najšťastnejšia metaforickosť označení a použitie úvodzoviek, ktoré naznačuje, že autori nie sú so svojím riešením úplne spokojní.

Okrem toho sa v novšej knihovníckej literatúre stretneme aj s terminologickou opozíciou primárny text – sekundárny text. Lenka Müllerová rozumie paratextom ako sekundárnym textom „text, jenž obklopuje text primární a přináší základní či doplňkové informace o díle jako celku“ (Müllerová 2010, 75). Uvedená dvojica pojmov však koliduje s dvojicou v literárnej vede zaužívaných pojmov primárna literatúra a sekundárna literatúra s ustáleným významom. Sekundárnou literatúrou (a teda aj sekundárnymi textami) sa tradične rozumie odborná literatúra o primárnej literatúre, t. j. o literárnom diele autora.

V úsilí vyhnúť sa naznačeným negatívnym javom navrhujeme používať ako opozíciu voči pojmu paratext neutrálny pojem centrálna časť textu, prípadne skrátené označenie text.

Dôsledky Genettovho posunu od štrukturalistického k postštrukturalistickému chápaniu textu

Oveľa závažnejší je okruh problémov, ktoré vyplývajú z Genettovho posunu od štrukturalistického k postštrukturalistickému chápaniu textu. V prípade pojmu paratextualita je tento posun zrejmý, keď porovnáme stanovenie rozsahu pojmu v monografii z roku 1982 s vymedzením rozsahu toho istého pojmu v monografii z roku 1987. Kým v Palimpsestes, pre ktoré je príznačný štrukturalistický prístup (por. Intertextualita), autor uvádza len také druhy paratextov, ktoré sú internou súčasťou publikovaného diela (Genette 1982, 9), resp. ako sporné prípady také rukopisné texty, ktoré neboli do publikovanej podoby zahrnuté, napríklad pracovné poznámky, koncepty či náčrty (10), tak v Seuils zásadným spôsobom rozširuje rozsah pojmu smerom von z textu.

Typickým príkladom tohto extenzívneho prístupu je definícia, podľa ktorej si priestorové pole paratextu medzi sebou bezo zvyšku delia peritext a epitext: „paratext = peritext + epitext“ – „paratexte = péritexte + épitexte“ (Genette 1987, 11). Peritextami rozumie literárna veda v nadväznosti na Genetta tie paratexty, ktoré sú bezprostrednou internou súčasťou diela, pričom s ním vytvárajú ako kniha jednotu. Epitextami sú vzdialenejšie druhy paratextov, ktoré sa nachádzajú mimo publikovaného diela (Stocker 1998, 59). K peritextom patria napríklad názov diela, meno autora, predhovor, motto, venovanie či text na obálke knihy. Pri epitextoch ide napríklad o reklamné prospekty a upútavky v novinách, autorove vyjadrenia o knihe v médiách (verejný epitext), o zmienky o diele v autorovej korešpondencii (súkromný epitext) alebo v denníkoch (privátny epitext).

Vzdialenosť epitextu od centrálnej časti textu sa neobmedzuje len na priestorovú dimenziu, ale má aj časový a sociálny aspekt (Stanitzek 2004, 7). To znamená, že z časového hľadiska patria epitexty často k neskorším paratextom, pretože vznikli až po publikovaní diela, a zo sociálneho hľadiska ich pôvodcom nemusí byť samotný autor. Môže ísť o produkt vydavateľa (vydavateľský paratext) alebo môže ísť o alograf, t. j. o paratext môže pochádzať od nejakej tretej osoby, ktorá nie je priamo zapojená do procesu tvorby či publikovania textu.

Druhým vhodným príkladom extenzívneho rozšírenia pojmu paratextualita je pojmový inventár pri kritériu spôsob existencie. Popri tradičnom verbálnom paratexte tu Genette uvádza aj neverbálny paratext v dvoch podobách (ikonický a materiálový paratext), ba dokonca aj faktový paratext. Ikonickým paratextom rozumie ilustrácie (Genette 1987, 12 a 373), môžu to však byť podľa nášho názoru napríklad aj fotografie, tabuľky, grafy a schémy, ktoré sprevádzajú text. Materiálový paratext súvisí s typografickými otázkami. Patria sem napríklad formát knihy alebo použité typy písma (Wolf 2001, 491; Nünning 2006, 584). Faktový paratext predstavujú skutočnosti, o ktorých je verejnosť informovaná a ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú recepciu diela. Ako príklad Genette uvádza okrem iného vek či pohlavie autora, ale aj iné biografické údaje, ktoré sú premietnuté do textu (Genette 1987, 12 – 13).

Z vyššie uvedeného vyplývajú dve otázky, na ktoré nemá súčasná literárna veda jednoznačnú odpoveď: Patria epitexty k paratextom? Môže mať paratext aj inú ako verbálnu písomnú povahu? Na ich základe sa potom rozlišuje širšie a užšie vymedzenie paratextuality.

Predstaviteľom širšieho vymedzenia, ktoré odpovedá na obe otázky kladne, je okrem Genetta napríklad Stanitzek (2007, 200 – 201).

Užšie vymedzenie, ktoré má svoje korene v štrukturalistickom a hermeneutickom prístupe k textu, ponúka rôzne koncepčné varianty. Pre prvý z nich je príznačné, že paratextualitu okresáva na konkrétne periférne časti v rámci textu, t. j. zhmotňuje ju do podoby „rukolapných“ peritextov (200). Typickým predstaviteľom takéhoto prístupu je nemecký germanista Burkhard Moenninghoff, redukujúci paratext na hyperonymum žánrovej systematiky, ktoré v sebe zahŕňa len textové triedy vyskytujúce sa v okolí iného textu (2003, 23). K takýmto rámcovým častiam, ktoré vytvárajú jadro paratextuality, taxatívne patria len nasledovné písomné peritexty: údaj o autorovom mene, titul, predhovor, venovanie, motto a poznámky k textu (Moenninghoff 1996, 349). Iným spôsobom ako Moenninghoff zužuje Genettovo vymedzenie paratextuality Wolf, ktorý Genettovej koncepcii právom vyčíta vnútornú protirečivosť. Na jednej strane sa napríklad zdá, že Genette spája paratextualitu s písomnou formou a materiálnou podobou knihy, na druhej strane však pripúšťa aj ústnu formu paratextu či dokonca paratext v podobe faktu (Wolf 2001, 491 – 492; Nünning 2006, 584). Wolf navrhuje chápať paratext zúžene ako „špeciálny prípad literárneho ‚rámcovania‘ zo strany produkcie diela, ktorý je na rozdiel od ostatných foriem rámcovania verbálny. Interne v rámci diela by sa obmedzoval na texty mimo ‚vlastného‘ diela, ktoré možno od paratextov (teoreticky) oddeliť. Externe mimo diela by sa obmedzoval na texty autorizované autorom“ (Wolf 2001, 492).[5] Tretím variantom je naša definícia paratextu na začiatku tohto hesla. Vyplýva z nej, že paratext je jednoznačná, aj keď periférna súčasť textu, t. j. že epitexty k paratextom nepatria, bez ohľadu na to, kto je ich pôvodcom (autorské a vydavateľské epitexty, epitexty – alografy) a komu sú určené (verejné, súkromné a intímne epitexty). Zároveň z nej vyplýva, že paratextualitu neobmedzujeme len na písomné rámcové časti textu, ako to robí Moenninghoff. Okrem verbálnej písomnej podoby môže mať paratext aj ikonickú či materiálovú podobu.

Paratexty v historických a translatologických súvislostiach

Ako vyplýva z vyššie zmienenej definície (paratext je to, „čím sa z textu stáva kniha, ktorá ako taká predstupuje pred čitateľov a všeobecnejšie pred verejnosť“), koncentruje sa Genette hlavne na knižnú podobu literárneho textu, pretože táto je v dnešnej kultúre smerodajnou formou realizácie diela (Stanitzek 2007, 199). Hoci v Seuils, v kapitolách o jednotlivých druhoch paratextov Genette používa príklady z rôznych období dejín literatúry, zdôrazňuje v záverečnej pasáži úvodu, že jeho cieľom nechce a nemôže byť diachrónny výskum paratextov, ale že je ním synchrónny opis problematiky. Súčasne uvádza zaujímavú poznámku, že všeobecné dejiny paratextov sa zrejme riadia etapami vývinu technológií, ktoré paratextom ponúkajú svoje možnosti a príležitosti. Pri tomto vývine sa uplatňujú procesy ako plynulý prechod jedného paratextu do druhého, substitúcia, kompenzácia či inovácia paratextu (Genette 1987, 18 – 19). Francúzsky autor takto otvoril dvere neskoršiemu výskumu paratextuality v historickej perspektíve, ktorý sa pokúša prekonať Genettovu prílišnú fixáciu na knižnú podobu textu známu od Gutenbergovho vynájdenia kníhtlače v 15. storočí. Osobitná pozornosť sa pritom venuje staroveku a stredoveku (Jansen 2014; Brown-Grant a kol. 2019; Liira 2020), o ktorých Genette hovorí, že v nich texty cirkulovali často takmer v surovom stave, t. j vo forme rukopisov bez akejkoľvek formalizovanej prezentácie (1987, 9). Takto sa popri knihe stávajú predmetom neskoršieho výskumu paratextuality aj jej predchodcovia, napríklad knižný zvitok či rukopisný kódex (por. Stanitzek 2007, 201), ktoré využívajú rané formy paratextov. Keďže od vydania Genettovej monografie uplynulo už viac ako štvrťstoročie, je pochopiteľné, že okrem pohľadu do minulosti sa aktuálny výskum orientuje aj na podobu paratextov v moderných formách realizácie textu, ktoré nadväzujú na tradičnú podobu knihy, no zároveň jej aj konkurujú (najmä elektronická kniha, o týchto otázkach por. McCracken 2013).

Paratextualita sa stala produktívnym a inšpirujúcim teoretickým konceptom aj v translatológii (Pellatt 2013; Batchelor 2018; Albachten – Gürçağlar 2019). Predmetom prípadových štúdií sú hlavne peritexty prekladateľa (poznámky, predslov, doslov), literárnych kritikov a historikov (štúdie analyzujúce a hodnotiace pôvodný text v knižnom vydaní prekladu), vydavateľské stratégie týkajúce sa spôsobu prezentácie osoby prekladateľa (uvedenie, deformácia alebo zamlčovanie jeho mena – por. Benyovszky 2021) a aspekty prekladu titulov. Zvýšenie záujmu o paratextualitu v translatologických výskumoch súvisí s poznaním, že ide o tie zložky cieľového textu, ktoré nielen odzrkadľujú rozdiely knižnej kultúry zainteresovaných krajín, ale sú zároveň citlivým indikátorom ideologicky či politicky motivovaných zásahov do prekladateľskej tvorby či vydavateľskej praxe (Kálmán C. 2009; Bachledová 2018). Jedným z týchto dobovo podmienených postupov je tzv. paratextová kamufláž (Tyšš 2017). Ide o také predslovy, doslovy a životopisné poznámky, ktoré v ére socializmu slúžili na vylepšenie profilu ideologicky protichodného či z iného dôvodu „citlivého“ západného autora originálu, ale rovnako sa mohli stať aj prostriedkom útočnej kritickej reflexie na jeho osobu či tvorbu (Tyšš 2017, 82).

Paratextualita v iných druhoch umenia a v iných médiách ako literatúra

V závere Seuils Genette poukazuje na možnosť uplatnenia pojmu paratext aj v iných umeniach ako literatúra. Ako príklady uvádza názov hudobného či výtvarného diela, umelcov podpis na obraze, úvodné a záverečné titulky filmu, texty v katalógoch výstav, predhovory partitúr a obaly gramofónových platní (Genette 1987, 373 – 374). Týmto otvoril dvere výskumu paratextov v intermediálnych súvislostiach. V súlade so všeobecným a širokým chápaním textu, ktorý sa v postštrukturalizme stáva na základe metaforického princípu synonymom skutočnosti, dejín, spoločnosti a/alebo kultúry, sa pojem paratext prenáša i na tie druhy umenia či médií, ktoré pracujú aj s inými ako jazykovými znakmi. Spomedzi charakteristík paratextov sa pritom akcentuje ich nezastupiteľné komunikačné poslanie (por. Stanitzek 2007, 201). Paratexty sa považujú za „‚organizátory komunikácie‘“ – „‚Organisatoren der Kommunikation‘“ (Stanitzek 2004, 12). V posledných desaťročiach sa pojem paratext uplatňuje hlavne pri audiovizuálnych, špeciálne elektronických médiách, ale výskum sa rozšíril už aj na sociálne médiá (Loewe 2007; Tavares 2017), mediálne platformy fanúšikovskej kultúry (Geraghty 2015) a na videohry (Švelch 2020).

Typickými audiovizuálnymi peritextami sú napríklad úvodné a záverečné titulky filmu, rekapitulácia deja na začiatku časti televízneho seriálu, zvučka televíznej relácie či hypertextový odkaz na internete. K audiovizuálnym peritextom sa zaraďujú napríklad filmové plagáty či filmové a televízne upútavky (dlhšie trailery a kratšie teasery). Príkladom rozsiahlejšieho výskumu tejto problematiky je zborník Paratexte in Literatur, Film, Fernsehen (2004; Paratexty v literatúre, filme, televízii), ktorý prináša exemplárne štúdie výskumu paratextov v literatúre a audiovizuálnych médiách s osobitným zreteľom na komparáciu tohto fenoménu v tradičnom slovesnom umení a moderných komunikačných prostriedkoch.

Vzťah medzi písomnými literárnymi a audiovizuálnymi paratextami treba vnímať recipročne. Na jednej strane vychádzajú mnohé audiovizuálne paratexty z písomných literárnych paratextov. Úvodné a záverečné titulky filmu nadväzujú na názov textu, titulný list a tiráž. Filmové plagáty, filmové a televízne upútavky sú pokračovateľmi textov na obálke knihy či iných reklamných a propagačných vydavateľských textov. Funkciu hypertextového odkazu na internete možno vidieť v súvislosti s funkciou poznámky pod čiarou (Stanitzek 2007, 202) alebo krížového odkazu v texte. Podľa Stanitzeka možno dokonca na základe vývinu paratextov naskicovať evolučné dejiny médií, ktoré sa – ako to formuloval Genette – riadia procesmi plynulého prechodu, substitúcie, kompenzácie a inovácie (201). Na druhej strane výskum poukazuje na to, že audiovizuálne paratexty ovplyvňujú aktuálne tendencie v literatúre a umožňujú literárnej vede, aby sa kriticky vyrovnávala so Genettovou prílišnou fixáciou na knižné paratexty. Stanitzek napríklad upozorňuje, že individuálne autorstvo a autorská intencia, ktoré hrajú pri literárnych paratextoch nezastupiteľnú úlohu, sú v prípade filmových a televíznych paratextov oslabené. Naproti tomu televízia zdôrazňuje reklamný potenciál paratextov a využíva ich na upútanie pozornosti na začiatku vysielacej programovej jednotky (Stanitzek 2004, 13 – 14 a 16). Tieto skutočnosti ovplyvňujú knižné stratégie vydavateľov i autorov. Vydavateľstvá kladú napríklad dôraz na rôzne druhy propagácie vydávaných diel, autori i vydavatelia si uvedomujú, aký dôležitý je názov diela a obálka knihy (o analýze obálky ako komplexu paratextov z pohľadu semiotiky por. Sonzogni 2011; Benyovszky 2022). Okrem toho vznikajú nové audiovizuálne epitexty vzťahujúce sa na literárnu produkciu, napríklad rozhlasová, televízna či internetová upútavka na knihu. Napriek vyššie naznačeným skutočnostiam však treba upozorniť na to, že komplexné spracovanie recipročného vzťahu písomných literárnych a audiovizuálnych paratextov v súčasnej vede nateraz absentuje.

Špecifikom televíznych paratextov je skutočnosť, že majú podvojnú funkciu. Analogicky s úlohou paratextov v literatúre rámcujú televízne paratexty príslušnú reláciu, oddeľujú jednu programovú jednotku od druhej, vyčleňujú ju z nadradeného kontinua, a vytvárajú tak jednotu konkrétneho diela (Parr – Thiele 2004, 261), ktoré predstupuje pred verejnosť, podobne ako kniha. Pri vymedzení druhej funkcie televíznych paratextov sa Rolf Parr a Matthias Thiele opierajú o koncepcie dvoch britských bádateľov, ktorí nechápu televízne vysielanie ako sled izolovaných relácií. Kľúčový pojem Raymonda Williamsa „television flow“ („televízny tok“) pochádzajúci z práce Television, Technology and Cultural form (1974) vystihuje podstatu televízneho vysielania ako „plynulý proces dodávání obrazů a zvuků televizními stanicemi do domovů a myslí diváků, často s plynulými přechody mezi žánry a formáty“ (Korda 2014, 16). Hlavným cieľom televízneho toku je udržať pozornosť diváka a odradiť ho od prepnutia na iný kanál či vypnutia televízneho prijímača. Televízny tok je podľa Williamsa dištinktívnym príznakom televízie v kontexte iných médií a organizujúcim princípom jej fungovania. Tento nikdy nekončiaci proces vedie k miešaniu nezlučiteľných jednotiek rozprávania, informácií a reklamy (Korda 2014, 16), ktoré možno vidieť v súvislosti s rubrikou rozličností vyskytujúcou sa v tradičných formátoch, ako almanach, zborník či časopis (Stanitzek 2004, 16 – 17). Druhý britský vedec John Ellis považuje v práci Visible Fictions: Cinema, Television, Video (1982) za základný princíp televízneho vysielania segmentáciu televízneho toku. Podľa neho televízia neponúka divákovi izolované diela, samostatné relácie či usporiadané programy, ale iba relatívne krátke segmenty v maximálnej dĺžke piatich minút, ktoré sa buď jednoducho kumulujú jeden za druhým, alebo sú zoskupené pomocou spájajúcich prvkov (Parr – Thiele 2004, 263). Segmenty sú podľa Ellisa základnou stavebnou jednotkou televízie a jej dištinktívnym príznakom vo vzťahu k filmu, ktorý pracuje s technikou strihu (por. Korda 2014, 21). Hoci je Ellisova teória v mnohom opodstatnená, určite neplatí pri vysielaných programoch, ktoré majú najbližšie ku kvalitnému literárnemu textu (napr. kinofilmy, televízne inscenácie alebo záznamy divadelných predstavení). Obidve britské koncepcie zvýznamňujú fenomén premosťovania, pri ktorom hrajú dôležitú úlohu paratexty. Preto vymedzujú Parr a Thiele druhú funkciu televíznych paratextov – funkciu začleňovať relácie pozostávajúce zo zoskupených segmentov do kontinua (televízny tok či program) a súčasne do vyššie postavených kultúrnych formácií, ktorými rozumejú transtextové vzťahy (Parr – Thiele 2004, 263). Začleňujúca funkcia paratextov sa prejavuje aj v literatúre, aj keď nie tak výrazne ako v audiovízii.

Ako sme konštatovali na inom mieste, Genettovi kritici (Stocker 1998, 59 – 60 a Böhn 2007, 204) právom poznamenávajú, že pri paratextualite v zásade nejde o medzitextový, ale o vnútrotextový vzťah, pretože paratext je súčasť textu, hoci stojí na jeho periférii a má osobitné postavenie (por. Intertextualita).

Na základe vyššie zmienenej argumentácie k druhej funkcii paratextov v audiovizuálnych médiách získava Genettovo začlenenie paratextuality do sústavy transtextových vzťahov nové dimenzie.

Výskum paratextuality v slovenskej a českej literárnej vede, jazykovede a knižnej vede

Hoci Genettova koncepcia paratextuality vznikla už v 80. rokoch minulého storočia, udomácňuje sa v slovenskej a českej vede len pomaly. Genettove kľúčové práce neboli zatiaľ preložené ani do slovenčiny, ani do češtiny. Okrem ideologickej bariéry v 80. rokoch je ďalším dôvodom tohto stavu skutočnosť, že na fenomény, ktoré sa súhrnne označujú strešným pojmom paratexty, sa nazeralo a dodnes často nazerá v duchu tradície formalizmu a štrukturalizmu ako na súčasť kompozičného členenia textu. Ako príklad možno uviesť monografiu Františka Všetičku (1986), na ktorú nadväzujú autorove práce v češtine, pochádzajúce z neskorších desaťročí. Sú zamerané všeobecne na výstavbu básnického, prozaického a dramatického textu alebo na kompozičnú poetiku českej prózy prvej polovice 20. storočia.

Podobná situácia je aj v slovenskej štylistike. Pojmu paratexty najbližšie zodpovedá termín rámcové zložky prejavu, ktoré podľa Jozefa Mistríka patria do tektoniky textu ako súčasti jeho kompozície (Mistrík 1997, 317 – 321). Okrem paratextov (napr. názov či rôzne typy titulkov) však Mistrík k rámcovým zložkám prejavu zaraďuje aj „úvodné a záverečné časti textu“, a to bez ohľadu na to, či sú formálne vyčlenené ako samostatné jednotky (napr. predhovor, doslov, prológ, epilóg) alebo sú časťou prejavu (triáda úvod – jadro – záver textu) (321 – 324). K problematike pristupuje podobne aj Ján Findra, ktorý poníma rámcové alebo hraničné zložky prejavu ako prostriedky segmentácie textu a ako súčasť kompozičných štylém. Pri vecných textoch menuje úvod, predhovor, záver, anotáciu, kľúčové slová, resumé a literatúru, pri umeleckých textoch prológ a epilóg, pri oboch typoch textov názov (titulok) (Findra 2013, 153 – 156). Mistríkova koncepcia rámcových zložiek prejavu nie je jednotná, pretože ako ďalšiu samostatnú formu tektoniky textu spomína „citátové tektonické zložky“. K nim podľa neho patria aj niektoré paratexty, ktoré tiež rámcujú prejav – napríklad motto, poznámky pod čiarou (Mistrík 1997, 324). Z tohto dôvodu by mali patriť k rámcovým zložkám prejavu. V porovnaní s Mistríkom je Findrovo riešenie presvedčivejšie. Nepracuje s pojmom citátové tektonické zložky a motto je podľa neho rámcová zložka prejavu, ktorá sa vyskytuje častejšie v umeleckých ako vecných textoch (Findra 2013, 153).

Okrem týchto tradičných prístupov v literárnej vede a štylistike vychádzajúcich z kompozície textu existujú v slovenskej literárnej vede aj inovatívne prístupy, ktoré vychádzajú z komunikačného modelu literatúry. Osobitne treba vyzdvihnúť predstaviteľa nitrianskej školy Antona Popoviča. Jeho teória metatextov (Popovič 1978) vznikla pred publikovaním Genettových prác a predstavuje samostatný metodologický a pojmový systém, ktorý sa so Genettovou koncepciou prelína v niektorých bodoch. Najbližšie k paratextualite sú žánre literárnej reklamy (záložka, noticka, oznam, doslov), ktoré Popovič chápe ako ustálené metatextové útvary s informačnou, pragmaticko-úžitkovou a persuazívnou funkciou (Popovič 1978, 367).

Samotná recepcia francúzskej koncepcie sa začala až publikovaním analytickej recenzie nemeckého prekladu Genettovej monografie Paratexte. Das Buch vom Beiwerk des Buches (1992). Petr Mareš v nej podrobne charakterizoval recenzovanú publikáciu a výstižne vyzdvihol jej prínos – Genette predstavuje literatúru a literárnu komunikáciu ako mnohotvárny sociálny systém a ako sociálnu inštitúciu, zasadzuje sa za rehabilitáciu inštancie autora, neponíma text ako izolovanú entitu a upozorňuje na jeho dynamickú povahu (Mareš 1993, 583). Recenzent okrem toho kriticky poukázal na slabšie stránky Genettovej koncepcie – napríklad sporné začlenenie paratextuality do sústavy transtextových vzťahov (580) či nerešpektovanie zaužívanej terminológie (582).

Súčasťou Genettovej recepcie je aj kapitola Poetika kompozice v kolektívnej práci ...na okraji chaosu... Poetika literárního díla 20. století (2001). Jej autorka Daniela Hodrová venovala osobitné podkapitoly niektorým paratextom (titul, dedikácia, motto, predhovor a doslov, poznámky). Navyše sa pokúsila vyrovnať so Genettovým chápaním priestorového aspektu paratextov. Namiesto pojmov paratext, peritext a epitext uprednostňuje v nadväznosti na sovietsku literárnu vedu (Jurij Lotman, Boris Uspenskij) pojem rámec. Česká autorka rozlišuje „rámec A“, ktorý nazýva „knižní a grafický rámec“, a „rámec B“, nazývaný „textový rámec“. Do jeho úvodnej, otvárajúcej časti („rámec Ba“) patria prvky ako titul, dedikácia, motto, predhovor a začiatok, do jeho záverečnej, uzatvárajúcej časti („rámec Bb“) prvky ako koniec, doslov, poznámky, dodatky a obsah. Hodrovej pojmovú sústavu dopĺňajú označenia „rámec C“ a „rámec X“. Rámcom C rozumie rámcujúce časti pri rámcovej kompozícii (takto súhrnne nazýva kompozíciu dekameronu a kompozíciu nájdeného rukopisu). Podobne ako rámec B má aj rámec C podvojný charakter. Na jeho začiatku môže stáť predhovor k nájdenému rukopisu či dekameronu, na jeho konci doslov alebo poznámka k nájdenému rukopisu či dekameronu. Kým rámec C sa nachádza v tesnej blízkosti centrálnej časti textu, ktorú Hodrová nazýva „hlavní text“, tak od centrálnej časti textu je najvzdialenejší rámec X. Tvoria ho ohlasy na dielo, jeho kritiky a interpretácie (Hodrová – Jungmannová – Vangeli 2001, 212 – 219). V porovnaní so Genettovou koncepciou má Hodrovej riešenie niekoľko nevýhod: Na rozdiel od Genettovej jasnej pojmovej rovnice paratext = peritext + epitext pracuje Hodrová s abstraktnými, na prvý pohľad nezrozumiteľnými označeniami „rámec + písmeno“. Tieto novotvary sú v kontexte dnes už ustálenej Genettovej terminológie redundantné. Označenie rámca nachádzajúceho sa v tesnej blízkosti centrálnej časti textu písmenom C a označenie najvzdialenejšieho rámca od tejto časti písmenom X je logická chyba, a to vzhľadom na to, že písmeno C nie je prvé písmeno latinky a písmeno X nie je jej posledné písmeno. Mätúco pôsobí aj pomenovanie „hlavní text“, pretože toto sa tradične používa pri dramatickom texte na označenie replík postáv ako protiklad k pojmu vedľajší text, za ktorý sa považujú autorské (režijné) poznámky. Nepresvedčivý dojem z celkovej koncepcie kolektívnej práce ešte znásobuje skutočnosť, že nasledujúcu kapitolu knihy nazvala Nina Vangeli Rám dramatického textu (226). Týmto zotrela pojmovú dichotómiu Hodrovej, ktorá pri literárnom texte hovorí dôsledne o rámci a pojem rám používa len v súvislosti s výtvarným umením.

V knihovníctve má vo vzťahu k paratextom priekopnícky charakter monografia Lenky Müllerovej (2010), ktorá je vyústením autorkiných niekoľkoročných publikačných aktivít. Predmetom výskumu jej dizertačnej práce boli jednotlivé typy peritextov (titul, meno autora, dedikácia, motto, predhovor a doslov, peritexty vecnej povahy – poznámka a komentár, vydavateľské texty – texty na obálke knihy, reklamné a propagačné texty), ktoré autorka skúmala na premyslenej vzorke tridsiatich beletristických publikácií vydaných v šiestich českých vydavateľstvách v 90. rokoch minulého storočia. Cieľom takto koncipovaného spätného pohľadu na ponovembrové desaťročie bolo vystopovať knižné stratégie tohto z hľadiska vydávania kníh zložitého obdobia, ktoré sa odzrkadľujú práve v paratextoch ako vydavateľských marketingových nástrojoch. Prednosťou práce je podrobná štatistická analýza a vyhodnotenie sledovanej vzorky. Zvolený metodologický postup a interpretačné sondy autorky sú však do istej miery problematické. Do svojej vzorky nezahrnula len prvé vydania diel súčasných autorov, ale aj reedície diel napísaných od čias romantizmu po súčasnosť. Výpovedná hodnota takejto heterogénnej vzorky je pri autorských peritextoch (hlavne titul, meno autora, dedikácia a motto) sporná, pretože nemožno vystopovať vývinové tendencie ani aktuálne trendy v používaní autorských paratextov. Ďalšou slabinou monografie je Müllerovej nižšia literárnoteoretická fundovanosť. Genettovu koncepciu prezentuje na niekoľkých miestach skreslene (por. Müllerová 2010, 56 – 58) a úvahy z hesla o paratextoch v Lexikoně teorie literatury a kultury nepripisuje autorovi hesla (Werner Wolf), ale editorovi nemeckého originálu (Ansgar Nünning) (64 – 65).

Paralelne so záujmom o paratexty v nedávnej knižnej produkcii obracia knižná veda pozornosť aj na úlohu paratextov v starších obdobiach. Spomenúť možno štúdie Jana Pišnu (napr. Pišna 2014) a zborník Studia Bibliographica Posoniensia (Ambrúžová Poriezová 2019), ktorý sa venuje téme Paratexty ako pramene výskumu a prináša prípadové štúdie o paratextoch v knižných publikáciách od konca 15. po začiatok 20. storočia.

V súčasnej literárnej vede sa koncepcia paratextuality recipuje najmä v tom prípade, ak autor pracuje s celou Genettovou sústavou transtextových vzťahov. Z anglistiky spomenieme monografiu Daniely Petríkovej Podoby ironického módu (2000), ktorej rozšírené vydanie vyšlo prvýkrát pod názvom Podoby ironického módu II (2003). Do výskumu paratextov patrí hlavne autorkina analýza hypertextuálneho vzťahu medzi románom Jamesa Joycea Ulysses (1922) a Homérovou Odyseou (por. Petríková 2000, 35 – 41 a Petríková 2011, 37 – 43). Petríková vychádza zo známej skutočnosti, ktorú Genette opakovane spomína ako príklad skoršieho paratextu („paratexte antérieur“) (Genette 1982, 9 – 10; Genette 1987, 11). Ide o názvy kapitol tohto kľúčového románu modernej prózy, ktoré priamo odkazujú na starogrécky epos a ktoré Joyce v neskorších vydaniach vynechal.

Z germanistiky spomenieme habilitačnú prácu Jána Jambora (2017), ktorá v kritickom dialógu so Genettovou koncepciou a koncepciami iných literárnych vedcov rozvíja teóriu paratextuality, intertextuality a architextuality. Práca, ktorej predchádzala séria parciálnych štúdií, sa venuje hlavne dvojici autorských paratextov (titul a podtitul) v debute Agnes. Roman (1998) švajčiarskeho po nemecky píšuceho autora Petra Stamma, pričom zohľadňuje aj ďalšie dva autorské paratexty diela (motto, venovanie). Okrem analýzy a interpretácie formálnej a obsahovej stránky paratextov v publikovanom diele práca sleduje genézu jednotlivých paratextov v spätosti s okolnosťami vzniku diela a skúma paratexty v medzitextových a genologických súvislostiach. Jambor je aj autorom štúdie (2018) komplexnejšie mapujúcej problematiku paratextuality, ktorá sa stala východiskom tohto hesla.

Z oblasti maďarskej literárnej vedy na Slovensku možno odkázať na niektoré práce Kristiána Benyovszkého, ktoré sa venujú problematike paratextov v súvislosti s umeleckým prekladom a knižnou obálkou. V štúdii A név mint paratextus a műfordítás gyakorlatában (Meno ako paratext v praxi umeleckého prekladu) na vybranej vzorke diel modernej maďarskej literatúry a populárnej kultúry sleduje Benyovszky rôzne spôsoby uvádzania, resp. zahaľovania a zamlčovania mena autora a prekladateľa. Poukazuje na rôznorodosť motivácií používania pseudonymov a na ideologické a marketingové zázemie týchto zmien. Všíma si aj materiálne ukazovatele mien (veľkosť písma, typografia) a ich priestorové rozmiestnenie na obálke jednotlivých vydaní prekladov. Rovnako sa zaoberá aj zaužívanými stratégiami prekladu mien titulnej postavy (2021). V teoreticky zameranej štúdii (2022) Beborítják a jelek. A könyvborító mint sajátos jeltér (Zahalená znakmi. Knižná obálka ako svojský znakový priestor) aplikuje inovatívnu koncepciu semiotického priestoru Mihálya Szívósa (2022) na oblasť knižnej obálky. V jej duchu chápe verbálne a vizuálne paratexty ako vzájomne prepojené znaky, ktoré sa zoskupujú do vyšších útvarov, vytvárajúc znakové dvojice (meno autora a titul, titul a podtitul, titul a ilustrácia na obale, meno a fotografia autora, meno autora a meno prekladateľa), znakové trojice (meno autora, titul a podtitul) a znakové rady (citáty z textov kritickej recepcie diela). Autor v závere charakterizuje obálku knihy ako multifunkčný a sugestívny priestor znakov, ktoré priamo či sprostredkovane smerujú k formovaniu estetických a spotrebiteľských postojov čitateľov.

Literatúra

Albachten, Özlem Berk – Şehnaz Tahir Gürçağlar, eds. 2019. Perspectives on Retranslation. Ideology, Paratexts, Methods. New York – London: Routledge.

Ambrúžová Poriezová, Miriam, ed. 2019. Studia Bibliographica Posoniensia. Bratislava: Univerzitná knižnica v Bratislave.

Bachledová, Marianna. 2018. Ideológia v paratextoch k prekladovej literatúre 1968 – 1989. Banská Bystrica: Belianum.

Batchelor, Kathryn. 2018. Translation and Paratexts. New York – London: Routledge.

Benyovszky, Krisztián. 2021. „A név mint paratextus a műfordítás gyakorlatában.“ Névtani Értesítő 43: 45 – 67. DOI: https://doi.org/10.29178/NevtErt.2021.3.

Benyovszky, Krisztián. 2022. „Beborítják a jelek. A könyvborító mint sajátos jeltér.“ Partitúra 17, 1: 51 – 67.

Böhn, Andreas. 2007. „Intertextualitätsanalyse.“ In Handbuch Literaturwissenschaft. Bd. 2. Methoden und Theorien, ed. Thomas Anz, 204 – 216. Stuttgart – Weimar: Metzler.

Brown-Grant, Rosalind – Patrizia Carmassi – Gisela Drossbach – Anne D. Hedeman – Victoria Turner – Iolanda Ventura, eds. 2019. Inscribing Knowledge in the Medieval Book. The Power of Paratexts. Studies in Medieval and Early Modern Culture 66. Berlin – Boston: de Gruyter.

Findra, Ján. 2013. Štylistika súčasnej slovenčiny. Martin: Osveta.

Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.

Genette, Gérard. 2001. Paratexte. Das Buch zum Beiwerk des Buches. Frankfurt am Main: Suhrkamp.

Genette, Gérard. 1987. Seuils. Paris: Seuil.

Geraghty, Lincoln, ed. 2015. Popular Media Cultures. Fans, Audiences and Paratexts. London: Palgrave.

Gray, Jonathan, ed. 2010. Show Sold Separately. Promos, Spoilers, and Other Media Paratexts. New York: New York University Press.

Hodrová, Daniela – Lenka Jungmannová – Nina Vangeli. 2001. ...na okraji chaosu... Poetika literárního díla 20. století. Praha: Torst.

Jambor, Ján. 2017. Der Titel und der Untertitel in Peter Stamms „Agnes“. Die zwei autographen Paratexte im Kontext der Intertextualität und der Architextualität. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove.

Jambor, Ján. 2018. „Paratextualita – predovšetkým zdroj otázok bez odpovedí? Aktuálne otázky výskumu paratextov.“ Philologia 28, 1: 77 – 87.

Jansen, Laura, ed. 2014. The Roman Paratext. Frame, Texts, Readers. Cambridge: Cambridge University Press.

Kálmán C., György. 2009. „Paratextusok és ideológia.“ Literatura 35, 4: 405 – 417.

Korda, Jakub. 2014. Úvod do studia televize 1. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci.

Kreimeier, Klaus – Georg Stanitzek, eds. 2004. Paratexte in Literatur, Film, Fernsehen. Berlin: Akademie Verlag.

Liira, Aino. 2020. Paratextuality in Manuscript and Print: Verbal and Visual Presentation of the Middle English Polychronicon. Turku: University of Turku.

Loewe, Iwona. 2007. Gatunki paratekstowe w komunikacji medialnej. Katowice: Wydawnictwo Uniwersytetu Śląskiego.

Mareš, Petr. 1993. „Průvodce světem paratextů.“ Česká literatura 41, 5: 580 – 583.

Martínez, Matías. 1996. „Dialogizität, Intertextualität, Gedächtnis.“ In Grundzüge der Literaturwissenschaft, eds. Hein Ludwig Arnold – Heinrich Detering, 430 – 445. München: Deutscher Taschenbuch Verlag.

McCracken, Ellen. 2013. „Expanding Genette’s Epitext/Peritext Model for Transitional Electronic Literature: Centrifugal and Centripetal Vectors on Kindles and iPads.“ Narrative 21, 1: 105 – 124.

Mistrík, Jozef [1984] 1997. Štylistika. 3., upravené vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.

Moenninghoff, Bukrhard. 2003. „Paratext.“ In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 3. P – Z, eds. Jan-Dirk Müller – Harald Fricke – Klaus Grubmüller – Friedrich Vollhardt – Klaus Weimar, 22 – 23. Berlin – New York: de Gruyter.

Moenninghoff, Burkahrd. 1996. „Paratexte.“ In Grundzüge der Literaturwissenschaft, eds. Heinz Ludwig Arnold – Heinrich Detering, 349 – 356. München: Deutscher Taschenbuch Verlag.

Müllerová, Lenka. 2010. Paratexty a česká nakladatelství (knižní strategie v 90. letech 20. století). Kostelec nad Orlicí: LITTERAE.

Nünning, Ansgar, ed. 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Editori českého vydania Jiří Trávníček a Jiří Holý. Prel. Aleš Urválkek a Zuzana Adamová. Brno: Host.

Parr, Rolf – Matthias Thiele. 2004. „Eine ‚vielgestaltige Menge von Praktiken und Diskursen‘. Zur Interdiskursivität und Televisualität von Paratexten des Fernsehens.“ In Paratexte in Literatur, Film, Fernsehen, eds. Klaus Kreimeier – Georg Stanitzek, 261 – 282. Berlin: Akademie Verlag.

Pellatt, Valerie, ed. 2013. Text, Extratext, Metatext and Paratext in Translation. Cambridge: Cambridge Scholars.

Petráčková, Věra – Jiří Kraus, eds. 2005. Slovník cudzích slov (akademický). 2. doplnené a prepracované vyd. Bratislava: SPN – Mladé letá.

Petríková, Daniela. 2000. Podoby ironického módu. Nitra: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Petríková, Daniela. 2011. Podoby ironického módu II. Dotlač 4. vyd. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Pišna, Jan. 2014. „Předmluvy a paratexty v českých tiscích druhé poloviny 16. století a jejích výzkum – poznámky k problematice.“ In Kniha 2014. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Výskum dejín knižnej kultúry na Slovensku a v stredoeurópskom priestore, ed. Alena Valjašková, 74 – 83. Martin: Slovenská národná knižnica.

Popovič, Anton. 1978. „Estetická metakomunikácia.“ In Tvorba a recepcia. Estetická komunikácia a metakomunikácia, František Miko – Anton Popovič, 239 – 383. Bratislava: Tatran.

Sonzogni, Marco. 2011. Re-Covered Rose. A Case Study in Book Cover Design as Intersemiotic Translation. Amsterdam – Philadelphia: John Benjamins Publishing Company.

Stanitzek, Georg. 2007. „Paratextanalyse.“ In Handbuch Literaturwissenschaft. Bd. 2. Methoden und Theorien, ed. Thomas Anz, 198 – 203. Stuttgart – Weimar: Metzler.

Stanitzek, Georg. 2004. „Texte, Paratexte, in Medien.“ In Paratexte in Literatur, Film, Fernsehen, eds. Klaus Kreimeier – Georg Stanitzek, 3 – 16. Berlin: Akademie Verlag.

Stocker, Peter. 1998. Theorie der intertextuellen Lektüre. Modelle und Fallstudien. Paderborn – München – Wien – Zürich: Schöningh.

Szívós, Mihály. 2022. Jelterek. Budapest: Magánkiadás.

Švelch, Jan. 2002. „Paratextuality in Game Studies: A Theoretical Review and Citation Analysis.“ Game Studies: the International Journal of Computer Game Research 20, 2. Dostupné na: http://gamestudies.org/2002/articles/jan_svelch

Tavares, Sérgio. 2017. Paramedia: thresholds of the social text. Jyväskylä: University of Jyväskylä.

Tyšš, Igor. 2017. „Discourse camouflage in the representation of American literature in the literary magazine ‚Mladá tvorba‘“. World Literature Studies 9, 2: 73 – 86.

Všetička, František. 1986. Kompoziciána. O kompozičnej výstavbe prozaického diela. Bratislava: Slovenský spisovateľ.

Wolf, Werner. 2001. „Paratext.“ In Metzler Lexikon Literatur- und Kulturtheorie. Ansätze – Personen – Grundbegriffe. 2., prepracované a rozšírené vyd., ed. Angsar Nünning, 491 – 492. Stuttgart – Weimar: Metzler.

---

[1] „Plus que d′une limite ou d′une frontière étanche, il s′agit ici d′un seuil [...] qui offre à tout un chacun la possibilité d′entrer, ou de rebrousser chemin. ‚Zone indécise‘ [...] entre le dedans et le dehors, elle-même sans limite rigoureuse, ni vers l′intérieur (le texte), ni vers l′extérieur (le discours du monde sur le texte) [...]“

[2] Toto kritérium a tieto typy paratextov Genette v úvode monografie Seuils neuvádza. Používa ich až v súvislosti s konkrétnym typom paratextov (predhovor), a to vo vzťahu ku komunikačnej inštancii adresanta (por. Genette 1987, 165 – 180).

[3] „ce par quoi un texte se fait livre et se propose comme tel à ses lecteurs, et plus généralement au public.“

[4] „surtout une mine de questions sans réponses.“

[5] „Sonderfall produktionsseitiger literar[ischer] ‚Rahmung‘, die im Gegensatz zu sonstigen Rahmungsformen verbal ist, werkintern auf Texte außerhalb des (theoretisch) von den P.en [Paratexten] isolierbaren ‚eigentlichen‘ Werkes und werkextern auf vom Autor autorisierte Texte beschränkt wäre.“ Český preklad (Nünning 2006, 584) je nepresný.

rok prvej publikácie: 2025

Ako citovať

Typ citácie
Chicago ISO 690
Benyovszky, Kristián, Ján Jambor. 2025. „Paratextualita.“ Hyperlexikón literárnovedných pojmov. Dostupné online: https://hyperlexikon.sav.sk/pojem/210/paratextualita [cit. 17. 12. 2025].
Benyovszky, Kristián; Ján Jambor. 2025. Paratextualita. In Hyperlexikón literárnovedných pojmov. ISSN 2989-3283. Dostupné online: https://hyperlexikon.sav.sk/pojem/210/paratextualita. Cit. 17. 12. 2025.

Exkurzy a komentáre