Alúzia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Allusion (en-GB)
- Anspielung (de)
- Allusion (fr)
Explikácia pojmu
Alúzia je narážka na komunikát v písomnej či ústnej podobe alebo na objektívnu skutočnosť okolitého sveta, ktorá sa vyskytuje zväčša v inom písomnom alebo ústnom jazykovom prejave a je zrozumiteľná len na základe kontextových znalostí (poznanie východiskového komunikátu alebo vedomosť o predmetnej realite). V literárnom texte je alúzia najčastejšie formou medzitextového nadväzovania, pri ktorej sa v rámci jedného textu na konkrétnom mieste odkazuje na iný text alebo jeho časť. Na rozdiel od iných foriem intertextových vzťahov (por. Intertextualita) ako citát či plagiát, ktoré sa vyznačujú priamym prevzatím pôvodnej výpovede, je alúzia ťažšie identifikovateľná a dešifrovateľná, lebo sa zakladá na nepriamom odkazovaní. S pojmom alúzia sa stretávame aj v lingvistike a vo vedách o umení. Alúzia sa nemusí prejaviť len v rámci jednej semiotickej sústavy. Pri intermedialite sa môže napríklad v literárnom diele vyskytnúť alúzia na hudobné dielo či film. Naopak sa môže napríklad vo výtvarnom umení použiť alúzia na literárny text.
Slovo „alúzia“ pochádza z latinského „allusio“ vo význame „žart“. V dnešnom zmysle je toto substantívum doložené až v 6. storočí n. l. u Cassiodora (Stenzel 2007, 94). Je odvodené od latinského slovesa „alludere“ vo význame „hrať sa, žartovať“ (Macura 1984, 18; Žilka 1987, 384). Súvislosť s hraním (po nemecky „spielen“) rezonuje aj v nemeckom substantíve „Anspielung“, ktoré je kalkom latinského deverbatíva „allusio“ a používa sa od 17. a 18. storočia ako jeho ekvivalent (Stenzel 2007, 94). V rovnakom období je doložené aj slovenské synonymum prevzatého slova „alúzia“ – substantívum „narážka“ (Majtán a kol. 1992) s významom „nepriame cielené spomenutie niečoho, skrytá zmienka o niečom“ (Jarošová 2015).
Alúziu v aludujúcom texte signalizujú prvky, ktoré stoja k aludovanému textu vo vzťahu kontiguity alebo vo vzťahu analógie (Stenzel 2007, 93). Alúzia teda súvisí s pôvodným textom vecne alebo významovo (kontiguita), resp. ho nejakým spôsobom pripomína (analógia). „Jej základnou vlastnosťou je sprostredkovaný prenos informácií a plní podobnú funkciu ako básnický obraz (tróp)“ (Žilka 1987, 384). Na rozdiel od metonymie, trópu, ktorého základnou vlastnosťou je práve kontiguita, a metafory, trópu, ktorý sa zakladá na similarite (analógii), však nejde o pomenovanie založené na posúvaní alebo prenášaní významu, t. j. o sémantickú kategóriu, ale o princíp odkazovania na textovej alebo kontextovej úrovni.
Podľa Gérarda Genetta je alúzia najmenej explicitnou a najmenej doslovnou z trojice ním vymedzených foriem intertextových vzťahov – citát, plagiát, alúzia (Genette 1982, 8; por. Intertextualita). Na rozdiel od citátu sa alúzia nevyznačuje mechanickým, priamym prevzatím pôvodnej výpovede. Jej nepriamosť sa prejavuje v zamlčiavaní pôvodu a chýbajúcom vyznačení prevzatej výpovede (Stenzel 2007, 97). Toto ju ešte viac odlišuje od citátu a paradoxne čiastočne spája s plagiátom.
Z hľadiska textu rozlišuje Tibor Žilka tri druhy alúzie: 1. vnútrotextovú alúziu, „ktorá sa zakladá na skrytom nadväzovaní dvoch alebo viacerých častí (prvkov) textu v rámci jedného textu“ (1985, 384), 2. medzitextovú alúziu, ktorá „sa zakladá na priamej nadväznosti dvoch textov“, 3. mimotextovú alúziu, ktorá „odkazuje na súčasnosť, na súveké spoločenské pomery. Vyniká aktuálnosťou a charakterizuje ju silná väzba na mimotextovú skutočnosť“ (385). Prvé dva druhy alúzie možno označiť spoločným pojmom „textová alúzia“. V závislosti od druhu textu, na ktorý sa v aludujúcom texte odkazuje, možno textovú alúziu rozdeliť na literárnu a neliterárnu alúziu. Podľa stupňa zložitosti a nepriamosti rozlišuje Jürgen Stenzel dva typy alúzie. Jednoduché alúzie („einfache Anspielungen“) sú zrozumiteľné, akonáhle sa u čitateľa dostaví asociácia so skutočnosťou, na ktorú sa naráža. Majú blízko k metonymii, antonomázii, perifráze, eufemizmu či jednoduchej neúplnej zmienke. Komplexné alúzie („komplexe Anspielungen“) disponujú dodatočným významovým potenciálom, ktorý je výsledkom splynutia (a teda aktualizácie) narážajúceho textu s textom narážaným. Štruktúrne sú príbuzné s metaforou (Stenzel 2007, 93).
Ako osobitný druh alúzie možno vyčleniť aluzívne slovné hry („allusive Wortspiele“), ktoré sú časté v súčasných masovokomunikačných prostriedkoch, populárnej kultúre a reklame. Originálnym spôsobom využívajú všeobecne známe jazykové vyjadrenie (napr. príslovie, zvrat, názov diela alebo citát z neho, názov firmy) za účelom pobavenia a ľahkej zapamätateľnosti (Stenzel 2007, 94).
Alúzia ako forma intertextového vzťahu je prejavom autorovho vzťahu k literárnej tradícii. Je typickým prostriedkom tzv. vzdelaného autora („poeta doctus“), akým bol napr. Wolfram von Eschenbach, Dante Alighieri, John Milton, Johann Wolfgang Goethe, James Joyce, Thomas Mann či Jorge Luis Borges (Stenzel 2007, 95). Bohatý výskyt alúzií v texte sa označuje pojmom „aluzívnosť výrazu“ (Žilka 2011, 133). Alúzia predpokladá istý stupeň literárneho vzdelania čitateľa. Jej komunikačná hodnota „je závislá od príjemcu, lebo priamo nevyslovenú, ba niekedy aj ťažšie dešifrovateľnú informáciu nie každý percipient dokáže pochopiť a spracovať“ (Žilka 1995, 64).
Jav označovaný pojmom „alúzia“ je starší ako pojem samotný. Jeho predchodcami sú napr. starogrécke pojmy „synémphasis“ (náznak), „hypónoia“ (podozrenie) alebo „ainigma“ (rečový prejav v podobe hádanky, záhadná reč) (Stenzel 2007, 94). Alúzia je typickým prvkom v epochách, v ktorých dominovalo „imitatio veterum“ (napodobňovanie starších vzorových autorov) – od antiky až po koniec baroka (por. Intertextualita). V 18. a 19. storočí sa použitie a pochopenie alúzií stáva znakom literárneho vzdelania najmä meštianskej vrstvy. V literárnej moderne je alúzia prejavom zachovávania a odmietania literárnej tradície (Stenzel 2007, 95).
Vznik teórie intertextuality v 60. rokoch 20. storočia a literárna postmoderna viedli literárnu vedu k hlbšiemu záujmu o alúziu. K dovtedajšiemu tradičnému materiálovému výskumu zameranému na výklad alúzií v komentovaných vydaniach diel sa pridružil literárnoteoretický záujem o alúziu. V českej literárnej vede sa alúzii bližšie venoval Jiří Homoláč v samostatnej štúdii (1989), ktorú v prepracovanej podobe použil v samostatnej kapitole monografie (1996, 58 – 71), a teoretické úvahy následne aplikoval aj na básnickú tvorbu Františka Hrubína, Karela Hynka Máchu a Miroslava Holuba. V slovenskej literárnej vede sa alúziou opakovane zaoberal Žilka, najpodrobnejšie v kapitole monografie (1995, 64 – 77), v ktorej pracuje s textami rôznych autorov (napr. William Shakespeare, Jaroslav Hašek, Lion Feuchtwanger, Peter Karvaš). Český a slovenský teoretik tvorivo nadviazali na výskum alúzie z iného ako domáceho prostredia, napríklad na práce poľských, maďarských, nemeckých a izraelských kolegýň a kolegov.
Literatúra
Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
Homoláč, Jiří. 1989. „Aluze v slovesných dílech uměleckých. (Úvaha pojmoslovná).“ Slovo a slovesnost 50, 4: 288 – 294.
Homoláč, Jiří. 1996. Intertextovost a utváření smyslu v textu. Praha: Univerzita Karlova v Prahe.
Jarošová, Alexandra, ed. 2015. „Narážka.“ In Slovník súčasného slovenského jazyka. M – N. Bratislava: Veda. Dostupné na: https://slovnik.juls.savba.sk/?w=nar%C3%A1%C5%BEka&s=exact&c=L962&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken# [cit. 9. 1.2023].
Macura, Vladimír. 1984. „Aluze.“ In Slovník literární teorie. 2. vyd., ed. Štěpán Vlašín, 18. Praha: Československý spisovatel.
Majtán, Milan a kol., ed. 1992. „Narážka.“ In Historický slovník slovenského jazyka. K – N. Bratislava: Veda. Dostupné na: https://slovnik.juls.savba.sk/?w=nar%C3%A1%C5%BEka&s=exact&c=17c8&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken# [cit. 9. 1.2023].
Stenzel, Jürgen. 2007. „Anspielung 2.“ In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 1. A – G, eds. Klaus Weimar et al., 93 – 96. Berlin – New York: de Gruyter.
Žilka, Tibor. 1987. „Alúzia.“ In Poetický slovník. 2., doplnené vyd., Tibor Žilka, 384 – 385. Bratislava: Tatran.
Žilka, Tibor. 1995. Text a posttext. Cestami poetiky a estetiky k postmoderne. Nitra: Vysoká škola pedagogická.
Žilka, Tibor. 2011. „Aluzívnosť výrazu.“ In Tezaurus estetických výrazových kvalít. 2., doplnené vyd., Ľubomír Plesník a kol., 133 – 135. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.