Surrealizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Surrealism (en-GB)
- Surrealismus (de)
- Surréalisme (fr)
Explikácia pojmu
Názov “surrealizmus” je odvodený od francúzskych slov “sur” (nad) a réalité (realizmus, skutočnosť). Patrí k prvým avantgardným hnutiam 20. storočia, ktoré zaznamenalo, podobne ako futurizmus, aj medzinárodný ohlas. Tento umelecký prúd definoval André Breton v manifeste z roku 1924 ako „čistý psychický automatizmus, prostredníctvom ktorého zamýšľame vyjadriť, [...] skutočné fungovanie myslenia. Diktát myslenia bez akejkoľvek kontroly rozumu. [...]“ (prel. M. G.)[1]. Surrealisti sa usilovali využívať podvedomie, vnášať do logiky iracionálne prvky, miešať sny so skutočnosťou a vytvoriť týmto spôsobom novú hyperskutočnosť.
Spomedzi historických avantgárd trval surrealizmus najdlhšie, zrodil sa na troskách dadaizmu ako jeho priamy pokračovateľ a rozšíril sa do všetkých umeleckých oblastí (Hopkins [2016] 2002; Brodskaïa 2009, 20-51). Oficiálne vstúpil na scénu roku 1924, keď André Breton[2] uverejnil svoj surrealistický manifest (Breton 1969), hoci názov surrealizmus vymyslel Guillaume Appolinaire už roku 1917. O konci surrealizmu ako avantgardného hnutia sa vedú spory, niekto kladie jeho koniec do obdobia konca druhej svetovej vojny, niekto iný ho posúva do obdobia po smrti André Bretona roku 1966[3]. Odborníci na surrealizmus nachádzajú jeho stopy najmä v oblasti vizuálnych umení aj v druhej polovici dvadsiateho storočia. V niektorých krajinách je toto dedičstvo živé podnes, napríklad v Českej republike pôsobí skupinka surrealistov, ktorí sa považujú za priamych nasledovníkov pôvodných českých surrealistov (o českom surrealizme viď nižšie).
Surrealizmus prevzal z dadaizmu jeho kritický postoj k meštianskej kultúre, avšak neprivádzal tento postoj do krajností deštruktívneho vzťahu, ktorý sa v dadaizme javil často ako samoúčelný. S dadaizmom má surrealizmus spoločnú túžbu povýšiť iracionalitu nad racionalitu a dávať prednosť chaosu a náhode. Surrealizmus mal na rozdiel od dadaizmu snahu rehabilitovať a znovu vybudovať umenie a podporoval umelcov, aby sa do tvorby zapojili kolektívne. Aj z tohto dôvodu surrealisti vytvorili tzv. „Bureau de recherches surréalistes“ inak známy ako surrealistická centrála (Dion 2005, 107). Surrealistické organizácie sa snažili fungovať v duchu spolupráce a boli otvorené aj verejnosti, na rozdiel od dadaizmu, ktorý podporoval aj iniciatívu jednotlivca (Bethanis 2007, 21).
André Breton, zakladateľ a vodca surrealizmu sa nevenoval len svojej umeleckej dráhe, ale tiež študoval medicínu, hoci štúdiá nedokončil. V tomto čase sa zoznámil s Freudovým učením. Prebádal najmä jeho teóriu podvedomia. Vychádzal z predpokladu, že psychické procesy sa utvárajú vo forme obrazov, vďaka čomu obsahy podvedomia môžu vyplávať z hlbín na povrch. Umelecký výtvor už teda nie je nástroj na zobrazenie javovej skutočnosti, ale nástroj, ktorý dokáže vyjaviť a viditeľne zobraziť najskrytejšie tajomstvá ľudskej psychiky tým, že prekoná snahu vedomia udržať disciplínu. V tomto procese vystupuje do popredia revolučný náboj surrealizmu, keďže sa usiluje uvoľniť zábrany stavu vedomia človeka, na ktorého spoločnosť vyvíja nátlak, aby žil v súlade so zákonmi morálky. Surrealizmus vyzdvihuje silu inštinktívnosti a sna. Problematizujú ľudské istoty tým, že kladú vedľa seba obrazy a asociácie, ktoré by boli v stave vedomia neprijateľné alebo nepochopiteľné. Umenie má mať silu oslobodiť z područia podvedomia tieto obsahy cenzurované spoločnosťou a morálkou. Surrealisti pritom budú využívať prostriedky, ktoré slúžili už futuristom a dadaistom, ako napríklad fotomontáže, gratáže a poslúžia im aj prostriedky tradičnej maľby, ale na vytvorenie nečakaných vizuálnych skladieb. Podľa Bretona základný princíp je v tom, že surrealistický obraz zapôsobí najsilnejšie vtedy, keď dosiahne najvyšší stupeň náhodnosti. Čím je stupeň náhodnosti vyšší, tým viac času je potrebné na to, aby sme obraz preložili do praktického jazyka. A mocnejšie na nás zapôsobí aj tým, čím väčšiu dávku zdanlivej rozporuplnosti obsiahne.
Zakladajúce princípy surrealizmu sú vo veľkej miere odvodené od Freudovej psychoanalýzy (Binni 2001, 40-41). Surrealizmus čerpal predovšetkým z koncepcie podvedomia, ale vysvetľoval si tento pojem inak. Breton vždy jasne tvrdil, že ho inšpirovali Freudove teórie o podvedomí a najmä o snoch ako výtvoroch podvedomia, no v skutočnosti je medzi Bretonovou a Freudovou koncepciou hlboká priepasť. Freud nikdy nedal najavo, že súhlasí so surrealizmom. Breton si myslel, že sny majú pôvod v iracionálnom svete, ktorý sa nachádza v hlbinách podvedomia. Tu sa zásadne rozchádza s Freudovou koncepciou. Podľa Freuda sny sa rodia v podvedomí, nie sú podriadené rozumu, ale ide o činnosť mysle, ktorá nemusí byť nevyhnutne iracionálna.
Okrem snov fascinovali surrealistov aj iné oblasti spojené s podvedomím, ako napríklad hypnóza a šialenstvo. Videli v nich prostriedky, ktorými je možné dosiahnuť úplný automatizmus v umeleckej tvorbe, z ktorej by bola v najvyššej možnej miere vylúčená kontrolu rozumu. Preto sa pokúšali experimentovať s hypnózou. Napríklad Breton čerpal inšpiráciu v denníkoch Roberta Desnosa, v ktorých si zaznamenával ako dieťa sny a ich podobu v hypnotickom stave. Dokonca organizovali výstavy duševne chorých autorov, ktorých diela vystavovali popri dielach duševne zdravých umelcov.
Snaha klásť vedľa seba obrazy, aby vyvolali čo najprekvapivejšiu odozvu, si vyžaduje kompozičný mechanizmus založený na automatizme bez zasahovania vedomých zložiek. Ako tento mechanizmus funguje môžeme vidieť v kompozičnej hre ”krásnych mŕtvol” [cadavre exquis]. Krásne mŕtvoly sa prvý raz objavili roku 1927 v časopise “Surrealistická revolúcia” [La révolution Surréaliste], hoci sa už pred pár rokmi používali ako literárna hra, no ešte neboli uverejnené ako literárny text. Tento kolektívny spôsob tvorby mohol mať rôzne podoby. Jeden z prvých spôsobov spočíval v spolupráci viacerých autorov, medzi ktorými koloval papierik, na ktorý jeden z nich napísal náhodne podstatné meno, niekto iný pripísal sloveso, ďalší pridal podstatné meno s funkciou predmetu a tak ďalej. Každý autor pripísal slovo, bez toho, že by vedel, čo napísali autori pred ním, čiže nakoniec sa k čitateľovi dostal celkom nečakaný text. Duch surrealizmu celkom dobre vystihoval obraz “náhodného stretnutia dáždnika a šijacieho stroja na chirurgickom stole”. Texty vytvorené touto metódou sú prekvapivé, ale nie nečakané, pretože poučený čitateľ pozná pravidlá hry a keďže vznikli nevedomky, nemusíme brať do úvahy individualitu autorov. Hoci tieto texty nie sú výtvorom konkrétneho autora, pôsobia na čitateľa provokatívne a žiadajú si jeho reakciu.
Cieľom surrealizmu bolo oslobodiť človeka nielen ako umelca, ale aj ako spoločenskú bytosť. Vo Freudovej teórii podvedomia a v automatizme vidia nástroje, ako sa postaviť proti meštianskemu racionalizmu a pozitivizmu. Okrem Freuda študujú aj Marxove teórie, v ktorých videli najúčinnejší prostriedok zmeny spoločnosti. Podobne ako sme to videli u futuristov, aj surrealisti od začiatku svojho pôsobenia považovali za potrebné, aby sa umelci angažovali aj politicky. Rozhoreli sa zápalisté debaty, v hnutí vznikali rozpory, vytvárali sa skupinky a hnutie začalo postupne vylučovať členov, ktorí nesúhlasili s politickým smerovaním vedúceho A. Bretona. Rozhodujúci obrat v tomto zmysle nastal, keď dôležití predstavitelia hnutia roku 1927 nasledovali Bretona a vstúpili do Komunistickej strany. Komunistický charakter hnutia potvrdil Druhý manifest surrealizmu (Breton 1930), v ktorom jasne zaznela požiadavka, aby sa hnutie aktívne podieľalo na zmene spoločnosti aj v politickom zmysle. Silná politická angažovanosť spôsobila v hnutí napätú atmosféru, vzťahy medzi členmi sa vyostrili, mnohých vylúčili. Breton samotný mal ku komunistickej strane veľmi zložitý vzťah, postupne sa staval viac kriticky k stalinizmu a prikláňal sa k trotskizmu.
Vypuknutie druhej svetovej vojny na krátky čas zastavilo vývin surrealistického hnutia a jeho najvýznamnejší predstavitelia boli nútení odísť do exilu do Ameriky. V Amerike surrealizmus zažíva novú fázu rozkvetu a silno pôsobí na amerických umelcov. Po skončení vojny sa surrealizmus ocitá na vrchole záujmu a od konca päťdesiatych rokov po začiatok šesťdesiatych rokov sa stáva predmetom významných európskych výstav. V povojnovom období surrealizmus expanduje do sveta a preniká do viacerých európskych štátov (por. Hopkins [2016] 2002, 223-320). Toto hnutie našlo živnú pôdu napríklad v Česku, kde do istej miery prežíva aj v dnešných časoch. V Čechách sa zrodila osobitá odnož surrealizmu, vyznačuje sa odmietaním automatizmu a uprednostňovaním snovosti a využívania metafor. Surrealizmus sa do istej miery ujal aj u niektorých slovenských umelcov, trval pomerne krátko a bol známy pod menom nadrealizmus. Patria sem umelci ako Rudol Fabry, Štefan Žáry, Vladimír Reisel a iní, ktorí začali umelecky pôsobiť začiatkom dvadsiatych rokov a oni čoraz viac vystupovali proti militarizmu a proti vstupu krajiny do vojny. Ich surrealizmus vo veľkej miere čerpal z francúzskeho surrealizmu a psychoanalýzy, avšak nebol až natoľko namierený proti tradícií a radikálne neodmietal racionálny zásah autora a prítomnosť subjektu v literárnom diele. Nástup komunistického režimu na Slovensku znamenal náhly koniec hnutia (o českom a slovenskom surrealizme por.: Andel 1989, Benson 2002, Dryje 2012).
Literatura
Andel, Jaroslav, (ed.). 1989. Czech Modernism 1919-1944. Houston: Museum of Fine Arts.
Benson, Timothy O. (ed.). 2002. Central European Avant-Gardes: Exchange and Transformation 1910-1930. Cambridge MA: MIT Press.
Bethanis, Elsa – Peter Bethanis. 2007. Dada & Surrealism For Beginners. Danbury: Writers & Readers Publishing [ebook].
Binni, Lanfranco. 2001. Potere surrealista. Roma: Meltemi.
Bonnet, Marguerite. [1975] 1988. André Breton: Naissance de l’aventure surréaliste. Paris: Corti.
Breton, Andrè. 1930. Second manifeste du surréalisme. Paris: Éditions Kra.
Breton, Andrè. 1969. Manifestoes of Surrealism. Ann Arbor: The University of Michigan Press.
Brodskaïa, Nathalia. 2009. Surrealism. Genesis of a Revolution. New York: Parkstone International.
Carrouges, Michel. 1950. André Breton et les Données Fundamentales du Surréalisme. Paris: Gallimard.
Dion, Mark – David Lomas – Anna Dezeuze – Julia Kelly. 2005. Bureau of the centre for the study of surrealism and its legacy. Manchester: AHRB Research Centre for Studies of Surrealism and its Legacies.
Dryje, František. 2012. Other Air: The Group of Czech-Slovak Surrealists 1990-2011. Prague: Analogon.
Durozoi, Gérard. 2002. History of surrealist Movement. Chicago: University of Chicago Press.
Hopkins, David, (ed.). [1916] 2002. A companion to Dada and Surrealism. Malden MA –Oxford – Chichester: Wiley-Blackwell.
Polizzotti, Mark. 1995. Revolution of the Mind: The Life of André Breton. London: Bloomsbury.
Yriarte, Gabrielle – Carrein, Kelly. 2011. Manifeste du surréalisme d'André Breton (Analyse de l'oeuvre). Analyse complète et résumé détaillé de l'oeuvre. Paris: LePetitLitteraire. ·
[1] „Automatisme psychique pur, par lequel on se propose d’exprimer […] le fonctionnement réel de la pensée. Dictée de la pensée, en l’absence de tout controle exercé par la raison […]” citované od Yriarte 2011, 5.
[2] Nebudeme hĺbkovo rozoberať postavu André Bretona. Z množstva publikácií o tomto autorovi vyberáme nasledovné: Carrouges 1950, Bonnet [1975] 1988, Polizzotti 1995.
[3] Štúdií o surrealizme je veľmi veľa, medzi najnovšie a najucelenejšie por.: Durozui 2002.