Sonet pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Sonnet (en-GB)
- Sonett (de)
- Sonnet (fr)
Explikácia pojmu
Sonet je uzavretá básnická skladba, je to druh celkového rytmického usporiadania básnického textu. Jeho pôvod sa viaže k počiatkom talianskej literatúry, preto ho zaraďujeme medzi tzv. „prvotné formy“ (Gorni 1993). Zrodil sa v Taliansku a tešil sa veľkej obľube v európskej renesančnej literatúre najmä v línii petrarkizmu a tiež v 18. storočí v období neoklasicizmu a počas romantizmu, pričom jeho forma zostala v zásade rovnaká.[1]
Taliansky výraz sonetto je odvodený z provensálskeho slova sonet, ktorý má pôvod v latinskom výraze „sonus“ (zvuk) a označoval zhudobnenú poéziu. S týmto významom sa stretávame prvýkrát v Taliansku v tvorbe Rinalda d’Aquina, básnika sicílskej školy. Sonet vznikol z potreby vytvoriť krátku metrickú skladbu, ktorá by sa dala využiť namiesto dlhej kancóny. Tento metrický žáner sa mohol vhodne využiť vtedy, keď si básnici vzájomne vymieňali listy pri príležitosti tzv. „tenzoni“, čiže sporov. Podľa literárnych kritikov básnikov sicílskej školy inšpirovala tzv. „cobla esparsa“ pôvodom z provensálskej poézie, ktorá zohrávala rovnakú funkciu a pozostávala z jednej samostatnej strofy kancóny. Sonet sa od začiatku odlišuje od cobla esparsa tým, že cobla mala premenlivú schému, čo bolo typické pre kancóny, kým sonet mal od začiatku pevnú formu (Magro – Soldani 2017, 24). Sonet bol tiež označený ako „prvá pevná básnická forma európskeho básnického umenia“ (Di Girolamo 2008, LXXVII).
Moderná kritika (Contini [1951] 1970, 176) zdôrazňuje, že práve v kontexte sicílskej školy došlo k oddeleniu hudby a vysokej poézie. Od obdobia jej pôsobenia veľká časť talianskych autorov vysokej poézie skladala len slovné texty, kým hudobný doprovod, ktorý nebol potrebný, ostal v rukách profesionálnych hudobníkov.
Až v druhej polovici 13. storočia nájdeme sonet v podobe, ako ho poznáme dnes, ale tentoraz v Toskánsku v tvorbe Guittona d’Arezzo, Chiara Davanzatiho, v popisoch k obrázkom v rukopisoch, či v Danteho Vita nova (1292, slov. Nový život, 1958) (Magro – Soldani 2017, 21).
Podľa základnej schémy sonet pozostáva zo 14 veršov (v talianskej literatúry sú to takmer vždy jedenásťslabičníky) usporiadaných do dvoch štvorverší a dvoch trojverší, pričom rýmová štruktúra dodržiava presnú schému. V pôvodnom znení sonet tvorí prvá časť zložená z ôsmich jedenásť slabičníkov so striedavým rýmom ABABABAB a druhá časť zo šiestich jedenásťslabičníkov s rýmom CDECDE alebo CDCDCD.
Koncom 13. storočia sa začali objavovať rôzne varianty základnej schémy, ako napríklad obkročný rým ABBA ABBA v prvom štvorverší. Ešte viac variantov sa využívalo v trojverší. Napríklad CDC CDC, CDD DCC, CDD CDD, CDE ECD, CDE CDE (obľúbený u Francesca Petrarcu), CDE DEC a zriedkavo CDE EDC. V časti dvoch štvorverší bol menší počet možností: Petrarca využíva aj rýmové spojenie ABAB BABA o ABAB BAAB. Samotná metrická štruktúra sonetu získavala mnoho rozličných podôb (k francúzskym a anglickým variantom por. Fuller [1972] 1984). V tzv. sonete „caudato“ je k dvom tercínam pridaná tzv. „coda“ pozostávajúca z jedného alebo dvoch jedenásťslabičníkov alebo z jedného sedemslabičníka a dvoch jedenásťslabičníkov. Ak sa „coda“ opakuje, sonet sa označuje výrazom „sonettessa“. Táto metrická skladba sa tešila veľkej obľube najmä v hravej poézii 16. storočia. Dvojitý sonet sa vyznačuje tým, že po každom nepárnom jedenásťslabičníku v dvoch štvorveršiach a po každom párnom jedenásťslabičníku v dvoch trojveršiach vložíme sedemslabičník, ktorý sa rýmuje s predchádzajúcim veršom. Ak sedemslabičník vložíme po prvom jedenásťslabičníku v dvoch tercínach, hovoríme o tzv. sonete „rinterzato“. Bežný alebo zmiešaný sonet predstavuje striedanie jedenásťslabičníkov a sedemslabičníkov v 14-veršovej skladbe. Menší sonet je zložený z kratších veršov ako jedenásťslabičník. V prvých storočiach, odkedy sa stretávame s touto básnickou skladbou, sa vyskytoval zriedkavo, no bol obľúbený napríklad u Gabrieleho D’Annunzia (Anonym s. d.).
Literatúra
Contini, Gianfranco. [1951] 1970. Varianti e altra linguistica. Una raccolta di saggi (1938-1968). Torino: Einaudi.
Alighieri, Dante. 1958. Nový život. Prekl. Felix, Jozef – Turčány, Viliam. Bratislava: SVKL.
Di Girolamo, Costanzo. 2008. „Poeti della corte di Federico II.“ In Poeti della
Scuola Siciliana, eds. Antonelli Roberto – Costanzo Di Girolamo – Rosario Coluccia, xv-cii. Milano: Mondadori.
Feldman, Paula R. – Daniel Robinson, eds. 1999. A Century of Sonnets. The Romantic-Era Revival 1750-1850. Oxford – New York: Oxford University Press.
Fuller, John. [1972] 1984. The Sonnet. London – New York: Methuen.
Gorni, Guglielmo. 1993. Metrica e analisi letteraria. Bologna: Mulino.
Magro, Fabio – Soldani, Arnaldo. 2017. Il sonetto italiano. Dalle origini a oggi. Roma: Carocci.
Phelan, Joseph Patrick. 2005. The Nineteenth-Century Sonnet. Houndmills – New York: Palgrave.
Spiller, Michael R.G. [1992] 2005. The Development of the Sonnet. An Introduction. New York: Taylor & Francis.
Anonym. s. d. „Sonetto.“ Treccani.it. Dostupné na:
https://www.treccani.it/enciclopedia/sonetto/ [cit. 20. 5. 2023].
[1] O vývoji sonetu od počiatkov až do moderných čias v Taliansku a v Európe predovšetkým v anglickej literatúre por. Spiller [1992] 2005; pre 19. storočie por. Phelan 2005.