Mýtokritika pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Mythocriticism (en-GB)
- Mythokritik (de)
- Mythocritique (fr)
Explikácia pojmu
Mýtokritika je vedecká metóda, ktorá sa využíva pri tematickom výskume mýtov (ohľadom mýtu pozri aj heslo "mytéma"). Ako vedecký prístup našla široké využitie najmä vo francúzskej komparatistike v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Výsledky tohto výskumu o literárnom mýte boli zhrnuté v diele Mythocritique (Mýtokritika), ktoré uverejnil francúzsky komparatista Pierre Brunel v roku 1992. Brunel prevzal výraz mýtokritika, podľa toho, čo sám vyhlásil, z diela antropológa Gilbert Duranda, ktorý sa usiloval nájsť „štruktúry predstavivosti“ v textoch a našiel pre tento výraz špecifické využitie v literárnovednej oblasti. Iní bádatelia (porov. napr. Marola 2019, 4) poukazujú na skutočnosť, že tento pojem bol už používaný v rámci nemeckej kritiky[1].
Brunelov výskum sa opiera o všeobecné určenie mýtu a usiluje sa nájsť osobitosť mýtu v modernej literatúre v porovnaní s klasickou mytológiou. Pokiaľ ide o definovanie mýtu, vychádza z koncepcie, ktorú navrhol Mircea Eliade v diele Aspects du mythe (1963, Aspekty mýtu), podľa ktorého mýtus rozpráva svätý príbeh, pričom odkazuje k udalosti, ktorá sa odohrala v pradávnom čase (Brunel 2015, 47). K tejto koncepcii Brunel pridáva koncepciu odvodenú od Duranda, podľa ktorého je mýtus dynamický systém symbolov, archetypov a schém, ktorý má tendenciu usporiadať sa do príbehu (25). Podľa metodológie mýtokritiky, najskôr je potrebné nájsť schému, ktorá vyvolá mýtus (touto schémou môže byť archetyp v Jungovom chápaní, psychoanalytický vzťah, spoločenský alebo náboženský konflikt, atď.) (25). Následne potrebujeme overiť, či existujú analógie medzi štruktúrou mýtu a štruktúrou textu. (53). Hoci Brunel používal výraz štruktúra, usiloval sa prekonať istú strnulosť a schematickosť štrukturalistov, napríklad Philippe Selliera alebo Jeana Rousseta, ktorí predtým túto oblasť skúmali.
Jean Rousset vo svojom slávnom diele Le mythe de Don Juan (1978, Mýtus Dona Juana), odmieta tvrdenie, že mýtus sa týka iba staroveku a uvažuje nad existenciou moderného mýtu, pritom sa opiera o tradíciu Dona Juana ako o príklad moderného mýtu. Pri rozbore moderného mýtu sa usiloval nájsť v tejto tradícii niektoré základné štrukturálne vlastnosti, pričom vychádzal zo štrukturalistického výskumu Claude Lévi-Straussa (1958) a z komparatívnej mytológie Georgesa Dumezila (1968) (Marola 2019, 1). Podľa Rousseta najväčšia podobnosť medzi starovekým a moderným mýtom spočíva v nespočetných prepracovaniach a variáciách prvej verzie mýtu. Najvýraznejší rozdiel nachádza v pôvode týchto mýtov, keďže autor starovekého mýtu je vždy kolektívny, teda anonymný, kým moderný mýtus býva výtvorom nejakého konkrétneho autora pôsobiaceho v určitom čase. Zatiaľ čo Sellier porovnával literárny mýtus a etno-náboženský mýtus, ktorý sa vyznačoval šiestimi štrukturálnymi vlastnosťami. V modernom mýte, pričom ako príklad mu opäť poslúžil mýtus Dona Juana, chýbajú prvé tri z týchto vlastností. Nie je to zakladajúci mýtus, pretože nie je etiologický, je to dielo jediného autora, a nie kolektívneho autora, nie je považovaný za pravdivý, pričom je jasné, že ide o fiktívny príbeh. Spoločné majú vlastnosti sakrálno-metafyzického horizontu, obrazotvornú logiku, štrukturálnu výstavbu (Marola 2019, 3).
Brunuel (1992) sa usiluje vyhnúť nadmernej schematickosti kritérií, ktorými sa vyznačovali Sellierov a Roussetov prístup, a to prostredníctvom troch parametrov: ide o „vynorenie sa“ v literárnom texte, ku ktorému dochádza postupne od skrytého k jasnému, o „flexibilitu“, teda „prispôsobivosť a zároveň odolnosť mýtického prvku v literárnom texte“, a nakoniec o „vyžarovanie“, ktoré označuje vnútornú vlastnosť mýtu (označená ako sila vyžarovania). Vďaka vyžarovaniu sa mýtus v texte objaví, hoci nemusí byť priamo zobrazený.
Literatúra
Brunel, Pierre. 1988. Dictionnaire des mythes littéraires. Monaco: Editions du Rocher.
Brunel, Pierre. 1992. Mythocritique. Théorie et parcours. Paris: Presses Universitaires de France.
Brunel, Pierre. 2015. Mitocritica. Ed. Cettina Rizzo, prel. Riccardo Raimondo. Firenze: Leo S. Olschki.
Cometa, Michele. 2004. „Mitocritica“, in Id. Dizionario degli studi culturali, eds. R. Coglitore – F. Mazzara. Roma: Meltemi, 290-302.
Dumezil, Georges. 1968. Etude comparée des religions des peuples indo-européens. Paris: PUF.
Eliade, Mircea. 1963. Aspects du mythe. Paris: Gallimard.
Jesi, Furio. [1973] 1980. Mito. Milano: Mondadori.
Jesi, Furio. [1979] 2001. Materiali mitologici. Mito e antropologia nella cultura mitteleuropea. A. Cavalletti ed. Torino: Einaudi
Jesi, Furio. [1968] 2002. Letteratura e mito. Torino: Einaudi.
Lévi-Strauss, Claude. 1958. Anthropologie structurale. Paris: Plon.
Marola, Francesco. 2019. „La Mythocritique e il concetto di mito letterario.“ TestoeSenso, 20: 1-12.
Rousset, Jean.1978. Le mythe de Don Juan. Paris: Armand Colin.
Sellier, Philippe. 1984. „Qu’est-ce qu’un mythe littéraire?.“ Littérature, 55: 112 – 126.
[1] Marola cituje Cometa 2004, 290-302, kde je uvedený nasledujúci článok z roku 1975: Heuermann H., “Probleme einer mythokritischen Lite-raturgeschichte”, Poetica, 7, 1975, 1-22.