Manierizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Mannerism (en-GB)
- Manierismus (de)
- Maniérisme (fr)
Explikácia pojmu
Pojem manierizmus je odvodený z francúzskeho slova „manière“, ktoré v období skorého stredoveku označovalo spôsob, ako sa správať v spoločnosti. Tento výraz sa objavil opäť v 16. storočí v talianskom kontexte ako „maniera“ (Shearman [1967] 1990, 17), konkrétne v diele historika umenia Giorgia Vasariho (1568), ktorý ho používa v dvoch významoch. Označuje jednak štýl umelca a potom situáciu, keď umenie stráca priamy vzťah s prírodou a mení sa na vyprázdnený, vyumelkovaný, čistý akademizmus (por. Weise 1975, 22). Tento negatívny význam maniery bol rozšírený najmä v 17. a 18. storočí[1] a označuje veľkú časť umenia druhej polovice 16. storočia, ktoré bolo považované za úpadkovú formu klasického renesančného umenia (Eco 2017).
Začiatok obdobia manierizmu sa zvykne spájať s rokom úmrtia Raffaella (1520) a za jeho koniec býva považovaný rok 1585, keď Annibale Caracci vniesol niektoré novinky do koncepcie umenia. Užší okruh literárnych vedcov považuje toto obdobie ako neskorý prejav renesancie, v podstate ako jej dekadentnú fázu, a manierizmu tak odopiera samostatnosť a originalitu. Je pravda, že väčšina odbornej komunity uznáva manierizmus ako osobitý literárny jav, no kritici sa nevedia zhodnúť na jeho periodizácii. Podľa De Girolami Cheney (2004 [1997], XXV) najviac rozšírená medzi odborníkmi je rozdelenie obdobia manierizmu (nie iba literárny) na prvé obdobie (ca. 1520 – 1530), stredné (ca. 1530 – 1550) a neskoré obdobie (ca. 1550 – 1585). Treba však zdôrazniť, že túto periodizáciu neprijali kritici jednohlasne.
Umelecká kritika sa začala zaoberať manierizmom iba pomerne nedávno, v dvadsiatych rokoch 20. storočia predovšetkým zásluhou Maxa Dvořáka z Viedenskej školy. V štúdii Dvořáka z roku 1920 a uverejnenej posmrtne spracoval štúdie a myšlienky Waltera Friedlaendera, ktorý vnímal manierizmus v pozitívnom svetle ako “skrytý manierizmus” a zároveň negatívne v zmysle “antiklasicizmu” (De Girolami Cheney [1997] 2004, XXVII). Podobne ako ďalší nemeckí kritici aj Dvořák nachádzal istú príbuznosť medzi súčasnými umelcami a talianskymi manieristami z druhej polovice 16. storočia, z doby vyznačujúcej sa pocitom “duchovnej katastrofy” a “zdanlivého chaosu” ([1924] 1928a, 270)[2]. Táto koncepcia sa ustálila v nasledujúcich desaťročiach ako európska historiografická kategória európskeho významu, aby vysvetlila štylistickú premenu, ku ktorej došlo vnútri renesančného klasicizmu (Raimondi 1975, 52). Napriek tomu, že diskusia o manierizme stále prebieha, väčšina kritikov už nechápe manierizmus výlučne ako úpadkový jav, ale ako akýsi nový zrod individuálnej obrazotvornosti umelca, ktorý odmieta klasické normy. Najvýznamnejší predstavitelia tohto smeru v maliarskom umení sú Michelangelo, Tintoretto a predovšetkým El Greco; v literárnej oblasti Torquato Tasso, François Rabelais, William Shakespeare a Miguel de Cervantes (Eco 2017).
Dvořák bol medzi prvými, ktorí vyslovili hypotézu o potrebe rozšírenia kategórie manierizmu. Okrem vyššie uvedených autorov do nej zahrnul aj básnikov „vnútorného pocitu“, subjektívneho „Seelenleben“ (1928b, 196). Jeho návrh vyvolal pochybnosti medzi mnohými literárnymi kritikmi a nebol jednoznačne prijatý. Raimondi predpokladá, že dôvodom týchto pochybností mohlo byť to, že Dvořákova hypotéza konkurovala alebo „vystupovala proti koncepcii baroka, ktorá začala kolovať práve v tých rokoch“ (1975, 55 – 56).
Podľa van Tuinena (2023, 26) druhý pokus o neklasický prístup k manierizmu, ktorý by ho vnímal ako oddeleného od baroka, nastal v 60. rokoch 20. storočia, keď sa objavili hlbšie, špecializované štúdie vedcov ako Wylie Sypher (1955), Eugenio Battisti (1960), Franzsepp Würtenberger (1962), Jacques Bousquet (1964), Giuliano Briganti (1961).
Pokiaľ ide konkrétne o oblasť literárnej kritiky, podľa Raimondiho (1975, 58) manierizmus bol oficiálne prijatý ako literárno-vedný termín až vďaka štúdiám Ernsta Roberta Curtiusa (1948). Curtius vo svojej zásadnej štúdii navrhuje širokú definíciu manierizmu, ktorá však, zdá sa, kompromituje niektoré z najdôležitejších výsledkov, ktoré dosiahla predchádzajúca výtvarná kritika. Mal odpor k abstraktným teóriám ako „Geistesgeschichte“, ako aj k tendencii rozšírenej v devätnástom storočí koncipovať národné literatúry a koncipoval existenciu jedinečnej európskej rétorickej tradície siahajúcej od Homéra po Goetheho. Preto chápal manierizmus ako „európsku konštantu, doplnkový fenomén klasického umenia všetkých období a stotožňuje sa s prehnanou štylistikou ornatus, ktorá vždy uzatvára každé obdobie klasicizmu [...], kým klasickým spisovateľom je ten, ktorý má len jeden spôsob, ako povedať veci prirodzene, ten manieristický má tisíc spôsobov na vyjadrenie neprirodzeného a aby prekvapil čitateľa“ (Raimondi 1975, 59 por. Curtius 1948, 275 a 284).
Curtius a Gustav René Hocke (1957) sa zaslúžili o to, že manierizmus bol chápaný ako prvá „moderná“ avantgarda, ako predchodca avantgardy 20. storočia. Iní vedci ako Arnold Hauser (1979) a Tibor Klaniczay (1971) postavili manierizmus na úroveň iných ideologických hnutí odvodených z úzkosti jednej éry. Kým obdobie okolo prelomu 16. storočia bolo obdobím harmónie, tolerancie a nádejí do budúcnosti, čo sa premietlo do ideálov humanizmu a renesancie, obdobie manierizmu bolo veľmi odlišné, poznačené ekonomickými a politickými krízami, náboženskými vojnami, činnosťou inkvizície (Tuinen 2023, 26).
Literatúra
Battisti, Eugenio. 1960. Rinascimento e Barocco. Milano: Einaudi.
Bousquet, Jacques. 1962. La Peinture maniériste. Neuchâtel: Ides et calendes.
Briganti, Giuliano. 1961. La maniera italiana. Roma: Editori Riuniti
Curtius, Ernst Robert. 1948. Europäische Literatur Und Lateinisches Mittelalter. Bern: Francke.
De Girolami Cheney, Liana, ed. [1997] 2004. Readings in Italian Mannerism. New York: Peter Lang.
Dvořak, Max. [1924] 1928a. „Ober Greco und den Manierismus“. In Kunstgeschichte als
Geistesgeschichte. Studien zur abendländischen Kunstentwicklung. München: Piper, 261 – 276.
Dvořak, Max. 1928b. Geschichte der italienischen Kunst. München: Piper.
Eco, Umberto, ed. 2017. Il Cinquecento. L’età del Rinascimento. Milano: Encyclomedia.
Klaniczay, Tibor. 1971. La crise de la Renaissance et le manierisme. Budapest: Akademiai Kiado.
Hauser, Arnold. 1979. Der Ursprung der modernen Kunst und Literatur: Die Entwicklung des Manierismus seit der Krise der Renaissance. Munich: DTV.
Hocke, Gustav René. 1957. Die Welt als Labyrinth. Manier und Manie in der europäischen Kunst. Hamburg: Rowohlt.
Raimondi, Ezio. 1975. „Per la nozione di manierismo letterario“. In Amedeo Quondam ed. Problemi del Manierismo. Napoli: Guida, 52 – 86.
Shearman, John. [1967] 1990. Mannerism. Style and civilization. London: Penguin.
Sypher, Wylie. 1955. Four Stages in Renaissance Style: Transformations in Art and Literature 1400–1700. Garden City-NY: Doubleday.
Tuinen van, Sjoerd. 2023. The Philosophy of Mannerism. From Aesthetics to Modal Metaphysics. London-New York: Bloomsbury Academic.
Vasari, Giorgio, 1568. Le vite de’ piu eccellenti pittori, scultori, et architettori, scritte et di nuovo Ampliate da M. Giorgio Vasari Pittore et Architetto Aretino, co' ritratti loro et con le nuove vite dal 1550 insino al 1567. Firenze: Giunti.
Weise, Georg. 1975. „La doppia origine del concetto di Manierismo“. In Amedeo Quondam ed. Problemi del Manierismo. Napoli: Guida, 22 – 51.
Würtenberger, Franzsepp. 1962. Der Manierismus Der europäische Stil des sechzehnten Jahrhunderts. Wien-München: Verlag Anton Schroll.
[1] Aj keď na začiatku pojem manierizmus sa zrodil v rámci výtvarného umenia, neskôr sa rozšíril aj do ostatných umeleckých oblastí.
[2] „Die Wege, die bis dahin zur Erkenntnis und zum Aufbau einer geistigen Kultur führten, wurden verlassen, und das Ergebnis war ein scheinbares Chaos, wie uns unsere Zeit als ein Chaos erscheint“.