Gongorizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Gongorism (en-GB)
- Gongorismus (de)
- Gongorisme (fr)
Explikácia pojmu
Gongorizmus je literárny smer ktorý sa zrodil v kontexte španielskej barokovej estetiky conceptismo (konceptizmu) a jeho názov je odvodený od mena básnika Luisa de Góngora y Argote (1561 – 1627). Gongorizmus býva označovaný aj ako „kulteranizmus“ (analogicky k názvu luteranizmus, naznačuje, že ide o bludársky literárny jav) alebo ako „el estil culto“ (kultivovaný štýl) v zmysle vznešeného, vysokého, rafinovaného štýlu. Z tohto názvu je odvodený tiež výraz kultizmus. Neskoré dielo tohto básnika prinieslo zmenu básnického štýlu, vzbudilo odmietavé reakcie, podnietilo tvorivú diskusiu a inšpirovalo ďalších básnikov v úsilí zdokonaliť Gongorove novátorské umelecké postupy. Mnohí jeho súčasníci v ňom videli tvorcu nového básnického jazyka. Podľa jeho nasledovníkov a obdivovateľov Góngora dosiahol autoritu klasických básnikov a v krátkom čase sa začali vydávať komentované edície jeho básnických zbierok (Quintero 1991, 15).
Osobitý básnický štýl, ktorým sa gongorizmus vyznačuje, sa zrodil v kontexte španielskeho barokového konceptizmu, pričom gongorizmus i konceptizmus vychádzajú z rovnakých ideových základov. Kým konceptizmus ako umelecký prúd pretrval pomerne dlhé obdobie od polovice 16. storočia do konca 17. storočia, gongorizmus zažiaril iba nakrátko a vyhasol krátko po smrti jeho tvorcu. Gongorizmus sa uplatnil prakticky iba v oblasti básnickej reči, konceptizmus našiel živnú pôdu predovšetkým v prozaickej tvorbe, ale čiastočne aj v básnických a dramatických dielach.
Gongorizmus i konceptizmus sa spoločne stavajú proti harmónii a jasnosti, dvom základným princípom klasickej literatúry, ktoré už nedokážu primerane vyjadriť vtedajšiu dobu pociťovanú ako bolestnú a znepokojujúcu. Oba prúdy vychádzajú zo spoločného základu, no reagujú na rovnakú situáciu odlišným spôsobom. Konceptizmus odvodzuje svoj názov zo španielskeho slova „conceptos“, ktoré znamená dôvtip, bystrosť, o ktorých hovorí vo svojich traktátoch Baltasar Graciàn, najrešpektovanejší teoretik hnutia, predovšetkým v Agudeza Y Arte De Ingenio (1648, Ostrovtip a umenie dôvtipu): „koncept je umelecký prostriedok, ktorý spočíva v harmonickom súzvuku medzi dvomi alebo tromi krajnými poznateľnými predmetmi a je vyjadrený prostredníctvom aktu myslenia“[1] (1648, 320). Daný akt myslenia musí prebehnúť čo najúspornejším spôsobom, aby sme pri formulovaní významu použili čo najmenej slov. Ako upresňuje Graciàn: „kvintesencie sú efektívnejšie ako hromada zmätených myšlienok“ [2] (1648, 230).
Konceptizmus sa sústreďuje na obsah, ktorý sa usiluje vyjadriť dômyselným spájaním slov a myšlienok a neprisudzuje veľký význam tvaru. V gongorizme je to naopak.
Konceptizmus sa obracia ku skutočnosti, pred ktorou neuniká, naopak zostáva v nej ukotvený a zvýrazňuje jej bolestnú tvár, neprávosti a protirečenia, ktoré zakúšame v každodennom živote. Konceptizmus uprednostňuje intímnejšiu tematiku, napríklad námety súvisiace so smrťou, ustavičné plynutie času, zraniteľnosť človeka, márnosť ľudských túžob. Neprekvapuje preto, že najvýznamnejšieho predstaviteľa konceptizmu v španielskej poézii Francisca De Quevedo označili za „vzor stoicizmu“ (Baños Vallejo 2011). Jeho dielo, ktoré je považované za vrcholný príklad konceptizmu, sa vyznačuje ostrým satirickým tónom namiereným proti úpadku spoločnosti, pokrytectvu a skazenosti doby a tiež schopnosťou neustále sa zamýšľať nad spomínanými témami.
Gongorizmus sa na rozdiel od konceptizmu viac zameriava na formálnu stránku a intelektuálnu hru než na obsah. Zložitá syntax, veľmi ozdobná lexika a rafinované výrazové prostriedky majú zapôsobiť na čitateľa a vzbudiť jeho záujem o citové a myšlienkové obsahy. V hojnom počte sa tu vyskytujú rétorické prostriedky ako vysunutý vetný člen, metafora, neologizmus, mytologické konotácie, prostriedky používané s cieľom vzbudiť dojem absolútnej zmyslovej krásy. Tieto prvky sú prítomné v celom Gongorovom diele, hoci sú tam zastúpené v rozličnej miere. V prvých dielach prevládal jasný, zdobný, jemný štýl. Autora v tomto období dokonca nazývali „kniežaťom svetla“, kým diela napísané po roku 1610 vyznačujúce sa ťažkým a zložitým štýlom, mu priniesli označenie „knieža temnoty“. Toto rozdelenie poetiky gongorizmu, ktoré sa objavilo ešte počas života autora, začalo byť spochybňované kritikmi v 20. storočí. Jedným z prvých, ktorí sa snažili vytiahnuť gongorizmus zo zabudnutia a navrhli iný prístup k vývinu poetiky gongorizmu, bol Federico Garcia Lorca. Presadzoval myšlienku vývinovej kontinuity gongorizmu a tvrdil, že výstavba všetkých diel bez výnimky sa riadila rovnakými princípmi. (Poggi 2019, 298).
V epose Fábula de Polyfemo y Galatea (1613, Príbeh o Polifemovi a Galatei) a predovšetkým v epose Soledades (1613, Samoty), básnik používa veľmi sofistikovaný a vznešený básnický jazyk, s početnými odkazmi na mytológiu a klasickú básnickú tvorbu, zahlcuje básnický jazyk zložitými rétorickými figúrami, prehadzuje slovosled, prerušuje prúd reči. Mnohé javy tohto nového básnického jazyka sa zhodujú s typickými znakmi manierizmu, štýlu, v ktorom prevládala snaha dosiahnuť rafinovanosť, eleganciu, umelosť prepiatu štylizáciu, štýlovú virtuozitu a teatrálnosť. Podľa literárneho kritika Johna Shearmana (1967, 15 – 48) sa gongorizmus vyvíjal paralelne s dvoma smermi, ktoré stáli pri zrode talianskeho literárneho manierizmu. Hovoríme o rímskom „ciceronizme“ zo začiatku 15. storočia, ktorý sa vyznačoval napodobňovaním klasickej básnickej tvorby a priviedol ku krajnosti rafinovanosť umeleckých básnických prostriedkov. Druhý smer je „bembizmus“ (podľa mena humanistu Pietra Bemba), ktorý sa usiluje vytvoriť ľudový štýl, ktorý by konkuroval klasickému latinskému štýlu. Góngora z Bemba dosť čerpal, predovšetkým v snahe pozdvihnúť kastílčinu na úroveň klasickej latinčiny (Collins 2002, 3). Umelec sa už nemusí snažiť napodobňovať prírodu, ale musí sa usilovať zdokonaliť ju pomocou vlastnej obrazotvornosti (Chemris 2008, 24). Nemalo ísť o jednoduché literárne majstrovstvo, o ukážku bravúrnosti, stál za tým presný „estetický a epystemologický úmysel. Prostredníctvom kulteranizmu Góngora premieňa poetickú reč na médium, ktoré umožní vnímavému čitateľovi vidieť ponad zmätok hmotnej existencie a dosiahnuť nové intelektuálne a duchovné výšiny“[3] (Collins 2002, 3). V estetickej koncepcii gongorizmu básnická reč získava privilegované postavenie stať sa prostredníkom, ktorým by sa zmiernilo Descartove oddelenie hmoty a ducha priblížením rozumových a citových schopností, prepojením vonkajšej zmyslovej skúsenosti s vnútorným vedomím (Collins 2002, 4).
Gongorizmus nemal veľa stúpencov, zvyčajne šlo o imitátorov, ktorí len mechanicky prevzali niektoré jeho umelecké postupy a priviedli ich používanie do krajnosti, až ho napokon celkom zdiskreditovali. Po Gongorovej smrti sa preto gongorizmus stal synonymom vyumelkovanosti, groteskného hermetizmu, literárneho úpadku. Protibarokové cítenie v priebehu 17. storočia ešte väčšmi vyhrotilo tento postoj a až v 20. storočí bolo možné znovu objaviť gongorizmus a posúdiť ho bez predsudkov. Jeden z prvých, čo prispeli k jeho znovuobjaveniu je už spomínaný Federico Garcia Lorca a tiež Damaso Alonso. Lorca na konferencii v roku 1926 ([1926] 1953) navrhol novú interpretačnú paradigmu pre gongorizmus, ktorá uviedla gongorizmus do vzťahu s básnikmi francúzskeho symbolizmu, hlavne k Mallarmému[4], a tak vytvoril poetický základ básnikov tzv. „generácie 1927“[5], druhý zostavil kritické vydanie Soledades uverejnené roku 1927 a viaceré štúdie, ktoré propagovali nový prístup ku gongorizmu. Opieral sa o teóriu Estilística (1950, štylistika), ktorá chápe básnický výraz ako „vedu o literatúre“ schopnú preklenúť subjektívne názory pri hodnotení literárnych diel.
Literatúra
Baños Vallejo, Fernando. 2011. „Quevedo como modelo del estoicismo en la poesía española. De la sentencia incontestable al consuelo insuficiente“. In Luis González Fernández – Teresa Rodríguez (eds.). La transmission de savoirs licites et illicites dans le monde hispanique péninsulaire (XIIe au XVIIe siècles). Toulouse: Presses universitaires du Midi, 467 – 490.
Chemris, Crystal Anne. 2008. Góngora’s Soledades and the Problem of Modernity. Woodbridge: Tamesis.
Collins, Marsha Suzan. 2002. The Soledades, Góngora’s Masque of the Imagination. Columbia and London: University of Missoury Press.
Damaso, Alonso. 1935. La lengua poetica de Gongora. Madrid: Aguirre.
Damaso, Alonso. 1950. Poesía española. Ensayo de métodos y límites estilísticos. Madrid: Gredos.
Dehennin, Elsa. 1962. La résurgence de Góngora et la génération poétique de 1927. Paris: Didier.
Garcia Lorca, Federico. [1926] 1953. „La imagen poética de Don Luis de Góngora“. In: Obras completas. Madrid: Aguilar, 1031 – 1055.
Poggi, Giuliana. 2019. Góngora, Roma: Salerno Editrice.
Quintero, Maria Cristina. 1991. Poetry as Play. Gongorismo and the Comedia. Amsterdam-Philadelphia: John Benjamins publishing company.
Salgado, César Augusto. 2001. From Modernism to Neobaroque: Joyce and Lezama Lima. Lewisburg, PA: Bucknell University Press.
Shearman, John. 1967. Mannerism. Style and civilization. London: Penguin.
[1] Consiste, pues, este artificio conceptuoso en una armónica correlación entre dos o tres cognoscibles extremos, expresa por un acto del entendimiento.
[2] Más obran quintas esencias que fárragos.
[3] [...] an aesthetic and epistemological agenda. With culteranismo, Góngora transforms poetic discourse into a medium that enables perspicacious readers to see through the confusion of material existence and reach new intellectual and spiritual heights.
[4] César Augusto Salgado v súvislosti s blízkosťou básnikov tejto generácie k Mallarmému hovoril o „symbolistickej neobarokovej móde“ (Salgado 2001, 81).
[5] Vplyv Gongory na tento okruh básnikov podrobne študoval Dehennin 1962. Pokiaľ ide o vplyv gongorizmu na neolatinských básnikov 60. a 70. rokov „neobarroquismo“ (novo barokizmus???), pozri: Chemris 2008, 104-142.