Ekfráza pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Ekphrasis (en-GB)
- Ekphrasis (de)
- Ekphrasis (fr)
Explikácia pojmu
Ekfráza sa niekedy píše ako ekphrasis, z greckého ἔκ-φρασις „popis“, je odvodená od výrazu ἐκϕράζω „obnažiť, opísať; popísať elegantne“ a zložená zo slov ἐκ „vonku“ a ϕράζω „hovorím“. Moderná literárna kritika definuje ekfrázu ako slovný opis vizuálneho diela v texte alebo vo fragmente textu, pričom objektom opisu môžu byť nielen rôzne druhy kresby a maľby, ale aj sochárstvo alebo architektúra. (Webb 2009, 1).
Pokiaľ ide o literatúru, slovný opis umeleckého predmetu, či už skutočného alebo imaginárneho, nie je všeobecný, ale veľmi podrobný a obdarený osobitnou silou. Tento opis by mal predovšetkým vyjadrovať ducha umelca, ktorý popisované dielo vytvoril, a prípadne sa silou výrazu vyrovnať opisovanému dielu alebo ju dokonca prekonať.
Ak vezmeme do úvahy jej všeobecný význam, možno túto rétorickú figúru použiť aj v iných neverbálnych umeniach. Akákoľvek umelecká forma môže byť uvedená do vzťahu k inej v snahe definovať umelecký objekt iného umenia vlastnou technikou. Výsledkom môže byť, že iná umelecká forma dokáže odhaliť vlastným jazykom a umeleckými postupmi nové aspekty umeleckého diela, čím obohatí estetický zážitok užívateľa.
V dejinách literatúry prvé jasné príklady ekfrázy nájdeme v epickej poéme: jeden z najslávnejších príkladov je Homérov opis Achillovho štítu (Iliada, XVIII, VIII st. pred Kristom.; por. Sprague Becker 1995). Touto epizódou sa nechá inšpirovať Vergílius v epose Aeneida (29-19 pred Kristom). V 7. speve opisuje štít, na ktorom je zobrazený vývoj rímskych dejín od legendárnych začiatkov až po Augustovu vládu s cieľom vyzdvihnúť jeho slávu. V tomto prípade ekfráza podčiarkuje politický charakter eposu. V iných prípadoch ekfráza má funkciu zvýrazniť protiklad. Napríklad keď Ovídius v Metamorfózach (3-8 po Kristovi) hovorí o súboji Atény a Arachny o to, ktorá z nich je lepšia tkáčka, Aténinin tkaný obraz zobrazuje olympských bohov v období ich najväčšej slávy, kým na Arachninej tkanine sú vyobrazené epizódy, ktoré hania život bohov. V neskorej antike sa z ekfrázy stáva skutočný literárny žáner, v ktorom celé diela pozostávajú z opisov umeleckých diel, napríklad Filostratov (asi 170 Lémnos – asi 248) Eikones (Obrazy, III sec. d.C.), Kallistratove Opisy, Lucianove opisy umeleckých diel (Lucián zo Samosaty) (Bertazzoli 2010, 179).
V staroveku slovo ekfráza znamená akýkoľvek druh opisu a umelecké diela sa stávajú predmetom ekfrázy v piatom storočí po Kristovi (James – Webb 1991, 6). Definícia výrazu ekfráza sa objavuje v príručkách rétoriky s názvom progymnasmata. Sú to cvičenia určené pre písanie slávnostných prejavov (Webb 1999, 11). V progymnasmate ekfrázu pri rozličných príležitostiach označujú ako reč, ktorej cieľom je sugestívne zapôsobiť na čitateľa a podnietiť jeho obrazotvornosť (James – Webb 1991, 8).
Ekfráza je historický pojem, ale v súčasnej dobe je len zriedkavo používaná v pôvodnom starovekom zmysle. V štúdiách klasickej literatúry sa tento pojem bežne používa v modernom zmysle, napríklad v diele Andrewa Spraque Beckera. Z druhej strany niektorí kritici ako napríklad Krieger, používajú výraz ekfráza v zmysle, aký mu dala klasická rétorika. V modernej kritickej tvorbe staroveký a moderný význam pojmu sú často považované za rovnocenné, pričom každý kritik si prispôsobuje význam pojmu vlastnému diskurzu. Podľa Liz Jamesovej a Ruth Webbovej (1991) moderný pojem ekfrázy nemá žiadny pôvod v klasickej teórii rétoriky.
V stredoveku sa ekfráza často využíva na opis architektonických prvkov so symbolickou funkciou alebo s cieľom pritiahnuť pozornosť čitateľa vo chvíli keď dej stagnuje. Tento druh ekfrázy nájdeme v mnohých literárnych dielach, k tým najznámejším patrí Roman de la rose (Román o ruži, 1230-75) a Božská komédia (1321). Napríklad v Očistci sa nachádzajú slávne opisy architektonických prvkov. V 10. kapitole Očistca sa Dante venuje opisu mramorových reliéfov, ktoré zobrazujú príklady pokory a keďže sú božského pôvodu, čo do výrazu a krásy prekonávajú akýkoľvek pozemský ľudský vzor (Bertazzoli 2010, 180). Ekfráza božského umenia vyzdvihuje svoju nadradenosť nielen nad umením vytvoreným človekom, ale aj nad samotnou prírodou. Umelec napodobňuje prírodu a príroda zas napodobňuje božské tvary a myšlienky, ktoré sú absolútnou paradigmou. Autor vystríha pred namyslenosťou, smrteľným hriechom, kvôli ktorému sa duše kajajú na tejto terase (Terzoli 2016, 23). V Orlando furioso (Zúrivom Rolandovi 1532) Ludovica Ariosta (Bertazzoli 2010, 180) a v Gerusalemme liberata (Oslobodenom Jeruzaleme 1581) Torquata Tassa (Terzoli 2023, 69 – 70) môžeme nájsť príklady ekfrázy, ktoré nemajú božský pôvod, ale rodia sa zo sveta mágie.
V renesančnej poézii sa ekfráza sa uplatňuje v tvorbe portrétov do takej miery, že sa z nich stáva takmer osobitný žáner. Portréty sú oslavované ako božské umenie sprítomniť niekoho neprítomného a to vytvorením náhradného imago vytúženého objektu. Portréty spájajú oslavu milovanej ženy alebo zadávateľa umeleckého diela s úvahami o protiklade medzi obrazom a slovom. Najznámejší a najcitovanejší príklad renesančnej ekfrázy sú dva sonety Francesca Petrarku (Rerum vulgarium fragmenta, sonety 77 a 78) venované namaľovanej podobizni Laury, v ktorých básnik ospevuje silu umeleckého zobrazenia a zároveň jeho nedostatky.
Na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia bol opis umeleckých diel veľmi rozšírený.
Osobitý význam prikladali opisu starovekých diel. Známe sú opisy Johana Joachima Winckelmanna, ktoré zahájili zrod dejín moderného umenia a v celej Európe ovplyvnili recepciu týchto diel, zobrazených mýtov a starovekej civilizácie. Tento žáner sa tešil veľkej obľube aj v období romantizmu, spomeňme Ódy Johna Keatsa a „náhrobné“ piesne Giacoma Leopardiho. V období dekadentizmu sa maliarske umenie stáva stavebným kameňom mnohých literárnych diel, ako napríklad Á rebours (Naruby 1884) Jorisa Karla Huysmansa a Il Piacere (Rozkoš 1889) Gabriela D´Annunzia.
Literatura
Bertazzoli, Raffaella, ed. 2010. La letteratura comparata. Brescia: La Scuola.
Webb, Ruth. 2009. Ekphrasis, imagination and persuasion in ancient rhetorical theory and practice. Farhnam: Ashgate Publishing.
Webb, Ruth. 1999. „Ekphrasis Ancient and Modern: The Invention of a Genre“. In Word &
Image, 15, 1: 7-18
Sprague Becker, Andrew. 1995. The Shield of Achilles and the Poetics of Ekphrasis. Boston: Rowman & Littllefield Publishers.
Terzoli, Maria Antonietta. 2016. „Visibile parlare: ecfrasi e scrittura nella ‘Commedia’.“ In: Dante und die bildenden Künste. Dialoge - Spiegelungen – Transformationen. Basel: De Gruyter, 23 – 48
Terzoli, Maria Antonietta. 2023. Ecfrasi, immaginazione, scrittura. Letteratura e arti figurative da Dante a Gadda. Roma: Carocci.
Wagner, Peter. 1996. Icons-Texts-Iconotexts. Essays on Ekphrasis and Intermediality. Berlin-New York: Walter de Gruyter.
James, Liz – Webb, Ruth. 1991. „To Understand Ultimate Things and Enter Secret
Places: Ekphrasis and Art in Byzantium.“ Word & Image, 14, 1: 1 – 17.