Muwaššah pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Muwashshah (en-GB)
- Muwaschschah (de)
- Mouachah (fr)
Explikácia pojmu
Muwaššah alebo muwaššaha je strofická básnická skladba určená na spev prevažne ľúbostného alebo oslavného obsahu. Je charakteristická krátkym veršom, obmedzeným počtom strof a metrickou štruktúrou odvíjajúcou sa od záverečnej strofy, ktorú zväčša tvorí chardža alebo jarcha. Okrem ľúbostných a panegyrických muwaššahov na oslavu mecenáša alebo učiteľa sa v menšej miere zachovali aj skladby elegické a satirické. Muwaššah vznikol koncom 9. storočia a jeho pôvodnými tvorcami sú hispanoarabskí a hispanohebrejskí básnici žijúci na jazykovo zmiešanom území moslimského Španielska, odkiaľ sa rozšíril aj do východných arabských literatúr.
Muwaššah je písaný v spisovnom arabskom alebo hebrejskom jazyku s výnimkou záverečnej chardže, ktorá je v románskom jazyku (v mozarabčine) s prímesou arabských alebo hebrejských slov. Od 13. storočia sa v záverečnej strofe vo väčšej miere uplatňuje hovorová arabčina a neskôr vznikajú muwaššahy bez príznaku dvojjazyčnosti, teda integrálne zložené v spisovnej arabčine alebo hebrejčine; v tomto prípade sa záverečná strofa nazýva markaz.
Výrazy muwaššah alebo muwaššaha pochádzajú z arabského trpného príčastia موشح – transliterovaného ako muwaššaḥ, alebo موشﺤﺔ – transliterovaného ako muwaššaḥa, ktoré znamenajú „ozdobený/-á pásom, opásaný/-á“, a to z arabského slova وِشاح – „opasok, pás“. Toto arabské slovo bolo hispanizované ako moaxaja alebo muwasaha, menej často muguasaja, moasaja; v španielskej literárnej terminológii sa používajú všetky tieto pojmy. V slovenskej a českej literárnej vede sa termín používa v niekoľkých variantoch a doposiaľ nie je zaradený do slovníkov literárnovedných termínov. V prácach bádateľov, ktorí sa zaoberali problematikou andalúzskej poézie z hľadiska hispanistiky, nachádzame formy muwassaha (Chabás 1960, 59; Bělič 1963, 52), muvaššah (Hodoušek 1992, 328), muvaššaha (Zambor 2021, 26) a muwaššah (Uličný 1992, 236; Vernet 2007, 288 – 293). Slovenskí a českí arabisti používajú formu muwaššah (Petráček 1977, 87, 197; Oliverius 1995, 321 – 336; Gažáková – Pauliny 2013, 174), zriedkavejšie muvaššah (Tauer 1984, 271). Z hľadiska presnosti k pôvodnému arabskému výrazu považujeme za najvhodnejšie riešenie pre slovenský jazyk používanie formy muwaššah, ktorú uprednostňujú slovenskí a českí arabisti.
Muwaššahy sa vyznačujú rafinovanou strofickou a rýmovou štruktúrou. Pozostávajú zväčša z piatich, maximálne zo siedmich strof. Prvú časť strofy tvorí trojveršie spojené monorýmom, v každej strofe sa monorým obmieňa. Nasleduje „návratný verš“ alebo refrén, ktorého rýmové zakončenie je spoločné pre celú skladbu. Pred strofami môže byť fakultatívne umiestené úvodné dvojveršie fungujúce ako „predohra, predspev“.
Rýmová štruktúra muwaššahu je teda nasledovná: (aa) bbbaa cccaa dddaa eeeaa fffAA. Záverečné verše AA poslednej strofy zodpovedajú už spomínanej chardži, ktorá udáva rýmové zakončenie refrénu a predstavuje „emočný klimax celej básne“[1] (Deyermond 1979, 31; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. B.). Práve ona je obrazným „ozdobným pásom“ obopínajúcim celú skladbu. Opísaná štruktúra môže mať aj iné variácie a zložitejšie rýmové kombinácie (por. Crivăţ 2018, 57).
Za tvorcu muwaššahu sa považuje hispanoarabský básnik Ben Mocadem, celým menom Muqaddam ibn Muwafà al-Qabrī (847 – 912), prezývaný Slepec z Cabry – El Ciego de Cabra[2]. O jeho živote sa nevie takmer nič a nezachoval sa ani žiadny jeho text, ale existujú svedectvá dobových arabských historikov, ktorí opísali kompozíciu jeho veršov a dosvedčili, že sa tešil veľkej popularite. Jeho prvenstvo odhalil začiatkom 20. storočia Julián Ribera a vo svojej známej práci Poesía árabe y poesía europea (Arabská literatúra a európska poézia, 1938) ho obhajoval aj Ramón Menéndez Pidal, citujúc svedectvá arabských učencov Ibna Ḫaldūna a Ibna Bassāmu. Podľa nich bol Slepec z Cabry neobvyklý tým, že „tvoril krátke verše alebo polverše s nedbalou metrickou výstavbou“, a tým, že používal „hovorový a ‚nearabský‘ jazyk (t. j. románsky jazyk používaný na juhu Španielska) v častiach básne, ktoré pomenoval markaz (čo znamená opora, strmeň, refrén); a práve na markaze vybudoval muwaššah“[3] (Menéndez Pidal 1938, 340). Z uvedeného vyplýva, že autor sa nesnažil o dokonalosť veršov a rýmov a využíval zmiešaný arabsko-románsky jazyk.
Mocadem mal celý rad nasledovníkov, ktorí muwaššah formálne vycibrili. Od 11. storočia preberali arabské literárne formy aj židovskí básnici a vznikali muwaššahy v hebrejčine s chardžami v mozarabčine alebo nárečovej arabčine. Autormi hebrejských muwaššahov sú napríklad Yosef al-Kătib, el Escriba (1. polovica 11. storočia), Judah Halevi (známy aj ako Yehuda Halevi alebo Jehuda ha-Levi) (Tudela, cca 1075 – 1141), Abraham ben Meir ibn Ezra (Tudela, cca 1092 – cca 1167), Todros ben Judah Halevi Abulafia (Toledo, cca 1247 – cca 1300). Obdobie maximálneho rozkvetu muwaššahu sa situuje do rozmedzia 11. až 12. storočia.
Hispanoarabská lyrika je predmetom vedeckého záujmu domácich aj zahraničných arabistov, hebraistov a romanistov. Koncom 19. storočia sa muwaššahom zaoberal nemecký orientalista Martin Hartmann, obrovský posun vo výskume tejto strofickej formy však nastal až v prvej polovici 20. storočia vďaka prácam Riberu, Aloisa Richarda Nykla, Menéndeza Pidala, Josepa Maríu Millàsa a ďalších. Významný moment prišiel so Sternovým objavom chardží v hispanohebrejských (Stern 1948) a s Emiliom Garcíom Gómezom v hispanoarabských muwaššahoch (García Gómez 1952).
Tieto objavy nastolili nové otázky, akými sú chronológia a pôvod týchto strofických útvarov, a priniesli tiež oživenie diskusií širokej problematiky vzťahu hispanoarabskej poézie a najstarších foriem lyrickej poézie v európskych literatúrach, do ktorých sa zapojil široký okruh bádateľov. V oboch prípadoch sa sformovalo viacero protichodných teórií, ktoré majú svojich zástancov a odporcov. V rámci takýchto vzájomne sa vylučujúcich, ale aj synkretizujúcich teórií býva niekedy spochybňovaný hispanoarabský pôvod muwaššahu. Z novších názorov možno citovať Juana Verneta, ktorý pripúšťa, že „strofická forma muwaššahu patrně není andaluským vynálezem“ a že „je odvozena od kasídy typu simtíja“ (Vernet 2007, 291). Rozhodujúce však je, ako ďalej tvrdí, že najstaršie dochované muwaššahy a chardže pochádzajú od autorov žijúcich v al-Andaluse a „právě tam je tento žánr rozvinul mnohem více než kdekoli jinde“ (Vernet 2007, 291).
Ďalšou otázkou diskutovanou medzi odborníkmi je odlíšenie muwaššahu od zadžalu. Podľa Menéndeza Pidala (1938, 345; 1960, 279 – 354) rozdiel medzi nimi nespočíva v štruktúre či tematickom zameraní, ale v štýle. Zadžal má jazykom, témami, obraznosťou a štruktúrou bližšie k folklóru než muwaššah, ktorý je produktom kultivovanej poézie, hoci ľudový prvok doň prenikol prostredníctvom chardže.
Podľa Verneta sa muwaššah od zadžalu odlišuje dvoma základnými parametrami, a to jazykom a rozsahom: „Muwaššah, jak jeho strukturu známe dnes, je psaný ve spisovném jazyce a tvoří omezený počet strof [...]. Tyto dva rysy, jazyk a přesný rozsah, ho odlišují ab initio od zadžalu, složeného v dialektu a s neomezeným počtem strof“ (Vernet 2007, 289).
Spoločným znakom oboch útvarov je zase ich hybridnosť. Juan Luis Alborg, odvolávajúc sa na myšlienku vyslovenú Menéndezom Pidalom, ich označuje ako typický „hybridný produkt arabskej a románskej kultúry, a to z hľadiska metrickej štruktúry (refrén, typický pre zadžal, je cudzí arabskej poézii), ako aj z hľadiska tematického“[4] (Alborg 1981, 89). Hybridnosť ako výraznú charakteristiku podčiarkuje aj García Gómez, keď tvrdí, že „muwaššah je hybridným žánrom: na jednej strane predstavuje kompromis medzi poéziou arabskou a románskou, ktoré sa zlievajú; a na druhej strane medzi žánrom vysokým a ľudovým“[5] (García Gómez 1956, 314).
Spoločné znaky muwaššahu a zadžalu vystihol Alan D. Deyermond (1979, 29) tak, že ich označil za špecifický literárny produkt moslimského Španielska, blízky lyrickej poézii ostatných oblastí Pyrenejského polostrova a stredovekej európskej lyrike a, naopak, radikálne odlišný od typicky arabskej formy poézie, ktorú predstavuje kasída.
Literatúra
Alborg, Juan Luis. 1981. Historia de la literatura española. Edad Media y Renacimiento. 2. vydanie, 5. reedícia. Madrid: Editorial Gredos.
Bělič, Oldřich. 1963. Dějiny španělské literatury I. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Crivăţ, Anca. 2018. La lírica hispánica medieval. Una introducción. Bukurešť: Editura universităţii din Bucureşti.
Deyermond, Alan D. 1979. Historia de la literatura española. La Edad Media. Barcelona – Caracas – México: Editorial Ariel.
García Gómez, Emilio. 1952. „Veinticuatro jaryas romances en muwassahas árabes.“ Al-Andalus, XVII: 57 – 127.
García Gómez, Emilio. 1956. „La lírica hispano-árabe y la aparición de la lírica románica.“ Al-Andalus, XXI: 303 – 333.
Gažáková, Zuzana – Ján Pauliny. 2013. Arabský jazyk a kultúra. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
Hodoušek, Eduard. 1999. „Španělská literatura“. In Slovník spisovatelů Španělska a Portugalska, Eduard Hodoušek a kol., 59 – 75. Praha: Libri.
Menéndez Pidal, Ramón. 1938. „Poesía árabe y poesía europea.“ Bulletin Hispanique, 40, 4: 337 – 423.
Menéndez Pidal, Ramón. 1960. „La primitiva lírica europea. Estado actual del problema.“ Revista de Filología española, 43, 3 – 4: 279 – 354.
Oliverius, Jaroslav. 1995. Svět klasické arabské literatury. Brno: Atlantis.
Petráček, Karel. 1977. Básníci poušte. Arabská poetika devítí století. Praha: Československý spisovatel.
Stern, Samuel Miklos. 1948. „Les vers finaux en espagnol dans les muwassahs hispanohebraïques.“ Al Andalus, XIII: 299 – 346.
Tauer, Felix. 1984. Svět islámu. Jeho dějiny a kultura. Praha: Vyšehrad.
Uličný, Miloslav. 1992. Stín ráje. Tisíc let španělské poesie. Praha: Práce.
Vernet, Juan. 2007. Arabské Španělsko a evropská vzdelanost. Prel. Jiří Kasl. Brno: L. Marek.
Zambor, Ján. 2021. Kniha španielskej poézie. V preklade a s komentármi Jána Zambora. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
[1] „[...] auténtico clímax emocional de todo el poema.“
[2] Meno tohto básnika býva citované v rôznych formách, napr. Menéndez Pidal uvádza podobu mena Aben Guzmán alebo Mucáddam ben Muāfa el Cabrí, v iných španielskych zdrojoch sa vyskytuje Ben Mocadem de Cabra. Jiří Kasl uvádza formu mena Mocadem Benmoafa z Cabry, zvaný Slepý (Vernet 2007, 282).
[3] „La muwaššaha inventada por Muccádam estaba compuesta, según Aben Bassām, en versos cortos o hemistiquios y en metro descuidado, ‚usando habla popular y un lenguaje aljamí (= extranjero, eso es, el romance del sur de España), que él llamó markaz (= apoyo, estrobo, estribillo); sobre este markaz componía Mucccádam la muwaššaha, sin ninguna conexión y sin hemistiquios‘.“
[4] „Menéndez Pidal hace hincapié en que zéjel inventado por Muccádam es un producto híbrido de las culturas árabe y románica (el estribillo, característico del zéjel, es un elemento extraño a la poesías árabe) como por los temas en que se ejercita.“
[5] „La muwaššaha resulta así un género híbrido, de compromiso, de un lado entre poesía árabe y poesía romance, al fin fundidas; de otra parte, entre un género culto y otro popular.“