Dieréza pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Dieresis (en-GB)
- Diärese (de)
- Diérèse (fr)
Explikácia pojmu
Dieréza (z gr. diaresis – rozluka) je vo všeobecnosti medzislovným predelom nerozdeľujúcim stopu, čím podľa Josefa Hrabáka (1970, 28) na rozdiel od cezúry nadobúda vo verši metrickú funkciu. Vyskytuje sa buď ako tzv. stredná dieréza, druh polveršovej prestávky označovanej symbolom ∣∣ alebo v sylabotonickom a časomernom verši aj na hraniciach slov, kde ju označujeme symbolom ∣. Zvláštnym prípadom dierézy v časomernom veršovom systéme, vyskytujúcou sa už u Homéra alebo Vergília, je tzv. bukolická dieréza (často využívaná v pastorálnej poézii), ktorá sa v hexametri nachádza po štvrtej stope:
Aj zelená rídkími čo vás krije sťínami planka
– ∪ ∪ ∣ – – ∣ – ∪ ∪ – ∪ ∪ ∥ – ∪ ∪ ∣ – ∪ ˄
(Vergílius: „Titir“, preložil Ján Hollý)
Dieréza sa uplatňovala aj v stredovekej latinskej poézii, napr. pri liturgických spevoch využívajúcich tonický verš, kde mala aj funkciu fyziologickej pauzy pri speve.
Ako polveršová prestávka v sylabickom verši má v dlhších veršoch (12- alebo 13-slabičnom, slovenskej obdobe alexandrínu) charakter konštanty po šiestej, resp. siedmej slabike, v 8-slabičnom verši sa nachádza po štvrtej slabike:
Horí ohník, horí ∣∣ na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? ∣∣ – Dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli, ∣∣ sokolovia bieli,
akých ľudské oči ∣∣ viacej nevideli!
Dvanásti sokoli, ∣∣ sokolovia Tatier,
akoby ich bola ∣∣ mala jedna mater;
jedna mater mala, ∣∣ v mlieku kúpavala,
zlatým povojníčkom ∣∣ bola povíjala.
(Ján Botto: „Smrť Jánošíkova“)
Často blúdim, táram sa ∣∣ cez celý boží deň,
hľadajúc kolenačky ∣∣ aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel ∣∣ boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený ∣∣ aspoň len trošíčku.
Ale čože je nemožnô, ∣∣ to ani nehľadaj,
pokoja mať nemôžeš, ∣∣ všetko kričí: hybaj!
(Janko Kráľ: „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“)
Prešiel rôček – ∣∣ aj žiaľ z očiek.
Ktosi klope ∣∣ na oblôček:
Kto to, kto to? ∣∣ „Ja som z mesta,
blúdim – neznám, ∣∣ kde tu cesta?“
Tam napravo, ∣∣ mladý pane –
za potokom ∣∣ na tej strane! –
(Ján Botto: „Žltá ľalia“)
V sylabotonickej poézii sa dieréza realizuje predovšetkým pri trocheji a daktyle, ktoré majú stopový charakter (hranica stopy sa v nich zväčša kryje s hranicou slova).
Démon kýs’ škaredý, ∣∣ chvost vlečúc po zemi,
ko mne sa priplazil, ∣∣ do ucha šepce mi.
Noc bola hlboká, ∣∣ svetlá už nepláli:
plamenný zrak jeho ∣∣ vo tvár mi okáli.
Krídla jak netopier ∣∣ za väzy poskladal,
tigrovsky zahnutým ∣∣ jazykom vykladal...
O zlate hovoril, ∣∣ o drahých kameňoch,
čo zrejú pod zemou ∣∣ v modravých plameňoch.
(Ivan Krasko: „Baníci“)
Podľa Jána Sabola (1983, 60, 63) sa v trochejskom a daktylskom sylabotonickom verši realizujú dierézy a potláčajú cezúry, v jambickom verši sa zasa realizujú cezúry a potláčajú dierézy. Dieréza je teda relevantná najmä pre tú časť súčasnej poézie, ktorá využíva sylabotonický veršový systém.
Hoci voľný verš absenciou metrickej organizácie neumožňuje uvažovať o prítomnosti dierézy v zmysle jej definície, podobnú funkciu ako dieréza vo vyššie uvedených veršových systémoch v ňom môže plniť napr. koniec verša naviazaný na koniec syntaktického celku – zvlášť v tej modernej poézii, ktorá si napriek metrickej uvoľnenosti ešte udržiava väzby so sylabotonickou, resp. sylabickou poéziou a uplatňuje rytmicko-syntaktický paralelizmus. Dobrým príkladom je báseň Guillauma Appolinaira Pásmo:
V tom starom svete žiť napokon nevládzeš
Pastierka Eiffelka ako len bľačí ti to stádo mostov dnes
Už navždy po krk máš antiky Rimanov aj Grékov
Tu vyzerajú už aj autá staroveko
(Guillaume Appolinaire: Pásmo)
Literatúra
Andričík, Marián. 2015. Kapitoly z teórie literatúry. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika.
Appolinaire, Guillaume. 1998. „Pásmo.“ In Ó dievčatá ó moje roky. Preložil Ľubomír Feldek. Bratislava: Slovenský spisovateľ., s. 11 – 17.
Botto, Ján. 1981. Žltá ľalia. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Botto, Ján. 1984. Smrť Jánošíkova. Bratislava: Tatran.
Harpáň, Michal. 1994. Teória literatúry. Bratislava: ESA.
Hollý, Ján.1842. Básně Jána Hollého. Zv. IV. Budín: Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej.
Hrabák, Josef. 1970. Úvod do teorie verše. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Ibrahim, Robert – Plecháč, Petr – Říha Jakub. 2013. Úvod do teorie verše. Praha: Filip Tomáš – Akropolis.
Kochol, Viktor. 1966. Slovo a básnický tvar. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Kráľ, Janko. 1959. „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko.“ In Súborné dielo. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, s. 131 – 140.
Krasko, Ivan. 1975. „Baníci“. In Nox et Solitudo, Verše. Bratislava: Tatran, s. 80 – 81.
Okál, Miroslav. 1990. Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Sabol, Ján. 1983. Teória literatúry. Základy slovenskej verzológie. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika.
Turčány, Viliam. 1968. „Polveršová prestávka“. Litteraria. Rytmus a metrum XI: 199 – 266.
Vergílius. 1950. „Titir. Selanka I.“ In Dielo Jána Hollého, sväzok 1. Spolok sv. Vojtecha. Trnava.
Vlašín, Štěpán. 1977. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel.
Žilka, Tibor. 2006. Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa.