Cezúra pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Caesura (en-GB)
- Zäsur (de)
- Césure (fr)
Explikácia pojmu
Cezúra (z lat. caesūra – prerývka) je druh medzislovného predelu rozdeľujúci okrem verša aj stopu. Zvyčajne sa umiestňuje po prirodzenej syntaktickej alebo rečníckej pauze. Popri metrickej funkcii funguje ako „zmyslová pauza, a tá dovolí prednášajúcemu, aby si oddýchol“ (Okál, 1990, 28). V klasickej poézii sa najčastejšie sa vyskytuje v jeho strede, môže však mať aj pozíciu blízku začiatku alebo koncu verša. V ustálených typoch verša má svoje záväzné miesto, napr. v hexametri sa nachádza po prvej slabike tretej stopy, pričom delí tak verš, ako aj stopu. Vníma sa preto popri dieréze aj ako druh polveršovej prestávky. Od nej sa odlišuje predovšetkým delením stopy.
História cezúry siaha až k homérskym eposom, neskôr ju prevzala aj latinská epická poézia.
V antike sa ňou teoreticky zaoberal najskôr grécky filozof a hudobný teoretik Aristoxenos z Tarentu a po ňom alexandrijský gramatik Héfaistión.
Posun od metricky organizovaného časomerného verša k tonickému a sylabickému veršu v stredovekej latinskej poézii znamenal aj uvoľnenie jej strikne metrickej pozície a naviazanie skôr na fyziologickú pauzu vo verši. To platí aj pre svetskú poéziu písanú v národných jazykoch – dobrým príkladom jej využitia v staroanglickom aliteračnom tonickom verši je hrdinský epos Béowulf, kde je jednou z hlavných súčastí veršovej výstavby.
Antická metrika podľa Michala Harpáňa (1994, 148) a Miroslava Okála (1990, 28 – 29) rozoznávala niekoľko typov cezúr podľa toho, na ktorom mieste vo verši sa nachádzali:
a) cezúra trithemimeris (v lat. caesura semitrinaria), ktorá rozdeľuje druhú stopu verša:
Od vetrních trúchľiť hrdlíčka ňeprestaňe brestov
– ∪ ∪ ∣ – ∥ – ∣ – – ∣ – ∪ ∪ ∣ – ∪ ∪ ∣ – ∪ ˄
(Vergílius: „Titir“, preložil Ján Hollý)
b) cezúra penthemimeres (nazývaná aj mužská cezúra, v lat. casura semiquinaria) rozdeľuje tretiu, daktylskú stopu po prvej slabike. Ďalšie dve krátke slabiky daktylu cezúra umiestňuje do druhého polverša, ten tak nadobúda zostupný charakter.
Aj, zde leží zem ta, před okem mým slzy ronícím,
– ∪ ∪ ∣ – – ∣ – ∥ ∪ ∪ ∣ – – ∣ – ∪ ∪ ∣ – –
(Ján Kollár: „Slávy dcera“)
c) cezúra hepthemimeres (v lat. caesura semiseptenaria) podobným spôsobom rozdeľuje po prvej slabike štvrtú, daktylskú stopu:
A z makkím mochem obrostlú hrču naproťi sadnul
– – ∣ – ∪ ∪ ∣ – – ∣ – ∥ ∪ ∪ ∣ – ∪ ∪ ∣ – ∪ ˄
(Ján Hollý: „Jaroslav“)
d) cezúra kata triton trochaion („po treťom trocheji“ alebo ženská cezúra, v lat. caesura post tertium trochaeum) takisto rozdeľuje daktylskú stopu, ale až po druhej slabike, čím pred prestávkou zostáva trochej:
Všecko plné veselosti, plné též všecko radosťi!
– ∪ ∪ ∣ – ∪ ∪ ∣– ∪ ∥∪∣ – – ∣ – ∪ ∪ ∣ – ∪ ˄
(Ján Hollý: „Jaroslav“)
Niektoré typy cezúr penthemimeres a hepthemimeres môžu rozdeľovať aj spondejskú stopu:
Sotva sa červenavú zarďívala ďeňňica žárú
– ∪ ∪ ∣ – ∪ ∪ ∣ – ∥ – ∣– ∪ ∪ ∣ – ∪ ∪ ∣ – –
(Ján Hollý: „Jaroslav“)
V slovenskej sylabotonickej poézii sa cezúry realizujú najmä pri jambe, ktorý má nestopový charakter (hranica stopy sa v ňom zväčša nekryje s hranicou slova). Ak sa cezúra nachádza po prízvučnej slabike (téze), hovoríme o mužskej cezúre, ak po neprízvučnej (arze), ide o ženskú cezúru (ako v tejto ukážke):
Ach, všednosť v dušu, ∣∣ jako mlha šedá
v dolinu, ∣∣ mĺkvo, ∣∣ jednotvárne sedá.
(Ivan Krasko: „Moje piesne“)
Teoreticky sa venovali na Slovensku Žilka/Valček. Súčasné uvažovanie o cezúre existuje?
Literatúra
Andričík, Marián. 2015. Kapitoly z teórie literatúry. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika.
Harpáň, Michal. 1994. Teória literatúry. Bratislava: ESA..
Hollý, Ján.1842. Básně Jána Hollého. Zv. IV. Budín: Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. 423 s.
Hrabák, Josef. 1970. Úvod do teorie verše. Praha: Státní pedagogické nakladatelství. 260 s.
Ibrahim, Robert – Plecháč, Petr – Říha Jakub. 2013. Úvod do teorie verše. Praha: Filip Tomáš – Akropolis.
Kochol, Viktor. 1966. Slovo a básnický tvar. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Kollár, Ján. 1832. Slávy dcera. Pešť: Trattner a Károli.
Krasko, Ivan. 1975. „Moje piesne“. In Nox et Solitudo, Verše. Bratislava: Tatran, s. 26.
Okál, Miroslav. 1990. Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Sabol, Ján. 1983. Teória literatúry. Základy slovenskej verzológie. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika.
Turčány, Viliam. 1968. „Polveršová prestávka“. Litteraria. Rytmus a metrum XI: 199 – 266.
Vergílius. 1950. „Titir. Selanka I.“ In Dielo Jána Hollého, sväzok 1. Spolok sv. Vojtecha. Trnava.
Vlašín, Štěpán. 1977. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel.
Žilka, Tibor. 2006. Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa.