Posthumanizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Posthumanism (en-GB)
- Posthumanismus (de)
- Posthumanisme (fr)
Explikácia pojmu
Posthumanizmus označuje smer pochádzajúci z druhej polovice 20. storočia, ktorý vedie k prekonaniu humanistického ideálu o ústrednom postavení ľudskej bytosti vo svete, a to nielen v hypotetickej budúcnosti, keď to umožnia technológie, ale už aj v súčasnosti. V pojme je tiež obsiahnutá snaha znova definovať ľudskú bytosť a jej vzťah k všetkým oblastiam, ktoré súvisia s jej kontaktom so skutočnosťou, teda so spoločenskou, politickou, ekonomickou, materiálnou, filozofickou a kultúrnou oblasťou (toto heslo sa však zameria iba na oblasť literatúry). Myšlienka, ktorá prepája rozličné výskumné prístupy spojené s posthumanizmom, vedie k presvedčeniu, že podobne ako nie je možné vyznačiť presnú deliacu čiaru medzi človekom a zvieraťom, nie je možné vyznačiť ani presnú deliacu čiaru medzi človekom a strojom. Na základe takéhoto predpokladu sa otvára teoretická možnosť postupnej hybridizácie človeka, ktorá môže viesť až k úplnej premene ľudskej bytosti na stroj, čo možno pokladať za krajný dôsledok transhumanity.
Teoretické základy posthumanizmu položili prvé výskumy funkcionalistickej umelej inteligencie v 50. rokoch 20. storočia – zaoberali sa možnosťou počítačov simulovať ľudské správanie, pričom prvými v poradí boli testy Alana Turinga (1950). K najvýznamnejším filozofickým prácam venovaným posthumanizmu patrí dielo Michela Foucaulta Les mots et les choses (1966; Slová a veci, slov. 2000), v ktorom uvažuje nad pojmom človek ako nad zanikajúcim historickým konštruktom. V rámci literárnej kritiky prvýkrát použil pojem posthumanizmus americký literárny teoretik Ihab Hassan roku 1977; charakterizoval ho ako ambivalentný neologizmus a opísal jeho rozsiahly kultúrny potenciál. Významným príspevkom k teórii posthumanizmu sú aj úvahy Donny J. Harawayovej (1991) o možných prienikoch medzi pojmami človek a kyborg (Frabetti 2004, 339 – 340).
Historicky sa prvé zmienky o koncepcii posthumanizmu objavujú v úvahách osvietenských filozofov 18. storočia (napr. Julien Offray de la Mettrie, markíza de Condorcet). V úsilí kriticky redefinovať koncepciu človeka odmietajú myšlienku, že hlavným cieľom Božieho stvoriteľského procesu je človek. Podľa ich predstavy človek stráca svoje tradičné ústredné postavenie v hierarchii stvorenstva a ocitá sa na úrovni ostatných pozemských tvorov. V takomto chápaní sa vytvára cesta ku koncepcii človeka ako nedokonalého tvora, ktorý je však schopný priblížiť sa dokonalosti, a súčasne ako možného objektu ďalšieho vývoja a hybridizácie. Začiatkom 19. storočia sa v literatúre objavujú viaceré diela s podobným námetom, podnietené predovšetkým objavmi takých javov, akými sú elektromagnetizmus či používanie umelých končatín. Spomedzi nich vynikol román Mary Shelleyovej Frankenstein; or, The Modern Prometheus (1818; Frankenstein čiže Moderný Prometeus, slov. 1969), v ktorom sen o zdokonalení človeka prostredníctvom technológie vedie k hrozbe zániku samého človeka. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa osvietenský motív zdokonaľovania človeka spojil s rozširujúcou sa Darwinovou evolučnou teóriou. Typickým príkladom je pesimistická úvaha H. G. Wellsa v románe The Time Machine (1895; Stroj času, slov. 2024) o budúcnosti, v ktorej vývoj človeka vedie k boju medzi viacerými živočíšnymi druhmi až po konečnú stagnáciu evolučného procesu, alebo o niečo optimistickejší príbeh Olafa Stapledona Last and First Men (Prví a poslední ľudia, 1930), predstavujúci dramatizáciu filozofickej vízie tvorivého vývoja Henriho Bergsona. Prináša obraz ďalekej budúcnosti, v ktorej sa ľudská rasa prostredníctvom evolučného procesu premieňa na nový druh, stáva sa mnohorodovou a telepatickou, čím dokáže zabrániť svojmu zániku v čase prírodných a technologických katastrof. Tento román predznamenal viaceré témy, ktorými sa zaoberá súčasná filozofia posthumanizmu (Yaszek – Ellis 2017, 73 – 74).
Po druhej svetovej vojne vzniká hlavne v americkej literatúre množstvo románov, ktoré tematizujú vedecky kontrolovaný vývoj ľudstva ako jedinú nádej záchrany ľudského druhu. Deje sa tak v osobitom žánri science-fiction, v rámci ktorého téma zdokonaľovania ľudského druhu reaguje na otázky vyvolané nacistickou eugenikou či rastúcim vedomím o nepriaznivých dôsledkoch rádioaktívneho žiarenia na ľudský genofond, a to predovšetkým po použití atómovej bomby v Japonsku a zaznamenaní dôsledkov výbuchu na životy preživších.
Úvahy o posthumanizme sa v súčasnej literatúre prehlbujú spolu s rozvojom vedeckých oblastí ako psychológia, sociológia či antropológia. Cestu k pochopeniu fungovania ľudského mozgu a jeho možných vzťahov s počítačovými technológiami aktuálne otvárajú kognitívne vedy (Yaszek – Ellis 2017, 76).
Literatúra
Frabetti, Federica. 2004. „Postumano.“ In Dizionario degli studi culturali, ed. Michele Cometa, 338 – 343. Roma: Meltemi.
Haraway, Donna J. 1991. „A Cyborg Manifesto. Science, Technology, and Socialist-Feminism in the Late Twentieth Century.“ In Simians, Cyborgs and Women. The Reinvention of Nature, Donna J. Haraway, 149 – 181. London: Routledge.
Hassan, Ihab. 1977. „Prometheus as Performer. Towards a Posthumanist Culture?“ In Performance in Postmodern Culture, eds. Michael Benamou – Charles Caramella, 201 – 217. Madison WI: Coda Press.
Turing, Alan M. 1950. „Computing Machinery and Intelligence.“ Mind 54: 433 – 457.
Yaszek, Lisa – Jason W. Ellis. 2017. „Science Fiction.“ In The Cambridge Companion to Literature and the Posthuman, eds. Bruce Clarke – Manuela Rossini, 71 – 83. Cambridge: Cambridge University Press.