Marinizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Marinism (en-GB)
- Marinismus (de)
- Marinisme (fr)
Explikácia pojmu
Pojem marinizmus (tal. „marinismo“) označuje básnický štýl barokovej literatúry, ktorý sa uplatnil v lyrike, epickej poézii aj dráme. Hoci pripomína španielsky gongorizmus, francúzsku préciosité, anglický/alžbetínsky eufuizmus, predstavuje osobitý literárny jav talianskeho pôvodu. Viac než o skutočnej literárnej škole by sa dalo hovoriť o tendencii vkusu. Pojem marinizmus sa často používa rovnocenne s pojmom konceptizmus a secentizmus. Je odvodený z mena najznámejšieho talianskeho barokového básnika Giambattistu Marina (1569 – 1625), ale označuje i básnickú tvorbu jeho súčasníkov a tiež básnikov, ktorí tvorili pred ním. Hlavným znakom marinizmu je odmietanie jednoduchosti a šablónovitosti talianskej klasickej básnickej tvorby, odmietanie petrarkizmu a básnickej tradície 16. storočia (Mazzotta 2006, 1 431). Usiluje sa obnoviť poéziu hojným využívaním básnických rétorických prostriedkov, pričom cieľom je zdôrazniť zmysel pre zázračno, vyvolať zvláštnu atmosféru a vzbudiť údiv.
Marinizmus má niektoré znaky spoločné s barokovou poetikou vo všeobecnosti: využívanie obrazného jazyka, hojnosť zložitých metafor predstavených formou mimoriadne muzikálnej a elegantnej lyrickej prózy a pod. V básňach sa s obľubou tematizuje láska, krása, pozorovanie prírody, životná vitálnosť a zároveň márnosť, dočasnosť tohto všetkého, krátkosť času, ktorý neúprosne plynie a približuje nás k smrti a pod.
Z jazykového hľadiska Marino nie je verný pravidlu zachovávať čistotu toskánčiny zo 14. storočia, ktoré zaviedol Pietro Bembo a ktorého vzorom sa v básnickej tvorbe stal Francesco Petrarca. Uprednostňuje tendencie rozšírené v druhej polovici 16. storočia u tých autorov, napríklad u Torquata Tassa, ktorí obohacovali jazyk používaním novotvarov, vulgarizmov a nárečových prvkov. Kým petrarkizmus uznával ako vzor výlučne Petrarcovu poéziu, marinizmus čerpá inšpiráciu z odlišných literárnych zdrojov (Badini Confalonieri 1988, 36).
Podmienky na zrod marinizmu vznikli už v 16. storočí, keď sa autori postupne vzďaľovali od petrarkizmu neskororenesančnej a manieristickej literatúry. V tomto období bola rozšírená predstava, že iba Torquato Tasso mohol úspešne súperiť s Petrarcom. Vynikal totiž rétoricky vysoko prepracovaným štýlom, využívaním extrémne vyhrotených výrazov, hyperbol, veľkolepých, udivujúcich, originálnych obrazov aj schopnosťou vymyslieť zápletku, ktorá podnecovala zvedavosť a vyvolávala atmosféru fantastickosti. Používanie uvedených štylistických prostriedkov a vypäté technické majstrovstvo sú typické pre konceptizmus. Konceptisti tvorili v 16. storočí pomerne heterogénny celok – vyznačovali sa úsilím tvoriť literatúru tak, aby formálna stránka prevažovala nad obsahovou a pred rovnováhou a harmóniou klasicizmu dávali prednosť výrazovej slobode a nedodržiavaniu pravidiel.
Marino si uvedomoval, že v procese utvárania novej básnickej školy zohráva dôležitú úlohu. V úvode k básnickej zbierke La lira (Lýra) z roku 1614 sa predstavil ako „hlava vlastného štýlu“. V 17. storočí bol však viac než marinizmus rozšírený pojem marinisti, odkazujúci na imitátorov Marinovho štýlu. Prvý raz bol zaznamenaný v liste Tommasa Stiglianiho z roku 1636, ktorý sa veľmi ostro a odmietavo vyslovil na adresu tohto básnického štýlu. V recenzii na epos Adone (Adonis, 1623) označil Marina za „zakladateľa“ a „hlavu“ básnenia s nadmerným využitím metafory.
Giambattista Marino mal mnoho nasledovníkov z radov svojich súčasníkov, marinistov, ktorí tento štýl podľa niektorých kritikov degradovali (Badini Confalonieri 1988, 35). Podobne odmietaná bola koncepcia marinizmu nazývaná „scuola marinesca“ (doslovne: marinistická škola), chápaná ako manieristická imitácia s absenciou výnimočnosti a originality pôvodného štýlu; rozšírila sa predovšetkým v nasledujúcom storočí a fungovala až do začiatku 20. storočia, pričom dostala negatívnu nálepku ako nevkusná estetika, príklad úpadku umenia 17. storočia.
Negatívna predstava o marinizme sa zaužívala a zovšeobecnela, čo prispelo k tomu, že sa začal stotožňovať s pojmami ako gongorizmus, eufuizmus, secentizmus, konceptizmus alebo alžbetínska metafyzická poézia (prakticky sa z nich stali synonymné pojmy). Toto stotožnenie je však dôsledkom v zásade chybného zjednodušenia. Marinizmus sa totiž nedá jednoducho stotožniť s barokovou poéziou ako takou. Uvedené štýly z obdobia baroka majú niektoré spoločné prvky, ale každý má i svoje typické znaky. Napríklad pri porovnaní marinizmu a metafyzickej poézie Johna Donna si možno všimnúť, že Donne rád prekvapoval svojich čitateľov tým, že vnášal do poézie prvky narúšajúce zaužívaný poetický kánon. V jeho básnických obrazoch sa vyskytovali predmety, ktoré sa nepovažovali za poetické, pretože boli priveľmi škaredé či prozaické (napr. červy, blchy), alebo čerpal pojmy z oblastí, ktoré sa nepovažovali za rafinované (napr. mechanika a rôzne svetské činnosti). Marino, naopak, vytváral obvyklé básnické obrazy (napr. obraz slnka, mesiaca, hviezd, kvetov, vtákov, zlata, striebra a drahých kameňov), údiv u čitateľov však vyvolával neobvyklými spojeniami týchto prvkov – pri ich opise zvýrazňoval ich menej podstatné vlastnosti, prípadne kombinoval prídavné mená s podstatnými menami prekvapivým spôsobom (Priest 1971, 107 – 108).
Vcelku možno konštatovať, že Marinovi súčasníci – básnici Angelo Grillo, Guido Casono, Tommaso Stigliani a ďalší – používali nadmieru metaforický štýl (čiže ešte vo väčšej miere a ešte skôr než Marino). Rovnako napodobňovanie Tassovho štýlu a tematiky v antipetrarkistickom duchu nevyužíval výlučne Marino, objavil sa už začiatkom 17. storočia.
Literatúra
Badini Confalonieri, Luca. 1988. „Marinismo.“ In Grande Dizionario Enciclopedico Utet, 35 – 36. Torino: Utet.
Mazzotta, Giuseppe. 2006. „Petrarch. Commentaires.“ In Encyclopedia of Italian Literary Studies, ed. Gaetana Marrone, 1 412 – 1 414. London: Routledge.
Priest, Harold. 1971. „Marino and Italian Baroque.“ The Bulletin of the Rocky Mountain Modern Language Association 25, 4: 107 – 111.