Chardža pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Kharja, Kharjah (en-GB)
- Chardscha (de)
- Khardja (fr)
Explikácia pojmu
Chardža alebo jarcha je krátka mozarabská pieseň ľúbostného obsahu, ktorá tvorí záverečnú strofu arabských alebo hebrejských básní nazývaných muwaššah, hoci má aj platnosť samostatných lyrických básní.
Termín pochádza z arabského slova خرجة , transliterácia ḫarǧa [ˈxærdʒɐ], čo znamená „záver, zakončenie, zavŕšenie“ a nepochybne súvisí s funkciou týchto krátkych piesní v spomínaných muwaššahoch. V rôznych jazykoch sa slovo prepisuje rozlične, aby sa zachovalo fonetické znenie v arabčine. V španielčine sa ustálil termín jarcha, vyslovuje sa „charča“, hoci nachádzame aj iné formy (jarchya, jarŷa, kharja). S ohľadom na fonetickú vernosť arabčine by v slovenčine mal byť termín prepisovaný ako chardža, avšak zatiaľ nie je zaznamenaný v slovníkoch literárnej teórie (na rozdiel od iných foriem orientálnej poézie, akými sú gazel, kasída, diván).
V prácach slovenských a českých bádateľov sa stretávame s používaním termínu chardža alebo jarcha, v druhom prípade spravidla aj s vysvetlením výslovnosti. Tento postup využil v antológii španielskej poézie Ján Zambor – „jarcha (vysl. charča)“ (Zambor 2021, 25). Český hispanista Eduard Hodoušek takisto dáva prednosť termínu v španielskej forme s naznačením výslovnosti „jarcha [charča]“ (Hodoušek 1999, 58, 328). V prácach iných českých hispanistov sa zasa stretávame s pojmom chardža, a to u Oldřicha Běliča (Bělič 1963, 50 – 52), Miloslava Uličného (Uličný 1992, 236) alebo v prekladoch Jiřího Kasla (Vernet 2007, 288 – 293). Slovenskí a českí arabisti používajú foneticky správny termín chardža (Petráček 1977, 184, 194; Gažáková – Pauliny 2013, 174). Vzhľadom na fonetickú priliehavosť k arabčine považujeme práve formu chardža za vhodnú pre slovenskú literárnu terminológiu, hoci domáci hispanisti a prekladatelia majú tendenciu prikloniť sa k španielskej podobe jarcha.
Existenciu chardží objavil v 20. storočí hebraista Samuel Miklos Stern (1920 – 1969). Pri štúdiu hebrejskohispánskej poézie odhalil približne dvadsať takýchto skladieb a svoj objav zverejnil v roku 1948 (Stern 1948, 299 – 346). O niekoľko rokov neskôr španielsky arabista Emilio García Gómez (1952, 57 – 127) lokalizoval chardže v arabských muwaššahoch a tieto sa následne stali predmetom výskumu hebraistov, arabistov a romanistov, medzi nimi takých významných osobností, akými sú Ramón Menéndez Pidal (1938, 1960), Álvaro Galmés de Fuentes (1994), Federico Corriente (1998).
Od svojho objavenia chardže zaujali pozíciu najstarších literárnych pamiatok španielskej literatúry a predstihli v tomto prvenstve hrdinský epos Cantar del Mío Cid (Pieseň o Cidovi, cca 1140), ktorý sa dovtedy považoval za počiatok španielskej literatúry. Keďže vznikom predchádzajú aj trubadúrsku provensálsku lyriku, možno ich považovať za najstarší dokumentovaný prejav lyriky v románskom jazyku, a to nielen na území Španielska, ale aj v celom románskom svete, a dokonca za „najstarší prejav ľudovej lyriky v ľudovom jazyku v európskej literatúre“[1] (Marchese – Forradellas 2013, 225; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. B.).
Veľmi diskutovanou otázkou od objavenia chardží bola otázka pôvodu a starobylosti chardže a muwaššahu a ich vzájomný vzťah. Španielski bádatelia García Gómez (1956) alebo Menéndez Pidal (1938, 1960) zastávajú názor, že chardže kolovali v ústnom podaní ako samostatné skladby ešte pred vznikom muwaššahov a sú prejavom pôvodnej predislamskej ústnej ľudovej tradície. Až sekundárne sa stali inšpiráciou pre vzdelaných básnikov, tvorcov muwaššahov, ktorí sa v tomto svetle javia aj ako akísi predchodcovia zberateľov folklóru. García Gómez na základe štúdia zbierok arabských muwaššahov a vyjadrení ich autorov vyslovil názor, že básnici ich skladali preto, aby „do nich mohli zakomponovať vopred existujúcu chardžu“[2] (García Gómez 1975, 57 – 127). Zároveň však nevylučuje možnosť, že niektoré chardže vytvorili aj samotní autori, imitujúc štýl ľudových popevkov.
Medievalistka Anca Crivăţová v rozsiahlej kapitole svojej monografie La lírica hispánica medieval (Hispánska stredoveká lyrika, 2018) rieši otázku, do akej miery si autori vysokej poézie, vďaka ktorým sa chardže zachovali, prispôsobovali pôvodne ľudovú poéziu (Crivăţ 2018, 56 – 78). Dospieva k názoru, že „básnik buď prevzal románsky ľudový popevok, ktorý poznal z ústneho podania, a na jeho základe vytvoril sofistikovanú štruktúru muwaššahu; alebo prevzal strofu zo zásobárne ľudovej ľúbostnej lyriky a upravil ju podľa vlastných básnických potrieb; alebo on sám mohol vymyslieť strofu na štýl tradičných piesní“[3] (Crivăţ 2018, 66).
Autorka sa tiež prikláňa k názoru, že bázu, z ktorej čerpali vzory hispanoarabskí autori, tvorí tradičná románska poézia, existujúca ešte pred vynájdením muwaššahu a spätá s európskou ľudovou lyrikou.
O všeobecnom rozšírení ľudových popevkov u vzdelaných arabských a židovských básnikov svedčí fakt, že tá istá chardža sa môže vyskytovať ako záverečná strofa v muwaššahoch rozličných autorov. Tento jav je zároveň aj dôkazom voľného vzťahu daných dvoch zložiek skladby.
Voľnosť sa prejavuje aj na formálnej rovine chardží. Chardže nemajú pevne určený počet veršov, môžu tvoriť dvojveršové, trojveršové alebo štvorveršové strofy, často monorýmické. Najfrekventovanejším typom sú štvorveršia so striedavým alebo obkročným rýmom.
Jazyková stránka chardží je takisto uvoľnená v zmysle hybridnosti slovnej zásoby. Chardže sú zložené v niektorom z mozarabských nárečí a navyše sa v nich mieša iberorománska a arabská alebo aj hebrejská lexika.
Autori muwaššahov písomne zaznamenávali svoje skladby arabským alebo hebrejským písmom vrátane záverečných chardží, čo v neskorších dobách sťažilo ich pochopenie a napokon aj spôsobilo, že boli objavené veľmi neskoro. Tento spôsob zápisu (t. j. text v inom ako semitskom jazyku, ale zapísaný arabským alebo hebrejským písmom) sa označuje termínom alhamjado (Gažáková – Pauliny 2013, 99), po španielsky aljamiado (vyslov „alchamiado“). Keďže arabčina ani hebrejčina nezaznamenáva v písme samohlásky, rekonštrukcia a transkripcia chardží je veľmi náročná a ich interpretácia sa môže u rôznych bádateľov líšiť. Náročný je aj preklad, hlavne ak sa robí s úmyslom preniesť do cieľového textu jazykovú hybridnosť. Príkladom môže byť prekladateľ z arabčiny Karel Petráček, ktorý skonštatoval, že „v překladu jsou s chardžou přirozeně potíže“, a s jazykovo hybridným textom sa vyrovnal tak, že španielske slová nahradil latinskými základmi (Petráček 1977, 184). Preklad chardže Ibn Quzmána (v skutočnosti strofa zadžalu) predložil takto:
Můj pošetilý Silbato,
jsi smutný, tristní legato.
Dneska zas jenom devastace. Uvidíš, nedá to
ani kousínek k ochutnání.
(Petráček 1977, 184).
Vzhľadom na zmiešanú jazykovú povahu a náročnosť pochopenia chardží je pochopiteľné, že prekladov do českého a slovenského jazyka nie je veľa. Ojedinelé ukážky nachádzame vo výberoch poézie Miloslava Uličného a Jána Zambora:
|
Zle je mému srdénku. |
Srdce mi nechce ostať dnu. |
|
Pro miláčka churlaví. |
Ach, života ma pozbaví? |
|
Mám jen jednu myšlenku: |
Bolí ma kvôli milému. |
|
„Bože, kdy se uzdraví?“ |
Pane, kedy sa uzdraví? |
|
(Uličný 1992, 19). |
(Zambor 2021, 25). |
Text chardže transliterovaný do latinky:
Vayse meu corachón de mib,
Ya, Rab, ¿si se me tornarád?
¡Tan mal meu doler li-l-ḥabīb!
Enfermo yed, ¡cuándo sanarád?
(anonym in Barroso Gil a kol. 2001, 34)
Z tematického hľadiska patrí chardža do okruhu ľúbostnej poézie. Najčastejšie má podobu lyrického povzdychu vysloveného dievčinou alebo mladou ženou, ktorý vyviera z pocitu osamotenia a smútku spôsobeného odlúčením od milého. S ľúbostným utrpením a milostnou túžbou sa ženský hlas zdôveruje matke, sestre, priateľkám, priateľovi alebo aj prírodným úkazom, akými sú rastliny, rieky alebo more. Často pri tom používa rétorické zvolania a otázky. Expresívne rétorické prostriedky tvoria jadro výpovede a zintenzívňujú jej subjektívnosť a emocionálny náboj.
Ľúbostný obsah uvádza chardžu do súvislosti s galícijsko-portugalskou cantiga de amigo, kastílskym villancico, ale aj francúzskymi stredovekými chansons de femme alebo chansons de toile, germánskymi Frauenlieder a s ďalšími starobylými lyrickými žánrami európskej literatúry, v ktorých sa uplatňuje vyjadrenie citu cez ženský lyrický subjekt. Odborníci v oblasti stredovekej lyriky (Dronke 1995, 112 – 135; Pérez Priego 2013, 233) konštatujú, že v porovnaní s týmito žánrami sa chardža vyznačuje väčšou mierou senzuality a spontánnosti.
Literatúra
Barroso Gil, Asunción a kol. 2001. Introducción a la literatura española a través de los textos. Madrid: Istmo.
Bělič, Oldřich. 1963. Dějiny španělské literatury I. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Corriente, Federico. 1998. Poesía dialectal árabe y romance en Al-Andalús (Cejeles y xarajāt de muwaššaḥāt). Madrid: Gredos.
Crivăţ, Anca. 2018. La lírica hispánica medieval. Una introducción. Bukurešť: Editura universităţii din Bucureşti.
Dronke, Peter. 1995. La lírica en la Edad Media. Barcelona: Seix Barral.
Galmés de Fuentes, Álvaro. 1994. Las jarchas mozárabes. Forma y significado. Barcelona: Crítica.
García Gómez, Emilio. 1952. „Veinticuatro jaryas romances en muwassahas árabes.“ Al-Andalus, XVII: 57 – 127.
García Gómez, Emilio. 1956. „La lírica hispano-árabe y la aparición de la lírica románica.“ Al-Andalus, XXI: 303 – 333.
García Gómez, Emilio. 1975. Las jarchas romances de la serie árabe en su marco. Edición en caracteres latinos, versión española en calco rítmicoy estudio de 43 moaxajas andaluzas. Barcelona: Seix Barral.
Gažáková, Zuzana – Ján Pauliny. 2013. Arabský jazyk a kultúra. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
Hodoušek, Eduard. 1999. Španělská literatura. In Slovník spisovatelů Španělska a Portugalska, Eduard Hodoušek a kol., 59 – 75. Praha: Libro.
Marchese, Angelo – Joaquín Forradellas. 2013. Diccionario de retórica, crítica y terminología literaria. Barcelona: Editorial Ariel.
Menéndez Pidal, Ramón. 1938. „Poesía árabe y poesía europea.“ Bulletin Hispanique, 40, 4: 337 – 423.
Menéndez Pidal, Ramón. 1960. „La primitiva lírica europea. Estado actual del problema.“ Revista de Filología española, 43, 3 – 4: 279 – 354.
Pérez Priego – Miguel Ángel. 2013. Estudios sobre la poesía del siglo XV. Madrid: UNED.
Petráček, Karel. 1977. Básníci poušte. Arabská poetika devítí století. Praha: Československý spisovatel.
Uličný, Miloslav. 1992. Stín ráje. Tisíc let španělské poesie. Praha: Práce.
Vernet, Juan. 2007. Arabské Španělsko a evropská vzdelanost. Prel. Jiří Kasl. Brno: L. Marek.
Zambor, Ján. 2021. Kniha španielskej poézie. V preklade a s komentármi Jána Zambora. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
[1] „Jarchas [...] „son el primer testimonio de una lírica popular europea en lengua vulgar.“
[2] „[...] la moaxaja fue concebida y compuesta para „encuadrar una jarcha preexistente.“
[3] „[...] el poeta podía recoger una cancioncilla tradicional romance que le era conocida y contruir a partir de ella el sofisticado cuerpo de la moaxaja; o bien podía reelaborar, modificándola según sus necesidades poéticas, una estrofa procedente del mismo fondo de la lírica amorosa tradicional; finalmente, podía inventar él mismo una esstrofa al estilo de las cancioncillas tradicionales; todas estas maneras de obtener la jarcha eran, probablemente, posibles, pero siempre hay que tener en cuenta que el fondo desde el cual procedía o bien la copla en su materialidad, o bien el modelo de ésta, podía ser el de la poesía románica de tipo tradicional, preexistente a la invención del género culto de la moaxaja y vinculada con la lírica popular europea.“