Eufuizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Euphuism (en-GB)
- Euphuismus (de)
- Euphuisme (fr)
Explikácia pojmu
Pojmom eufuizmus sa zvyčajne označuje anglická baroková literatúra vo všeobecnosti. Charakterizuje ju mimoriadne elegantný a prepracovaný dvorský literárny štýl, bohatý na rétorické figúry, výrazne ovplyvnený talianskym i španielskym manierizmom. Pripomína španielsky gongorizmus, francúzsky preciózny štýl či taliansky marinizmus, avšak v anglickom prostredí sa vyznačuje niektorými osobitými znakmi. Názov je odvodený z názvu románu Johna Lylyho Euphues: The Anatomy of Wit (Eufues: Anatómia dôvtipu, 1578), ktorý má aj svoje pokračovanie Euphues and His England (Eufues a jeho Anglicko, 1580).
Podľa literárnej kritiky sa prví eufuisti okrem iného inšpirovali spismi španielskeho mnícha Antonia de Guevaru, ktoré boli do angličtiny preložené v rokoch 1574 – 1578. Reálne sa však nepreukázalo, že by eufuizmus čerpal priamo z týchto textov, vyznačujúcich sa výnimočne extravagantným štýlom, no nie zásadne odlišných od iných dobových anglických textov písaných ozdobným prozaickým štýlom. Platí teda, že v Anglicku možno nájsť príklady manieristicky ladených textov už aj v období pred Lylyho románom, ale až v ňom sú znaky manierizmu koncentrované a využité takým originálnym spôsobom, že podnietili vznik nového štýlu (Gosse 1911, 900).
Morris W. Croll (1916) odmietol spájať pôvod eufuizmu s de Guevarovými spismi a pokladal tento štýl za prejav stredovekej tradície komplexnej a zložito štruktúrovanej prozaickej tvorby pokračujúci v 16. storočí. Hoci presvedčivo obhájil stredoveký pôvod eufuizmu, podľa Williama Ringlera (1938, 678) nie je možné vysledovať postupné kroky, prostredníctvom ktorých sa zo stredovekých vzorov dospelo k jedinečnej podobe eufuizmu, vyznačujúcej sa prísnou formalistickou štruktúrou, bohatstvom učených podobností a tajomných narážok.
Eufuizmus zaznamenal mimoriadny úspech na dvore anglickej kráľovnej Alžbety – stal sa módnou záležitosťou a mnohí sa usilovali tvoriť práve v tomto štýle. Hoci ako módna vlna trval pomerne krátko (dá sa ohraničiť rokmi 1570 – 1590), viaceré výskumy dokazujú pretrvávanie tejto štýlovej tendencie v tvorbe početných autorov anglickej modernej literatúry dodnes (por. Kesson 2014).
Autorom klasickej definície eufuizmu je Morris Croll. Sformuloval ju v úvode k pokračovaniu Lylyho románu Euphues and His England, a to vo vydaní z roku 1916. Podľa Crolla je hlavným znakom tohto štýlu opakované používanie troch rétorických figúr, ktorými sú izokólon, parison a paramoion. Vyznačujú sa osobitými zvukovými efektmi, pôsobia ako akási zvuková ozdoba a majú podobné vlastnosti. Izokólon spočíva v rozdelení súvetia na dve a viac častí s totožnou syntaktickou štruktúrou, rozsahom a rytmom. Parison charakterizuje také usporiadanie viet a súvetí, že majú podobný rozsah a syntaktickú štruktúru. Paramoion označuje zvukovú príbuznosť paralelných častí súvetia a má podobu aliterácie, asonancie, konsonancie alebo rýmu. Tieto tri rétorické figúry a ďalej predovšetkým paronomázia a aliterácia sa využívajú s cieľom prepojiť v texte navzájom súvisiace dôležité slová. Príklad využitia eufuizmu: „Heere, yea, heere Eufhues, maiste thou see not the carued visarde of a lewde woman, but the incarnate visage of a lasciuious wanton, not the shaddowe of loue, but the substaunce of luste“ (Saccio 1969, 40 – 41).
Podľa Georgea Huntera (1962, 265) sú ďalšími typickými znakmi eufuizmu opakovanie slov a zvukov, používanie porekadiel, rétorických otázok a tiež paralely a podobnosti čerpajúce z obrazov prírody, či už skutočných, alebo vyplývajúcich z autorovej imaginácie.
Významným príspevkom k tejto téme je obrana eufuizmu od Johna Barisha (1956) – napísal ju ako reakciu na autorov, ktorí spochybňovali samu podstatu eufuizmu. Trvá v nej na tom, že prvotnou vlastnosťou eufuizmu je používanie protirečenia. Tvrdí, že protirečenie je nielen hlavným rétorickým prostriedkom Lylyho štýlu, ale riadi tiež logiku jeho uvažovania. Myšlienky v texte sú podľa neho usporiadané rozličným spôsobom: niekedy si navzájom protirečia, inokedy vytvárajú paralelné dvojice, ktoré sa vzájomne nevylučujú, lež dopĺňajú. Výsledkom je podrobne analyzovaná skutočnosť, a to nie chaoticky, ale mimoriadne logicky (Saccio 1969, 42).
Podľa Edmunda Williama Gossa (1911, 899) je pre porozumenie eufuizmu najdôležitejšie uvedomiť si, že autori pri písaní mysleli predovšetkým na ženské publikum. V tých časoch sa predpokladalo, že toto publikum si vyžaduje osobitý prístup. Autori preto dbali na to, aby tvorili vynaliezavo a hravo. Ženy mali mať pri čítaní pocit, že sa zabávajú, nie že počúvajú nudného učiteľa. Táto skutočnosť môže vysvetľovať, prečo sa eufuizmus ako štýl stal rýchlo známym a úspešným. Nielenže dominoval na anglickom dvore počas dvoch dekád, ale rovnako sa tešil veľkej popularite v ďalších desaťročiach. Krajné prejavy eufuizmu však vyvolali tiež kritické ohlasy a vlnu parodovania, pričom sa tak dialo už v čase jeho najväčšieho úspechu. Je známa skutočnosť, že ho v niektorých svojich divadelných hrách parodoval aj Shakespeare (o jeho vzťahu k eufuizmu por. Østermark-Johansen 2002, 13 – 15); príkladmi sú prehovory Polónia a Osrica v Hamletovi (cca 1599 – 1601; Hamlet, slov. 1931[1]) alebo kvetnatý jazyk kurtoáznych milencov v hre Loveʼs Labourʼs Lost (cca 1588 – 1597 vznik diela, 1598 prvé tlačené vydanie; Márna lásky snaha, slov. 1976). A predsa i v jeho tvorbe nájdeme prvky typické pre eufuizmus, napríklad „nadmerné používanie komplikovaných metafor, slovných hier, hromadenie protirečení, zmysel [...] pre zvláštnu a bizarnú atmosféru, tajomno či paradox“[2] (Granese 2024, 4; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. F. G.).
Literatúra
Barish, Jonas. 1956. „The Prose Style of John Lyly.“ English Literary History XXIII: 14 – 35. Dostupné na: https://www.jstor.org/stable/2871781 [cit. 10. 11. 2024].
Croll, W. Morris. 1916. „The Sources of the Euphuistic Rhetoric.“ In Euphues: the Anatomy of Wit Euphues and His England by John Lyly, eds. Morris W. Croll – Harry Clemons, XV – LXIV. London: Routledge. Dostupné na: https://dn790004.ca.archive.org/0/items/cu31924013122084/cu31924013122084.pdf [cit. 10. 11. 2024].
Gosse, Edmund William. 1911. „Euphuism.“ In Encyclopædia Britannica, Vol. 9. Dostupné na: https://www.gutenberg.org/cache/epub/35473/pg35473-images.html [cit. 10. 11. 2024].
Granese, Alberto. 2024. „L’epoca di Carlo Gesualdo e la nostra: manierismi e barocchismi nelle letterature della modernità.“ Sinestesieonline XIII, 41: 1 – 8. Dostupné na: https://sinestesieonline.it/wp-content/uploads/2024/01/SINESTESIEONLINE_41_Granese.pdf [cit. 10. 11. 2024].
Hunter, George Kirpatrick. 1962. John Lyly: The Humanist as Courtier. London: Routledge.
Kesson, Andy. 2014. John Lyly and Early Modern Authorship. Manchester – New York: Manchester University Press.
Østermark-Johansen, Lene. 2002. „The Death of Euphues: Euphuism and Decadence in Late-Victorian Literature.“ English Literature in Transition, 1880-1920 45, 1: 4 – 25. Dostupné na: https://muse.jhu.edu/article/367481/pdf [cit. 10. 11. 2024].
Ringler, William. 1938. „The Immediate Source of Euphuism.“ Publications of the Modern Language Association of America 53, 3: 678 – 686. Dostupné na: https://www.cambridge.org/core/journals/pmla/article/abs/immediate-source-of-euphuism/1BA1E3106C8B713F735A3D1356DE8DEE [cit. 10. 11. 2024].
Saccio, Peter. 1969. John Lyly. A Study in Allegorical Dramaturgy. Princeton – New Jersey: Princeton University Press.
[1] Ide o rok publikovania prvého slovenského prekladu od P. O. Hviezdoslava.
[2] „[...] l’uso eccessivo di metafore sovraccariche e di giochi di parole, l’accumulo delle antitesi, la predilezione, [...] per lo strano e l’enigmatico, il bizzarro e il paradossale.“