Exofikcia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Exofiction (en-GB)
- Exofiktion (de)
- Exofiction (fr)
Explikácia pojmu
Exofikcia je variáciou biografickej fikcie (fr. „fiction biographique“; por. Vercier – Viart 2005, 99 – 124; Gefen 2007, 55 – 75), ktorá zodpovedá fiktívnemu príbehu skutočnej postavy. Predstavuje literárny žáner inšpirovaný životom skutočných a verejne známych postáv (športovcov, umelcov, spisovateľov a pod.), využívajúci fiktívne dialógy a vnútorné monológy, resp. vymyslené scény na zaplnenie medzier v poznaní ich biografie. Pojem zložený z predpony „exo-“, teda mimo, zvonku, a zo slova fikcia (fr. „fiction“) zaviedol francúzsky novinár a spisovateľ Philippe Vasset – označil ním „biografiu nazeranú zvonku“ (na rozdiel od „biografie nazeranej zvnútra“). Autori exofikcie sa nezaoberajú sebou, ale otvárajú sa vonkajšiemu svetu a dejinám – zobrazujú život niekoho iného. Aj preto sa o exofikcii často hovorí ako o protiklade autofikcie. No rovnako ako v autofikcii ani v exofikcii nie je hranica medzi faktom a fikciou jasne rozpoznateľná (Ruhe 2020, 84). Vasset definuje exofikciu ako „literatúru, ktorá prepája príbeh o skutočnosti takej, aká je, s príbehom fantazijných predstáv tých, ktorí ju tvoria“[1] (2011, 29; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.). Podľa Alexandra Gefena sa exofikcia nezameriava na objektívne zachytenie skutočnosti, ale na stvárnenie skutočnosti existujúcej vo fantazmách biografického subjektu, t. j. zobrazuje jeho predstavy, psychické stopy či sny; inak povedané, predmetom takejto fikcie je subjektívny vzťah postavy k skutočnosti. Gefen preto exofikciu chápe ako formu biofikcie, ktorá je intímna (fr. „intime“) a zároveň obrátená smerom von (fr. „extime“).
Za predchodcov tohto žánru sa považuje trojica autorov: Marcel Schwob (Vies imaginaires, 1896; Imaginární životy, čes. 1923), Pierre Michon (Vies minuscules – Maličké životy, 1984) a Pascal Quignard (Tous les matins du monde, 1991; Všechna jitra světa, čes. 1998). Spomedzi súčasných spisovateľov je iniciátorom exofikcie Laurent Seksik, autor diela Les Derniers Jours de Stefan Zweig (Posledné dni Stefana Zweiga, 2010). Podľa Matilde de Chalongeovej exofikcia na rozdiel od beletrizovanej biografie, ktorá verne opisuje zobrazenú postavu, prepisuje životný príbeh postáv, čím vytvára novú skutočnosť (2016). Vzhľadom na rozmanitosť foriem (miera fikčnosti jednotlivých biografických foriem sa značne líši) nie je pojem exofikcia zatiaľ jednoznačne vymedzený. Na jednej strane totiž implikuje postmodernú hru s tradične chápanou (historiografickou) formou biografie, na druhej strane je sondou do psyché postavy. Chronologické rozprávanie v exofikcii nahrádzajú imaginárne predstavy o rôznych príhodách zo života postavy, pričom nadobúdajú rovnakú legitimitu ako skutočnosť. Exofikcia nemá primárne dokumentárnu hodnotu, vyznačuje sa fikčnými projekciami do nevedomia. Takáto literatúra umožňuje skúmať inak nedostupné aspekty skutočnosti (Gefen 2022). Aj podľa Vasseta „fikcia dnes vzniká na základe záhad, ktoré nám predkladá skutočnosť“[2] (Roussel 2013, 28). Heuristickým utváraním postavy však autor odhaľuje aj sám seba. V tomto zmysle chápe exofikciu Dominique Viart, podľa ktorého „subjekt hovorí o sebe už len takým spôsobom, akým kladie otázky druhému“[3] (Rouvière – Shawky-Milcent 2024). Aj preto sa niektorí kritici a kritičky ako Annabel L. Kim nazdávajú, že exofikcia je v skutočnosti len variantom autofikcie a symptómom krízy identity. Kým časť literárnej kritiky (Pierre Assouline, Marie Fouquet, Emmanuel Burdeau) vníma exofikciu skôr kriticky, pretože ju považuje za symptóm „krízy predstavivosti“ či „záhaľčivosti spisovateľov“, iná časť (Cornelia Ruhe) ju v súvislosti s dejinami vyzdvihuje ako potenciálny nástroj reflexie a analýzy (Ruhe 2020, 85). Ruhe sa dokonca domnieva, že exofikciu možno chápať aj ako kritiku historiografickej metafikcie a spôsob znovunastolenia hranice medzi faktom a fikciou (97).
Hoci exofikcia predstavuje nový pojem, vo francúzskej literárnej kritike i verejnom diskurze nachádza čoraz väčšie uplatnenie, keďže vystihuje charakter mnohých diel súčasnej francúzskej literatúry. Do tohto žánru možno zaradiť napríklad romány Laurenta Bineta HHhH (2010; HHhH, slov. 2010) o Reinhardovi Heydrichovi a La Septième fonction du langage (2015; Sedmá funkce jazyka, čes. 2019) o Rolandovi Barthesovi, Emmanuela Carrèra Limonov (2011; Limonov, slov. 2021) o Eduardovi Limonovovi, Jeana Echenoza Ravel (2006; Ravel, slov. 2007) o Mauricovi Ravelovi, Claude Pujade-Renaudovej Tout dort paisiblement sauf l’amour (2016; Všetko pokojne spí okrem lásky, slov. 2020) o Sørenovi Kierkegaardovi alebo Marguerite Yourcenarovej Mémoires d’Hadrien (1951; Hadrianove pamäti a iné prózy, slov. 1989). V španielskom kontexte rezonuje predovšetkým meno Javiera Cercasa a napríklad jeho román Soldados de Salamina (2001; Vojáci od Salaminy, čes. 2004) o Rafaelovi Sánchezovi Mazasovi.
Označenie exofikcia, ktoré od roku 2015 dávajú francúzski vydavatelia a literárni kritici mnohých súčasným dielam (Ruhe 2020, 83), podľa Laurenta Demanza (2021, 26) súvisí s úzkostlivým skúmaním hraníc medzi vecným dokazovaním a formami fikcie. O popularite žánru (nielen) vo Francúzsku a predovšetkým v novinárskom a vydavateľskom prostredí vypovedá aj skutočnosť, že vydavateľstvo Actes Sud mu od roku 2013 venuje samostatnú edíciu s názvom „Exofictions“ (Exofikcie), aj keď ide najmä o prekladovú tvorbu zameranú na science-fiction a fantasy. V tomto prípade je však exofikcia skôr odkazom na to, čo je exotické a vybočujúce z reality. Ukazuje sa teda, že používanie pojmu nie je jednotné a odkazuje na dva odlišné významy, čo napokon konštatuje aj Ruhe (2020, 85). Navyše jednoznačné vymedzenie pojmu exofikcia komplikuje i skutočnosť, že jeho aktuálne chápanie sa odlišuje od toho, čo pôvodne načrtol Vasset. Podľa Ruhovej sa pojem mierne modifikoval v tom zmysle, že mnohí autori neskúmajú geografické (ako stanovil Vasset), ale historické „terrae icognitae“ (83). U Vasseta pojem exofikcia, presnejšie exofiktívnosť (fr. „l’exofictif“)[4], predstavený v rovnomennom článku, „nespočíva v domýšľaní na základe medzier historického poznania ani v nastoľovaní súčasnej verzie historického románu, ale v hľadaní priestoru rozostrenia medzi fikciou a skutočnosťou v samotnom vedomí protagonistov“[5] (Demanze 2021, 30). Vassetov pojem má preto celkom iné implikácie, ako sú tie, ktoré vyplývajú z Ruhovej pokusu definovať tento žáner (30).
Literatúra
Chalonge, Mathilde de. 2016. „De la fiction à la biographie, l’exofiction, un genre qui brouille les pistes.“ ActuaLitté, 10. august. Dostupné na: https://actualitte.com/article/32064/numerique/de-la-fiction-a-la-biographie-l-exofiction-un-genre-qui-brouille-les-pistes# [cit. 28. 12. 2024].
Demanze, Laurent. 2021. „Dernières nouvelles de l’exofictif. Autour des Journaux intimes de Philippe Vasset.“ Littérature 203: 26 – 37.
Fouquet, Marie – Emmanuel Burdeau. 2016. „L’autofiction attaquée par l’exofiction.“ Le Magazine littéraire 571: 12 – 16.
Gefen, Alexandre. 2022. „De la biofiction à l’exofiction.“ In Biofictions ou la vie mise en scène. Perspectives intermédiales et comparées dans la Romania, eds. Andreas Gelz – Christian Wehr, nepaginovaná publikácia. Tübingen: Narr Francke Attempto. Dostupné na: https://content.e-bookshelf.de/media/reading/L-18903724-a5492c028b.pdf [cit. 27. 12. 2024].
Gefen, Alexandre. 2007. „‚Soi-même comme un autre‘: présupposés et significations du recours à la fiction biographique dans la littérature française contemporaine.“ In Fictions biographiques: XIXe-XXIe siècles, eds. d’Anne-Marie Monluçon – Brigitte Ferraro-Combe – Agatge Salha, 55 – 75. Toulouse: Presses Universitaires du Mirail.
Kim, Annabel L. 2024. „Exofiction as Autofiction: Contemporary French Fiction’s Identity Crisis.“ New Literary History 55, 2: 175 – 194.
Roussel, Frédérique. 2013. „Philippe Vasset. De passage secret.“ Libération, 23. augusta. Dostupné na: https://www.liberation.fr/livres/2013/08/22/philippe-vasset-de-passage-secret_926385/ [cit. 26. 12. 2024].
Ruhe, Cornelia. 2020. „,L’exofiction‘ entre non-fiction, contrainte et exemplarité.“ In Territoires de la non-fiction. Cartographie d’un genre émergent, ed. Alexandre Gefen, 82 – 106. Leiden – Boston: Brill – Rodopi.
Shawky-Milcent, Bénédicte. 2024. „Annexe — Atelier Exofiction, David Foenkinos, Charlotte.“ In De l’écrivain professeur au professeur écrivant, eds. Nicolas Rouvière – Bénédicte Shawky-Milcent, 255 – 260. Grenoble: UGA Éditions.
Vasset, Philippe. 2011. „L’Exofictif.“ Vacarme 54: 29. Dostupné na: https://vacarme.org/article1986.html [cit. 25. 12. 2024].
Vercier, Bruno – Dominique Viart. 2005. La Littérature française au présent: héritage, modernité, mutations. Paris: Bordas.
[1] „[...] une littérature qui mêle au récit du réel tel qu’il est celui des fantasmes de ceux qui le font.“
[2] „La fiction aujourd’hui se construit beaucoup à partir d’énigmes que nous présente le réel.“
[3] „[...] une écriture par laquelle le sujet se dit lui-même dans la façon qu’il a d’interroger l’autre.“
[4] Exofiktívnosť (fr. „l’exofictif“) podľa Demanza predstavuje náprotivok pojmu autofiktívnosť (fr. „l’autofictif“), ktorý používa Éric Chevillard na svojom blogu, dostupnom na: http://autofictif.blogspot.com.
[5] „L’exofictif tel que le construit Vasset ne consiste donc pas à rêver à partir des lacunes de l’histoire, ni à proposer une version contemporaine du roman historique, mais à chercher à même le réel cet espace de brouillage entre fiction et réalité, dans la conscience même des protagonistes.“