Biofikcia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Biofiction (en-GB)
- Biofiction (de)
- Biofiction (fr)
Explikácia pojmu
Biofikcia, resp. fikčná biografia (fr. „biographie fictionnelle“) je hybridný literárny žáner, ktorého podstatou je fikcionalizácia života skutočnej historickej postavy. Pojem roku 1991 zaviedol francúzsky literárny kritik Alain Buisine na označenie literárnych textov, ktoré majú formu biografie (v zmysle opisu života imaginárnej postavy alebo imaginárneho života skutočnej postavy) napísanej v tretej osobe jednotného čísla. Popredný francúzsky teoretik biofikcie Alexandre Gefen definuje tento žáner ako „fikčný naratív života postavy, či už vymyslenej, alebo nie, v ktorom autor kladie dôraz na jedinečnosť individuálnej existencie a kontinuitu osobnosti“[1] (2004, 12; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.). Hoci biofikcia predstavuje biografickú spisbu (medzi tradičné formy patrí legenda, historická biografia, portréty a i.), vyznačuje sa hybridizáciou faktuálneho diskurzu a fikčného naratívu (Mongelli 2019, 4), pričom využíva iné prostriedky než tradičná biografia (111). Ide o typ hybridného písania (angl. „écriture hybride“) alebo fakcie (fr. „faction“ vzniklo skrížením slov „fact“ a „fiction“) (5) ako znaku čoraz intenzívnejšieho prestupovania hraníc faktu a fikcie. Niektorí teoretici biofikcie – napríklad Michael Lackey, považovaný za popularizátora tohto pojmu v anglofónnom svete – synonymne používajú termín biografický román (angl. „biographic novel“). Medzi ďalšie príbuzné pojmy vo frankofónnom, resp. v anglofónnom a hispanofónnom kontexte patria: biografická fikcia (fr. „fiction biographique“), písanie o živote (angl. „life writing“), alterbiografia (fr. „alterbiographie“), metabiografická narácia (fr. „narration méta-biographique“), biografická dokufikcia (šp. „docuficcion biográfica“) a i. (Gelz – Wehr 2022).
Žáner biofikcie sa rozvinul v rámci biografického románu v 30. rokoch 20. storočia (Lackey hovorí o prvej vlne biofikcie), a to napríklad v tvorbe Roberta Gravesa, Klausa Manna či Thomasa Manna (Lackey 2022, 60). Najväčší rozmach však dosiahol v rámci postmodernizmu v súvislosti s expanziou biografického žánru a diverzifikáciou jeho foriem a podôb. Podľa Gefena je biofikcia všeobecne rozšírenou literárnou formou na konci 20. storočia; súvisí s návratom subjektu do literatúry (Gefen 2004), no jej pôvod možno identifikovať už skôr, presnejšie v 19. storočí (Lackey 2022, 9 – 31). Kým v 19. storočí, ktoré prinieslo nárast biografií imaginárnych postáv, bola hranica medzi faktom (vedeckou biografiou v pravom zmysle slova) a fikciou (vymyslenou biografiou) jasne stanovená, v 20. storočí došlo k jej stieraniu vplyvom postmoderného spochybňovania histórie a výskytu biografií problematizujúcich biografický pakt (ten predstavuje implicitnú dohodu medzi autorom biografie a čitateľom, ktorý si je vedomý skutočnosti, že číta pravdivý opis života postavy) – príkladmi sú diela Vladimira Nabokova Pale fire (1962; Bledý oheň, slov. 2009) alebo Wolfganga Hildesheimera Marbot. Eine Biographie (1981; Marbot, čes. 2002). Za jedného z iniciátorov súčasnej biofikcie sa vo frankofónnom kontexte považuje symbolistický básnik, prozaik a prekladateľ Marcel Schwob (1867 – 1906), autor súboru dvadsiatich dvoch biografických príbehov Vies imaginaires (1896; Imaginární životy, čes. 1923).[2] Opisuje v nich vymyslené príbehy skutočných postáv, pričom nerešpektuje požiadavku pravdy. Revolučnosť jeho prístupu k biografii spočíva predovšetkým v zámernom uplatňovaní predstavivosti a umeleckých prostriedkov pri stvárňovaní historických postáv, čo je v protiklade s dovtedajším pozitivistickým, resp. historiografickým prístupom. Biografia ako umenie, ktorú Schwob inicioval, mala zachytiť skôr to, čo je na ľudskom živote jedinečné, než to, čo je všeobecné.
V tejto súvislosti je v anglofónnom prostredí relevantný Lackeyho výskum, ktorý sa zaoberá genézou biofikcie spojenej s historickým románom. Všíma si napríklad spôsob, akým tento literárny žáner nahliada na postavu. Východiskom jeho uvažovania je dielo Györgyho Lukácsa Le Roman historique (1937; Historický román, slov. 1976) – na základe neho Lackey teoreticky uchopuje žáner historického románu a opisuje okolnosti, ktoré prispeli k jeho vzniku. Postavu v kontexte historického románu vníma ako spoločensko-historický typ, resp. kultúrny stereotyp zodpovedajúci historickej realite (Lackey 2022, 12). Úlohou autora historického románu je opísať spoločenské, ekonomické a politické faktory, ktoré viedli k formovaniu charakteru protagonistu, a tým prispeli k jeho reprezentatívnej funkcii – postava nemala byť jedinečná, výnimočná, naopak, mala byť zrkadlom doby (10). Na rozdiel od historického románu autor biofikcie nechce verne zobrazovať biografický subjekt ani historickú minulosť, dôraz kladie na dobovo nový a originálny spôsob bytia a videnia sveta (12 – 13). Lackey spätne ako biofikciu identifikuje napríklad dielo Friedricha Nietzscheho Als sprach Zarathustra (1874; Takto vravel Zarathustra, slov. 2016), ktoré fikčne stvárňuje život Zarathustru, alebo novelu Oscara Wilda The Portrait of Mr. W. H. (1889; Portrét pana W. H., čes. 2008), rozvíjajúcu príbeh tajomného pána W. H., ktorému William Shakespeare venoval svoju básnickú zbierku Sonnets (1609; Sonety, slov. 2007). V tomto zmysle je Lackey presvedčený, že biofikcia predstavuje ruptúru vo vývine historickej fikcie; Lukács, Lucien Febvre, Jonathan Dee a ďalší ju však považujú za jej subžáner (15 – 16). Lukács, jeden z najväčších odporcov biografického románu, sa podľa Lackeyho mylne domnieval, že biografická a/alebo historická presnosť by mala byť určujúcim kritériom dobrej biografie. Obrat v teoretickom uchopení tohto žánru, ktorý znamenal, že biofikcia sa začala interpretovať ako forma biografie, nastal v 60. rokoch 20. storočia, a to aj v súvislosti s prácou The Art of Biography (Umenie biografie, 1965) amerického historika Paula Murraya Kendalla (80 – 83).
V hispanofónnom kontexte bol iniciátorom a propagátorom biofikčného žánru Jorge Luis Borges (1899 – 1986). V inovatívnom diele Historia universal de la Infamia (1935; Obecné dějiny hanebnosti, čes. 2013) modifikoval životné príbehy skutočných postáv (Mongelli 2019, 67 – 68). Predstavivosť však nevyužíval na zaplnenie medzier v poznaní ich života, ako to robil Schwob, ale pristupoval k manipulácii a falzifikácii známych faktov (244). Umelecká invencia (Schwob), prekrútenie faktov ako súčasť autorskej hry (Borges), montáž či zobrazenie myšlienok postáv, ktorým je biografia venovaná, predstavujú možnosti fikcionalizácie biografického príbehu, a tým aj podoby biofikcie (106).
V súvislosti s typológiou biofikčných literárnych textov sú aktuálne relevantné teoretické práce Alexandra Gefena, Marca Mongelliho či Riccarda Castellana. Mongelli uvádza tri typy textov, ktoré možno zaradiť k biofikcii: 1. biografický román/románovú biografiu; 2. imaginárnu autobiografiu, ktorej rozprávač (je zároveň protagonistom biografie) nie je totožný s autorom; 3. fakciu, v ktorej je biografický diskurz len jedným z ďalších faktuálnych diskurzov (145 – 151).
Lackey hovorí o troch relevantných formách schopnosti konať a ovplyvňovať realitu v biofikcii, ktoré sa môžu týkať: 1. autora, 2. biografického subjektu a 3. čitateľa. V prvej forme autor slobodne mení historické alebo biografické fakty – napríklad v románe Nietzsche’s Kisses (Nietzscheho bozky, 2006) autor Lance Olsen pripisuje historickej postave (Nietzschemu) slová a myšlienky, ktoré skutočný Nietzsche nikdy nevyslovil. V druhej forme sa dôraz kladie na spôsob, akým protagonista príbehu mení svoj život – príkladom je transgenderový román Davida Ebershoffa The Danish Girl (2000; Dánske dievča, slov. 2017). V tretej forme sa zohľadňuje schopnosť čitateľa vnímať nové možnosti bytia a videnia sveta – napríklad príbeh historickej postavy, baletného tanečníka Rudolfa Nurejeva, v románe Columa McCanna Dancer (Tanečník, 2003) je pre čitateľa príležitosťou fikčne zakúsiť inú životnú skúsenosť (Lackey 2022, 13 – 15). Vo všetkých troch formách sa v biofikcii vyzdvihuje väčšmi osobnosť zobrazovanej postavy než to, čo dosiahla (Dangy 2020, 183).
Medzi popredných predstaviteľov tohto literárneho žánru v staršej autorskej generácii patria Marguerite Yourcenar, Marcel Schwob, William Styron či Thomas Mann; v mladšej generácii Gabriel García Márquez, Margaret Atwood, Pierre Michon, Pascal Quignard, Jean Echenoz či Olga Tokarczuk.
V súčasnosti prebieha tiež výskum intermediálnych vzťahov biofikcie vo filme (Christian von Tchilschke, Christian Wehr), v rozhlase (Ulrike Schneider), v komikse (Niklas Bender, Charlotte Krauss) aj na sociálnych sieťach (Jörg Türschmann). Venuje sa im zborník Biofictions ou la vie mise en scène. Perspectives intermédiales et comparées dans la Romania (Biofikcie alebo zinscenovaný život. Intermediálne a komparatívne perspektívy v Rumunsku, eds. Gelz – Wehr, 2022).
Literatúra
Buisine, Alain. 1991. „Biofictions.“ Revue des Sciences Humaines 224: 7 – 13.
Castellana, Riccardo. 2015. „La biofiction. Teoria, storia, problemi.“ Allegoria 71 – 72: 67 – 97.
Dangy, Isabelle. 2020. „Science et non-fiction: Le chat de Schrödinger.“ In Territoires de la non-fiction. Cartographie d’un genre émergent, ed. Alexandre Gefen, 181 – 193. Leiden – Boston: Brill – Rodopi.
Gefen, Alexandre. 2004. „La fiction biographique, essai de définition et de typologie.“ Otrante 16: 7 – 23.
Gefen, Alexandre. 2004. „Le Genre des noms: la biofiction dans la littérature française contemporaine.“ In Le roman français au tournant du XXIe siècle, eds. Marc Dambre – Aline Mura-Brunel – Bruno Blanckeman. Paris: Presses Sorbonne Nouvelle. Dostupné na: https://books.openedition.org/psn/1675?lang=fr [cit. 23. 12. 2024].
Gefen, Alexandre. 2022. „De la biofiction à l’exofiction.“ In Biofictions ou la vie mise en scène. Perspectives intermédiales et comparées dans la Romania, eds. Andreas Gelz – Christian Wehr, [s. p.]. Tübingen: Narr Francke Attempto. Dostupné na: https://content.e-bookshelf.de/media/reading/L-18903724-a5492c028b.pdf [cit. 23. 12. 2024].
Gelz, Andreas – Christian Wehr, eds. 2022. Biofictions ou la vie mise en scène. Perspectives intermédiales et comparées dans la Romania. Tübingen: Narr Francke Attempto.
Lackey, Michael, ed. 2019. Conversations with Biographical Novelists. London: Bloomsbury.
Lackey, Michael. 2022. Biofiction. An Introduction. New York – London: Routledge.
Mongelli, Marco. 2019. Narrer une vie, dire la vérité: la biofiction contemporaine. Dizertačná práca. Sorbonne Paris Cité/Università degli studi (Bologne). Dostupné na: https://core.ac.uk/download/pdf/231880427.pdf [cit. 25. 12. 2024].
[1] „[...] récit fictionnel qu’un écrivain fait de la vie d’un personnage qu’il ait ou non existé, en mettant l’accent sur la singularité d’une existence individuelle et la continuité d’une personnalité.“
[2] Schwob v predslove tohto diela nazvanom „L’Art de la biographie“ (Umenie biografie) hovorí o potrebe využívania predstavivosti pri stvárnení historických postáv.