Efekt postavy pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Character effect (en-GB)
- Figureneffekt (de)
- Effet-personnage (fr)
Explikácia pojmu
Pojem efekt postavy (fr. „effet-personnage“) zaviedol a definoval francúzsky literárny teoretik Vincent Jouve v diele L’Effet-personnage dans le roman (Efekt postavy v románe, 1992), a to ako „súbor vzťahov spájajúcich čitateľstvo s aktérmi príbehu, resp. postavami“[1] ([1992] 2001, 109; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.). Jouve tým upriamil pozornosť na vnímanie postavy (v zmysle kognitívneho subjektu) cez optiku čítajúceho subjektu, resp. recepcie.
Efekt postavy odkazuje na chápanie postavy ako kategórie literárnej analýzy a súčasne na účinok (efekt), ktorý postava u čitateľa vyvoláva. Postavou má Jouve na mysli románovú postavu. Východiskom jeho koncepcie postavy z hľadiska recepcie boli nielen výskumy formalistov (Vladimir J. Propp, Boris V. Tomaševskij, Viktor B. Šklovskij) a skúmania francúzskych štrukturalistov v 60. a 70. rokoch 20. storočia (Roland Barthes, Algirdas J. Greimas, Philippe Hamon), ktoré prispeli k literárnovednému uchopeniu tejto kategórie, ale aj teoretické práce týkajúce sa recepcie a čitateľa Konstanzskej (Kostnickej) školy (Wolfgang Iser, Hans Robert Jauss), Umberta Eca či Michela Picarda.
V súvislosti s efektom postavy je relevantný Greimasov model aktantov, ktorý slúži na analýzu naratívnej funkcie postáv v príbehoch. V semiotickom prístupe k postave, ktorý reprezentuje Greimas, sa však pojem postava nevyskytuje, ako pripomína Jouve v knihe Poétique du roman (Poetika románu, 2020), v ktorej okrem iného sumarizuje niektoré teoretické práce venované postave. Namiesto toho sa u Greimasa objavujú tri zástupné koncepty: aktér ako jednotka diskurzu, aktant odkazujúci na príbeh a tematická rola označujúca nejakú funkciu (Jouve 2020, 100 – 104; por. Greimas 1970, 255 – 256). Tematická rola odkazuje napríklad na pohlavie, geografický pôvod, ideológiu či peniaze, cez ktoré sa postavy navonok prezentujú (Jouve 2020, 104). V podobnom duchu definoval postavu ako kombináciu prvkov aj Roland Barthes.[2] Ako pripomína Jouve, na nedostatky Greimasovho uvažovania reagoval Hamon, ktorý sa pokúsil o teoretické uchopenie postavy ako znaku. V tomto zmysle definoval tri kategórie postáv príbehu: referenčné postavy (fr. „personnages-référentiels“), teda reálne (historické) postavy alebo kultúrne etablované reprezentácie (mytologické postavy); postavy-spojky (fr. „personnages-embrayeurs“), ktoré sa vzťahujú na autora alebo čitateľa; odkazujúce postavy (fr. „personnages-anaphores“), ktoré anticipujú budúcnosť (napr. proroci) alebo zdôrazňujú niektoré kľúčové prvky príbehu (napr. biografi, vyšetrovatelia). Hamon chápal postavu ako „diskontinuitné označujúce (istý počet znakov) odkazujúce na diskontinuitné označované („zmysel“ alebo „hodnotu“ postavy)“[3] (Hamon 1977, 124 – 125; zvýraznil autor). Pri analýze postavy preto navrhoval skúmať pôsobenie (fr. „le faire“ – rolu, funkciu), bytie (fr. „l’être“ – meno, pomenovanie, portrét) a hierarchický význam (fr. „l’importance hiérarchique“ – status, hodnota) (Jouve 2020, 110).
Greimasov semiotický prístup k postave, založený na skúmaní kombinácie aktantov a tematických rol, či Hamonov semiologický prístup, definovaný chápaním postavy ako znaku, predstavujú podľa Jouva možnosti analýzy postavy, ktoré však nepovažuje za uspokojivé, a preto siaha po kognitívnych postupoch, ktorými čitateľ konštruuje význam diela (124). Negatívum Greimasových, Barthesových a Hamonových výskumov vidí v tom, že predstavujú imanentistickú koncepciu postavy, redukovanú na súbor textových znakov, hoci čitateľ vníma postavu aj vo vzťahu k tomu, čo je mimo textu, čiže k realite (Jouve 1998, 9). Inak povedané, vychádza aj zo svojej skúsenosti. Napríklad poznatky o historických postavách môžu mať vplyv na to, ako čitateľ recipuje diela, v ktorých vystupujú na ne odkazujúce literárne postavy. Svoju úlohu pri vnímaní postavy zohrala tiež psychoanalýza, ktorá sa zaoberala otázkou vzťahu postavy a autora. Inšpiráciou pre Jouvov efekt postavy sa tak stali niektoré Freudove koncepty či Lacanove práce, zaoberajúce sa nevedomou recepciou textov. Podľa Jouva je podstatnou tiež otázka, akým spôsobom čitateľ recipuje postavu, a to na vedomej i nevedomej úrovni (Jouve 2020, 122). K postave preto pristupuje v zmysle skúmania jej efektu – v schopnosti textu pôsobiť na čitateľa v protiklade k skúmaniu autorskej intencie (Jouve 1992, 14); s tým potom úzko súvisí jeho koncepcia reálneho čitateľa.
Podľa Jouva možno románovú postavu vnímať súčasne ako textový inštrument (slúžiaci zámeru románu), ako ilúziu osoby (vyvolávajúcu afektívne reakcie čitateľa) alebo ako zámienku pre výskyt určitej scény (oslovujúcej nevedomie čitateľa). Týmto trom podobám postavy zodpovedajú tri zložky efektu postavy: 1. efekt obsadenia (fr. „effet-personnel“) naznačuje, že postava funguje ako bábka, čitateľ vníma jej naratívnu a hermeneutickú funkciu. Postava je vnímaná jednak ako prostriedok hry, jednak ako prvok podieľajúci sa na zmysle textu, za ktorým stojí autorská inštancia. Postava napríklad umožňuje čitateľovi anticipovať zápletku, môže byť nástrojom vyjadrenia morálnych hodnôt a postojov autora alebo nositeľom všeobecných vedomostí o svete; 2. efekt osoby (fr. „effet-personne“) odkazuje na skutočnosť, že postavu možno vnímať aj ako osobu, ktorá je predpokladom citového vkladu čitateľa. To znamená, že podnecuje románovú ilúziu a čítajúcemu subjektu umožňuje prežívať širokú škálu pocitov vo vzťahu k postave (ľútosť, hnev, sympatiu atď.). Vďaka tomu, že čitateľ vníma postavu aj ako osobu, môže sa prirodzene ponoriť do textu a identifikovať sa s ňou; 3. efekt zámienky (fr. „effet-prétexte“) sa vzťahuje na postavu ako prostriedok nevedomej (pudovej) projekcie čitateľa v texte. Postava funguje ako alibi umožňujúce čitateľom fikčne zažívať (v realite zakázané) erotické či násilné situácie, ktoré vo všeobecnosti apelujú na tri formy libida („sentiendi“, „sciendi“ a „dominandi“), inak povedané, na erotickú túžbu, túžbu poznávať a túžbu ovládať. Čitateľ napríklad môže mať pri čítaní na úrovni nevedomia potešenie z krvavých alebo sexuálnych scén, ktoré však dokáže na úrovni vedomia odsúdiť.
Jednotlivé zložky efektu postavy (obsadenie, osoba, zámienka) odkazujú na tri typy čítania fikčných diel (kritické, afektívne a pudové), a tým aj na tri stratégie uplatňované v texte (presviedčanie, zvádzanie a pokúšanie). Cez efekt obsadenia sa autor usiluje čitateľstvo presvedčiť, prostredníctvom efektu osoby naň pôsobí afektívne a cez efekt zámienky ho konfrontuje s jeho skrytými predstavami (Jouve 1992, 111). Účinok konkrétnej stratégie môže byť v závislosti od štruktúry diela negatívny alebo pozitívny, ale vo všeobecnosti prináša v negatívnym zmysle „[...] pasívne prijatie, odcudzenie či neurotické opakovanie fantazijných scén“ alebo, naopak, v pozitívnom zmysle „intelektuálny prínos, afektívne obohatenie alebo možnosť znovu prežiť traumatické scény z raného detstva a oslobodiť sa spod ich vplyvu“[4] (111).
Jouve teda vníma postavu ako výsledok interakcie medzi textom a konkrétnym čitateľom – románové dielo nadobúda význam len vďaka jeho aktívnej spolupráci. Pojem efekt postavy v istom zmysle legitimizuje fiktívnu entitu (postavu), prisudzuje jej schopnosť pôsobiť na čitateľa aj v reálnom živote, čím reflektuje kľúčové miesto čítania a čitateľstva v súčasnom literárnoteoretickom uvažovaní o literatúre.
Jouvova koncepcia postavy vo frankofónnom prostredí cirkuluje a predstavuje zásadný prínos do teórie čitateľa. Niektorí teoretici a kritici termín ďalej reflektujú, napríklad Laure Helms v práci Le personnage de roman (Románová postava, 2018), prípadne ju aplikujú na postavu zvieraťa v románoch (Thangam Ravindranathan) či bájkach (Arnaud Welfringer).
Literatúra
Barthes, Roland. 2007. S/Z. Francouzské myšlení II. Prel. Josef Fulka. Praha: Garamond.
Barthes, Roland. 1975. S/Z. Paris: Seuil.
Greimas, Algiradas J. 1970. Du sens. Paris: Seuil.
Hamon, Philippe. 1977. „Pour un statut sémiologique du personnage.“ In Poétique du récit, eds. Roland Barthes – Wolfgang Kayser – Wayne C. Booth – Philippe Hamon, 115 – 180. Paris: Seuil.
Helms, Laure. 2018. Le Personnage de roman. Malakoff: Armand Colin.
Jouve, Vincent. 1992. „Pour une analyse de l’effet-personnage.“ Littérature 85: 103 – 111.
Jouve, Vincent. [1992] 2001. L’effet-personnage dans le roman. Paris: Presses Universitaires de France.
Jouve, Vincent. [1997] 2020. Poétique du roman. Malakoff: Armand Colin.
Ravindranathan, Thangam. 2021. „L’effet-personnage animal.“ Revue critique de fixxion française contemporaine, 23. Dostupné na: http://journals.openedition.org/fixxion/723 [cit. 22. 4. 2025].
Welfringer, Arnaud. 2012. „Les animaux des Fables sont-ils des personnages? L’effet-personnage dans le commentaire.“ Fabula, 3. február. Dostupné na: https://www.fabula.org/ressources/atelier/?Les_animaux_des_Fables_sont%2Dils_des_personnages [cit. 22. 4. 2025].
[1] „L’effet-personnage, c’est donc l’ensemble des relations qui lient le lecteur aux acteurs du récit.“
[2] Barthes v diele S/Z konštatuje: „Když totožné sémy několikrát projdou týmž Vlastním jménem a ustálí se v něm (nebo to alespoň tak vypadá), zrodí se postava (personnage). Postava je tedy kombinatorický produkt: kombinace je relativně stabilní (vyznačená navracením sémů) a více či méně komplexní (zahrnuje více či méně kongruentní, více či méně kontradiktorní rysy); táto komplexnost určuje ,osobnost‘ postavy, stejně kombinatorickou jako chuť nějakého pokrmu nebo buket určitého vína“ (Barthes 2007, 113).
(„Lorsque des sèmes identiques traversent à plusieurs reprises le même Nom propre et semblent s’y fixer, il naît un personnage. Le personnage est donc un produit combinatoire: la combinaison est relativement stable (marquée par le retour des sèmes) et plus ou moins complexe (comportant des traits plus ou moins congruents, plus ou moins contradictoires), cette complexité détermine la ‚personnalité‘ du personnage“ – Barthes 1970, 74.)
[3] „[...] un signifiant discontinu (un certain nombre de marques) renvoyant à un signifié discontinu (le ‚sens‘ ou la ‚valeur‘ du personnage).“
[4] „Le texte nous semble avoir recours à trois grandes stratégies: la persuasion, fondée sur l’effet-personnel; la séduction, fondée sur l’effet-personne; et la tentation, fondée sur l’effet-prétexte. Chacune de ces stratégies peut se révéler positive ou négative selon la structure de l’œuvre lue. Le risque majeur est celui de la régression : le lecteur peut ainsi être conduit à l’acceptation passive, l’aliénation ou la répétition névrotique de scènes fantasmatiques. Le bénéfice est un surcroît d’expérience: l’interaction avec les personnages signifie, dans ce cas, apport intellectuel, enrichissement affectif ou possibilité de revivre pour s’en libérer les scènes angoissantes de la petite enfance.“