Poslucháč pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Narratee (en-GB)
- Fiktiver Leser / Fiktiver Adressat (de)
- Narrataire (fr)
Explikácia pojmu
Pojem poslucháč (fr. „narrataire“)[1] odkazuje na adresáta prehovoru rozprávača (fr. „narrateur“), ktorý nie je totožný s čitateľom. Je to fiktívna inštancia, na ktorú sa rozprávač pri prehovore obracia.[2] Postava poslucháča vpísaného do textu umožňuje klásť otázky, akým spôsobom text konštruuje svojho adresáta, akými stratégiami vťahuje čitateľa do hry a pod.
Počiatky teoretického uchopenia pojmu poslucháč („narrataire“) možno hľadať v prácach Michaila M. Bachtina, Michała Głowińského, Aleksandry Okopień-Sławińskej (Schmid 2013, s. p.) a najmä Rolanda Barthesa v druhej polovici 60. rokov 20. storočia[3]; ako kategóriu symetrickú k pojmu rozprávač („narrateur“) ho však navrhol a rozpracoval Gérard Genette v rámci skúmania rozprávania/naratívu (fr. „récit“) v Proustovom románe À la recherche du temps perdu (1913; Hľadanie strateného času, slov. 2001). V diele Figures III (Figúry III, 1972) Genette definoval tento pojem ako zložku naratívnej situácie, analogicky s pojmom rozprávač, pričom obidve zložky (rozprávač aj poslucháč) fungujú na rovnakej úrovni diegézy. Tak ako sa rozprávač nestotožňuje s autorom, tak sa ani poslucháč nestotožňuje s čitateľom.[4] Podľa vzoru rozprávača Genette rozlíšil aj dva typy poslucháča: intradiegetického (fr. „narrataire intradiégétique“), čiže poslucháča, ktorý je súčasťou diegézy a postavou príbehu, a extradiegetického (fr. „narrataire extradiégétique“), čiže poslucháča, ktorý nie je súčasťou diegézy ani postavou príbehu, ale predstavuje abstraktného adresáta vpísaného do textu, resp. zodpovedajúceho virtuálnemu čitateľovi.
Genettove úvahy o adresátovi rozprávania podnietili záujem o výskum kategórie čitateľa. Základné vlastnosti poslucháča sa pokúsil definovať Gerald Prince v štúdii „Introduction à l’étude du narrataire“ (Úvod do výskumu poslucháča, 1973). Opísal v nej „nultý stupeň poslucháča“ (fr. „le degré zéro du narrataire“), ktorý síce rozumie jazyku rozprávača (teda denotáciám všetkých znakov a gramatike) a disponuje určitými kognitívnymi schopnosťami a pamäťou (predstavujú kladné črty poslucháča), ale chýba mu psychologická a spoločenská identita či skúsenosť (v tomto zmysle má poslucháč záporné črty). Každé rozprávanie podľa Princa konštruuje svojho adresáta tým, že modifikuje vlastnosti, ktoré tvoria tento nultý stupeň poslucháča (1973, 79 – 82). Zároveň upozorňuje, ktoré prvky týkajúce sa poslucháča si treba v texte všímať, aby bolo možné opísať čitateľa generovaného textom (napr. priame oslovenie adresáta, využívanie osobných zámen v druhej osobe a ukazovacích zámen, kladenie otázok, výskyt záporu, prirovnaní či analógií). Ako však upozorňuje Vincent Jouve, pojem poslucháč mení význam podľa toho, či odkazuje na rozprávanie/naratív („récit“), resp. na text ako taký, alebo na príbeh (fr. „histoire“), resp. na sled opisovaných udalostí. Vychádzajúc z teoretických prác Genetta a Princa a so zreteľom na posun od príbehu k rozprávaniu, Jouve rozlišuje tri typy poslucháča: 1. poslucháč-postava (fr. „narrataire-personnage“) – predstavuje poslucháča, ktorý je súčasťou príbehu (zodpovedá mu Genettov intradiegetický poslucháč); 2. vzývaný alebo oslovovaný poslucháč (fr. „narrataire invoqué“) – je adresátom prehovoru, rozprávač ho oslovuje, ale v texte nie je prítomný (nie je jednou z postáv príbehu), a teda ide o anonymného poslucháča; 3. vymazaný alebo eliminovaný poslucháč (fr. „narrataire effacé“) – je implicitným adresátom prehovoru, rozprávač ho síce neoslovuje, no predpokladá sa u neho istá úroveň vedomostí, ktorá mu umožňuje pochopiť obsah prehovoru (zodpovedá mu Genettov extradiegetický poslucháč). Podľa Jouva práve tento tretí typ predstavuje model virtuálneho čitateľa, ktorého možno nájsť v existujúcich teóriách čitateľa, a to napríklad u Wolfganga Isera (implicitný čitateľ), Jaapa Lintvelta (abstraktný čitateľ) či Umberta Eca (modelový čitateľ) (1993, 27 – 29).
Nathalie Piégay-Gros konštatuje, že sa podoby poslucháča v texte rôznia: často je prítomný v osobných zámenách ako „my“ alebo „vy“ (presnejšie, vo francúzštine ide o neurčité zámeno „on“, ktoré sa prekladá ako „človek“ alebo „my“), objavuje sa v neosobných formuláciách, prípadne sa v texte spomína len ako čitateľ. V epištolárnom románe môže byť poslucháč adresátom listu alebo môže adresáta nahradiť – príkladom je román Les Liaisons dangeureuses (1782; Nebezpečné známosti, slov. 2024). Aj funkcie poslucháča bývajú rozmanité: rozprávač ho môže vyzvať, aby príbeh pozorne sledoval, zapamätal si niektoré pasáže, doplnil príbeh či modifikoval svoje predstavy (Piégay-Gros 2002, 239 – 241). S tým súvisí skutočnosť, že text nielenže konštruuje svojho adresáta, ale snaží sa usmerniť aj proces čítania. Môže totiž u čitateľa rôznymi prostriedkami stimulovať fikčné ponorenie (napr. vtedy, keď sú postavy uveriteľné a zápletka je lineárna) alebo, naopak, môže vzbudiť jeho odstup (napr. vtedy, keď text akcentuje, že je artefaktom) (Jouve 2020, 193 – 201).
Genette, Prince, Jouve a ďalší teoretici prispeli k jasnému odlíšeniu dvoch rozdielnych ontologických kategórií, ktoré boli dovtedy homonymné: na jednej strane čitateľa stvárneného v texte, ktorého rozprávač oslovuje slovom „čitateľ“, resp. osobným zámenom („vy“, „ty“), na druhej strane reálneho čitateľa. Wolf Schmid používa v tejto súvislosti pojmy adresát (angl. „addressee“), ktorý je zamýšľaným príjemcom prehovoru rozprávača, a recipient (angl. „recipient“), ktorý je skutočným príjemcom správy (2013, s. p.). Kým prvý má textovú povahu (charakterizuje ho len súbor výpovedí obsiahnutý v texte), reálny čitateľ, resp. recipient znamená skutočnú osobu, ktorá číta knihu a ktorú nemožno jednoznačne charakterizovať. „Reálny čitateľ je živé telo, ktoré si do času svojho čítania prináša vlastný príbeh, svoju pamäť, svoju dvojakú skúsenosť sveta a knižnice,“[5] ako konštatuje Christine Montalbetti (2004, 2). Nie vždy však platí, že používanie osobných zámen ako „ty“ a „vy“ je neklamným znakom poslucháča; rozprávači nimi môžu označovať aj sami seba či hlavnú postavu, ako napríklad v románe Michela Butora La modification (Premena, 1957) alebo Georgea Pereca Un homme qui dort (1967; Muž, který spí, čes. 2016). Narácia v druhej osobe je pomerne častá najmä v súčasnej literatúre; možno ju nájsť napríklad v románe Marie Pourchetovej Feu (2021; Oheň, slov. 2023).
Navyše, hoci je poslucháč prototypom virtuálneho čitateľa, reálny čitateľ sa s ním (poslucháčom) nemusí stotožniť, ako konštatuje Montalbetti (2004, s. p.). Naopak, môže sa stotožniť s hlavnou alebo vedľajšou postavou, prípadne s rozprávačom, pretože sú mu myšlienkovo, hodnotovo či inak blízki. V tomto zmysle sú jednotlivé inštancie naratívnej situácie navzájom rovnocenné.
Literatúra
Barthes, Roland. 1966. „Introduction à l’analyse structurale des récits.“ Communications, 8: 1 – 27.
Genette, Gérard. 1972. Figures III. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 1983. Nouveau Discours du récit. Paris: Seuil.
Głowiński, Michał. [1967] 1975. „Der virtuelle Empfänger in der Struktur des poetischen Werkes.“ In Literarische Kommunikation, ed. Rolf Fieguth, 93 – 126. Kronberg/Ts.: Scriptor.
Jouve, Vincent. 1993. La lecture. Paris: Hachette.
Jouve, Vincent. 2020. Poétique du roman. Malakoff: Armand Colin.
Montalbetti, Christine. 2004. „Narrataire et lecteur: deux instances autonomes.“ Cahiers de Narratologie, 11. Dostupné na: http://journals.openedition.org/narratologie/13 [cit. 26. 12. 2024].
Piégay-Gros, Nathalie. 2002. Le lecteur. Paris: Flammarion.
Prince, Gérald. 1973. „Introduction à l’étude du narrataire.“ Poétique, 14: 178 – 196.
Prince, Gerald. 1982. Narratology. The Form and Functioning of Narrative. Berlín: Mouton.
Schmid, Wolf. 2010. Narratology. An Introduction. Berlin: De Gruyter.
Schmid, Wolf. 2013. „Narratee.“ The Living Handbook of Narratology, 22. január. Dostupné na: https://www-archiv.fdm.uni-hamburg.de/lhn/node/60.html [cit. 11. 4. 2025].
[1] Francúzsky pojem „narrataire“, odvodený zo slovesa „narrer“ (rozprávať), je do slovenčiny ťažko preložiteľný, preto heslo využíva slovenský ekvivalent, ktorý je francúzskemu originálu významovo najbližší.
[2] Ako konštatuje Prince, „[...] predpokladom každého rozprávania nie je len (prinajmenšom) jeden rozprávač, ale aj (prinajmenšom) jeden poslucháč, teda niekto, na koho sa rozprávač obracia.“ („[...] toute narration présuppose non seulement /au moins/ un narrateur mais encore /au moins/ un narrataire, c’est-à-dire quelqu’un à qui le narrateur s’adresse.“) (Prince 1973, 178; Schmid 2013, s. p.; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.)
[3] Pojem poslucháč Barthes používa podľa vzoru „destinateur“/„destinataire“ napríklad v štúdii „Introduction à l’analyse structurale des récits“ (Úvod do štrukturálnej analýzy rozprávania, 1966), avšak bez toho, aby ho bližšie teoreticky uchopil.
[4] Genette to komentuje slovami: „Poslucháč je rovnako ako rozprávač jedným z prvkov naratívnej situácie a nevyhnutne sa nachádza na rovnakej úrovni diegézy; to znamená, že sa a priori neidentifikuje s čitateľom (hoc aj hypotetickým), tak ako sa rozprávač neidentifikuje nevyhnutne s autorom.“ („Comme le narrateur, le narrataire est un des éléments de la situation narrative, et il se place nécessairement au même niveau diégétique ; c’est-à-dire qu’il ne se confond pas plus a priori avec le lecteur (même virtuel) que le narrateur ne se confond nécessairement avec l’auteur.“) (Genette 1972, 265)
[5] „Le lecteur réel est corps vivant, qui amène avec lui dans le temps de sa lecture son histoire propre, sa mémoire, sa double expérience du monde et de la bibliothèque.“