Travestia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Travesty (en-GB)
- Travestie (de)
- Travestissement (fr)
Explikácia pojmu
Zámerná transformácia štýlu konkrétneho diela, v ktorej sa prejavuje zosmiešňujúci či satirický zámer autora. Travestia sa definuje v úzkom spojení s paródiou, satirou a burleskou.
Slovo travestia pochádza z talianskeho výrazu travestire (prezliecť, prestrojiť niekoho; zamaskovať sa), čo dobre vystihuje jej podstatu. Význam slovesa metaforicky odkazuje na zakladajúci štýlotvorný postup travestie: na zmenu „jazykového rúcha“ nejakého známeho, klasického alebo z rôznych iných dôvodov uctievaného textu. A toto štylistické „zamaskovanie“ sa robí s cieľom karikovať daný pretext, ktorý je veľmi často signalizovaný už v názve či podnázve travestie.
Travestiu teda zakladá autorská operácia na rovine štýlu, smerom od vysokého k nízkemu spôsobu vyjadrovania, čo sa môže konkretizovať vo forme od tragického ku komickému, od vážneho k ironickému, od patetického k malichernému, od sakrálneho k profánnemu, od úctivého k vulgárnemu a pod. Vo všeobecnom zmysle sa môže travestovať každý taký literárny jazyk, ktorý sám seba berie príliš vážne, ktorý je dosť vyhranený, „zabehnutý“ a preto do istej miery už automatizovaný. Podľa Bachtina literárna travestia, ako aj paródia prostredníctvom smiechu a kritiky koriguje túto jednostrannú vážnosť vznešeného jazyka (Bachtin 1980, 199).
Zameranosť na štylistickú transformáciu je podkladom aj pri rozlíšení paródie a travestie.
Ako dištinktívna vlastnosť medzi nimi sa najčastejšie spomína odlišný vzťah témy a spôsobu jej jazykového spracovania. Obidve formy budujú na disonancii medzi témou a štýlom, čo je základným faktorom ich komického efektu, avšak travestia je osobitná v tom, že tému predlohy ponecháva v zásade nezmenenú, transformuje však jeho štýl (štýl konkrétneho textu), kým paródia ponecháva, imituje štýl parodovaného diela (i keď aj s istými nadsádzkami a miernymi deformáciami), mení však jeho tému.
Na takýto spôsob chápania odkazuje v knihe Palimpsestes (1982) aj Gérard Genette, ktorý vo svojej klasifikácii vymedzuje travestiu ako satirickú transformáciu hypotextu do podoby hypertextu, pokladá ju teda za samostatnú kategóriu popri paródii, ktorú kvalifikuje ako hravú transformáciu hypotextu do podoby hypertextu (1997, 22). Vzorovým dielom burlesknej travestie je pre Genetta Virgile travesti (1648-1652; Vergilius naruby) od Paula Scarrona, ktoré je prepisom starovekého rímskeho eposu Vergília Aeneis (29-19. pred n. l. Aeneas, 1981, prel. Viliam Turčány). Ide tu o jazykové, štylistické a poetické prekódovanie zároveň: pateticky a heroicky pôsobiaci latinský hexameter Scarron nahrádza krátkymi francúzskymi octosylabickými veršami, ktorých štýl je blízko ku každodennému jazyku čitateľov svojej doby. Dochádza tak ku familiarizácii a trivializácii eposu, čo je posilnené aj doplnením istých súdobých, a preto anachronisticky pôsobiacich motívov do deja. Táto naturalizácia a asimilácia parodovaného textu robí z travestie protiklad odcudzenia (61).
Travestia ako štylistická transpozícia je podľa Genetta prepisom v striktnom zmysle slova (62). Čo znamená, že je výsledkom reflexie nanovo a novým spôsobom prečítaného textu, v tomto prípade latinského eposu rímskeho klasika. Autorská pozícia francúzskeho spisovateľa sa podľa neho dá opísať asi tak, že: Ja, Scarron, na základe prečítaného, vám porozprávam druhý krát a vlastným spôsobom, čo povedal Vergílius v Eneide (63). Scarron vystupuje v texte v úlohe rozprávača-komentátora, ktorý nielen parafrázuje, ale aj komentuje, doplňuje a niekedy aj koriguje Vergíliov text. V dôsledku toho je jeho burleskná travestia na polceste medzi čistým prekladom a kritickým komentárom (65).
Potvrdzuje to názor Mateia Calinescuho, podľa ktorého prepis (rewriting) vždy vyrastá z nového čítania pretextu (rerading), je to jeho počiatočnou fázou (pozri k tomu heslo: prepis). A korešponduje to aj s Bachtinovou tézou o dvojhlasnom, dialogickom a štylisticky hybridnom charaktere parodicky intonovaného slova (pozri k tomu heslo: paródia).
Ako príklad modernej travestie uvádza Genette (70-71) dielo Alfreda Jarryho Passion considérée comme course de côte (1903; Vášeň považovaná za výstup na kopec), ktoré svojim spôsobom aktualizuje tradíciu stredovekej svätej paródie (parodia sacra). V texte sú veľkonočné udalosti, známe z evanjelií, prerozprávané v podobe cyklistických pretekov, a to v jazyku, ktorý je plný rétorických klišé športových reportáží. K tomu sú prispôsobené, resp. pozmenené miesta, role a dejové funkcie protagonistov. Via Dolorosa je ťažká horská trasa pretekov so štrnástimi zákrutami. Funkciu kríža preberá bicykel. Pilát je štartér a merač času, Ježiš je cyklistickým šampiónom, Peter jeho sprevádzajúcim trénerom, Matúš športovým redaktorom, Barabáš vyradeným účastníkom atď. Veronika stratí svoju šatku, a preto víťaza pretekov, Ježiša jednoducho vyfotí.
V historicko-poetických prácach Michaila Bachtina sa paródia a travestia striktne nerozlišujú, skôr tu vidíme permanentné prelínanie a spájanie dvoch pojmov. V štúdii o štýlovo-žánrových otázkach prehistórie románu (Iz predystorii romannogo slova, 1940) hovorí Bachtin o parodicko-travestujúcich žánroch (1980, 197), dielach (tamtiež), umeleckých formách (201) a prehovoroch (202), o parodickej travestii (199, 211) či o parodicko-travestujúcom zameraní tvorivého vedomia (203). Nadradeným termínom sa tu javí paródia, chápaná ako spôsob zobrazenia cudzej reči, travestia sa k nemu pripája buď ako synonymum alebo pomocný výraz so špecifickým, no v zásade príbuzným významovým odtieňom. Genettom analyzované dielo Scarrona spomína napríklad takto: „Bežné představy o parodické a travestující slovesné tvorbě se ve vědě utvářely na základe výskumu pozdních forem literární parodie typu Scarronovy travestie“ (197). Stredoveká Cena Cypriani (okolo r. 400, Hostina Cypriánova) je definovaná ako „parodie, respektive – parodická travestie“ (211).
Podobné ponímanie travestie, resp. vzťahu paródie a travestie prežíva naďalej (aj bez explicitného odkazu na Bachtina) v niektorých definíciách novších literárnovedných slovníkov, ktoré chápu travestiu ako špecifický typ (Mocná 2004, 442), typ (Valček 2003, 164) či druh (Žilka 2011, 376) paródie. Tibor Žilka zdôrazňuje i ťažkú rozlíšiteľnosť najmä súčasných paródií a travestií, dodávajúc, že rozdiel medzi nimi je azda iba v tom, že „paródia zasahuje širšiu oblasť spoločenských a umeleckých javov“ (Žilka 2011, 377).
Rozdiel medzi travestiou a paródiou z hľadiska spôsobu umeleckého modelovania vidí Ivo Osolsobě v tom, že kým paródia je dielo o diele, travestia vzniká na námet iného diela, je to „zpráva o události, o níž vypráví jiná zpráva“ (2007, 54). Preto je travestia obmedzená na sujetové žánry. Paródia zobrazuje parodované dielo priamo, travestia iba nepriamo, akoby mimochodom, cez prerozprávanú udalosť. Vďaka reprodukčno-transformačnému charakteru sa travestia môže ponímať, ako zvláštny prípad parafrázy, a tým pádom patrí do oblasti synonymity či quasi-synonymity (tamtiež). Osolsobě však poznamenáva, že v praxi sa travestia často prelína s paródiou a niekedy i s parafrázou.
Literatúra
Genette, Gérard. 1997. Palimpsestes. Literature in the Second Degree. Prel. Channa Newman a Claude Doubinsky. Lincoln and London: University of Nebraska Press.
Bachtin, Michail M. 1973. „Tvorba Françoisa Rabelaisa a ľudová kultúra stredoveku a renesancie“. Prel. Marta Baránková. In Problémy poetiky románu, Michail M. Bachtin, 112 – 196. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Bachtin, Michail M. 1980. „Z předhistorie románové promluvy“. Prel. Daniela Hodrová. In Román jako dialóg, Michail M. Bachtin, 187 – 221. Praha: Odeon.
Mocná, Dagmar. 2004. „Parodie.“ In Encyklopedie literárních žánrů, Dagmar Mocná, Josef Peterka a kol. 441 – 447. Praha – Litomyšl: Paseka.
Osolsobě, Ivo. 2007. „Pokus o parodii.“ In Principia parodica, Ivo Osolsobě, 40 – 69. Praha: Akademie múzických umění.
Valček, Peter. 2003. „Paródia“. In Slovník literárnej teórie K- Ž, Peter Valček, 164. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.
Žilka, Tibor. 2011. „Travestia ako výrazová kategória“. In Tezaurus estetických výrazových kvalít, red. Lubomír Plesník, 376 – 377. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.