Prepis pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Rewriting (en-GB)
- Rewriting, Überschreibung (de)
- Ré-écriture (fr)
Explikácia pojmu
Prepis v najširšom zmysle slova zahŕňa v sebe všetky tradičné formy a techniky transformácie akéhokoľvek literárneho textu, týkajúce sa jeho tematiky, kompozície, štýlu a jazykovej normy. V užšom zmysle sa pod prepisom chápe intertextuálne orientovaná tvorba nového textu, ktorá sa zakladá na kreatívnej a často aj kriticky smerovanej modifikácii pretextu. V prípade naratívnych diel sa prepis týka zložiek fikčného sveta (dej, postavy, prostredie). Doplnením alebo pozmenením charakteru a osudu postáv, časopriestorových súradníc a kľúčových udalostí deja vzniká posttext, ktorý ukazuje pôvodný (najčastejšie klasický, kanonický) text v novom svetle, nastoľuje nové podmienky jeho chápania a interpretácie.
Prepis je prípadom komplexnej intertextuality, nakoľko autor prepisu neaktualizuje iba istú časť textu, ale text ako celok, rovnako sleduje jeho tematické, jazykovo-štylistické a štruktúrno-kompozičné vlastnosti. Na permanentné udržiavanie konexií s pretextom môže použiť citáty, alúzie a parafrázy, dokonca svoju predlohu môže aj imitovať či parodovať. Všetky uvedené postupy a formy sú pre čitateľa signálmi toho, že ide o prepis (toho ktorého) konkrétneho diela. Preto sa prepis vyznačuje vysokou mierou intenzity medzitextových vzťahov a je vnímaný ako jeden z prejavov tzv. palimpsestového spôsobu písania. Pri čítaní takýchto posttextov si príjemca permanentne uvedomuje latentnú, ale nie celkom skrytú prítomnosť pretextu v pozadí, ktorý akoby „presvitá“ cez prepis.
Metaforu palimpsestu použil aj Gérard Genette na označenie širokej skupiny literárnych textov „druhého stupňa“ (Genette 1982), ktoré vznikajú rozsiahlou úpravou a tvorivou rekonfiguráciou pretextu/hypotextu. Francúzsky teoretik rozlišuje dva základné druhy hypertextových vzťahov: transformáciu a imitáciu. Obidva sa môžu realizovať tromi spôsobmi: ludicky (hravo), satyricky alebo vážne, čím vzniká šesťčlenná typológia postupov prepisu (pozri heslo: intertextualita). Genette ráta aj s prechodnými kategóriami ironického (medzi satirickým a ludickým), polemického (medzi satirickým a vážnym) a humorného (medzi ludickým a vážnym) a rovnako aj so zmiešanými postupmi (mixtured procedures, Genette 1997, 30), keď je hypotext transformovaný a súčasne aj imitovaný. Transformácia sa môže týkať rozsahu pretextu (rôzne postupy rozšírenia a kondenzácie výrazu), jeho druhovo-žánrových (dramatizácia, narativizácia), formálnych (verš, próza) a štýlových osobitostí, jazyka (preklad ako jazyková transpozícia, 214), časových a priestorových parametrov deja, kľúčových udalostí, veku a rodu postáv a motivácie a hodnotenia ich činov. Objektom imitácie môže byť konkrétny text, autorské oeuvre, žáner, literárny smer alebo dobový štýl (84). Okrem literatúry Genette uvádza analogické príklady aj z iných oblastí umenia (maliarstvo, hudba, film), zdôrazňujúc tým nielen transgenerickú (nadžánrovú), ale aj všeobecne umeleckú platnosť transformačných a imitačných postupov (hyperartistic practices, 384).
Impozantný a pestrý repertoár uvádzaných príkladov Genettovej monografie presvedčivo demonštruje literárnohistorickú kontinuitu prepisu, ktorý bol kreatívne a veľmi rôznorodo využívaný autormi od antiky až po obdobie moderny a ranej postmoderny. V súčasnosti sa prepis (rewriting) úzko spája práve s poetikou literárnej postmoderny, kde si získal špeciálne centrálne postavenie (McHale, 2015, 44). Pramení to z jej „retro orientácie“, prejavujúcej sa v napodobňovaní a recyklácie rôznych štýlov, žánrov a konkrétnych diel (McHale, 8). Za touto praxou treba vidieť rezignáciu autorov na originalitu tvorby (všetko dôležité už bolo povedané, napísané v textoch predchádzajúcich období) a uprednostnenie takého spôsobu písania, ktorý sa zakladá na napodobňovaní a(lebo) deformácii abstraktných textových modelov (žánrov, štýlov), či prerozprávaní konkrétnych príbehov. Vedie to často (hoci nie výhradne) k paródii a travestii aktualizovaných pretextov: postmoderné diela ponúkajú veľa príkladov na subvertívny (podvratný) prepis kanonických diel.
Teoretickým otázkam prepisu v kontexte postmodernej prózy sa venoval aj Lubomír Doležel,
jeho teoretické východiská, ambície a sledované výskumné ciele však boli odlišné od Genettových. Doležel sa dal inšpirovať teóriou prekladu a terminológiou prírodných vied, pričom svoju pozornosť zúžil iba na prípadovú analýzu diel jedného literárneho smeru. Strešným pojmom, označujúcim vzťah medzi vzájomne prepojenými, na seba odkázanými textami sa pre neho stal „transdukcia“, ktorý nahradil a absorboval v sebe intertextualitu (Doležel 2003, 200). Termín preberá z oblasti biológie (genetika, fyziológia), kde sa ním vo všeobecnom zmysle označuje prenos, prevod istej informácie medzi objektmi a štruktúrami (Fořt 2012, 368). Ide o proces transformačného a adaptívneho charakteru, odohrávajúci sa medzi bunkami, alebo medzi receptormi a mozgom, pri ktorom si však táto prenesená, resp. prekódovaná informácia zachováva isté zásadné štruktúrne vlastnosti, t. j. zostáva aj následne identifikovateľná. Podobný proces sa odohráva aj medzi literárnymi textami, keď sú prekladané alebo prepisované. Literárny preklad a prepis chápe Doležel ako dve realizačné formy literárnej transdukcie. Výsledkom obidvoch tvorivých postupov je nový text, ktorý sa stáva východiskom pre ďalšiu komunikáciu. Kým sa však prekladateľ musí riadiť štruktúrnymi vlastnosťami fikčného sveta originálu (nemôže ho svojvoľne zmeniť), autor prepisu nemá túto povinnosť, a preto môže pôvodný svet aj radikálne pretvoriť (202) a zaujať k nemu svojim dielom rôzny postoj. V tomto ponímaní teda prepis sa týka tých zložiek tematicko-motivickej výstavby, ktoré – ako extenzívne entity – nie sú viazané na doslovné znenie textu, a preto môžu byť vyjadrené, resp. preformulované prostredníctvom parafrázy (144).
Doležel rozlišuje tri základné typy postmoderných prepisov aj v závislosti od toho, či sa zmena fikčného sveta pretextu týka predovšetkým časopriestorových relácií (transpozícia), dejových línií osudu protagonistov (rozšírenie) alebo jeho celkového usporiadania (mutácia).
V transpozícii zostáva dej relatívne nezmenený, iba sa premiestňuje do nového, odlišného prostredia alebo času. Vzniká tým paralelný následnícky fikčný svet (Ulrich Plenzdorf: Die neuen Leiden des jungen W. 1972; Nové utrpenie mladého W., slov. 1977). V prípade rozšírenia ide o doplnenie niektorých latentných či nekonkretizovaných súvislostí známeho pretextu, týkajúcich sa najčastejšie osudu postáv (prehistória, pokračovanie). Vzťah prepisu k pôvodnému dielu je komplementárny (Jehan Rhys: Wide Sargasso Sea, 1966; Šíre Sargasové more, slov. 1973). Mutácia je najradikálnejším typom prepisu, pretože tu dochádza k zmene štruktúry pôvodného diela a často aj jeho hodnotového systému, čím autor spochybňuje legitimitu klasického pretextu. Mutáciou sa tvoria polemické protisvety (J. M. Coetzee: Foe,1986; Foe) (Doležel 2003, 203).
Marie-Laure Ryan zdôrazňuje relevanciu Doleželovej typológie aj pre výskum transmediálne stavaných naratívov, ktoré sú rozšírené hlavne v populárnej kultúre. Ide o taký spôsob rozprávania príbehu, ktorý ráta zo zapojením a vzájomným prepojením niekoľkých médií, resp. mediálnych platforiem. Autorka rozlišuje dva základné spôsoby vzniku transmediálnych naratívnych svetov. Buď daný príbeh vďaka svojej popularite spontánne generuje veľké množstvo pokračovaní, adaptácií a fanúšikovských prepisov (filmy, animácie, divadelné predstavenia rôznych žánrov, komiksy, videohry, fan fiction – to je prípad románovej série Harry Pottera), alebo je už od začiatku koncipovaný tak, aby mohol byť vyrozprávaný skrze rôznych mediálnych platforiem (napr. Matrix) (Marie-Laure Ryanová 2012, 129 – 130). Najrozšírenejším typom prepisu v oblasti transmediálneho rozprávania je rozšírenie. Oveľa menej sa tu uplatňuje mutácia, pretože tvorba kontrafaktuálnych fikčných svetov ohrozuje integritu pôvodného príbehu. Uplatňuje sa hlavne vo fanúšikovskej kultúre, v žánri tzv. slash fiction, ktorý stavia na zmene pohlavia, sexuálnej orientácie alebo citových vzťahov protagonistov (130, 131). Podľa autorky transpozícia nie je kompatibilná s povahou a cieľmi transmediálnych naratívov, pretože časovým či priestorovým premiestnením deja sa veľmi ľahko strácajú práve tie kvality, ktoré robia daný fikčný svet či univerzum jedinečným, zvláštnym. Keby bol dej Star Wars prenesený do sveta stredovekej fantasy, „nikdo by ho nepovažoval za verzi Star Wars, protože je stejný jako děj nespočetných příběhů, které mluví o boji dobra se zlem“ (131).
Hoci prepis najčastejšie vzniká na pozadí konkrétneho, individuálneho pretextu, autor môže do tvorby zahrnúť aj ďalšie texty, dokonca aj celý súbor tematicky, štýlovo, žánrovo či dobovo príbuzných literárnych diel. To je prípad novely Petra Pišťanka Mladý Dvonč (1993), ktorý Zoltán Rédey charakterizuje ako „prierezový a kumulovaný prepis (...) kánonu slovenskej prózy“ (Rédey 2012, 221-222). Komplexnosť prepisu sa môže stupňovať aj reflexiou na ďalšie podobné prepisy a dokonca aj na ich komentáre. Angela Carter napísala trojicu poviedok o Červenej Čiapočke (The Werefolf, The Company of Wolves, Wolf-Alice, 1979; Vlkolak, Spoločnosť vlkov, Vlk-Alice), v ktorých kreatívne využila žánrovo typické postupy hororu, pričom však kriticky reflektovala aj niektoré konklúzie Bettelheimovej psychoanalytickej interpretácie rozprávky (Bényei 2004, 127).
Možnosť prepisu vyplýva z niektorých špecifických vlastností literárnych fikčných svetov. Predovšetkým z ich neúplnosti, neobmedzeného počtu a rôznorodosti. Literárnym textom vytvorený možný svet je neúplný v tom zmysle, že okrem jednoznačne určených faktov vždy obsahuje aj nedourčené miesta a medzery, ktoré príjemca počas čítania intuitívne doplňuje a konkretizuje, uplatňujúc pri tom rôzne spôsoby vyvodzovania. Neúplnosť je všeobecnou a nutnou vlastnosťou štruktúry fikčných svetov, jednotlivé texty sa od seba odlišujú iba počtom, rozsahom a funkciou spomenutých medzier (Doležel 2003, 171). Z tohto pohľadu možno chápať prepis ako „dotvorenú“ autorskú verziu konkretizácie nedourčených miest (pre)textu. Autor prepisu v roli čitateľa nielen rekonštruuje text, ale sa s ním v mysli ďalej „zahráva“ a stáva sa mu impulzom pre tvorbu vlastného textu, t. j. nového literárneho fikčného sveta, ktorý ten pôvodný rozširuje či modifikuje. Aj takýmto spôsobom sa znásobuje počet a variabilita fikčných svetov: čítanie prechádza do písania, nové čítanie (rereading) do prepisu (rewriting).
Práve túto úzku, motivačnú prepojenosť tvorby a recepcie pri vzniku prepisov zdôrazňuje aj rumunský teoretik Matei Calinescu. Hovorí o tom, že „opätovné čítanie niektorých klasikov časom generuje myšlienku ich prepisu“[1], ktorý vlastne začína už v akte čítania, nové čítanie je totiž akousi prípravnou fázou, „mentálnou podobou prepisu“ (Calinescu 1997, 243)[2]. Calinescu dokonca tvrdí, že každý individuálny čitateľský akt je už do istej miery prepisom textu: „(...) čitateľ prepisuje dielo vo svojej mysli na základe usmernení predtým čítaných diel.“ (245)[3] A ak je čitateľ zároveň aj autorom, je táto v zásade hravá aktivita ešte intenzívnejšia, čo môže vyústiť do tvorby nového textu, pretože autorský mentálny prepis je jedným z hlavných hýbateľov umeleckej kreativity (Calinescu 1993, 277).
Špecifickým prípadom je prepis vlastného diela (self-rewriting), čím vzniká nová autorská verzia textu. Vidíme to napríklad v tvorbe predstaviteľov postmoderny (William Burrougs, John Barth, Gilbert Sorrentino), ktorí okrem prepisu kanonických diel moderny a predchádzajúcich období sa po istom čase vracali aj k svojim skorším románom a tvorivo ich prepracovali (McHale 2015, 44-45). Na rovnaký jav systematického a pravidelného prepisu vlastných diel v tvorbe francúzskych autoriek Marguerite Duras, Annie Ernaux a Marie Redonnet poukazuje Cathy Jellenik (2007).
Citované práce teoretikov potvrdzujú, že prepis je prejavom kreatívnej funkcie textu, čo značí schopnosť istého literárneho textu motivovať, inšpirovať či priam provokovať vznik nových textov a rovnako aj diel iných, neliterárnych proveniencií. Mytologické príbehy, príbehy z Biblie, rozprávky a klasické diela (svetovej) literatúry, vrátane populárnych naratívov sa ukazujú byť najproduktívnejšími zdrojmi prepisov. V mnohých prípadoch vedie prepis k vzniku na seba nadväzujúcich, sieťovo prepojených textov, čo sprostredkovane posilňuje serializáciu literárnych diel.
Rewriting v kontexte literatúry znamená to isté, ako remake v oblasti filmu, alebo remix v oblasti hudby. Prirodzeným spôsobom existencie umeleckých diel je totiž ich transformácia, repetícia a kontaminácia, ktorá sa odohráva tak v rámci jedného média, ako aj v inter- a transmediálnych reláciách (Spaziante – Dusi 2006, Barbieri 2006). Ide tu o uplatnenie všeobecného tvorivého princípu replikácie a variácie, ktorý sa nevyčerpáva opakovaním toho istého, ale vždy prináša aj niečo nové, produkuje aj rozdiely ohľadom predošlého významu a pôvodných estetických výrazových kvalít aktualizovaného textu. Kritické a tvorivé formy prepisu preto prispievajú k obnoveniu a oživeniu literatúry (Rebei 2004).
Prepisu (rewriting) sa podrobne venuje predovšetkým teoretická odborná literatúra o postmoderne (Calinescu 1997, Moraru 2001, Hanes 2018). Typológiu postmoderných prepisov naratívnych diel v rámci teórie fikčných svetov vypracoval Lubomír Doležel (1998, 2003). Rovnako sa o ňom diskutuje aj v translatológii (Shuping 2013, Asimakuloas 2020, Gentzler ed. 2017), hlavne vďaka práci Andrého Lefevera (1992), ktorý definoval preklad ako jeden z typov prepisu. Rewriting je dôležitým konceptom aj pre výskum kultúrnej pamäte (cultural memory studies). V tejto perspektíve sa text chápe ako relatívne stabilné, no do istej miery aj fluidné médium a prepis ako transformatívna technológia, ktorá kultúrne obsahy nielen sprostredkuje, ale ich aj adaptuje a mení (Plate – Rose 2013).
Literatúra
Asimakuloas, Dimitris. 2020. „Rewriting“. In Routledge Encyclopedia of Translation Studies, ed. Mona Baker – Gabriela Saldanha, 494 – 499. London – New York: Routledge
Barbieri, Daniele. 2006. „Temi rimediati.“ In Remix-Remake, eds. Lucio Spaziante – Nicola Dusi, 175 – 197. Roma: Meltemi.
Bényei, Tamás. 2004. „Piroska, a farkas. Angela Carter meséi.“ In Archívumok, Tamás Bényei, 126 – 134. Debrecen: Csokonai Kiadó.
Calinescu, Matei. 1993. Rereading. New Haven & London: Yale University Press.
Calinescu, Matei. 1997. „Rewriting.“ In International Postmodernism. Theory and Literary Practice, Douwe Fokkema – Hans Bertens eds. 243 – 249. Amsterdam/Philadelphia: John Benjamin Publishing Company.
Doležel, Lubomír. 1998. Heterocosmica. Fiction and Possible Worlds. Baltimore and London: John Hopkins University Press.
Doležel, Lubomír. 2003. Heterocosmica. Fikce a možné světy. Prel. Lubomír Doležel. Praha: Karolinum.
Fořt, Bohumil. 2012. „Transduction as an alternative to intertextuality in the realm of fictional worlds.“ Slovo a slovesnost, 4: 366 – 373.
Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 1997. Palimpsestes. Literature in the Second Degree. Prel. Channa Newman a Claude Doubinsky. Lincoln and London: University of Nebraska Press.
Gentzler, Edvin ed. 2017. Translation and Rewriting in the Age of Post- Translation Studies. London – New York: Routledge.
Hanes, Ioana-Gianina. 2018. „About Two Concepts: Postmodernism and Rewriting.“ Journal of Humanistic and Social Studies, 1: 51 – 60.
Jellenik, Cathy. (2007). Rewriting rewriting. New York, Bern, Berlin, Bruxelles, Frankfurt am Main, Oxford, Wien: Peter Lang.
Lefevere, André. 1992. Translation, Rewriting and Manipulation of Literary Fame. London: Routledge.
Ryanová, Marie-Laure. 2012. „Transmediální vyprávění příběhu a transfikcionalita.“ Prel. Bohumil Fořt. In Heterologica. Poetika, lingvistika a fikční světy. Bohumil Fořt ed. 127 – 149. Praha: Ústvav pro českou literaturu AV ČR.
McHale, Brian. 2015. The Cambridge Introduction to Postmodernism. New York: Cambridge University Press.
Moraru, Christian. 2001. Rewriting: Postmodern Narrative and Cultural Critique in the Age of Cloning, New York: State University of New York Press.
Plate, Liedeke – Rose, H. G. Els. 2013. „Rewriting, a Literary Concept for the Study of Cultural Memory: Towards a Transhistorical Approach to Cultural Remembrance.“ Neophilologus, 4: 611– 625.
Rebei, Marian. 2004. „A Different Kind of Circularity: From Writing and Reading to Rereading and Rewriting“, Revue LISA/LISA e-journal, 5: 45 – 59.
Rédey, Zoltán. 2012. „Sémantika fikčných svetov a kánon slovenskej prózy. Doleželova Heterocosmica v kontexte výkladových tendencií súčasnej slovenskej literárnej histórie.” In Heterologica. Poetika, lingvistika a fikční světy. Bohumil Fořt ed. 217 – 239. Praha: Ústvav pro českou literaturu AV ČR.
Shuping, Ren. 2013. „Translation as Rewriting.“ International Journal of Humanities and Social Science, 18: 55 – 59.
Spaziante, Lucio– Dusi, Nicola. 2006. „Pratiche di replicabilità.“ In Remix-Remake, eds. Lucio Spaziante – Nicola Dusi, 9 – 44. Roma: Meltemi.
[1] „the repeated reading of certain classics over time generates the idea of rewriting them and, more importantly, that rewriting ideally asks for rereading, or for the kind of attention that is characteristic of reflective rereading (…)”
[2] „reading and, more emphatically, rereading are forms of mental writing and rewriting“
[3] „a reader rewrites the work mentally along lines suggested by works previously read”