Cantiga pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Cantiga (en-GB)
- Cantiga (de)
- Cantiga (fr)
Explikácia pojmu
Cantiga je literárny termín pochádzajúci zo španielskej a portugalskej literárnej vedy (španielsky a portugalsky cantiga, f. sg.; cantigas, pl.), ktorý označuje stredovekú lyrickú básnickú skladbu galícijsko-portugalského pôvodu určenú na spievanie a zároveň aj strofu tejto lyrickej skladby. Cantiga sa vyznačuje štruktúrou vybudovanou na paralelizme, strofickým členením s osobitým rýmovým nadväzovaním a špecifickou tematikou. Predstavuje jednu z najstarších foriem lyriky pestovanej na Pyrenejskom polostrove, s centrom v jeho severozápadnej oblasti, ktorej rozvoj spadá do obdobia od konca 12. do prvej polovice 14. storočia. Jej vrcholný rozkvet sa situuje do 13. storočia. Galícijsko-portugalská lyrika stojí pri zrode portugalskej literatúry a galícijskej literatúry a ako najstaršia forma lyrického básnictva pestovaná kastílskymi autormi je aj súčasťou kastílskej literatúry, hoci je písaná v odlišnom jazyku.[1] Galícijsko-portugalské cantigy sú v rozličnej miere obdobou básnických útvarov provensálskej trubadúrskej lyriky. Na území Pyrenejského polostrova vznikli pod provensálskym vplyvom samostatné trubadúrske školy v Galícii a na kastílskych kráľovských dvoroch, kde sa pestovala piesňová lyrika v galícijsko-portugalskom jazyku, a v Katalánsku, kde básnici ako básnický literárny jazyk používali okcitánčinu.
Pojem cantiga je veľmi starobylý a historicky sa používal primárne na označenie galícijsko-portugalských skladieb, ale nadobudol aj širší význam a používal sa aj na označenie „niektorých básní s refrénom“ zo stredovekých kastílskych spevníkov. V kastílskej poézii ho však od 15. storočia začal nahradzovať pojem „canción“ (doslovne pieseň)[2] (Estébanez Calderón 2004, 128; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. B.).
Niektorí literárni teoretici prijímajú široké poňatie termínu cantiga a definujú ho ako výraz označujúci „akúkoľvek skladbu z galícijsko-portugalských spevníkov bez ohľadu na formu a obsah, pričom jedinou podmienkou je jej určenie na spievanie a odtiaľ pochádza jej názov“[3] (Marchese – Forradellas 2013, 49 – 50).
Z hľadiska portugalskej literatúry bol pojem cantiga taktiež používaný už v stredoveku a označoval „starobylú básnickú formu ekvivalentnú s provensálskou cansó a francúzskou chanson. Preto sa môže nazývať aj cantar alebo canção. Spájali sa v nej slová a zvuk: bola to báseň zladená s notovým záznamom; bola určená na spev alebo na hudobnú inštrumentáciu“[4] (Massaud 2004, 66).
Ako tvrdí Moisés Massaud (2004, 67), od 15. storočia sa v portugalskej literatúre slovo cantiga používa na označenie lyrickej skladby s krátkymi (päť- až sedemslabičnými) veršami bez ohľadu na ich formu.
Termín cantiga etymologicky súvisí s pojmom „pieseň“ a pochádza z lat. cantica = plurál od canticum – „pieseň, piesne; spev, spevy“. Rovnako nemožno vylúčiť hypotézu, že výraz je odvodený z lat. canticula = plurál od canticulum – „krátka pieseň, pesnička“, čo pravdepodobne súvisí s tým, že pôvodne išlo o rozsahom krátku skladbu.
Pojem cantiga teda možno chápať aj ako „pieseň“ v zmysle, v akom definuje jej podstatu Tibor Žilka (2006, 283): „najrozšírenejší typ básne, spravidla spájajúci poéziu s hudbou“, alebo František Štraus (2005, 260): „básnický žáner, jedna z najstarších básnických foriem lyrickej a lyricko-epickej poézie; viaže sa na nápev, melódiu a vyjadruje [...] prudké emócie, citové stavy a nálady“.
V slovenských slovníkoch literárnej teórie termín cantiga doposiaľ nenájdeme a domnievame sa, že pre slovenskú terminológiu by ho z hľadiska presnosti nebolo vhodné prekladať, pretože ide o špecifický druh piesne. V odbornej literatúre z oblasti dejín španielskej a portugalskej literatúry v slovenskom a českom jazyku, ale aj v iných jazykoch (pozri ekvivalenty pojmu v iných jazykoch) sa používa termín cantiga a neprekladá sa, čo však neplatí pre pomenovania špecifických druhov strofických útvarov a tematických druhov cantíg, pri ktorých už autori zvyknú uvádzať preklady, napr. v češtine „písně o lásce“, „písně o milém“, „písně výsměšné a hanlivé“ (Bělič 1964, 46 – 48; Bělič 1968, 17). Český hispanista Oldřich Bělič uvádza tieto české ekvivalenty k pojmom v zátvorkách v zmysle vysvetľujúceho prekladu. Rovnako postupuje aj Marie Havlíková (1999, 46 – 47) v prehľade dejín portugalskej literatúry a Félix Córdoba Rodríguez (1999, 28) v prehľade dejín galícijskej literatúry, obe diela tvoria súčasť slovníka spisovateľov Španielska a Portugalska (Hodoušek a kol. 1999). Takéto preklady však nemajú za cieľ „nahradiť“ termín domácim termínom, ale priblížiť či objasniť jeho význam.
Cantiga sa vyznačuje špecifickou formou aj obsahom. Na základe štruktúry sa rozlišujú dva druhy cantíg podľa toho, či obsahujú alebo neobsahujú refrén.
1.) Skladba bez refrénu je označovaná ako cantiga de maestria (v galícijsko-portugalskom a portugalskom jazyku), cantiga de maestría (v španielčine), v preklade do slovenčiny majstrovská cantiga (doslovne majstrovská pieseň). Jej pôvod sa situuje do provensálskej trubadúrskej poézie. Pozostáva zväčša zo štyroch sedemveršových strof, v ktorých sa používa kombinácia troch rýmových zakončení, rozložených podľa metrických schém abbacca, abbaccb, ababcca alebo ababccb. Špecifikom majstrovských cantíg je používanie osobitného druhu paralelizmu, spočívajúceho v opakovaní alebo variovaní podobného obsahu vo všetkých strofách.
2.) Skladba s refrénom, v galícijsko-portugalskej poézii označovaná ako cantiga de refram (v portugalčine sa používa termín cantiga de refrão), doslovný preklad v slovenčine je cantiga s refrénom, sa vyznačuje používaním refrénu a paralelizmu ako základných výstavbových prvkov, pričom motív z jednej strofy sa paralelne opakuje ako variácia v nasledovnej strofe, a to len s nepatrne obmenenými slovami, ale s iným rýmom.
Táto štruktúra sa zhoduje so štruktúrou zadžalu a prevzala ju aj kastílska pieseň villancico. V kastílskej poézii, ktorá vychádza zo vzorov chronologicky staršej galícijsko-portugalskej lyriky, sa tento typ skladby označuje ako cantiga de estribillo (šp. estribillo – refrén), teda cantiga s refrénom.
Z tematického hľadiska sa cantigy vyznačujú svetským zameraním a rozlišujú sa tri druhy: cantiga d’amigo, cantiga de amor, cantiga de escarnio o de maldecir – cantiga de escarnho e mal dizer. (Tu citované pôvodné termíny sú v galícijsko-portugalskom jazyku, ale paralelne existujú s miernymi obmenami v španielskom aj portugalskom jazyku, uvádzame ich ďalej v texte.)
1.) Cantiga d’amigo (v galícijsko-portugalskom jazyku), cantiga de amigo (v španielčine, v portugalčine), v doslovnom preklade do slovenčiny cantiga o milom (alebo pieseň o milom), spočíva v monologickej lyrickej výpovedi ženského lyrického subjektu, ktorý vyjadruje pocit osamotenia po rozlúčke s milým, označovaným slovom amigo (= milý). Je to ľúbostný povzdych dievčaťa zdôverujúceho sa so svojím trápením priateľkám, matke alebo prírode. Týmto obsahom je blízka ľudovej poézii, ale aj mozarabským chardžiam alebo jarchiam a kastílskej starobylej lyrike. Od mozarabskej a kastílskej lyriky sa cantiga d’amigo odlišuje menšou mierou senzuality a prítomnosťou niektorých prvkov z trubadúrskej tradície, ktoré v zmienených domácich formách lyrickej poézie absentujú. Napríklad na pláne lexiky sa v nich objavujú typické výrazy trubadúrskej lyriky, akými sú substantíva „menage“, „coita, coyta“, adjektíva „fremosa“, „mesurada“. Od ľúbostných cantíg – cantigas d’amor – sa zasa líšia tematizovaním radostnej a aj opätovanej lásky a väčšou mierou zastúpenia opisu fyzického vzhľadu milovanej osoby. V každom prípade, v porovnaní s nimi sú cantigy o milom oveľa pôvodnejšie, pretože nadväzujú na domácu tradíciu a štylizujú ľudový prejav. Rumunská medievalistka Anca Crivăţová síce pripúšťa, že spadajú do zóny vplyvu provensálskej lyriky, ale zároveň tvrdí, že „las cantigas de amigo [...] reprezentujú vlastný žáner galícijsko-portugalskej lyriky, [...] predstavujú inovatívnu poetiku nezávislú od provensálskych literárnych vzorov a zároveň sú najcharakteristickejším žánrom poézie v tejto románskej oblasti“[5] (Crivăţ 2018, 107).
Cantigy o milom vykazujú veľkú tematickú pestrosť, ktorá sa odvodzuje od prostredia alebo situácie, či scény tvoriacich vonkajší kontext ľúbostného povzdychu. Na základe tohto kritéria sa členia na podkategórie, ktorými sú: barcarolas o mariñas (morské piesne) – ľúbostné stretnutie alebo čakanie sa odohráva na brehoch mora; albas alebo alboradas (piesne za svitania) – zaľúbenci sa bolestne lúčia alebo sa radostne stretávajú na svitaní; cantigas de romería (alebo de romaria), tiež nazývané cantigas de santuario (pútnické piesne) – ľúbostné stretnutie alebo čakanie sa odohráva na pozadí púte alebo v blízkosti pútnického miesta; bailadas (tanečné piesne) – ľúbostný obsah sa asociuje s tancom. Bližšie charakteristiky o týchto druhoch piesní podáva Alan Deyermond a uvádza príklady z každej z nich (Deyermond 1979, 49 – 55).
Formálne sa cantigy o milom vo väčšine prípadov realizujú s refrénom, prevažuje v nich dokonalý rým a vo výstavbe autori využívajú paralelizmus.
2.) Cantiga d’amor (v galícijsko-portugalskom jazyku), cantiga de amor (v španielčine, v portugalčine), v doslovnom preklade do slovenčiny ľúbostná cantiga (alebo pieseň o láske), je lyrická skladba ľúbostného obsahu, v ktorej mužský lyrický subjekt vyjadruje ľúbostný cit k idealizovanej nedosiahnuteľnej dáme, horekuje nad svojím ľúbostným súžením a vyjadruje bolesť z odmietnutia a jej „krutosti“. Zároveň však vyzdvihuje prednosti a chváli dokonalosť dámy svojho srdca, označovanej výrazom „senhor“, „mha senhor“, prosiac ju o zľutovanie a o náklonnosť. Autori používajú lexiku a obrazy „ľúbostného vazalstva“ a „služby panej“, typické pre trubadúrsku lyriku. Ústredným prvkom je „coita, coyta“ – žiaľ, smútok básnika z neopätovanej lásky. Galícijsko-portugalské ľúbostné cantigy sa vyznačujú pocitom smútku, bolesti a melanchólie. Naopak, oveľa menej sa v nich stretávame s radostným prežívaním lásky v zmysle trubadúrskej „joia“, čím sa líšia od provensálskych vzorov.
Pri ospevovaní predností milovanej dámy sú v popredí jej morálne cnosti, ako rozumnosť, diskrétnosť, miernosť („bon sen“, „sabedor“, „prez“), a tieto prevažujú nad zmienkami o jej fyzickom zjave.
Cantiga d’amor sa považuje za galícijsko-portugalský variant provensálskej trubadúrskej lyriky, konkrétne, jej žánru cansó. Formálne sa vo väčšine prípadov realizuje vo forme majstrovskej cantigy. Zväčša pozostáva zo štyroch sedemveršových strof s rýmovou schémou abbaccb, abbacca, ababcca, ababccb, verše sú osemslabičné alebo desaťslabičné.
3.) Cantiga d’escarnho e de maldizer (v galícijsko-portugalskom jazyku), cantiga de escarnio y de maldecir (v španielčine), cantiga de escárnio e maldizer (v portugalčine), v doslovnom preklade do slovenčiny cantigy výsmešné a hanlivé (alebo piesne výsmešné a hanlivé), sú satirické skladby vyjadrujúce výsmech, napomenutie alebo kritiku nejakej osoby a jej správania. Napomenutie, či už motivované osobne alebo spoločensky, sa vyjadruje buď skryto – vtedy je označované ako „escarnho, escarnio“ (výsmech), alebo otvorene – v tomto prípade je to „maldizer, mal decir“ (pohanenie).
Tento typ piesní sa nachádza aj v starobylej talianskej, okcitánskej a francúzskej lyrike. Cantigy výsmešné a hanlivé sú obsahovo blízke provensálskej piesni sirventés a kastílskej decir.
Náboženská tematika, v princípe neobvyklá pre cantigy, sa objavila v diele kastílskeho kráľa, básnika a vzdelanca Alfonza X. Učeného (1221 – 1284). Jeho spevník Cantigas de Santa María (Piesne na Pannu Máriu alebo Cantigy na Pannu Máriu, cca 1270 – 1282) obsahuje vyše štyristodvadsať skladieb v galícijsko-portugalskom jazyku na oslavu Panny Márie v duchu stredovekého mariánskeho kultu. Niektoré majú charakter naratívny, iné sú lyrické, tieto sa nazývajú cantiga de loor (oslavné piesne) alebo cantiga sacra (posvätné, náboženské piesne). Alfonz X. Učený skladal aj ľúbostné a výsmešné cantigy (cantigas de amor, cantigas de escarnio) a okrem strofických foriem galícijsko-portugalskej lyriky použil aj zadžal. Témy Alfonzových naratívnych cantíg, ako tvrdí Juan Luis Alborg (1981, 172), inšpirovali celý rad neskorších autorov neskorších dôb, medzi nimi sa nachádzajú napríklad Lope de Vega (1562 – 1635), Luis Vélez de Guevara (1575 – 1644), Antonio de Zamora (1660 – 1727), José Zorrilla (1817 – 1893).
V 14. storočí písal náboženské cantigy v kastílskom jazyku, v španielčine nazývané canticas, Juan Ruiz, arcikňaz z Hity (cca 1283 – cca 1350), a zakomponoval ich do svojho rozsiahleho, žánrovo aj tematicky heterogénneho diela Libro de Buen Amor (Kniha pravej lásky alebo Kniha o pravej láske, 1330 – 1343), ktoré je vrcholom stredovekej klerickej poézie.
K rozvoju galícijsko-portugalskej poézie došlo pod vplyvom provensálskej trubadúrskej poézie a vďaka kultúrnym vzťahom medzi južným Francúzskom a galícijskou oblasťou, podnieteným svätojakubskou cestou do Santiaga de Compostela. Písomné záznamy galícijskej lyriky sú starobylejšie než záznamy kastílskej lyriky, keďže táto mala zväčša ľudový charakter, bola „nearistokratická“ a dlho existovala iba v ústnej podobe. Galícijská lyrika bola zaznamenaná písomne vďaka svojmu aristokratickému dvorskému pôvodu, preto je označovaná ako „dvorská galícijsko-portugalská lyrika“ (Bělič 1964, 46), hoci okrem tejto kultivovanej podoby má aj „odnož ľudovú“ (Chabás 1960, 59).
Rozkvet galícijsko-portugalskej lyriky sa kryje s vládou kastílskeho kráľa Alfonza X. Učeného (1221 – 1282) a portugalských kráľov Alfonza III. Portugalského (1210 – 1279) a Dinisa I. Portugalského (1261 – 1325), ktorí sú aj jej reprezentantmi.
Od polovice 14. storočia ustupuje a prenecháva priestor formujúcej sa portugalskej literatúre na území Portugalska a literárnej tvorbe v kastílskom jazyku na ostatnom území Pyrenejského polostrova. Posledným reprezentantom galícijsko-portugalskej lyriky je trubadúr a mecenáš Peter Alfonz Portugalský, vojvoda z Barcelosu (cca 1287 – 1354), ktorým sa v polovici 14. storočia končí zlatý vek tejto básnickej školy. Tento „najmladší portugalský trubadúr“, ako píše Crivăţová (2018, 97), odkázal svoje dielo Livro das Cantigas (Knihu cantíg) kastílskemu kráľovi Alfonzovi XI. (1311 – 1350), a hoci sa kniha stratila, pravdepodobne bola podkladom na zostavenie dvoch významných spevníkov galícijsko-portugalskej lyriky (Spevník Národnej knižnice v Lisabone, Vatikánsky spevník). Na druhej strane, Alfonz XI. ako básnik používal už kastílčinu. Miloslav Uličný zaradil jeho Chvalozpěv na lásku v „dvorském trubadurském stylu“ do výberu španielskej poézie Stín ráje (Uličný 1992, 26 – 27, 237).
Po mene poznáme okolo stovky autorov cantíg, okrem už spomínaných autorov (Alfonz X. Učený; Dinis I.; Peter Alfonz Portugalský, vojvoda z Barcelosu), k najznámejším patria João Soares de Paiva (cca 1140 – cca 1194, 12. stor.), portugalský trubadúr, najstarší známy autor v galícijsko-portugalskom jazyku; Gil Sanches de Portugal (13. stor.); Johan Airas de Santiago (12. – 13. stor.); Bernal de Bonaval (13. stor.); Martín Códax (13. stor.); Pero Meogo (13. stor.); Pero da Ponte (13. stor.); Johan Zorro (13. stor. – pol. 14. stor.); Afonso Sanchez de Portugal (13. – 14. stor.); Estevan da Guarda (cca 1280 – 1360, 14. stor.), jeden z posledných reprezentantov galícijsko-portugalskej lyriky.
Písomné zápisy ich galícijsko-portugalskej lyriky sa zachovali v troch spevníkoch, v najstaršom Ajudskom spevníku (Cancioneiro da Ajuda) z prelomu 13. a 14. storočia a v dvoch spevníkoch zo 16. storočia, v Spevníku Národnej knižnice v Lisabone (Canconeiro da Biblioteca Nacional), známom aj ako Spevník Colocciho-Brancutiho (Cancioneiro Colocci-Bracuti), a vo Vatikánskom spevníku (Cancioneiro da Vaticana alebo Canzoniere della Biblioteca Vaticana). Cantigy Alfonza X. Učeného sa zachovali v štyroch kódexoch nachádzajúcich sa v súčasnosti v knižniciach v Madride, El Escoriale a vo Florencii. Okrem toho, sedem cantíg Martina Codaxa s textom aj notami sa nachádza na Vindelovom pergamene (Pergaminho Vindel) z 13. storočia a fragmenty cantíg kráľa Dinisa I. sa zachovali na Sharrerovom pergamene (Pergamino Sharrer) z konca 13. alebo zo začiatku 14. storočia, objavenom v Lisabone Harveyom L. Sharrerom v roku 1990.
Literatúra
Alborg, Juan Luis. 1981. Historia de la literatura española. Edad Media y Renacimiento. 2. vydanie, 5. reedícia. Madrid: Editorial Gredos.
Bělič, Oldřich. 1964. Dějiny španělské literatury I. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Bělič, Oldřich. 1968. Španělská literatura. Praha: Orbis.
Córdoba Rodríguez, Félix. 1999. „Galicijská literatura.“ In Slovník spisovatelů Španělska a Portugalska, Eduard Hodoušek a kol., 27 – 34. Praha: Libri.
Crivăţ, Anca. 2018. La lírica hispánica medieval. Una introducción. Bukurešť: Editura universităţii din Bucureşti.
Havlíková, Marie. 1999. „Portugalská literatura.“ In Slovník spisovatelů Španělska a Portugalska, Eduard Hodoušek a kol., 46 – 58. Praha: Libri.
Hodoušek a kol. 1999. Slovník spisovatelů Španělska a Portugalska. Praha: Libri.
Chabás, Juan. 1960. Dějiny španělské literatury. Prel. Oldřich Bělič. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění.
Deyermond, Alan D. 1979. Historia de la literatura española. La Edad Media. Prel. Luis Alonso López. Barcelona – Caracas – México: Editorial Ariel.
Estébanez Calderón, Demetrio. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
Marchese, Angelo – Forradellas, Joaquín. 2013. Diccionario de retórica, crítica y terminología literaria. Barcelona: Editorial Ariel.
Massaud, Moisés. 2004. Diccionário de termos literários. São Paolo: Editora Cultrix.
Štraus, František. 2005. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Uličný, Miloslav. 1992. Stín ráje. Tisíc let španělské poesie. Praha: Práce.
Žilka, Tibor. 2006. Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie.
[1] Galícijsko-portugalský jazyk (šp. galaicoportugués alebo gallegoportugués; port. galego-português alebo galaico-português; gal. galego-portugués alebo galaico-portugués), stará galícijčina alebo stredoveká portugalčina je stredoveký románsky jazyk, z ktorého sa od 15. storočia vyvinuli moderné jazyky galícijčina a portugalčina. Používal sa ako literárny jazyk v stredovekých kráľovstvách Galícia, Portugalsko, Kastília a León.
[2] „El término ‚cantiga‘ se utiliza también en los cancioneros castellanos para designar ciertos poemas con estribillo, aunque en un principio se aplicaba igualmente a otros que no lo tenían, por ejemplo, los decires.“
[3] Cantiga „En los cancioneros gallego-portugueses se llama cantiga a cualquiera de sus composiciones, sea cual fuere su forma y asunto; su finalidad primaria era el canto, y de allí su nombre.“
[4] „Cantiga. Durante a Idade Média, a cantiga designava a fôrma poética vernácula equivalente à cansó provençal ou à chanson francesa. De onde poder chamar-se ainda de cantar ou canção. Fundia la letra e o som: o poema coordenado à pauta musical; destinava-se ao canto e à instrumentação.“
[5] „Las cantigas de amigo son el género mejor representado en los cancioneros galaico-portugueses; se sitúan, en determinada medida, dentro de la influencia de la lírica provenzal, pero constituyen un género propio, en sus rasgos definitorios, de la lírica gallego-portuguesa, una innovación poética independiente de los modelos literarios provenzales y, al mismo tiempo, el género más característico de la poesía de esta área románica.“