Petrarkizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Petrarchism (en-GB)
- Petrarkismus (de)
- Pétrarquisme (fr)
Explikácia pojmu
Petrarkizmus znamená napodobovanie niektorých znakov typických pre poéziu Francesca Petrarcu (1304 – 1374). Literáti z celej Európy, zvlášť z Talianska, Španielska, Portugalska a Anglicka, začali po Petrarcovej smrti napodobňovať jeho poéziu. Petrarkizmus ako fenomén pretrval až do moderných čias. Petrarkisti napodobňovali predovšetkým Petrarcove básne v ľudovej reči, zozbierané v Triumphi (Triumfy, cca 1351 – 1374 vznik diela, 1470 prvé tlačené vydanie) a v Rerum Vulgarium Fragmenta (1320 – 1374 vznik diela, 1470 prvé tlačené vydanie; Spevník, slov. 2009). Z týchto zbierok prevzali najmä básnickú štruktúru a metrickú výstavbu verša a nechali sa inšpirovať jeho osobitým využitím sonetu, lexikálnou a tematickou rovinou tvorby. Z celej tematickej škály Petrarcovej poézie si petrarkisti najviac obľúbili ľúbostnú tematiku, ktorú spracovávali vo veľkej miere manieristickým spôsobom, kým v prípadoch, keď sa ľúbostná skúsenosť vzťahovala na duchovné prežívanie, tento presah k duchovnosti ako faktor duchovného vývoja mohol prebiehať inak ako Petrarcova mučivá milostno-náboženská skúsenosť.
Petrarca chápal pozemskú lásku podobne, ako ju vnímal sv. Augustín, teda ako dočasnú etapu a prípravu na dosiahnutie vyššej, duchovnej lásky. Petrarkisti sa postupne od sv. Augustína odvrátili a začali sa obracať k renesančnému neoplatonizmu. Petrarkisti pôsobili v priebehu 15. storočia na akadémiách, v humanistických krúžkoch a na dvoroch prevažne južnej a strednej Európy a v tvorbe využívali Petrarcov vzor predovšetkým z formálneho hľadiska, išlo im o jeho virtuózne spracovanie. V posledných desaťročiach 15. storočia a v 16. storočí mnohí petrarkisti dokázali veľmi sofistikovane uvažovať o Petrarcovej ľúbostnej tematike, pričom sa opierali o novoplatónske renesančné úvahy mysliteľov ako Marsilio Ficino a Pico della Mirandola. Význam básnickej tvorby výrazne rástol, keďže v sebe skrývala potenciál nasmerovať čitateľa k večnej, metafyzickej, dokonalej skutočnosti, kým životná skutočnosť bola nedokonalá a neistá. V poézii sa hľadali možnosti, ako dosiahnuť večnosť a prekročiť nedokonalosť jednak v oblasti formálnej stránky jazyka, jednak v oblasti metriky a štýlu. V porovnaní s predchádzajúcim storočím sa dostávala do popredia duchovná stránka, sila poézie pozdvihnúť čitateľa k božej pravde. To neznamená, že musí ísť nevyhnutne o pravdu katolíckej viery, petrarkisti sa hlásili k rôznym protestantským cirkvám, ktoré sa rozšírili v priebehu 16. storočia. Petrarkizmus sa v tomto zmysle stáva vskutku medzikonfesionálnou poetikou.
To, že sa petrarkizmus tešil v renesancii takej veľkej obľube, nebolo spôsobené len populárnou ľúbostnou tematikou, ale aj tým, že v Taliansku silneli hlasy požadujúce nastoliť prísnejšie pravidlá pri uzákoňovaní talianskeho literárneho jazyka. Najvýznamnejším predstaviteľom procesu tvorby literárneho kánonu bol benátsky humanista Pietro Bembo (1470 – 1547), ktorý sa aktívne zapájal do práve prebiehajúcej debaty o presadení ideálneho literárneho jazyka. Pri jeho hľadaní humanisti prihliadali na to, aby tento jazyk naplnil náročnú úlohu kultúrne zjednotiť politicky rozdrobené Taliansko.
Je potrebné zdôrazniť, že Bembo spolupracoval s maliarom a humanistom Aldom Piom Manutiom (1449/1452 – 1515), ktorý sa zaslúžil o modernizáciu vydavateľskej činnosti, mal záujem o vyšší stupeň normatívnosti literárneho jazyka. Z tohto dôvodu sa Danteho literárny jazyk zdal byť menej vhodný než Petrarcov jazyk, pretože sa vyznačoval väčšou nepravidelnosťou a terminologickým a štylistickým eklektizmom. Petrarcov básnický jazyk pôsobil viac jednoliato, zomknuto, sofistikovane a čitatelia ho vnímali ako ušľachtilejší a vznešenejší. Keď Manutius vydal roku 1501 Petrarcov Spevník, vzrástol záujem o Petrarcovu básnickú tvorbu v ľudovej reči, kým v predchádzajúcom období sa tešila väčšej pozornosti jeho latinská tvorba a aj samotný básnik skôr od nej očakával, že mu prinesie slávu.
V čase, keď sa talianski humanisti zamýšľali nad tým, aké vlastnosti by mal mať ľudový literárny jazyk, aby dosiahol vznešenosť latinčiny, Bembo označil troch spisovateľov, takzvané „tri koruny“, ktorých literárny jazyk mal slúžiť ako vzor. Nechýbal medzi nimi, samozrejme, Dante Alighieri, uznávaný ako veľký básnik. Jeho výklad teórie ľudového jazyka v diele De vulgari eloquentia (O ľudovom jazyku, 1303 – 1305 vznik diela, 1529 prvé tlačené vydanie; O rodném jazyce, čes. 2004) pokladali za vynikajúci a obdivovali, ako prakticky využil túto teóriu pri tvorbe diela Divina Commedia (1304 – 1321 vznik diela, 1472 prvé tlačené vydanie; Božská komédia, slov. 2019). Avšak keď Bembo predstavil svoj návrh, bolo jasné, že pred Dantem dáva prednosť Petrarcovi. Bembove myšlienky sa stretli s veľkým ohlasom a stali sa základom na vytvorenie literárneho kánonu, ktorého tvorba v Taliansku trvala celé storočia. Petrarcova poézia v ľudovom jazyku (tal. volgare) sa presadila ako vzor v oblasti básnickej tvorby, kým v próze ako vzor fungovali Boccacciove novely. Jednoliatosť Petrarcovho básnického jazyka, na rozdiel od Danteho eklektizmu a plurilingvizmu, vytvorila základ na stanovenie a kodifikáciu petrarkizmu, ktorá prebiehala počas 16. storočia. Keď petrarkizmus získal podobu pevnej normy, už v 16. storočí sa vytvorilo hnutie odporu spisovateľov, ku ktorým patril napríklad Pietro Aretino (1492 – 1556), avšak neskôr, predovšetkým v 17. storočí v období baroka, silnela túžba autorov po väčšej štýlovej slobode voči uzákonenej norme.
Petrarkizmus je nesmierne široký literárny jav, preto je nemožné v krátkosti zhrnúť jeho mnohotvárnu tvorbu. Spomedzi autorov by sme mohli spomenúť aspoň niektorých talianskych autorov z 15. storočia, ktorí vynikli vďaka svojej originalite, ako napríklad Matteo Maria Boiardo, Poliziano (Agnolo Ambrogini), Jacopo Sannazzaro, Lorenzo I. Medicejský, v 16. storočí patrili k najvýznamnejším autorom už spomínaný Bembo, ďalej Giovanbattista Strozzi, Giovanni Della Casa a Michelangelo Buonarroti. Mali by sme spomenúť aj autorov, ktorých život nebol spätý so šľachtickými dvormi či humanistickými akadémiami, napríklad mníchov a ženy, ktorí sú tu zastúpení vo väčšej miere než v minulosti, napríklad Vittoria Colonna a Gaspara Stampa.
Početní boli aj francúzski petrarkisti, ktorí tvorili vo veľkej miere básnickú skupinu „la Pléiade“. Spracovávali diela klasikov a talianskych petrarkistov a prispôsobovali ich domácemu prostrediu. Venovali sa kritickým spoločenským témam, zaoberali sa otázkami spojenými s náboženstvom a cirkvou, do svojich úvah vsúvali prvky renesančného neoplatonizmu.
Podobne aj autori z Pyrenejského polostrova prekladali talianskych autorov do kastílčiny alebo portugalčiny, šírili do sveta sonet, korešpondovali s talianskymi petrarkistami a vo viacerých prípadoch sa im podarilo vytvoriť diela, ktoré prekonávali rámec obyčajného napodobovania.
Keď anglický diplomat a básnik Thomas Wyatt (1503 – 1542) počas častých ciest do Talianska do hĺbky spoznal taliansku renesančnú literatúru, usiloval sa v Anglicku propagovať petrarkizmus ako nástroj reformy a modernizácie anglickej literatúry prostredníctvom šírenia sonetu. Jeho žiak Henry Howard, gróf zo Surrey, hoci bol znalcom a prekladateľom Petrarcu, pristupoval k tvorbe s istou dávkou tvorivosti, nie ako obyčajný imitátor, dokonca vypracoval oveľa pružnejšiu a voľnejšiu metrickú formu bez potreby otrockého rýmovania. Túto básnickú formu, ktorá bola neskôr veľmi obľúbená u najvýznamnejších básnikov, ako boli William Shakespeare alebo Percy Bysshe Shelley, nazvali „blank vers“ (blankvers). Aj v tomto umeleckom prostredí sú okrem talianskeho petrarkizmu prítomné i prvky neoplatonizmu.
V strednej Európe sa petrarkizmus rozvinul do dalmátskeho, maďarského, poľského a slovenského variantu. Pokiaľ ide o dalmátsko-chorvátsku poéziu, Pavol Koprda tvrdí, že „chorvátska literatúra si ako prvá na svete osvojila petrarkovskú tradíciu v ľudovom jazyku, v chorvátčine, ktorý sa tým činom dostal do polohy vznešeného jazyka, stal sa hoden, aby ho používali intelektuáli a vládnuca vrstva. Došlo k tomu v poslednej tretine 15. storočia, najskôr v diele dubrovníckych básnikov Šišmunda (Šiška) Menčetića (1457 – 1527) a Džore Držića (1461 – 1501)“ (Koprda a kol. 2014, 191). Čo sa týka maďarského variantu, najznámejší a najvýznamnejší príklad je „25 básní pre Júliu, ktoré sú jadrom Spevníka Valentína Balašu“ (192). Najvýznamnejším predstaviteľom obzvlášť členitého a rozvetveného poľského petrarkizmu je Jan Kochanowski (1530 – 1584).
V dielach slovenskej poézie je petrarkizmus bohato zastúpený v zbierke renesančnej poézie zo 16. storočia, objavenej roku 1958 a nazvanej Fanchaliho kódex. O vývine renesančnej literatúry na Slovensku a jej postupnej premene na barokovú literatúru Koprda uvádza:
„To, že v slovenskej literatúre bola (renesančná literatúra) vystriedaná duchovnou barokovou poéziou, nebolo len dôsledkom protestantskej reformy, ale aj vyjadrením vedomia, že kresťanská kultúra Slovákov má hodnoty odlišné od ideálov neoplatonizmu, a pociťovala sa potreba literatúry, v ktorej by našli svoj životný pocit čo najširšie vrstvy používateľov jazyka – vedomie dôstojnosti ich hodnotovej kultúry“ (Koprda a kol. 2014, 186).
Napriek uvedeným skutočnostiam môžeme nájsť ozvenu Petrarcovej tvorby aj v modernej slovenskej poézii, napríklad v niektorých básňach Jána Kollára.
Literatúra
Afribo, Andrea. 2009. Petrarca e petrarchismo. Capitoli di lingua, stile e metrica. Roma: Carocci.
Ariani, Marco. 1999. Petrarca. Roma: Salerno Editrice.
Dubrow, Heather. 1995. Echoes of desire. English Petrarchism, and it Counterdiscourses. Ithaca-London: Cornell University Press.
Kirkham, Victoria – Armando Maggi, eds. 2009. Petrarch: A Critical Guide to the Complete Works. Chicago: University of Chicago Press.
Koprda, Pavol a kol. 2014. Italoslovaca I. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Mann, Nicholas. 1984. Petrarch. Oxford: Oxford University Press.
Mazzotta, Giuseppe. 1993. The Worlds of Petrarch. Durham – NC: Duke University Press.
Santagata, Marco. 1992. I frammenti dell’anima. Storia e racconto nel Canzoniere di Petrarca. Bologna: Il Mulino.
Santagata, Marco. 2017. Il poeta innamorato: Dante, Petrarca e la poesia amorosa medievale. Milano: Guanda.