Parasurrealizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Parasurrealism (en-GB)
- Parasurrealismus (de)
- Parasurréalisme (fr)
- Parasurrealismo (it)
Explikácia pojmu
Anglosaská a francúzska literárna kritika zastáva názor, že parasurrealizmus je literárny prúd, ktorého autori alebo skupiny vo všeobecnosti sledujú princípy, štýly a techniky surrealizmu bez toho, aby nevyhnutne prijímali a dodržiavali všetky princípy tohto literárneho prúdu, ako boli sformulované v manifeste z roku 1924 André Bretonom a v nasledujúcich manifestoch. Autori slobodne preberajú niektoré javy surrealizmu s úmyslom parodovať ho alebo vkladajú surrealizmus do odlišného kontextu a času, než bol ten, v ktorom surrealizmus vznikal. Príkladom parasurrealistickej skupiny v tomto všeobecnom zmysle je napríklad skupina „Le Grand Jeu“, malá skupina vedená Georgeom Ribemontom-Dessaignesom a Robertom Vallardom (Daumal – Gilbert-Lecomte 2005). Napriek mnohým styčným bodom so surrealistami si „Le Grand Jeu“ nikdy plne neosvojí princípy bretónskeho surrealizmu, ale zachová si slobodnú a nezávislú interpretáciu surrealistickej poetiky.
Osobitný prípad predstavuje taliansky literárny kontext, v ktorom parasurrealizmus označuje básnický prúd v rámci zoskupenia „Gruppo 63“ (Skupina 63; por. Balestrini 1966), najvýznamnejšieho avantgardného hnutia šesťdesiatych rokov 20. storočia. V Taliansku surrealizmus nemohol zapustiť korene pre cenzúru fašistického režimu, trvala od dvadsiatych rokov až do konca druhej svetovej vojny. Po vojne sa nová generácia experimentálnych básnikov necítila byť prepojená s historicky pôvodne netalianskymi avantgardami, ako bol aj surrealizmus, a zachovávala si odstup od futurizmu. V prvej povojnovej antológii experimentálnej poézie I Novissimi (Najnovší; por. Curi 2001) z roku 1961 sa surrealizmus prakticky nespomína a proces obnovy talianskej literatúry a jej približovania k pokrokovým prúdom európskej literatúry prebiehal tak, že talianska literatúra sa otvorila podnetom prichádzajúcim zo semiotiky, štrukturalizmu a sociológie. Neoavantgarda v procese svojho formovania oveľa viac čerpala z dadaizmu ako zo surrealizmu alebo hľadala inšpiráciu v anglosaskom svete (Barilli 1995, 267). Niektorí avantgardní umelci príležitostne siahli po surrealistických štylistických prostriedkoch, ale inak ich surrealizmus nijako neoslovil. Malá skupina básnikov hlásiacich sa k zoskupeniu „Gruppo 63“ sa rozhodla ísť proti prúdu a prihlásila sa k surrealizmu. To neznamená, že ho autori prevzali en bloc, ale pokúsili sa ho prispôsobiť svojim súčasným potrebám. Reagovali tak predovšetkým na niektoré hraničné výtvory neoavantgardy, keď dochádzalo k úplnému popretiu literárnosti. Usilovali sa o akúsi „štylistickú protiofenzívu“, išlo o to „mať dobrý pocit z toho, že recyklujeme staré nevkusné, gýčové veci“[1] (265 – 267; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. F. G.).
Surrealizmus sa po pokusoch o nový výklad a aktualizáciu stal roku 1964 súčasťou neoavantgardy, a to pár mesiacov po druhom kongrese skupiny „Gruppo 63“, ktorý sa konal v Reggio Emilia, keď sa skupina umelcov z regiónu Emilia Romagna rozhodla založiť časopis Malebolge (Gazzola 2011). Títo umelci sa nechceli odčleniť od skupiny „Gruppo 63“, skôr sa prejavilo to, že avantgarda fungovala ako mnohovrstevný jav. Dokazovala to rôzna typológia účastníkov aj fakt, že autori sa zhlukovali do krúžkov podľa rozmanitých kultúrnych a literárnych smerovaní, ktoré pôsobili prevažne na určitom geograficky ohraničenom území. Časopis Malebolge istotne predstavoval iba akýsi miestny experiment, no napriek malému počtu vydaných čísel vo významnej miere zasiahol do procesu modernizácie talianskej literatúry a jeho pôsobenie na literatúru pretrvalo aj po skončení obdobia avantgardy (Barilli 1995, 266 – 267).
Autori z krúžku v Emilia Romagna si na surrealizme cenili predovšetkým jeho znesväcujúci charakter, „jeho averzívnu schopnosť namierenú proti meštianskemu jazyku a morálnemu kódexu“[2] (Gambaro 1993, 103). V rámci neoavantgardy išlo o novú interpretáciu surrealizmu, nie náhodou označovanú za parasurreálnu. Bola pevne ukotvená „v poetickom diskurze avantgardy, schopnom začleniť do seba vedecký, filozofický jazyk, odborný a technologický žargón“[3] (103). Tým sa potvrdzuje, že krúžok by vo vzťahu k neoavantgarde nemal byť vnímaný ako cudzorodý prvok. Pod novou interpretáciou surrealizmu máme na mysli jeho adaptáciu na aktuálnu situáciu.
Medzi zakladateľov a hlavných prispievateľov do časopisu Malebolge patria predovšetkým Adriano Spatola (Moroni 2010) a Giorgio Celli, ktorý vymyslel samotný názov parasurrealizmus, no už predtým použil predponu „para“ v iných svojich dielach, ako napríklad v básnickej zbierke Parafosílie z roku 1967. Ide o jeho najvýznamnejšie dielo, v ktorom vytvoril akúsi paravedeckú mytológiu prostredníctvom surreálneho miešania životopisných údajov, snových prvkov a vedeckých odkazov. Celli používa predponu „para“ v názve parasurrealizmus s cieľom naznačiť umelosť literárnej výstavby paralelných svetov aj za cenu, že zdanlivo zníži efekt odstupu od umeleckého diela. Umelecký zámer má zapôsobiť ako paródia, ide o to zabrániť čitateľovi, aby zotrval v štádiu odstupu a má mu pomôcť dosiahnuť pocit zázračna, ktorý je typický v niektorých výtvoroch vedecko-fantastickej literatúry. Tým sa približuje k tvorbe iných predstaviteľov talianskej avantgardy, ako napríklad Giorgia Manganelliho, ktorý sa tiež odvoláva na rétorickú tradíciu vedeckého traktátu, vedeckej debaty, aby v ďalších dielach vytvoril akúsi paravedeckú mytológiu (Barilli 1995, 264 – 265).
Celli vedome propagoval surrealizmus, podnecoval kolegov, aby prispievali do časopisu, a zároveň tvrdil, že v šesťdesiatych rokoch nie je možné presadzovať surrealistickú tvorbu, ktorá sa v Taliansku nepresadila ani v tridsiatych rokoch. Bolo by to možné len prostredníctvom aktualizácie a pomocou vhodne mierených zásahov. Bol presvedčený, že surrealizmus je možné využiť na spôsob manierizmu, a tak obnoviť jeho schopnosť prekvapovať a provokovať (Barilli – Lorenzini 2005, 72; Ferro 1992, 5 – 6).
Literatúra
Baccarani, Elisabetta. 2002. La poesia nel labirinto. Realismo e istanza „antiletteraria“ nell’opera e nella cultura di Edoardo Sanguineti. Bologna: Il Mulino.
Balestrini, Nanni, ed. 1966. Gruppo 63, il romanzo sperimentale. Milano: Feltrinelli.
Balestrini, Nanni – Alfredo Giugliani – Renato Barilli – Angelo Guglielmi. 1976. Gruppo 63. Critica e teoria. Milano: Bompiani.
Barberi Squarotti, Giorgio – Anna Maria Golfieri. 1984. Dal tramonto dell’ermetismo alla neoavanguardia. Brescia: La Scuola.
Barilli, Renato – Angelo Guglielmi. [1976] 2003. Gruppo 63. Critica e teoria. Milano: Feltrinelli.
Barilli, Renato. 1995. La neoavanguardia italiana. Dalla nascita del „Verri“ alla fine di „Quindici“. Bologna: Manni.
Barilli, Renato – Niva Lorenzini. 2005. Il Gruppo 63 quarant’anni dopo. Bologna: Pendragon.
Cavatorta, Beppe. 2004. „Rinnegato tra i rinnegati: l’iper-romanzo di Adriano Spatola.“ Il Verri XLIX, 25: 21 – 48.
Curi, Fausto. 2001. La poesia italiana d’avanguardia, modi e tecniche. Napoli: Liguori.
Daumal, René – Roger Gilbert-Lecomte. 2005. Le Grand Jeu. Ed. Claudio Rugafiori. Milano: Biblioteca Adelphi.
Ferretti, Gian Carlo. 1976. L’universo orrendo. Roma: Editori Riuniti.
Ferro, Pier Luigi, ed. 1992. Adriano Spatola poeta totale: materiali critici e documenti. Genova: Costa e Nolan.
Gambaro, Fabio. 1993. Invito a conoscere la neoavanguardia. Milano: Mursia.
Gazzola, Eugenio, ed. 2011. Malebolge. L’altra rivista delle avanguardie. Reggio Emilia: Diabasi.
Moroni, Mario. 2010. „Parasurrealism and Technological Utopia: The Project of Malebolge.“ In „Neoavanguardia“: Italian Experimental Literature and Arts in the 1960s, eds. Paolo Chirumbolo – Mario Moroni – Luca Somigli, 74 – 96. Toronto: University of Toronto Press.
Poggioli, Renato. 1962. Teoria dell’arte d’avanguardia. Bologna: Il Mulino.
Spatola, Adriano. 1966. „Surrealismo e parasurrealismo.“ Marcatrè-Malebolge 26 – 29, december: 225 – 252.
Spatola, Adriano. 1969. Verso una poesia totale. Salerno: Rumma.
Spatola, Maurizio. 2009. „Etica, rigore, anarchismes nella poetica di Adriano Spatola.“ Testuale 25, 46: 5 – 30.
Sproccati, Sandro. 1986. „Zeroglifico, ipotesi per un suprematismo grafematico.“ In Adriano Spatola, eds. Giorgio Celli – Sandro Sproccati, 8 – 18. Udine: Campanotto.
Tagliaferri, Aldo. 2004. Il clandestino. Vita e opere di Emilio Villa. Roma: DeriveApprodi.
Testa, Enrico, ed. 2005. Dopo la lirica: poeti italiani 1960 – 2000. Torino: Einaudi.
Zagarrio, Giuseppe. 1983. Febbre, furore e fiele. Repertorio della poesia italiana contemporanea 1970 – 1980. Milano: Mursia.
[1] „[...] a suo agio nel compito di riciclare vecchi materiali di ‘cattivo gusto’, ovvero kitsch.“
[2] „[...] la potenzialità eversiva nei confronti del linguaggio e del codice borghesi.“
[3] „[...] discorso poetico dell’avanguardia capace di incorporare linguaggi scientifici e filosofici, gerghi specializzati e tecnologici.“