Makarónsky žáner pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Macaronic genre (en-GB)
- Makkaronisches Genre (de)
- Genre macaronique (fr)
Explikácia pojmu
Makarónsky žáner sa zrodil z využívania makarónskeho jazyka v literárnej oblasti. Makarónčina bola pôvodne predovšetkým parodické znevažovanie vznešenosti latinčiny, lepšie povedané, humanistickej novej latinčiny, ktorá v tých časoch fungovala ako všeobecný vedecký jazyk a bola predmetom štúdia súdobých učencov. Makarónsky spôsob vyjadrovania pôvodne slúžil ako nástroj na farbisté vyjadrenie literárnej paródie a spoločenskej satiry. Z hľadiska lexiky sa v nej miešajú prvky ľudovej reči a latinčiny, kým morfológia, metrika a syntax napodobňujú vo veľkej miere latinčinu. Prvé zrelé makarónske literárne svedectvá majú taliansky pôvod a pochádzajú z konca 15. storočia.
Podľa rôznych slovníkov a encyklopédií sa pôvod slova odvodzuje od diela Macharonea (cca 1488 – 1489, Makarónska; tiež známy ako Carmen Macaronicum de Patavinisis, Makarónska poézia Padovy) od Michela di Bartolomeo degli Odasi (ktorý je známy aj svojím humanistickým menom Tifi Odasi alebo Typhis-Tifetus Odaxius; Padova, cca 1450 – 1492). V názve diela použil názov cestovín, ktorým sa v Benátsku hovorí „maccarona“. Keďže makaróny jedia tí najchudobnejší, makarónsky spôsob vyjadrenia označuje nízku tonalitu vyjadrovania a vzťahuje sa na ľudové námety, ktorých cieľom je vysmievať sa obyvateľstvu vyššej kultúrnej a spoločenskej triedy. Podľa iných výkladov slovo „makarónsky“ prináleží kuchárom z kláštorov a ich komolenej latinčine, ktorej sa vysmievali humanisti (Anonym s. d.).
Mnohí odborníci spochybňujú prvenstvo di Bartolomea degli Odasi a kladú do popredia jeho súčasníka, istého Corada (o tom, ako znie jeho celé meno, sa vedú spory) a jeho dielo Tosontea (rok neistý, cca 1484 – 1489, o Tosettovi, benátskom učiteľovi, považovaný za zosobnenie pedantnosti). Odhliadnuc od tohto sporu o zrode makarónskej tvorby, ktorý sa ešte definitívne nevyriešil, treba pripomenúť, že okrem dvoch uvedených autorov pochádzajúcich z Padovy možno v priebehu 15. storočia a v predchádzajúcich storočiach nájsť aj v iných talianskych mestách príklady podobných skladieb. V týchto prípadoch ide skôr o príležitostné skladby, ktoré nedosiahli literárnu úroveň a nemôžu byť základom na vytvorenie nového žánru. Rovnako je potrebné spomenúť aj početné príklady stredovekej burlesknej literatúry ako frašky a „sermons joyeux“ či satirické študentské piesne. Medzi najznámejšie patrí Carmina Burana (kláštorné básne, odhadované obdobie kompozície cca 11. – 12. storočie, najstarší známy rukopis s odhadovaným datovaním do roku 1225). Literárna obec sa zhoduje na fakte, že makarónsky štýl dosiahol literárnu úroveň v diele Baldus (prvá edícia je z roku 1517, posledná z roku 1552) Teofila Folenga (jeho skutočné meno bolo Gerolamo Folengo, ale je známy aj ako Merlin Cocai alebo Limerno Pitocco), ktorým sa inšpirovali autori z celej Európy a ktorý položil základ na vytvorenie skutočného literárneho žánru. Tento epos bol súčasťou širšieho korpusu textov v makarónskej latinčine, ktoré vyšli pod názvom Maccheronee (makarónske príbehy) alebo aj Macaronices libri (makarónske knihy), či Opus macaronicorum (makarónske dielo) (por. Baldi a kol. 2019, 204 – 206) prvý raz v roku 1517, poslednýkrát po smrti autora roku 1552.
Folengo sa ako prvý pokúsil vytvoriť čo najhomogénnejšiu zmes latinčiny a ľudovej reči, ktorá sa riadi presnými gramatickými, prozodickými a štylistickými pravidlami. Tento variant makaroniky bol potom prvýkrát využívaný v typicky tradičných literárnych žánroch, ako sú epos, bukolická eklóga a hrdinsko-komická báseň. Podstatnou súčasťou tohto typu diel sú nielen antické predlohy, ale aj námety klasickej tradície, ktoré sa stávajú predmetom parodovania (Cortese 2018, 74).
Z talianskych makaronistov spomeňme okrem Folenga ešte rodáka z Bergama Bartolomea Bolla (Nova novorum novissima sive Poemata stilo macaronico conscripta, Najnovšie z nového alebo Básne písané makarónskym štýlom, 1604), Cesareho Orsiniho (Capriccia macaronica, Bizarné makarónske príbehy, 1638), jezuitu Bernardina Stefonia s komédiou Macaronis forza (Sila makaronistov) a poetickou zbierkou Macaroidos (Makaroidný), tieto diela sú datované na konci XVI. storočia, ale vydané iba v roku 1869 a 1889, a Sicílčana Partenia Zanclaia (Cittadinus maccaronice metrificatus, Odmeraný občan na makarónsky spôsob, 1647).
Spomedzi spomínaných epigónov makarónového žánru jediný, kto dosiahol pozoruhodné výsledky, je Cesare Orsini zo 17. storočia (alias Magister Stopinus, Ponzano Superiore, 1571 – cca 1640). V priebehu niekoľkých rokov vytvoril niekoľko zbierok ľúbostných veršov v taliančine podľa pravidiel barokového štýlu, ale nemalo to veľký úspech. Na sklonku života sa potom uchýlil k makarónskej poézii a v tom dosiahol väčšie uznanie. Capriccia macaronica, ktoré vyšli pod pseudonymom Magister Stopinus, boli skomponované podľa vzoru diel Merlina Cocaia, pozostávajú z ôsmich makarónov a dvanástich elégií. Tieto Macaroneae sa vyznačujú typickým barokovým štýlom, sú tu prítomné satirické prvky a zosmiešnenie dobových zvykov.
V rôznych prevažne anglosaských slovníkoch a encyklopédiách termínu makarónsky jazyk prislúcha širší význam viacjazyčnej poézie. Takýto výklad je nesprávny, pretože základnou vlastnosťou makarónskeho jazyka nie je poskytovať výraz pre multikultúrne prostredie, ako to býva v prípade viacjazyčnosti, ale je tu prítomný jasný zámer parodovať jazyk spoločensky vyšších tried a jazyk vedeckých kruhov.
Literatúra
Anonym. s. d. „Maccheronico“ Treccani.it. Dostupné na: https://www.treccani.it/vocabolario/maccheronico/ [cit. 22. 7. 2022].
Baldi Guido a kol. 2019. I classici nostri contemporanei. Milano: Paravia.
Chiesa, Mario. 2007. Saggi folenghiani. Alessandria: Dell’Orso.
Cortese, Chiara. 2018. „Musae Pegasides e Musae Pancificae: tòpoi classici nei proemi delle opere maccheroniche di Toefilo Folengo.“ Kepos 1, 1: 74 – 88.
Ferroni, Giulio, ed. 2018. Il contributo italiano alla storia del pensiero, Zv. IX: Letteratura. Roma: Treccani.
Paccagnella, Ivano. 1979. Le macaronee padovane. Tradizione e lingua. Padova: Antenore.
Paccagnella, Ivano. 1984. Il fasto delle lingue. Plurilinguismo letterario nel Cinquecento. Roma: Bulzoni.
Paoli, Ugo Enrico. 1948. Il latino maccheronico. Firenze: Le Monnier.
Petrone, Petronio. 2015. Fior da fiore dai Carmina Burana. Morali e di protesta, d’amore e spirituali, di donne e d’osteria. Milano-Udine: Mimesis.
Tavoni, Mirko. 1992. Storia della lingua italiana. Il Quattrocento. Bologna: Il Mulino.