Dadaizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Dadaism (en-GB)
- Dadaismus (de)
- Dadaïsme (fr)
Explikácia pojmu
Dadaizmus je avantgardné kultúrne hnutie, ktorého zástancovia odmietali estetický kánon a tradičné umenie ešte s väčšou vehemenciou než futuristi. Dadaisti zavrhovali umelecké tradície a robili to pomocou výsmechu, humoru a na základe presvedčenia, že umenie by malo byť vo svojej podstate slobodné, inštinktívne a nemalo by podliehať diktátu rozumu. Uplatňovali tieto princípy v rozličných umeleckých formách, vo vizuálnom umení, v grafike, v literatúre a divadle. Keďže išlo o revolučný prístup k umeniu, založený na úplnom oslobodení sa od akýchkoľvek podnetov, jeho predstavitelia predpokladali, že umelecký smer bude mať krátky život, a naozaj, aktívne pôsobil od roku 1916 do približne polovice dvadsiatych rokov (medzi literárnymi kritikmi ešte stále nejestvuje jednotný názor o dĺžke jeho trvania). Dadaizmus sa zrodil v Zürichu, odkiaľ sa prostredníctvom literárnych krúžkov nerovnomerne šíril po Európe a zapustil korene predovšetkým v Nemecku, Francúzsku a Taliansku.
Mohli by sme povedať, že jeho zakladatelia so storočným oneskorením aktualizovali Schillerovu preromantickú koncepciu umenia ako hry, hoci pravdepodobne si to ani neuvedomovali. V porovnaní s inými avantgardnými smermi dadaistom chýbal revolučný náboj futuristov a surrealistov. Vo futurizme a surrealizme provokatívnosť slúžila ako nástroj odmietnutia celého kultúrneho systému, jedného typu estetiky, ktorú mal nahradiť nejaký nový alternatívny systém. Hans Richter vo svojich pamätiach pripomenul, že „hnutie dada nemalo vôbec žiadny program, [...] čo dodalo hnutiu výbušnú silu rozletieť sa na všetky strany a neusilovať sa pritom dosiahnuť nič na poli estetiky alebo spoločnosti“ (Richter [1964] 1966, 40; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. F. G.).
V dadaizme kritika dobovej kultúry nepredpokladala, že bude nahradená novou kultúrou. Nebolo by to v súlade s podstatou hnutia, ktoré umeniu nepriznávalo hodnotu a odmietalo, že by umenie mohlo prinášať posolstvo. Dadaizmus sa od začiatku profiluje ako vyslovene skeptické hnutie, jeho jediným cieľom je odmietanie. Podľa Francisa Picabiu umenie je „liek pre idiotov. Dada nechce nič, nič, nič. Chce len, aby ľudia vraveli: nechápeme nič, nič, nič“ (Picabia 1920, s. p.).
Prví dadaisti neprestajne zavrhovali meštiansku kultúru, časom sa ich postoj ešte radikalizoval, čo bolo isto spôsobené aj hrôzami prvej svetovej vojny, ktoré zmietali Európou. Pre predstaviteľov hnutia bol neprijateľný militarizmus a násilie, čím sa radikálne líšili od futuristov. Je prirodzené, že takéto antimilitaristické hnutie sa zrodilo práve v politicky neutrálnej krajine, akou bolo Švajčiarsko. Konkrétne v židovskej štvrti Zürichu, v kozmopolitnom meste (k prvým členom nepatrili Švajčiari), kde sa stretávali pacifisti, muži, ktorí odmietli ísť do vojny, dezertéri. Hoci umelecké zoskupenie nebolo nikdy hierarchicky usporiadané, od začiatku vystupoval do popredia Tristan Tzara, rumunský Žid žijúci prevažne vo Francúzsku, a Hugo Ball, pôvodom Nemec, ktorý prišiel do Zürichu ako dezertér. Tzaru považovali za charizmatickú postavu a Ball bol vnímaný ako ideológ. Pri zrode tohto umeleckého smeru stáli Rumun Marcel Janco, Alsasan Hans Arp, jediná Švajčiarka Sophia Taeuberová, ktorá sa stala Arpovou ženou, a Nemec Richard Huelsenbeck. Podľa niektorých literárnych kritikov hnutie začalo oficiálne svoju činnosť v súvislosti s otvorením Ballovej prevádzky Cabaret Voltaire (bol to priestor klubu v Zürichu, kde od februára 2016 sa konali umelecké vystúpenia a čítali sa politické a umelecké vyhlásenia), podľa iných sa začiatok činnosti hnutia spája s dátumom 14. júla 1916, keď sa konal prvý dadaistický večer v spomínanom kabarete (por. Valeriani 1970).
Názov dada vyvolal vlnu špekulácií o pôvode, niekto tvrdil, že ide o umelecké meno jednej tanečnice, iní tvrdili, že názov je odvodený od slova „áno“ v ruštine, rumunčine alebo od slova „tam“ v nemčine. Iní odvodzovali pôvod od džavotania bábätiek, dokonca niekto videl spojitosť so slovom označujúcim chvost posvätnej kravy v nárečí senegalského kmeňa „kru“. Huelsenbeck vysvetľuje pôvod názvu dada v druhom dadaistickom manifeste, ktorý prečítal na jar 1916 v Cabaret Voltaire. Prítomnému publiku prezradil, že vznik hnutia bol náhodný, niekto ho našiel, keď náhodne otvoril slovník, a teda „neznamenalo nič“, neskôr spresnil, že toto „nič“ však bude „významné nič, kým ostatné nič nebude nič znamenať. Týmto ničím chceme zmeniť svet“. Rovnaký koncept zopakoval Tzara v manifeste z roku 1918, ktorý prečítal na verejnosti v Zürichu 3. marca 1918 a potom uverejnil v decembri toho istého roku v časopise Dada (Giuggioli 2018; por. Marelli 2019).
Po skončení vojny mnohí dadaisti pokračovali v činnosti a šírili princípy dadaizmu prostredníctvom dadaistických večerov, vydávali mnoho časopisov a manifestov, ktoré vzbudzovali záujem u mnohých literárnych kritikov. Bola to z veľkej časti zásluha Tzaru, ktorý od zürišských začiatkov udržiaval intenzívnu korešpondenciu s významnými francúzskymi kritikmi a umelcami. Silná skupina dadaistov uprednostnila Nemecko a svoju činnosť sústredili hlavne do Berlína, Hannoveru a Kolína. Práve nemeckí dadaisti vymysleli inštalačné umelecké techniky a začali ich používať. Pripomíname predovšetkým objekty Merz Kurta Schwittersa, ktoré boli predchodcami moderných umeleckých inštalácií. Ide o techniku asambláže, čiže hromadenie odpadových materiálov, predmetov dennej potreby, ako napríklad gombíkov, cestovných lístkov a cigaretových ohorkov, pričom ich nové usporiadanie tieto predmety zachráni pred zničením a zabudnutím.
Dadaisti prevzali mnohé prvky od futuristov, čerpali predovšetkým z literárneho postupu nazvaného Parole in libertà (Oslobodené slová). Ide o literárny štýl zavedený futurizmom, v ktorom slová tvoriace text nemajú medzi sebou žiadne syntakticko-gramatické spojenie a nie sú usporiadané do viet a súvetí. V rámci tohto literárneho štýlu sa používajú matematické znaky, hudobné symboly, zložené slová, infinitívne slovesá, typografické znaky, rušia sa príslovky a prídavné mená a hľadajú sa analógie medzi slovami. Princípy a pravidlá tejto literárnej techniky identifikoval a opísal Filippo Tommaso Marinetti v Manifesto tecnico della letteratura futurista (Technický manifest futuristickej literatúry) z 11. mája 1912 a prevzal ich aj následný manifest Distruzione della sintassi/Immaginazione senza fili/Parole in libertà (Zničenie syntaxe/Voľná obrazotvornosť/Oslobodené slová) z 11. mája 1913, ktorý Ball dostal priamo od Marinettiho. V Cabaret Voltaire boli prednesené tiež Marinettiho básne a aj básne iných futuristov. Princípy uvedené v manifeste ale dadaisti prispôsobili duchu dada. Z futuristickej básnickej tvorby prevzali odmietanie literárnych konvencií, slová kombinovali tak, že ignorovali interpunkciu a pravopisné pravidlá, reprodukovali zvuky a fyzické tvary. Začali proces, ktorý viedol k odstráneniu literárneho ja, a dadaisti ho doviedli až do krajnosti prostredníctvom stále abstraktnejšej tvorby, postavenej na náhode, ktorá je predchodkyňou surrealistickej tvorby (Finzio 2018).
Dôležitými pre vývoj experimentálneho umenia budúcich desaťročí boli fotomontáže Raoula Hausmanna, ktorý nadviazal na tradície jedného z baltských ostrovov, kde bolo zvykom povkladať do litografie s vojenským motívom obrazy rodinných príslušníkov a príbuzných, ktorí odišli do vojny. Táto technika sa pokladá za novšiu verziu koláže, zaujímavé výsledky pri jej použití dosiahol Max Ernst.
O rozkol s meštianskou spoločnosťou išlo predovšetkým nemeckým dadaistom. Nechali sa pritom inšpirovať myšlienkami Tzaru, ktoré boli uverejnené v manifestoch z rokov 1918 a 1920, Johannes Baader a Huelsenbeck uverejnili akúsi výzvu pre dadaistov, aby sa včlenili do meštianskej kultúry ako trójsky kôň a zvnútra ju rozložili. Tzara túto iniciatívu podporil, a keď sa v roku 1920 presťahoval do Paríža, získal do radov dada mnoho osobností: Picabiu, André Bretona, Luisa Aragona, Philippa Soupaulta, Raymonda Radigueta, ktorí neskôr tvorili jadro surrealizmu (Serafini 2015, 15/70).
Dadaisti nevytvárali homogénnu skupinu a členovia prichádzali a odchádzali. Berlínčania sa vyznačovali oveľa radikálnejšími myšlienkami než ostatní dadaisti. V politickej oblasti mali blízko k extrémnej ľavici a prikláňali sa ku komunistickej strane alebo Spartakusbund (Zväz spartakovcov) a nakoniec v umeleckej oblasti ich zaujímala estetika škaredosti, estetika vyjadrujúca vojnové hrôzy, ekonomické ťažkosti a spoločenské problémy dobového Nemecka. Spolu s dadaistami z Kolína obdivovali neoexpresionistické umenie, čo vyvolalo odpor u ostatných členov, predovšetkým u Maxa Ernsta. Ten sa obrátil na komunitu parížskych umelcov, ktorí veľmi oceňovali novátorstvo jeho fotomontáží, kde nevyzdvihovali poetiku škaredosti, ale revolučnú krásu, prepojenie objektívnej skutočnosti s umeleckým dielom. Najväčší rozpor vznikol medzi Tzarom a Bretonom. Tzara bol pevne presvedčený, že dadaizmus by si mal zachovať svoju radikálnosť, kým Breton stále otvorenejšie tvrdil, že dadaizmus je len dočasný jav a postupne dospel dokonca k presvedčeniu, že s dadaizmom treba skoncovať. Konflikt medzi oboma sa natoľko vyostril, že po skončení jednej Tzarovej divadelnej hry roku 1923 sa Breton s Tzarom pobili. Roku 1924 Breton vydal svoj prvý surrealistický manifest, čím fakticky spečatil koniec dadaizmu, hoci niektoré aktivity dadaistov ešte pretrvávali niekoľko mesiacov.
Dadaizmus v Európe skončil, no mimo Európy ešte nejaký čas fungoval. V Spojených štátoch umelci činní vo výtvarnom umení prevzali niektoré princípy dadaizmu. Ide o frankošpanielskeho umelca Picabiu, majiteľa galérie Alfreda Stieglitza a najmä francúzskeho maliara Marcela Duchampa, ktorý patril v šesťdesiatych rokoch k zakladateľom neodadaistického hnutia Fluxus.
Literatúra
Bigsby, Christopher W. E. [1972] 2018. Dada & Surrealism. London and New York: Methuen.
Finzio, Luigi Paolo. 2018. Astrattismo e dadaismo: poetiche dell’antilirico. Roma: Bibliotheka.
Giuggioli, Mirella. 2018. Il Dada(ismo) ovvero dada non significa nulla. Firenze: GoWare.
Hingins, Hannah. 2002. Fluxus Experience. Berkeley – Los Angeles: University of California press.
Marelli, Valerio. 2019. Profilo del Dada. Bari: Laterza.
Picabia, Francis. 1920. „Manifeste Dada.“ 391 5, 12, marec: s. p. Dostupné na: https://monoskop.org/images/b/be/391_12_1920.pdf [cit. 5. 10. 2021].
Richter, Hans. 1964. Dada, Kunst und Antikunst. Köln: M. DuMont Schauberg.
Richter, Hans. [1964] 1966. Dada Arte e antiarte. Prel. M. L. Fama Pampaloni. Milano: Mazzotta.
Serafini, Giuliano. 2015. Surrealismo. Firenze: Giunti.
Valeriani, Luisa. 1970. Dada Zurigo Ball e il Cabaret Voltaire. Torino: Martano.