Cestopisná literatúra pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Travel literature (en-GB)
- Reiseliteratur (de)
- Littérature de voyage (fr)
Explikácia pojmu
Téma cestovania predstavuje v cestopisnej literatúre hlavný kultúrny a literárny topos. Súčasná literárna kritika zaraďuje do tohto žánru skutočné, reálne cestovateľské príbehy, ktoré sa uskutočnili z rôznych dôvodov (komerčné, politické, náboženské, študijné, vojenské, zážitkové), ale patrí sem aj cestovanie chápané ako existenciálny zážitok. Rozdiel medzi fiktívnymi cestami a skutočnými cestami, ktorý bol typický pre literárnu kritiku 18. storočia, je dnes prekonaný. Ide teda o široký literárny žáner, ktorý siaha od typického príkladu v klasickej literatúre, kde cestu vynucuje osud alebo božstvo (napríklad epos o Gilgamešovi alebo Odyseove cesty), alebo je cesta chápaná ako akcia naplánovaná subjektom, hľadajúcim vlastnú identitu alebo zmysel života. V modernej dobe nachádzame typy cestovateľov motivovaných zvedavosťou a bádateľským duchom, od postavy potulného rytiera až po prieskumníka. V období, ktoré je nám najbližšie, sa pojem cestovanie ďalej rozšíril až k pojmu metaforické cestovanie.
Cestopisná literatúra predstavuje veľmi širokú žánrovú kategóriu, ktorej hranice nie sú presne určené. Ide o nanajvýš hybridný žáner, k všeobecnému označeniu totiž môžeme priradiť veľké množstvo rozmanitých slovesných diel, ako sú osobný denník, esej, poviedka, báseň v próze. Preto je ťažké určiť hranice s ďalšími príbuznými žánrami, medzi ktoré patria žánre životopisnej aj etnografickej povahy i román. Okrem formálnej rôznorodosti tu môžeme nájsť aj bohaté zastúpenie štýlov, pretože takto široko definovaný žáner by mohol obsiahnuť prakticky všetko: od pikareskných dobrodružných príbehov cez filozofický traktát, politický komentár až po ekologickú parabolu a dielo po duchovnom hľadaní. V tomto prípade sa pojem cestopisná literatúra vymedzuje ako interdisciplinárny žáner, keďže poskytuje pramene takým vedeckým disciplínam, ako história, antropológia, zemepis, spoločenské vedy.
Nemôžeme tvrdiť, že by sa literárni vedci jednoznačne dohodli na štatúte, na špecifických znakoch, ktoré by určovali žáner cestopisu, no predovšetkým na akademickej pôde je cítiť úsilie o presnejšiu definíciu žánru, snahu priradiť mu špecifické vlastnosti.
Väčšina literárnych vedcov sa zhoduje na tom, že do tejto kategórie nepatria tie denníky, respektíve zápisky, ktoré protagonista zaznamenal len pre osobné účely (denníky cestovateľov, vojakov, palubné denníky) a neskôr boli použité ako dobové svedectvá, ani denníky, čo vznikli s úmyslom, že budú vydané. Cestopisná literatúra musí byť napísaná s jasným literárnym a estetickým zámerom, nemá iba opisovať navštívené miesto, mala by predovšetkým sprostredkovať dojmy, ktoré v autorovi vyvolala samotná cesta a navštívené miesta. Autor píše o svojej cestovateľskej skúsenosti v 1. osobe, ide vlastne o akési memoáre, v ktorých sa rozprávanie o sebe rodí zo stretnutia autora so vzdialenými a s neznámymi miestami. Toto rozprávanie si na rozdiel od románu nárokuje svoju literárnu hodnotu a uveriteľnosť ustavičným odkazovaním na prežitú skutočnosť. Z uvedeného uhla pohľadu by román, v ktorom sa hovorí o cestách, nemohol byť zahrnutý do žánra cestopisnej literatúry.
Niektorí do tejto kategórie zaraďujú aj diela celkom alebo čiastočne vymyslené, na rozdiel od iných, ktorí sem včleňujú iba tie, čo vznikli na základe osobnej skúsenosti a rozprávajú o nej hoci i v prenesenom význame, potom diela, ktoré rozprávajú o imaginárnych cestách, diela, ktoré sú výplodom snových predstáv, alebo vymyslené a mytologické príbehy. Terminologická neurčitosť tohto žánru je pravdepodobne odvodená od toho, že cestopis bol dlho vnímaný ako nedôležitý a priveľmi všeobecný na to, aby sa mohol stať predmetom exaktného vedeckého výskumu. Situácia sa v posledných desaťročiach trochu zmenila, najmä od druhej polovice 20. storočia. Žáner cestopisu začal vzbudzovať záujem v osobitých oblastiach literárneho výskumu a stále väčší počet literárnych vedcov sa ním začal zaoberať. Prejavilo sa to v oblasti štúdia postkoloniálnej literatúry. Pre vedcov, ktorí sa zaoberajú postkoloniálnou literatúrou, je cestopisná literatúra hlavným prameňom, z ktorého pri výskume čerpajú. V čase európskej imperiálnej a koloniálnej expanzie sa v cestopisoch dal vyčítať spôsob myslenia, ktorý sprevádzal a aj ideologicky odôvodňoval túto rozpínavosť. V časoch nedávnych cestopisy stále častejšie predstavovali svedectvá ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoju rodnú kolonizovanú zem. K obnove cestopisného žánru pomohol aj rozvoj výskumu feministickej literatúry v sedemdesiatych rokoch. Predmetom vedeckého výskumu sa vtedy stala rozsiahla literárna tvorba 19. a 20. storočia, ktorá bola dlhý čas považovaná za druhoradú a nehodnú vedeckého výskumu. Spoločenskovedné disciplíny ako zemepis, antropológia a sociológia sú istým spôsobom odvodené od zápiskov z cestovania, cestopisná literatúra sa preto ocitla v centre diskusie pri tvorbe teoretických a metodologických základov týchto disciplín, týkajúcich sa primeranosti metód a prameňov používaných vo vedeckom výskume. V čase, keď sa tieto disciplíny na akademickej pôde konsolidovali ako vedecké, vedecká obec sa postupne odťahovala od cestopisnej literatúry, lebo ju považovala za málo objektívnu. Keď sa v sedemdesiatych rokoch začala prehodnocovať údajná objektívnosť zemepisných a etnografických textov, cestopisné texty boli tiež prehodnotené a stali sa z nich plnohodnotné pramene na poznávanie v týchto oblastiach výskumu. Cestopisná literatúra ako žáner sa tým nepochybne zvýznamnila, súčasne však bola naďalej podrobovaná kritike, ktorá je platná podnes a vychádza hlavne z anglicky hovoriacich krajín. Mnohí literárni vedci vidia v tomto žánri výraz spiatočníckych hodnôt strednej triedy. V krajinách, ktoré nie sú etnicky a kultúrne až tak jednoliate, kde je rozlišovanie „my“ a „oni“, „doma“ a „vonku“ menej výrazné ako v minulosti, cestopisná literatúra akoby zvýrazňovala tieto rozdiely: živí v čitateľoch predsudky, stáva sa nositeľkou útechy pre privilegovanú západnú strednú vrstvu, ktorá tvorí čitateľskú základňu tohto žánru. Ideologická orientácia bola v cestopisnej literatúre väčšmi prítomná v dávnejšej minulosti. Mnohí odborníci ju považujú za prejav nespravodlivosti a ničomnosti západného imperializmu napríklad tým, že táto literatúra šírila vedomie o kultúrnej nadradenosti Západu. Táto kritika vyvoláva i opačnú reakciu – niektorí odborní autori okrem ideologickej stránky poukazujú aj na pozitívny prínos a hodnotu tohto žánru pre súčasnú kultúru. Vyzdvihujú ho ako výraz a oslavu slobody, ako prejav kozmopolitných hodnôt a internacionalizmu, ktorý nabáda na toleranciu, či ako manifestáciu vzájomného pochopenia kultúr a zmyslu pre globálnu komunitu.
Napriek rôznym pokusom upresniť hranice žánru zostáva cestopisná literatúra naďalej veľmi širokým a všeobecným označením, avšak v rámci tejto všeobecnej kategórie môžeme vymedziť presnejšie definované podžánre, napríklad stredoveké putovanie, cestovateľský denník zo začiatku moderných dejín, „správa“ zo začiatku moderných dejín, rozprávanie o objavovaní krajín z 18. storočia, turistické bedekre z rôznych období.
Literatúra
Elsner, Jas – Joan-Pau Rubiés, eds. 1999. Voyages and Visions: Towards a Cultural History of Travel. London: Reaktion Books.
Foster, Shirley. 1990. Across New Worlds: Nineteenth-Century Women Travellers and their Writings. New York: Harvester-Wheatsheaf.
Fulford, Tim – Peter J. Kitson, eds. 1998. Romanticism and Colonialism: Writing and Empire, 1780 – 1830. Cambridge: Cambridge University Press.
Fussell, Paul. 1980. Abroad: British Literary Travelling Between the Wars. Oxford: Oxford University Press.
Fussell, Paul, ed. 1987. The Norton Book of Travel. New York: W.W. Norton & Co.
Kaplan, Caren. 1996. Questions of Travel: Postmodern Discourses of Displacement. Durham-NC: Duke University Press.
Korte, Barbara. 2000. English Travel Writing: From Pilgrimages to Postcolonial Explorations. Basingstoke: Palgrave.
Lisle, Debbie. 2006. The Global Politics of Contemporary Travel Writing. Cambridge: Cambridge University Press.
Mills, Sara. 1991. Discourses of Difference: An Analysis of Women’s Travel Writing and Colonialism. London: Routledge.
Moroz, Grzegorz – Jolanta Sztachelska. 2010. Metamorphoses of Travel Writing: Across Theories, Genres, Centuries and Literary Traditions. Newcastle: Cambridge Scholars Press.
Thompson, Carl. 2011. Travel writing. New York: Routledge.