Policajný román pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Police Procedural (en-GB)
- Polizeiroman (de)
- Procédure policière (fr)
Explikácia pojmu
Policajný román je subžáner kriminálnej literatúry, ktorý sa sústreďuje na predstavenie reálnej podoby procesov, postupov a metód policajného vyšetrovania a práce odborníkov forenzných vied. Oproti žánrom s „veľkým detektívom“ v centre pozornosti stojí vyšetrovanie policajného tímu, spolupráca ich členov pri paralelnom riešení niekoľkých prípadov, ďalej konfliktný vzťah profesijného a súkromného života policajtov.
Do istej miery za raného predchodcu tohto subžánru možno označiť romány Emila Gaboriaua s inšpektorom Lecoqom (prvý z roku 1866 L’Affaire Lerouge; Případ vdovy Lerougové, čes. 1965). Ešte bližšie k súčasnej podobe policajných románov sú prípady komisára Maigreta a ním vedeného oddelenia vrážd parížskej polície. Nie je to však ešte „čistá“ podoba subžánru. Hoci v románoch Georgesa Simenona ide o zobrazenie procesov policajného vyšetrovania a kooperácie rôznych oddielov, predsa tu dominuje ešte výnimočná osobnosť a individuálny výkon veľkého detektíva. Podobnú kombináciu tradičných prvkov analytického detektívneho príbehu a policajného románu vidíme aj v románovej sérii s komisárom Montalbánom od Andrea Camilleriho alebo v televíznom seriáli Endeavour, inšpirovanom protagonistom Colina Dextera.
Za prvé „police procedural“ sa považujú romány Lawrencea Treata V as Victim (V ako obeť, 1945) a Hillary Waugha Last Seen Wearing (Naposledy videné oblečenie, 1952), no ozajstným zakladateľom je Ed McBain (pseudonym Evana Huntera), a to s vyše päťdesiatimi románmi o slávnom 87. policajnom revíri (prvé dielo série Cop Hater vyšlo v roku 1956 – Úsmev detektíva Carellu, slov. 1990). Popri intelektuálnom lúštení záhady a akčných scén sa u neho od začiatku stali integrálnou súčasťou deja aj technické a administratívne procedúry organizovanej policajnej práce. Príbehy sa odohrávajú vo fiktívnom americkom veľkomeste Isola (jeho prototypom je New York), autor v nich sleduje vyšetrovania a sčasti aj peripetie súkromného života členov multikultúrneho policajného tímu pod vedením Steva Carellu. Séria je stavaná na dynamickom modeli vracajúcich sa postáv, s vyváženým pomerom konštantných a variabilných, tragických a ironických motívov.
Poetikou románového sveta McBaina sa inšpirovala dvojica švédskych autorov Maj Sjöwall – Per Wahlöö a vytvorila desaťdielnu románovú sériu (Roman om ett brott, 1965 – 1975) s inšpektorom Martinom Beckom, ktorá sa tiež radí medzi klasické diela subžánru. Aj na ňu potom nadviazali mnohí predstavitelia tzv. škandinávskych detektívok („nordic noire“, „scandinavian noir“). Veľká časť tejto celosvetovo populárnej produkcie patrí k policajným románom, resp. k prechodným formáciám s prvkami trileru či „mystery story“ (napr. Henning Mankell, Jussi Adler-Olsen, Jo Nesbø, Karin Fossum).
Ďalší predstavitelia tohto subžánru sú James McLure, Michael Dibdin, Ian Rankin, Patricia Cornwell, Kathy Reichs, Éva Cserháti, Dominik Dán.
Policajný román našiel svoje uplatnenie aj v televízii, a to okrem adaptácie literárnych predlôh (Bones, Rebus) a samostatných diel (Kojak, Prime Suspect) hlavne v seriáloch o práci rôzneho druhu forenzných vyšetrovacích tímov (C.S.I., Criminal Minds, Post Mortem, R. I. S. Roma – Delitti imperfetti), ktoré sa vyznačujú detailným zobrazením postupov získavania materiálnych dôkazov, experimentov, technickej rekonštrukcie zločinov a odborných diskusií o psychologických profiloch páchateľov.
Policajný román sa v odbornej literatúre pertraktuje ako štandardný subžáner kriminálnej literatúry s presahom k televíznym kriminálnym seriálom a kinofilmom. Monografické spracovania subžánru podáva George N. Dove (1982) a Robert P. Winston a Nancy Mellerski (1992), náčrt jeho historického vývinu Stephen Knight (2004, 153 – 162), v kontexte americkej a britskej literatúry Leroy L. Panek (2003) a Martin Priestman (2003). Autori si všímajú žánrové infiltrácie („mystery story“, „hard-boiled“), oscilácie medzi súkromím protagonistov a verejným obrazom polície, funkciu polície v udržiavaní spoločenského poriadku a odstraňovaní kolektívneho strachu rôzneho pôvodu, napätia medzi individualizmom, nonkonformizmom detektíva a tímovým duchom policajného zboru (Scaggs 2005, 85 – 105), ďalej kriticky reflektujú autentickosť prezentovaných forenzných vyšetrovacích metód (Byers – Johnson 2009).
Literatúra
Byers, Michele – Val Marie Johnson. 2009. The CSI Effect. Television, Crime, and Governance. Critical Studies in Television. New York: Lexington Books.
Dove, George N. 1982. Police Procedural. Bowling Green: Bowling Green University Popular Press.
Knight, Stephen. 2004. Crime Fiction 1800 – 2000: Detection, Death, Diversity. Basingstoke: Palgrave Maxmillan.
Panek, Leroy L. 2003. „Post-war American Police Fiction.“ In The Cambridge Companion to Crime Fiction, ed. Martin Priestman, 155 – 172. New York: Cambridge University Press.
Priestman, Martin. 2003. „Post-war British Crime Fiction.“ In The Cambridge Companion to Crime Fiction, ed. Martin Priestman, 173 – 191. New York: Cambridge University Press.
Scaggs, John. 2005. Crime Fiction. London – New York: Routledge.
Winston, Robert P. – Nancy Mellerski. 1992. The Private Eye. Ideology and the Police Procedural. London: Palgrave Maxmillan.