Hrdinský planctus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Epic planctus (en-GB)
- Epischer Planctus (de)
- Planctus épique (fr)
Explikácia pojmu
Termínom „planctus“ sa v literárnej vede a historickej hudobnej vede označuje lamentačný žáner typický najmä pre obdobie (neskorej) antiky, stredoveku a raného novoveku. Substantívum je etymologicky odvodené z klasickolatinského slovesa „plango“ s významom udierať sa do pŕs, zalamovať rukami či hlasno nariekať (Yearley 1983, 46). Hoci jestvujú i náreky v próze, žáner sa – aj vzhľadom na svoj dominantne lyrický charakter – najčastejšie realizoval vo veršoch. Podobne ako väčšina stredovekých poetických útvarov bol pôvodne spievaný a viaceré texty sa zachovali spolu s melódiami.
Tematicky možno planctus charakterizovať ako nárek nad utrpenou stratou s fatálnym dosahom. Ide teda o dobovo špecifický prejav rituálneho zármutku ako metahistorického antropologického javu.[1] Žáner má najčastejšie podobu formalizovaných (čiže nie intímnych, osobných) lamentácií nad smrťou význačnej osoby (panovníka, biskupa, mecenáša, básnika); zriedkavé však nie sú ani náreky nad spustošenými mestami a lamentačné literárne cvičenia vzťahujúce sa na postavy z klasickej literatúry (Yearley 1983, 46 – 48, 201 – 242). Osobitnú kategóriu tvoria devocionálne náreky vkladané do úst biblických postáv. Napríklad žalospevy Bohorodičky o umučenom Kristovi vznikali po celom kresťanskom svete od Byzancie až po románske územia a uplatňovali sa v liturgickom aj paraliturgickom kontexte: v pašiových hrách, liturgii hodín a pri rôznych procesiách (Alexiou [1974] 2002, 62 – 77; Sticca 1984; Ghidoni 2023).
Formalizované náreky boli počas dlhého stredoveku (pojmové spojenie Jacquesa Le Goffa odkazujúce na obdobie od prvých signálov stredoveku v neskorej antike až po jeho dozvuky v ranom novoveku; por. Le Goff 2004) písané v latinčine i vo vernakulárnych jazykoch. Fungovali autonómne alebo ako vsuvky v iných dielach a boli produktmi učenej, ale aj poloučenej či ľudovej kultúry (Ghidoni 2024, 578). Samotný termín planctus sa však medzi literárnymi historikmi v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia používal primárne na označenie latinských textov. Náreky vo vernakulárnych jazykoch sa pomenúvali termínmi lokálneho pôvodu (napr. okcitánsky „planh“ či galícijsko-portugalský „pranto“). Sémantický rozsah termínu sa rozšíril až koncom 50. rokov 20. storočia, keď ho medievalista Paul Zumthor aplikoval pri výskume lamentačných scén alebo, presnejšie povedané, smútočných rečí v oxfordskej verzii hrdinského eposu Chanson de Roland (Pieseň o Rolandovi, prelom 11. a 12. storočia). Toto heslo sa sústreďuje práve na druhé, odvodené chápanie termínu, ktoré býva vo francúzštine spojené s prívlastkom „épique“ – „planctus épique“ (doslovne: „epický planctus“). Keďže prívlastok epický v tomto prípade neoznačuje dejovosť textov, ale ich spätosť s eposom, v slovenčine uprednostňujeme namiesto doslovného prekladu ekvivalent „hrdinský planctus“.
Lamentačné prehovory majú v mnohých hrdinských tradíciách štatút tzv. typických scén, čiže návratných dejových situácií s fixnou kompozičnou schémou a osobitou rétorikou. Nachádzame ich už v homérskych básňach, najmä v 23. a 24. speve eposu Ἰλιάς (8. storočie pred Kr.; Ílias, slov. 1962, prel. Miloslav Okál), kde pozostalí nariekajú nad Patroklom a Hektorom (por. Harvey 1955, 168 – 169). Ak sú náreky u Homéra spojené s istou topikou, v žánri chanson de geste sa už ukazujú ako veľmi konvenčné. V romanistickom kontexte publikoval prvú monografiu o tejto problematike Otto Zimmermann (1899), no seriózny záujem o ňu vyvolali až Zumthorove práce o polstoročie neskôr. Zumthor v štúdii z roku 1959 vychádza z dobových trendov vo výskume eposu a pristupuje k hrdinskému žalospevu ako k formulaickému javu (por. Formulaický štýl). Definuje ho ako „pasáž hrdinskej piesne, ktorá vyjadruje bolesť postavy pri pohľade na mŕtvolu spolubojovníka“[2] (219; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. J. Ž.). Na základe analýzy všetkých lamentačných prehovorov v epose Chanson de Roland následne vymedzuje základné štruktúrne komponenty hrdinského žalospevu, ktoré – v nadväznosti na práce folkloristov – nazýva motívmi (fr. „motifs“). Štúdia sa postupne venuje desiatim motívom: 1. naratívne spojivo (fr. „lien narratif“) medzi tkanivom eposu a nárekom (rozprávač spresňuje, za akých podmienok našiel pozostalý mŕtveho spolubojovníka, a uvádza priamu reč postavy); 2. patetické oslovenie mŕtveho, neraz s dôrazom na jeho význam pre pozostalého; 3. modlitba za dušu zosnulého; 4. chvála zosnulého; 5. zmienka o vonkajších prejavoch bolesti (plač, mdloby, gestá zármutku, vytrhávanie si chlpov z brady a pod.); 6. zmienka o vnútorných prejavoch bolesti; 7. spomienka na domovinu, ktorú bojovníci zanechali pre vojnu; 8. aktualizácia toposu „Ubi est?“ (keď sa pozostalý vráti domov, priatelia sa ho budú pýtať na osud zosnulého otázkou „Kde je?“ – „Ubi est?“); 9. opis nového stavu pozostalého (samota, riziko útoku nepriateľov); 10. úvahy o márnosti (mŕtvy sa nadarmo stal rytierom, nadarmo preukazoval odvahu).
Každý z motívov sa podľa Zumthora buduje prostredníctvom špecifických formúl (napr. kolokácií v zložení substantívum + sloveso)[3], ktoré zaručujú rozpoznateľnosť scény. Okrem prehovorov v prítomnosti mŕtveho, ktoré, vychádzajúc z vyššie uvedenej definície, predstavujú hrdinský planctus v pravom zmysle slova, sa štúdia okrajovo dotýka aj iných foriem reprezentácie zármutku v epose. V prípade, že má lamentačná scéna krátky rozsah a nahrádza priamu reč patetickým zvolaním rozprávača, resp. sprostredkovaným opisom náreku, možno ju klasifikovať ako „naratívny planctus“ (fr. „planctus narratif“; Zumthor 1959, 231). Ak ide o nárek v priamej reči nad bojovníkmi, o ktorých sa iba tuší, že zahynú, Zumthor navrhuje používať termín „predznačujúci planctus“ (fr. „planctus annonciateur“; 231). Štúdia z roku 1959 sa o štyri roky neskôr dočkala dodatku, v ktorom sa autor usiloval zistiť, či má zoznam identifikovaných motívov všeobecnejšiu platnosť. Analýzou ďalších piatich francúzskych hrdinských spevov dokázal, že hrdinský planctus sa skladá len z týchto motívov, hoci ich poradie býva rôzne a nie každý text ich využíva všetky (1963, 61 – 62).
Na Zumthorove práce nadviazal v 70. rokoch 20. storočia americký medievalista Joseph J. Duggan, ktorý v monografii o formulaickom štýle venoval rozsiahlu stať práve žalospevom (1972, 160 – 183). Na rozdiel od svojho predchodcu, ktorý sa sústreďoval iba na štruktúrne mechanizmy, sa Duggan zaoberal aj estetickou hodnotou lamentačných rečí. Všimol si, že oxfordská verzia diela Chanson de Roland vnáša do konvenčnej schémy štylistické nuansy (najmä symetriu, kontrastné prvky a gradáciu) s cieľom zosilniť práve tie aspekty scény, ktoré sú pre hrdinské tradície kľúčové, teda afektivitu a pátos (167, 179). V otázke štruktúrneho zloženia nárekov však nepriniesol nové poznatky – Zumthorov desaťbodový zoznam modifikoval minimálne a vniesol doň len dva nové komponenty: túžbu pozostalého zomrieť so spolubojovníkom a zmienku o vrahovi (162 – 163). O Zumthorove a Dugganove zistenia a metodologické postupy sa opiera i väčšina novších štúdií analyzujúcich hrdinský planctus vo francúzskom, ale napríklad aj v byzantskom jazykovom priestore (Aragón Fernandéz 1985; Boix Iovaní – Kioridis 2011).
Dôležitým problémom, ktorý Zumthor a Duggan nechávajú nedoriešený, je vzťah hrdinského náreku k latinskej podobe žánru, ako i samostatne zachovaným lamentáciám v iných vernakulárnych jazykoch. Zumthor si uvedomuje, že hrdinský planctus sa svojím lyrickým charakterom a kompozíciou pomerne jasne vyčleňuje z epického tkaniva. Predpokladá preto, že v obdobiach vývinu epickej tradície, ktoré nie sú podložené materiálovo, fungoval ako svojbytný artefakt. Odmieta však uznať jeho genealogickú spriaznenosť s okcitánskymi a latinskými nárekmi, pričom argumentuje štúdiou Caroline Cohenovej z roku 1958 (Zumthor 1963, 62 – 63). Cohen uskutočnila na ôsmich latinských lamentáciách z 10. a 11. storočia podobný typ výskumu ako Zumthor – pokúsila sa abstrahovať ich štruktúrne komponenty a dospela k nasledujúcemu zoznamu: 1. pozvanie k náreku, adresované zhromaždeniu, krajom, kde bol zosnulý známy, alebo prírode; 2. náčrt rodokmeňa zosnulého; 3. výpočet krajov a ľudí, ktorí za mŕtvym smútia; 4. chvála zosnulého; 5. opis smútiacej prírody; 6. opis mŕtvoly a zmienka o hrobe; 7. modlitba za dušu zosnulého.
Hoci je pravda, že medzi Zumthorovým a Cohenovej zoznamom nie je veľký prienik (zhodné sú len dve položky: chvála zosnulého a modlitba za jeho dušu), Janthia Yearley (1983, 28) označuje Zumthorovu neochotu uvažovať v komparatívnych súvislostiach za vec metódy. Jeho striktne formalistický výskum, rezignujúci na širšie kultúrne rámce, prikladal prehnane veľkú dôležitosť technickým aspektom, ktoré sú prirodzene variabilnejšie než antropologické funkcie žánru. Napríklad nezhoda medzi prvou položkou oboch zoznamov je zrejme iba dôsledkom odlišnej miery samostatnosti textov – latinský planctus, ktorý skúmala holandská odborníčka, fungoval ako svojbytný lyrický žáner, zatiaľ čo typické scény v eposoch musia vždy vychádzať z narácie (k Yearleyovej názoru sa prikláňa aj Ghidoni 2024, 429).
Doposiaľ najvýznamnejšou prácou, ktorá sa pokúsila prekonať striktne areálový prístup, je monografia Andreu Ghidoniho s názvom Piangere la memoria. Lamento funebre e culture medievali (Oplakávať spomienku. Pohrebný nárek a stredoveké kultúry, 2024). Ghidoni si cielene volí komparatívnu prizmu, pričom si okrem textov v románskych jazykoch a latinčine všíma i niektoré byzantské diela. Vychádza predovšetkým z antropologických úvah Ernesta de Martina (1958), ktorý vnímal formalizovaný nárek ako formu rituálu, umožňujúcu spoločnosti jazykovo stvárniť svoju skúsenosť so smrťou a vyhnúť sa chaosu plynúcemu zo straty. Na základe antropologickej funkcie textu možno podľa Ghidoniho hovoriť o troch typoch nárekov, ktoré spolu artikulujú kultúru dlhého stredoveku (por. 2024, 579 – 582). Prvý typ, rituálny nárek (tal. „lamento rituale“), je adresovaný reálnemu zosnulému a pomáha pozostalým vyrovnať sa so smrťou ako nevyhnutnou okolnosťou života. Primárnym jazykom žánru je latinčina ako jazyk oficiálnej komunikácie a čitateľ vníma len hlas pozostalého, ktorý sa usiluje čo najlepšie vystihnúť identitu zosnulého a zachovať jeho pamiatku. Štýl rituálneho náreku preto odráža konvencie komunity, do ktorej zosnulý patril, a je pomyselným zrkadlom plurality stredovekej spoločnosti a jej hierarchie. Druhý typ, mýtický nárek (tal. „lamento mitico“), sa odlišuje od rituálneho náreku tým, že je zasadený do fikčného rámca a nefunguje samostatne. K hlasu nariekajúceho sa nevyhnutne pridáva hlas rozprávača, ktorý vytvára odstup medzi prítomnosťou naratívneho aktu a minulosťou príbehu. V jazyku sa tak zrkadlí tenzia medzi historickým a mýtickým prístupom k zármutku a žáner zobrazuje prechod od mýtického stavu, vyznačujúceho sa nekontrolovateľným a nadľudským žiaľom, k historickému stavu a prítomnosti, ktorá je časom preživších. Práve tento modus je typický pre hrdinský planctus a pripomína spoločnosti dôležitosť útechy a návratu k bežnému spoločenskému poriadku. Tretí typ, kultúrny nárek (tal. „lamento culturale“), ku ktorému Ghidoni zaraďuje paraliturgické lamentácie, sa vyznačuje zvláštnym kontinuom medzi (mýtizovanou) minulosťou a prítomnosťou. Žalospev už nie je situovaný do mýtického času prostredníctvom rozprávačskej inštancie, ale veriaci si privlastňujú jazyk mýtu a sami doň vstupujú, sú na ňom účastní, aby si mohli privlastniť aj ochranu pred chaosom, ktorá plynie z Kristovho vzkriesenia.
Holistický prístup i bohatšie materiálové výskumy, ktoré nezostávajú na úrovni formulaických javov, dokonca umožňujú Ghidonimu pristúpiť k priamej kritike Zumthorových postulátov. Z Ghidoniho pozorovaní napríklad vyplýva, že pohľad na mŕtvolu spolubojovníka je síce častým, ale nie nevyhnutným tematickým prvkom lamentačných scén – spúšťačom náreku môže byť aj správa o úmrtí (454). Hrdinský planctus sa teda nemusí realizovať v prítomnosti zosnulého. Autor tiež odmieta striktné odlišovanie naratívnych a predznačujúcich nárekov od nárekov v priamej reči, pretože predtuchy či ozveny bolesti nad utrpenou stratou vníma ako integrálne prvky akéhosi vlnenia zármutku, ktoré má v hrdinskej poézii viacero fáz a nemožno ho redukovať na lyrické smútočné prehovory (425, 429 – 431). Toto extenzívne chápanie sa opiera predovšetkým o hrdinskú báseň Nibelungenklage (Nárek nad Nibelungami, prvá tretina 13. storočia) v strednej hornej nemčine, ktorá je koncipovaná ako sukcesia lamentačných scén, ale aj o francúzske, okcitánske a katalánske varianty legendy o Rolandovi z obdobia vrcholného a neskorého stredoveku. Ghidoni prichádza k záveru, že lamentačné formuly sú bohato zastúpené i v pásme rozprávača, a komentuje štyri ďalšie motívy typické pre smútočné epizódy: 1. hľadanie, resp. zbieranie mŕtvol na bojovom poli; 2. pokus o utajenie tragickej udalosti (panovník alebo vojvoda prikáže poslom, aby predstierali radosť a odkladali oznámenie nešťastnej zvesti); 3. priam epidemické šírenie zármutku (keď nešťastná zvesť vyjde najavo, postavy začnú jedna po druhej nariekať); 4. slová útechy adresované nariekajúcim (453 – 501). Všetky tieto prvky súvisia s obradným rozmerom trúchlenia, ktorý je spomínaným prostriedkom boja proti chaosu a iným negatívnym dôsledkom smrti bojovníkov. V príspevku, ktorý odznel na medzinárodnom kongrese Société Rencesvals (2021), Ghidoni napokon spochybnil samotnú produktivitu termínu planctus v kontexte hrdinskej epiky.[4] S cieľom vyhnúť sa zbytočným nedorozumeniam navrhol znovu označovať týmto termínom len náreky v latinčine a pre románske hrdinské náreky používať termín lokálneho pôvodu „regretee“ (zo starofrancúzskeho slovesa „regreter“ vo význame oplakávať niekoho, banovať za niekým).
Literatúra
Alexiou, Margaret. [1974] 2002. The Ritual Lament in the Greek Tradition. Revisited by Dimitrios Yatromanolakis – Panagiotis Roilos. Lanham: Rowman & Littlefield Publishers.
Aragón Fernández, Aurora. 1985. „Afectividad y estilo formulario: el dolor en la épica francesa del siglo XIII.“ In Homenaje a Álvaro Galmés de Fuentes. Vol. II, 233 – 249. Madrid – Oviedo: Gredos – Universidad de Oviedo.
Boix Iovaní, Alfonso – Ioannis Kioridis. 2011. „Variantes des lamento épico en el Digenís Akritis.“ Revista de poética medieval 25: 111 – 130.
Cohen, Caroline. 1958. „Les éléments constitutifs de quelques planctus des Xe et XIe siècles.“ Cahiers de civilisation médiévale 1, 1: 83 – 86.
De Martino, Ernesto. 1958. Morte e pianto rituale. Dal lamento funebre antico al pianto di Maria. Torino: Bollati Boringhieri.
Duggan, Joseph J. 1972. The Song of Roland: Formulaic Style and Poetic Craft. Berkeley – Los Angeles – London: University of California Press.
Ghidoni, Andrea. 2021. „Chansons de geste, planctus et regretee : une revue – avec un aperçu anthropologique.“ Príspevok na 22. medzinárodnom kongrese Société Rencesvals, Lille, 19. 7. 2021. [Nepublikovaný rkp., posledná úprava 18. 2. 2025.]
Ghidoni, Andrea. 2023. „La Mater dolorosa alla ricerca di Gesù. Origini e permanenze folkloriche del lamento mariano medievale.“ Romania 141, 563 – 564: 390 – 445.
Ghidoni, Andrea. 2024. Piangere la memoria. Lamento funebre e culture medievali. Roma: Carocci editore.
Harvey, Anthony E. 1955. „The Classification of Greek Lyric Poetry.“ The Classical Quarterly 5, 3 – 4: 157 – 175.
Le Goff, Jacques. 2004. Un long Moyen Âge. Paris: Tallandier.
Sticca, Sandro. 1984. Il Planctus Mariae nella tradizione drammatica del Medio Evo. Sulmona: Teatro Club.
Yearley, Janthia. 1983. The Medieval Latin Planctus as a Genre. Dizertačná práca. York: University of York.
Zimmermann, Otto. 1899. Die Totenklage in den altfranzösoschen chansons de geste. Berlin: Verlag von E. Ebering.
Zumthor, Paul. 1959. „Étude typologique des planctus contenus dans la Chanson de Roland.“ In Technique littéraire des chansons de geste (Bibliothèque de la Faculté de Philosophie et Lettres de l’Université de Liège, Fascicule CL), 219 – 234. Paris: Les Belles Lettres.
Zumthor, Paul. 1963. „Les planctus épiques.“ Romania 84, 333: 61 – 69.
[1] K metahistorickým kontextom rituálneho zármutku por. monografie De Martina (1958) a Ghidoniho (2023).
[2] „[...] un passage d’une chanson de geste, exprimant la douleur ressentie par un personnage en présence du cadavre d’un compagnon d’armes.“
[3] K definícii epickej formuly por. heslo o formulaickom štýle.
[4] Ďakujem autorovi za zaslanie rukopisu, ktorý doposiaľ (do 3. 3. 2025) nebol publikovaný, ako aj za súhlas citovať z neho.