Exemplifikačné žánre pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Genres related to the regime of exemplification (en-GB)
- Gattungen im Zusammenhang mit dem Regime der Exemplifizierung (de)
- Genres à exemplification, Genres liés au régime de l’exemplification (fr)
Explikácia pojmu
Exemplifikačné žánre, presnejšie povedané, žánre s názvami založenými na exemplifikačnej logike, patria spolu s kodifikovanými, genealogickými a analogickými žánrami medzi štyri základné žánrové typy, ktoré vymedzil súčasný francúzsky literárny teoretik a filozof umenia Jean-Marie Schaeffer v knihe Qu’est-ce qu’un genre littéraire ? (Čo je literárny žáner?, 1989). Ide o také genologické kategórie, ktoré svojím názvom odkazujú na komunikačný akt (napr. rozprávanie, opis, denník, list, sťažnosť, pohrebný nárek, modlitba). Jednotlivý text je v takomto prípade exemplifikáciou žánru (príkladom, konkretizáciou daného komunikačného aktu).[1]
V knihe Qu’est-ce qu’un genre littéraire ?, jednej z posledných po francúzsky písaných prác, ktoré sa pokúsili transformovať chápanie genológie ako disciplíny, sa Schaeffer usiluje odlíšiť od tradície tým, že propaguje komunikačný postoj k žánru. Vychádzajúc z pozícií analytickej filozofie, predovšetkým z prác Johna Rogersa Searla, definuje literárne dielo nielen ako text (v zmysle písmom alebo hlasom fixovaného reťazca slov), ale aj ako rečový akt, ktorý možno analyzovať na niekoľkých rovinách (vysielateľ, spôsob vypovedania, štatút výpovede, adresát, funkcia výpovede a pod.). Zároveň berie do úvahy kontext, čas a miesto vzniku literárnych diel, pretože žánrové nálepky (fr. „étiquettes génériques“) sa môžu meniť v závislosti od historických a geografických súradníc človeka, ktorý z takej či onakej príčiny potrebuje zaradiť text do všeobecnejšej skupiny. Aj z tohto dôvodu je pre Schaeffera neakceptovateľná esencialistická paradigma, prítomná už v niektorých Aristotelových formuláciách[2] a charakteristická pre uvažovanie o žánroch v 19. storočí (v rôznych obmenách napr. u Georga Wilhelma Friedricha Hegela a Ferdinanda Brunetièra).[3] Keďže literárne dielo vytvára autor ako externá inštancia, žáner nemôže byť autonómnou entitou s vlastnou esenciou, ktorá by sa vyvíjala len lineárne (teda od postupného utvárania cez obdobie plnej zrelosti až po úpadok) a zapríčiňovala by – ako akýsi genetický princíp – príbuznosť medzi textami. Rovnako nesprávne je hľadieť na žánre ako na čisto kritické konštrukty, ktorých jedinou funkciou je organizovať existujúci agregát textov,[4] príp. abstrahovať rekurentné štruktúry vo vymedzenom korpuse. Ako pripomína Tzvetan Todorov (1970, 10 – 27), okrem teoretických (kriticky vykonštruovaných) žánrov (fr. „genres théoriques“) sa bežne stretávame i so žánrami, ktoré fungujú ako reálny faktor dejín literatúry. Medzi typicky historické žánre (fr. „genres historiques“) patrí podľa Schaeffera tragédia, ktorá bola v období klasicizmu explicitne regulovaná a stala sa inštitucionálnym dôkazom zrelosti či umeleckej zručnosti autorov, čo jej však nebránilo nadobudnúť v neskorších dejinách protirečivé podoby. V 19. storočí napríklad Imre Madách nazval tragédiou dielo Az ember tragédiája (1861; Tragédia človeka[5]), ktoré sa v porovnaní s antickými a klasicistickými tragédiami javí skôr ako dramatizovaná filozofická báseň. Pôvod týchto javov, ako aj Todorovovej dichotómie ako takej hľadá Schaeffer vo všeobecnejšej dichotómii medzi autorskou a čitateľskou žánrovosťou (fr. „généricité auctoriale“, „généricité lectoriale“)[6]. Kým čitateľská žánrovosť vychádza z princípu podobnosti a jej jediným cieľom je klasifikovať text či nanajvýš posúdiť jeho súlad s konvenciami žánru, autorská žánrovosť je komplexnejším javom. Ak autor vyhlási vlastný text za biografiu, nerealizuje len klasifikačné gesto, ale usmerňuje i recepčný proces: môže chcieť upozorniť na reálnosť zobrazovaných osôb a udalostí, dosiahnuť komerčný úspech (niektorí čitatelia uprednostňujú „pravdivé príbehy“), ale aj oklamať publikum, resp. pohrávať sa s jeho recepčnými očakávaniami v prípade, že dielo nemá avizovanú dokumentárnu hodnotu.
Ďalším dôležitým aspektom Schaefferovej koncepcie je úplná rezignácia na dva problémy, ktoré vždy boli v centre genologického myslenia na Slovensku a v Čechách. Tým prvým sú tzv. genologické roviny, ktoré podľa domácich teoretikov odrážajú hierarchické usporiadanie genologických pojmov, a to od najšpecifickejších po najvšeobecnejšie. Ako už naznačila úvodná definícia exemplifikačných žánrov, Schaeffer nerozlišuje medzi literárnymi druhmi, žánrami, subžánrami (alebo variantmi), formami a modusmi, lebo hranice medzi týmito kategóriami sú tak či tak nejasné. Prílišnú váhu neprikladá ani rozdielom medzi literárnymi žánrami v pravom zmysle slova (román, romantická poéma, epos a iné fikčné žánre) a žánrami neliterárnej komunikácie (list, sťažnosť), pretože fungovanie jedných i druhých spočíva metodologicky na podobných princípoch. Samotný termín „žáner“ sa teda chápe ako akákoľvek skupina či trieda, ktorú možno vyčleniť v rámci existujúceho agregátu textov na báze podobnosti či súvislosti. Neproduktívnosťou viacúrovňového modelu genológie a dôvodmi, prečo je v konečnom dôsledku jedno, či je napríklad kurtoázny román samostatným žánrom alebo variantom, sa v nadväznosti na Schaeffera zaoberá Benjamin Bouchard (2009). Druhým problémom, ktorý Schaeffer necháva bokom, je žánrová krajina. Keďže systematiku žánrov nemožno považovať za odraz objektívnej organizácie literatúry ani v diachrónnej, ani v synchrónnej perspektíve, vzťahy a hranice medzi jednotlivými žánrami sú vždy len sekundárnou záležitosťou.[7] Schaeffer chce uvažovať o fundamentoch genológie, a preto sústreďuje pozornosť na logický štatút žánrov alebo, inak povedané, na logické vzťahy medzi reálne existujúcimi textami a názvami žánrov (fr. „noms de genres“), pod ktoré by mali dané texty spadať. Vzťah medzi textom a jeho žánrom, resp. žánrami, sa môže riadiť, ako už bolo uvedené, štyrmi logickými princípmi.
Základným dištinktívnym faktorom v Schaefferovom modeli je komunikačná úroveň, na ktorú sa názov žánru vzťahuje. Ak ide o úroveň už realizovaného rečového aktu (fr. „acte discursif réalisé“), čiže o úroveň textu s jeho obsahovými a formálnymi črtami[8], žáner je príkladom modulačnej logiky, a teda môže byť kodifikovaný, genealogický alebo analogický. Ak však názov žánru explicitne alebo implicitne pomenúva nejaký aspekt komunikačného aktu ako procesu, ktorý transcenduje hranice textovej štruktúry, hovoríme o exemplifikačnom žánri. Kým balada býva prinajmenšom v slovanskom priestore definovaná výlučne prostredníctvom obsahových a formálnych čŕt (text vo veršoch krátkeho až stredného rozsahu, ktorý sprostredkúva príbeh s tragickým koncom), genologické kategórie ako dráma, fikcia či prísaha majú odlišný štatút. Pomenovanie dráma odkazuje na spôsob vypovedania (priame zobrazovanie, nie sprostredkované rozprávanie), pojem fikcia na štatút čitateľa a výpovede (vymyslený obsah adresovaný bližšie neurčenému čitateľovi) a pojem prísaha na komunikačný postoj (ilokučný akt sľubu). Schaeffer preto zdôrazňuje, že exemplifikačné žánre sú v prvom rade odrazom intencie vysielateľa, ktorá je síce sprevádzaná textovými markermi (list sa štandardne začína dátumom a oslovením a končí sa zdvorilostnou formulkou a podpisom), ale nie je nimi determinovaná. Z logického štatútu exemplifikačných žánrov vyplývajú ich základné vlastnosti.
Žánrové označenie je v mnohých prípadoch natoľko všeobecné, že nevystihuje vlastnosti konkrétneho textu v dostatočnej miere. Nazvať napríklad Mickiewiczovho Pana Tadeusza (1834; Pán Tadeáš, slov. 1962, prel. Rudolf Skukálek) rozprávaním znamená prisúdiť mu primálo atribútov na to, aby si o ňom nezainteresovaný človek vytvoril adekvátnu predstavu. Zároveň však platí, že vlastnosť obsiahnutá v žánrovej nálepke je jednoznačne prítomná vo všetkých textoch patriacich k danému žánru bez ohľadu na ich obsahové a formálne špecifiká. Všetky prvky teda exemplifikujú množinu rovnakou mierou.[9] Denník ostáva denníkom, aj keď ho autor šifruje alebo píše vo veršoch. Identitu komunikačného aktu, ktorý spočíva v autoreflexivite a špecifickom časovom vymedzení (výpoveď je segmentovaná na dni), nenarúša ani to, či sa zápisky sústreďujú výlučne na prežité udalosti, alebo aj na pocity a myšlienky. Na rozdiel od kodifikovaných, genealogických a analogických žánrov sú totiž exemplifikačné žánre založené na pragmatických univerzáliách (fr. „universaux pragmatiques“) a na invariantoch vyplývajúcich zo základných princípov ľudskej komunikácie. Autor nemôže vytvoriť ani modulovať svoj komunikačný postoj (napr. ilokučný akt prosby alebo sľubu), môže si ho len vybrať. Je tiež typické, že označenie exemplifikačných žánrov sa vzťahuje na text ako celok, a nie na vybrané roviny alebo úseky. Túto skutočnosť nedokáže zmeniť ani vsunutie jedného rečového aktu do iného – napríklad včlenenie modlitby do listu nijako neovplyvní celkový komunikačný postoj vysielateľa, ktorého cieľom je napísať list; svoju žánrovú identitu si však zachová aj modlitba, pretože epištolárny rámec ju síce môže obklopovať, no netransformuje ju. Exemplifikačné žánre jednoducho nepodliehajú hybridizácii.
Všetky uvedené charakteristiky garantujú stabilitu exemplifikačných žánrov, ktorá sa prejavuje trojakým spôsobom. 1. Tento žánrový typ nepripúšťa deviácie. Deviácia na úrovni základných konvencií ľudskej komunikácie (napr. zámena listu za inzerát) automaticky znamená zmenu žánru, neúspešnú realizáciu rečového aktu, ktorý si vysielateľ zaumienil vykonať. 2. O stabilite možno hovoriť aj vo vzťahu ku kontextu, miestu a času vzniku diela. Kategórie ako rozprávanie alebo opis – ak nie sú chápané na úrovni textových markerov, ale samotného komunikačného aktu – označujú viac-menej to isté v stredovekom i súčasnom písomníctve, v orientálnych kultúrach i na Západe. 3. Schaeffer konštatuje, že pri vymedzovaní exemplifikačných žánrov nedochádza k tenzii medzi autorským a čitateľským pohľadom. Keďže komunikačný postoj si pri koncipovaní výpovede volí autor v súlade s vlastnou intenciou, žánre ako sťažnosť či venovanie sú primárne prejavom autorskej žánrovosti. Čitateľ, samozrejme, takisto zaujíma v procese recepcie postoj k žánrovej identite textu, ak však má byť komunikácia úspešná, nemôže v texte vidieť inú pragmatickú univerzáliu ako tú, ktorú tam zakódoval autor. List, ktorý je recipientom vyhodnotený ako sťažnosť, stráca svoj raison d’être.
Charakteristiku každého zo štyroch žánrových typov končí Schaeffer informáciou o jeho definíciách a opisoch v literárnovedných slovníkoch, príručkách a učebniciach literatúry. Exemplifikačné žánre bývajú najčastejšie opísané kontrastne. Pozornosť sa zameriava len na tie znaky, ktoré umožňujú používateľovi odlíšiť jeden žáner od druhého. Tematická či formálna variabilita textov, ktoré pod žáner spadajú, sa zvyčajne vôbec nespomína. Definícia zasa jasne stanovuje, aké minimálne požiadavky musí text spĺňať, aby sa dal klasifikovať ako rozprávanie, dráma, pochvalné slovo a pod.
Literatúra
Aristoteles. 1944. Poetika. Prel. Miloslav Okál. Martin: Matica slovenská.
Bouchard, Benjamin. 2009. „Critique des notions paragénériques.“ Poétique 159: 359 – 381.
Brunetière, Ferdinand. 1890. L’Évolution des genres dans l’histoire littéraire, Tome I. Paris: Hachette.
Fowler, Alastair. 1982. Kinds of Literature. An Introduction to the Theory of Genres and Modes. Cambridge – Massachussets: Harvard University Press.
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich. 1835 – 1838. Vorlesungen über die Aesthetik. Zv. 1 – 3. Berlin: Duncker & Humblot.
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich. 1968. Estetika 1. Prel. Alma Münzová. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry.
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich. 1970. Estetika 2. Prel. Alma Münzová. Bratislava: Epocha.
Schaeffer, Jean-Marie. 1989. Qu’est-ce qu’un genre littéraire ? Paris: Éditions du Seuil.
Šidák, Pavel. 2013. Úvod do studia genologie. Teorie literárního žánru a žánrová krajina. Praha: Akropolis.
Todorov, Tzvetan. 1970. Introduction à la littérature fantastique. Paris: Éditions du Seuil.
[1] Exemplifikačným žánrom sa Schaeffer venuje najmä v prvých troch podkapitolách druhej kapitoly a v piatej kapitole uvedenej knihy.
[2] Schaeffer (1989, 20) cituje začiatok francúzskeho prekladu Aristotelovho spisu Περὶ ποιητικῆς (cca 335 pred Kr.; Poetika, slov. 1944), ktorý by v slovenčine znel doslovne takto: „Budeme sa venovať básnickému umeniu ako takému a jeho jednotlivým druhom s ohľadom na účel, ktorý im je vlastný...“ Slovenský preklad Miloslava Okála (1944, 15) esencialistické výrazy oslabuje: „Chceme hovoriť o básnictve samom a o jeho druhoch, akú má ktorý pôsobnosť...“
[3] Por. Hegelovo dielo Vorlesungen über die Aesthetik (1835 – 1838; Estetika, slov. 1968 – 1970) a 1. diel Brunetièrovho spisu L’Évolution des genres dans l’histoire de la littérature (Vývoj žánrov v dejinách literatúry, 1890).
[4] Schaeffer preberá tento termín od Alastaira Fowlera (1982, 3).
[5] Hra bola do slovenčiny preložená niekoľkokrát: dostupné sú preklady Pavla-Orzságha Hviezdoslava (na pokračovanie v časopise Slovenské pohľady, 1905 – 1906), Valentína Beniaka (pod pseudonymom Fra Makárius, 1950), Ctibora Štítnického (1966) a Jitky Rožňovej (2020).
[6] Termín žánrovosť (fr. „généricité“) sa tu, pochopiteľne, nechápe v intenciách slovenskej literárnej vedy, ktorá ho obyčajne spája so žánrovou literatúrou, čiže, zjednodušene povedané, s populárnou knižnou produkciou (napr. sci-fi, kriminálny román). Schaeffer ním označuje denotát, resp. denotáty žánrových označení, teda to, na čo sa názvy takých či onakých žánrov vzťahujú.
[7] Genologické roviny a žánrovú krajinu podrobnejšie charakterizuje Pavel Šidák (2013, 15 – 20, 97 – 101); vývoj a súčasný stav myslenia o genologických rovinách je spracovaný na s. 20 – 96.
[8] Schaeffer hovorí o sémantických a syntaktických črtách, pričom adjektívum syntaktický označuje „všetky formálne prvky konkrétnej realizácie rečového aktu“ – „tous les éléments formels de la réalisation de l’acte discursif“ (1989, 112; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. J. Ž.).
[9] Okrem esencialistickej paradigmy Schaeffer razantne odmieta aj parabiologické a organistické prístupy, ktoré bývajú k esencializmu pridružené. Exemplifikačné žánre sú jediné, ktoré v istých ohľadoch fungujú podobne ako prírodné druhy. Aj pri prírodných druhoch totiž platí, že všetky jedince rovnakou mierou reprezentujú druh a ich morfologické odlišnosti nemajú vplyv na charakter druhu (prinajmenšom v krátkodobom horizonte). V prírode je však exemplifikácia dôsledkom vnútornej kauzality (jedince plodia nové jedince), zatiaľ čo v genológii je exemplifikácia vždy vynútená autorovým zámerom uskutočniť komunikačný akt.