Analogické žánre pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Analogical genres (en-GB)
- Analogische Gattungen (de)
- Genres analogiques (fr)
Explikácia pojmu
Analogické žánre sú posledným zo štyroch žánrových typov, ktoré vymedzil súčasný francúzsky literárny teoretik Jean-Marie Schaeffer v knihe Qu’est-ce qu’un genre littéraire ? (Čo je literárny žáner?, 1989). Na rozdiel od väčšiny genologických prác sa Schaefferov model nezaoberá genologickými rovinami (hierarchickými vzťahmi medzi literárnym druhom, subžánrom, formou a pod.) ani vzťahmi medzi žánrami, ale logickým štatútom názvov žánrov (fr. „noms de genres“).[1] Analogické žánre sú jedinou genologickou paradigmou, ktorú možno označiť za čisto kritický konštrukt. Denotátom žánrového označenia sú totiž textové triedy zostavené na princípe faktickej, no historicky nepodmienenej podobnosti textov. O tejto podobnosti rozhoduje kritik (literárny vedec) a vzťahuje ju na obsahové a formálne črty diel, pričom v špecifických prípadoch môže brať do úvahy aj doplnkové faktory, napríklad antropologickú funkciu. Analogické žánre sú teda determinované na úrovni textu, nie na úrovni komunikačného aktu ako celku, čím sa odlišujú od exemplifikačných žánrov. Schaeffer ich spolu s kodifikovanými a genealogickými žánrami zaraďuje pod kategóriu modulačnej žánrovosti.[2]
V Schaefferovej knihe sú analogické žánre predstavené konfrontačným spôsobom. Autor zdôrazňuje, že sú na rozdiel od ostatných žánrových typov nezávislé od autorskej žánrovosti, pretože úsudok kritika je vecou čitateľskej skúsenosti. Z toho vyplýva aj odolnosť analogických žánrov voči kontextovým faktorom, najmä voči faktoru času. Táto odolnosť má však úplne iné kontúry ako v prípade exemplifikačných a kodifikovaných žánrov – kým žánre založené na pragmatických univerzáliách alebo na ťažko zvrátiteľných pravidlách sa vyznačujú kontextovou stabilitou, analogické žánre fungujú bez ohľadu na kontext. Rozhodnutie literárneho vedca sa vždy realizuje v prítomnosti, a tak je pričlenenie konkrétneho textu k analogickému žánru navždy otvorenou záležitosťou.[3] No najvýraznejšie sa singularita analogických žánrov prejavuje v porovnaní s genealogickými žánrami. Aj genealogické žánre rátajú s obsahovou a tematickou spriaznenosťou textov, avšak vždy sú ukotvené v literárnohistorických procesoch a autorovom zámere modulovať existujúci žánrový model, čiže – povedané so Gérardom Genettom (1982) – v hypertextových vzťahoch. Analogické žánre sú, naopak, retrospektívnou metatextovou fikciou, ktorá nemá ambíciu ovplyvňovať dejiny literatúry.[4]
Na analógii sú založené predovšetkým tie textové triedy, ktoré stanovujú podobnosť medzi dielami z geograficky a kultúrne vzdialených kontextov. S týmto javom sa možno stretnúť napríklad v komparatistických prácach aplikujúcich žánrové nálepky (fr. „étiquettes génériques“) zaužívané v západných literatúrach (román, novela, poviedka, rozprávka a pod.) na orientálne alebo exotické diela spred éry globalizácie. Napriek paralelám je totiž zrejmé, že medzi porovnávanými dielami nejestvujú genealogické väzby a autori za hranicami Európy a Severnej Ameriky nijako nezohľadňovali procesy v západnej žánrovej krajine, ak o nej vôbec mali povedomie. Analogickou logikou sa môže riadiť aj priradenie európskeho diela k európskemu žánru, ak ho kritik uskutoční bez ohľadu na historické zákonitosti. Ide o pomerne bežnú prax, ktorá spočíva v situovaní prvých prejavov dnešných žánrov do antiky. Hoci v poetických slovníkoch a genologických príručkách býva Longovo helenistické dielo Δάφνις καὶ Χλόη (2. storočie; Dafnis a Chloe, slov. 1963, prel. Július Špaňár) označované za román a spis Airia Aristeida Ιεροί λόγοι (Sväté reči, cca 171) za autobiografiu, starogrécki autori názvy moderných žánrov nepoznali – medzi ich dielami a románom či autobiografiou v súčasnom zmysle slova teda neexistuje priama vývojová línia (por. Moran 2018, 49; Bompaire 2018, 233).
Nedávno publikovanou štúdiou, ktorá sa usiluje využiť Schaefferove postuláty v materiálovom výskume, je práca Patricka Morana (2018) o vzťahoch medzi francúzskym žánrom chanson de geste a eposom ako globálnym žánrom. Ako dokazuje autor, epos patrí k jedným z najznámejších žánrov, ktoré sú konštruované primárne na analogickom princípe.[5] Medzi homérskymi eposmi, orientálnymi dielami ako Epos o Gilgamešovi[6] (cca 2100 – 1200 pred Kr.; slov. 1972, prel. Lubor Matouš – Vojtech Zamarovský) či Mahábhárata (Mahábhárata, 3. storočie pred Kr. – 4. storočie po Kr.)[7], stredovekými hrdinskými spevmi, folkloristickými rekonštrukciami na spôsob Lönnrotovej Kalevaly (1835; Kalevala, slov. 1986, prel. Marek Světlík – Jan Petr Velkoborský – Ivan Mojík)[8] a romantickými či modernými eposmi, ku ktorým literárni vedci zaraďujú Mickiewiczovho Pana Tadeusza (1834; Pán Tadeáš, slov. 1962, prel. Rudolf Skukálek) alebo Cărtărescuov Levantul (Levanta, 1990), nie je kauzálna súvislosť. Aj keby sme pripustili, že diela vykazujú nejakú spoločnú črtu (väčšina z nich má charakter naratívnej poézie a pokúša sa vystihnúť čosi z identity príslušných kultúr), nemožno ich považovať za prejav hypertextuality ani za výhonky spoločnej tradície. Mickiewiczovu a Lönnrotovu báseň, hoci vznikali takmer súbežne, by dokonca väčšina nepoučených čitateľov označila za diametrálne odlišné (Mickiewiczov zomknutý a realisticky pôsobiaci príbeh zo začiatku 19. storočia sa vzďaľuje mýtickému charakteru kompilačnej Kalevaly). Dilemu nemožno vyriešiť ani redukciou záberu na tzv. zakladajúci epos (fr. „épopée fondatrice“, „épopée des origines“), lebo naratívne básne, ktoré stoja na počiatku národných literatúr (homérske básne, románske hrdinské piesne, eposy primitívnych kultúr), možno spája heroický rozmer, pôvodne orálny charakter a variantnosť verzií, ale podobnosť na úrovni antropologickej funkcie je stále iba kritickým konštruktom, nie reálnou filiáciou. Moran (2018, 49 – 50) sa preto domnieva, že kategorizovať dielo Chanson de Roland (Pieseň o Rolandovi, prelom 11. a 12. storočia) ako chanson de geste a kategorizovať ho ako epos znamená vykonať dve logicky odlišné operácie. Zatiaľ čo chanson de geste je genealogickým žánrom s konkrétnym časom a areálom pôsobnosti i jasnou vývojovou líniou, zachované varianty starofrancúzskej básne možno začleniť medzi eposy len z čitateľskej perspektívy.
Napriek tomu platí, že v praxi je takmer nemožné stretnúť sa s textovými triedami, ktoré by boli zostavené výlučne na báze analógie. V poetických slovníkoch a genologických príručkách sú profily žánrov najčastejšie koncipované hybridným spôsobom, ktorý kombinuje analogickú logiku s genealogickou. Týka sa to aj eposu, keďže v starogréckom kontexte, odkiaľ pochádza samotné „ἔπος“ (s významom slovo, príbeh, prísľub, hrdinská báseň), fungovali epické cykly na genealogických princípoch, hoci dnes možno v ucelenej podobe čítať len dve rané homérske básne.[9] Hybridnú povahu má tiež kategória románov, pretože okrem analogicky pričlenených diel z antickej alebo stredovekej čínskej literatúry[10] do nej spadajú epištolárne, realistické, naturalistické či modernistické romány s vlastnými tradíciami. Ak by sme sa pokúsili teoreticky vymodelovať čistý analogický žáner, jeho opis by sa podľa Schaeffera vzťahoval na vykonštruovaný ideálny prototyp žánru. Tento prototyp by, pochopiteľne, nekorešpondoval so žiadnym reálne existujúcim dielom, ale bol by súborom zákonitostí umelo abstrahovaných z textov, ktoré by kritik považoval za exemplárne s ohľadom na svoju predstavu o žánri. Opis analogického žánru by bol teda rovnakou metatextovou fikciou ako žáner samotný. Definícia by zasa mala štatistický charakter a vymedzovala by povolený stupeň odchýlky skutočných textov od ideálneho prototypu, aby používateľa poučila, ktorý text sa ešte zmestí do konkrétnej kategórie. Diela s povolenou odchýlkou by takto predstavovali variácie na ideálny prototyp. Týmto postulátom chce Schaeffer zdôrazniť, že na rozdiel od deviantných reprezentantov genealogických žánrov, ktoré sú chápané ako texty s transformačným potenciálom, nemajú deviantní reprezentanti analogických žánrov žiaden vplyv na chod literárnych dejín, pretože žáner je retrospektívnym čitateľským konštruktom.
Z povedaného jasne vyplýva, že cieľom Schaefferovej koncepcie nie je ponúknuť návod na klasifikáciu textov. Nejestvuje azda text, ktorý by sa dal zaradiť k jedinému žánrovému typu, čiže iba k analogickému, genealogickému, kodifikovanému alebo exemplifikačnému žánru. Schaeffer skôr ukazuje, že v závislosti od logiky klasifikácie a zohľadneného kritéria možno žánrovosť textu stanoviť rôzne, a to kombináciou viacerých alebo (v prípade niektorých sonetov) aj všetkých žánrových typov.
V medzinárodnom kontexte sa odkazy na Schaefferovu teóriu objavili vo viacerých prácach venovaných tak konkrétnym literárnym žánrom (okrem uvedeného Moranovho článku por. Vinclair 2015), ako i problematike žánrovosti v iných typoch umenia (Jost 1997). Reflektujú ju tiež teoreticky koncipované štúdie či kolektívne monografie (Juvan 2005; Laporte 2016; Saint-Gelais 1998). Zdá sa však, že väčší ohlas vyvolali Schaefferove novšie práce o fikcii, predovšetkým kniha Pourquoi la fiction ? (Prečo fikcia?, 1999).[11] Na Slovensku ani v Čechách doposiaľ jeho koncepcia žánrových typov nebola využitá. Nezmieňuje sa o nej ani Pavel Šidák, hoci v svojej sumarizačnej monografii viackrát cituje iného významného reprezentanta komunikačne zameranej genológie Alastaira Fowlera (por. 2013, 66 – 67, 100, 110).
Literatúra
Bompaire, Jacques. 2018. „Quatre styles d’autobiographie au IIe siècle après J.-C. : Aelius Aristide, Lucien, Marc-Aurèle, Galien.“ In L’Invention de l’autobiographie d’Hésiode à saint Augustin, eds. Marie-Françoise Baslez – Philippe Hoffmann – Laurent Pernot, 231 – 244. Paris: Éditions Rue d’Ulm.
Dobiáš, Dalibor. 2024. „Hledání slovanského národního eposu v interpretační síti evropského romantického nacionalismu.“ Česká literatura 72, 5: 651 – 654.
Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
Jost, François. 1997. „La promesse des genres.“ Réseaux 15, 81: 11 – 31.
Juvan, Marko. 2005. „Generic Identity and Intertextuality.“ CLCWeb: Comparative Literature and Culture 7, 1. Dostupné na: https://doi.org/10.7771/1481-4374.1255 [cit. 27. 12. 2024].
Laporte, Davide. 2016. „Du genre à la généricité. Prolégomènes à une poétique du roman de la route québécois.“ À l’épreuve. Revue de sciences humaines et sociales 3: 11 – 34.
Moran, Patrick. 2018. „Genres médiévaux et genres médiévistes : l’exemple des termes chanson de geste et épopée.“ Romania 136, 1 – 2: 38 – 60.
Saint-Gelais, Richard, ed. 1998. Nouvelles tendances en théorie des genres. Cap-Saint-Ignace: Nuit blanche éditeur.
Schaeffer, Jean-Marie. 1989. Qu’est-ce qu’un genre littéraire ? Paris: Éditions du Seuil.
Schaeffer, Jean-Marie. 1999. Pourquoi la fiction ? Paris: Éditions du Seuil.
Suard, François. 2018. „À propos d’un article récent : « Genres médiévaux et genres médiévistes : l’exemple des termes chanson de geste et épopée ».“ Romania 136, 3 – 4: 372 – 382.
Šidák, Pavel. 2013. Úvod do studia genologie. Teorie literárního žánru a žánrová krajina. Praha: Akropolis.
Vinclair, Pierre. 2015. De l’épopée et du roman. Rennes: Presses universitaires de Rennes.
[1] Východiská Schaefferovej koncepcie sú opísané v hesle o exemplifikačných žánroch. Analogickým žánrom sa Schaeffer venuje predovšetkým v druhej a tretej podkapitole piatej kapitoly svojej knihy.
[2] K modulačnej žánrovosti por. heslo o kodifikovaných žánroch.
[3] Schaeffer v úsilí o teoretické uchopenie analogickej žánrovosti modeluje izolovanú situáciu. V praxi na seba, pochopiteľne, úsudky kritikov nadväzujú a postupne vytvárajú dejiny pojmov a koncepcií.
[4] K metatextualite a hypertextualite por. heslo Intertextualita. Treba však podotknúť, že aj kritické konštrukty majú potenciál stať sa v strednodobom alebo dlhodobom horizonte činiteľmi dejín literatúry. Nie je vylúčené, že umelo stanovený profil žánru sa stane inšpiráciou pre autorov a podnieti vznik novej tradície. O (čiastočnom) uplatnení filologického konceptu v tvorbe možno hovoriť napríklad pri romantických alebo súčasných eposoch (por. Suard 2018; Dobiáš 2024).
[5] Túto skutočnosť si všíma už samotný Schaeffer (1989, 118).
[6] Titul diela je filologickým konštruktom, ktorý nemá svoj náprotivok v jazykoch originálov.
[7] Dielo je v slovenčine dostupné len v adaptovaných verziách.
[8] Slovenský preklad je výberom z diela.
[9] Samotné epické cykly boli neskoršieho dáta ako homérske eposy a ich existenciu potvrdzujú drobné útržky, resp. narážky či zhrnutia obsahu u iných autorov. Moran (2018, 47) dodáva, že genealogická línia sa od gréckych eposov tiahne k autorským rímskym eposom (napr. Vergíliova báseň Aeneis, 19 pred Kr.; Eneida, slov. 1969, prel. Viera Bunčáková – Pavel Bunčák) a eposom z obdobia renesancie a klasicizmu (napr. Pierre de Ronsard: La Franciade – Franciáda, 1572; Jean Chapelain: La Pucelle ou la France délivrée – Panna Orleánska alebo Oslobodené Francúzsko, 1656), ktoré vedome imitujú homérske básne. Paradoxom je, že tieto umelé eposy sú z antropologického hľadiska omnoho menej „epické“ než stredoveký žáner chanson de geste.
[10] Moran (2018, 49) spomína dielo Lua Guànzhōnga Sānguózhì yǎnyì (Tri kráľovstvá, 14. storočie).
[11] K Schaefferovmu prínosu do teórie fikcie por. heslá Fikcia a Fikčné ponorenie.