Analýza diskurzov motivovaná sociológiou poznania pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Sociology of Knowledge Approach to Discourse (en-GB)
- Wissenssoziologische Diskursanalyse (de)
- L’analyse du discours du point de vue de la sociologie de la connaissance / L’analyse du discours comme sociologie de la connaissance (fr)
Explikácia pojmu
Koncepcia analýzy diskurzov motivovaná sociológiou poznania, ako uvádza jej zakladateľ Reiner Keller, „nie je ani metodológia, ani metóda, ale je to výskumný program, zakotvený v tradíciách sociologického poznania orientujúci sa na skúmanie diskurzného konštruovania symbolických poriadkov“ (Keller 2010, 241; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. A. M.). V analýze diskurzov motivovanej sociológiou poznania ide o zviditeľnenie procesov sociálnej konštrukcie významových štruktúr, teda komunikačných procesov, ktoré prebiehajú v operáciách na úrovni identifikovateľných konštelácií, akými sú napríklad inštitúcie (štrukturálne kontexty a v rámci nich petrifikácia pravidiel interpretačnej praxe), ale aj subjektov a dosahu ich konania. Koncepcia sa zaoberá procesmi konvencionalizácie a procesmi vzniku a fungovania symbolických poriadkov. Program sa vo zvýšenej miere využíva na „analýzu tých javov a otázok súčasných spoločenských zmien, ktoré sú diskutované v rámci pojmov znalostná spoločnosť, informačná spoločnosť, mediálna a komunikačná spoločnosť, riziková spoločnosť atď.“ (Keller 2010, 242; zvýraznené v origináli). Program súvisí s koncepciou analýzy interdiskurzov prostredníctvom viacerých konektorov a jeho hlavným súbežným bodom je teória autopoietických systémov Niklasa Luhmanna, hlavne čo sa týka Luhmannovho konceptu evolúcie ideí, a, samozrejme, inšpirácie Michela Foucaulta a jeho analýzy diskurzov. Silný vplyv pri koncipovaní programu mal zároveň aj sociálny konštruktivizmus Petra Bergera a Thomasa Luckmanna a ich model analýzy poznania. Konštruktivizmus a systémová teória predstavujú zásadné metateoretické pozadie, ktoré tento koncept primárne spája s konceptom analýzy interdiskurzov.
Kellerova koncepcia je explicitne spätá s tradíciou sociológie poznania, ktorej kľúčové pojmy poukazujú na dôležitosť sociálnych vzťahov na úrovni distribúcie poznania (informačných tokov) a od nich sa odvíjajúcich komunikačných operácií a tradovaných interpretačných vzorov, symbolických poriadkov a ich sedimentácie, transformácie, reintegrácie či premeny mimo hraníc špeciálnych diskurzov. Keller (2010, 242) uvádza: „Permanentná produkcia a šírenie vedomostí sa stala všadeprítomnou tradíciou moderných spoločností.“ Deje sa to v emergentných diskurzných formáciách a vedomosti sa stávajú samotným predmetom výskumu podľa vzoru Foucaultovej analýzy diskurzov a v súvislosti s historickou dimenziou procesov inštitucionalizácie. Keller upriamuje svoju pozornosť na používanie špecifickej symboliky či obraznosti v znakových poriadkoch a zisťuje, že sa vyznačujú istou stabilitou, pričom možno pozorovať v zásade dva pohyby, konzerváciu a modifikáciu. Výskumný program sa zaoberá produkciou a transformáciou poriadkov poznania. Stavebné prvky poznania, ako sú pojmy, analógie, symboly a metafory, teórie, klasifikácie, narácie, interpretačné stratégie, získavajú ako formy typizácie svoj význam v štruktúrach vzťahov, ktoré vznikajú ich používaním a ktoré sú predestinované na reprodukciu (stabilizáciu) a nevyhnutne aj na ich reintegráciu do nových štruktúrnych vzťahov. Formy typizácie sa kumulujú (môžeme ich vnímať ako rezervoár pravidiel alebo inštrukcií) v príslušných diskurzoch a nie sú ničím iným ako systémami diferencií. V danej súvislosti Keller tvrdí, že „diskurzy kryštalizujú a konštituujú témy v osobitnej forme ako sociálne problémy interpretácie a konania“ (Keller 2010, 247). Ide o špeciálne diskurzy, ako aj o diskurzy, ktoré Keller nazýva verejné diskurzy. V oboch prípadoch treba vychádzať z rekonštruovateľných, teda typizovateľných pravidiel, respektíve z diskurzných štruktúr. Keller preto uvádza: „Obe formy diskurzu, t. j. inštitucionálne špeciálne diskurzy a všeobecné verejné diskurzy, sa v rámci sociologickej analýzy diskurzu poznania považujú za diskurzívne formácie a poznanie v nich obsiahnuté a jeho účinky sa skúmajú s ohľadom na pravidlá a procesy ich formovania.“ (Keller 2010, 248; zvýraznené v origináli). Na doplnenie uvedenej zásadnej výpovede treba dodať, že sa všetky diskurzné udalosti (výpovede) v reprodukcii diskurzných štruktúr vyznačujú istým momentom modifikácie, že pri akejkoľvek aktualizácii diskurznej štruktúry dochádza k diferenciám vzhľadom na dané aktualizačné kontexty. To zároveň implikuje, že každá výpoveď je typizovateľná a vo všeobecnosti ju môžeme identifikovať v rôznych situačných kontextoch. Diskurzné udalosti sú štruktúrované a štruktúrujúce zároveň, musíme v nich počítať s kontingenciami rôzneho druhu, inak by v (komunikačných) systémoch dochádzalo ku kolapsu. Pre opísaný fenomén Luhmann zaviedol pojem dvojitej kontingencie. Kontingencia znamená skúsenosť, že všetko môže byť principiálne aj iné. Tzv. dvojitá kontingencia, kde sa dva kognitívne (alebo aj sociálne) systémy vo svojej radikálnej neprístupnosti ako čierne skrinky navzájom pozorujú, sa stáva konštitutívnym momentom komunikácie. Koncept dvojitej kontingencie pochádza z teórie Talcotta Parsonsa a odkazuje na skutočnosť, že ego aj alter navzájom pozorujú svoj výber ako kontingentný. Selekcie systémov sú vždy kontingentné, čo znamená, že všetko je také, ako je to v princípe možné, čiže všetko je možné aj inak. Každá zložka komunikačného procesu je sama osebe úplne kontingentná. Dvojitá kontingentnosť paradoxne prekonáva bazálnu kontingentnosť. V statickom stave by, samozrejme, každá strana blokovala druhú. Temporalitou sa však táto cirkulácia asymetricky naruší. Preto, ako uvádza Luhmann ([1984] 1991, 177), „dvojitá kontingentnosť nevyhnutne vedie k formovaniu sociálnych systémov“.
Kritická analýza diskurzu sa zaoberá prevažne formami používania jazyka a menej sa zohľadňujú procesy štrukturácie poznania diskurzov alebo kontexty produkcie výpovedí. V priestore kritickej analýzy diskurzu sa etablovala Kellerova koncepcia, ktorá predpokladá nasledovné perspektívy analýzy štrukturácie poznania: interpretačné vzorce, klasifikácie (a kvalifikácie ako formalizované a inštitucionálne stabilizované formy sociálnej typizácie), štruktúry fenoménov (konštrukcia istej témy) a naratívne štruktúry (ako konfiguračný akt spojenia rozdielnych znakov a výpovedí) (Keller 2010, 255). Pripája sa silný autoreflexívny moment a konvergencia s konštruktivizmom, čo sa artikuluje doktrínou komunikatívnej konštruovanosti poznania a výskum diskurzov vedie ku konštrukcii diskurzov o diskurzoch. Keller označuje konštruktivizmus ako „základný postoj svojho diskurzno-teoretického a diskurzno-analytického programu“ (61), čo značí, že rekonštrukcie v rámci tohto programu budú zároveň nutne predstavovať konštrukcie. V zmysle danej perspektívy hovoríme o diskurzívnej konštruovanosti skutočnosti. Preto je potrebné upozorniť na rozdiel medzi analýzami diskurzov a inými prístupmi interpretačného alebo kvalitatívneho sociálneho výskumu. Rozdiel spočíva v predpoklade transtextových referenčných kontextov v podobe diskurzných štruktúr relatívne determinujúcich produkciu výpovedí. Uvedený predpoklad ďalej znamená, že konkrétne výpovede nebudú nutne implikovať štruktúru predpokladov iba jedného diskurzu, ale že môžeme pozorovať transformácie či reintegračné nadväzovania konceptov, symbolov, analógií a pod. Vychádzame z predpokladu zásadnej parciálnosti výskytu špecifických prvkov diskurzu, a to aj v oblastiach špeciálnych diskurzov. Táto perspektíva si vyžaduje analýzu prejavov napätí medzi diskurzmi, otvorený pohľad na pozadie vzniku ich heterogenity a variácií, ako aj vznik diskurzných štruktúr, ktoré majú radikálne emergentný charakter. Na rozdiel od Luhmannovej teórie autopoietických systémov Kellerov model nepredpokladá, že diskurzy sa konštituujú pozdĺž binárnych kódov sociálnych systémov. Pre Kellerov model je „zaujímavá skôr práve produkcia a spájanie prvkov poznania s veľmi odlišnými odkazmi na ich pôvod v rôznych diskurzoch“ (Keller 2010, 268). A čo je pre náš výskumný záujem podstatné, Kellerov model sa týka „empirickej podoby takýchto diskurzívnych väzieb“ (268). Keller si kladie otázku, či neexistujú ďalšie (funkčné) „dimenzie významu“ (268) diskurznej propozičnej praxe nad rámec redukcie kontingencie v konkrétnych komunikáciách. Pravdaže, platí diktum teórie autopoietických systémov, ktoré hovorí, že komplexnosť systémov (v súvislosti s ich diferencovaním) vyrastá zo selekcií a redukcií realizovaných v samotných komunikáciách. Z uvedeného vyplýva, že okrem stabilizácie diskurzov budeme môcť v systémoch pozorovať aj istý druh konkurencie diskurzov.
Literatúra:
Keller, Reiner. 2010. „Wissenssoziologische Diskursanalyse und Systemtheorie.“ In Die Methodologien des Systems: Wie kommt man zum Fall und wie dahinter?, eds. René John – Anna Henkel – Jana Rückert-John, 241 – 273. Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-531-92435-9_13.
Keller, Reiner. 2011. Wissenssoziologische Diskursanalyse. Grundlegung eines Forschungsprogramms. Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften | Springer Fachmedien. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-531-92058-0.
Luhmann, Niklas. [1984] 1991. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Mikuláš, Roman. 2022. „Od topológií k typológiám a späť: K problematike štruktúrovania korelácií literatúry, vedy a poznania.“ World Literature Studies 14, 4: 14 – 30. DOI: https://doi.org/10.31577/WLS.2022.14.4.2.
Mikuláš, Roman – Andrea Mikulášová. 2022. „Three paradigmatic approaches to the research of correlations between literature and science.“ Philologia 32, 2: 309 – 332.