Illness narratives pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Illness Narratives (en-GB)
- Krankheitsnarrative (de)
- Récit de maladie (fr)
Explikácia pojmu
Illness narratives sú jednou z najrozšírenejších foriem patografie. Alternatívne ich môžeme označiť ako autopatografie. Tento žáner sa zameriava na rozprávanie subjektívneho prežívania choroby. Pacienti bežne formulujú svoje skúsenosti s chorobou ako osobné príbehy. Funkcia takýchto príbehov spočíva v tom, že individuálnemu priebehu života dávajú koherenciu a význam, a to jednak dovnútra, ako i navonok. Pacienti tak získavajú kontrolu nad svetom, ktorý stratil svoje pôvodné štruktúry a nad ktorým pôvodne stratili kontrolu. Tieto príbehy umožňujú obnoviť rovnováhu medzi prežívajúcim subjektom a svetom, a tým dávajú životu perspektívu. Chorí často úplne nanovo konceptualizujú svoj aktuálny stav a revidujú svoje doterajšie skúsenosti a postoje, vyjadrujú slovami vysoko subjektívne a komplexné pocity, ktoré sa spájajú so skúsenosťou choroby. Tento subjektívny jazyk presahuje a často narúša normatívnosť lekárskych vied a je do veľkej miery odlišný od jazyka lekárov.
Do tejto kategórie bývajú radené tak fikcionálne, ako aj faktuálne texty naratívnej povahy, teda romány, novely, životopisy, autobiografie, žurnalistické texty. Illness narratives môžu byť koncipované ako príručka pre iné postihnuté osoby.
Známa je systematizácia Arthura Franka (1994, 5 – 6; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. A. M.), ktorý rozlišuje tri „hlasy choroby“ (voices of illness):
- restitution story (reštitučný príbeh);
- chaos story (príbeh o chaose);
- quest story (príbeh o hľadaní).
Každý z týchto typov rozprávania (hlasov) charakterizuje určitý druh nádeje, respektíve beznádeje.
Restitution stories tematizujú vhodnosť diagnózy, otázky optimálnej liečby a vyznačujú sa snahou prežívajúceho subjektu o uzdravenie. Často sa tu predstavujú aj možnosti alternatívnej liečby a tematizuje sa v nich emancipácia od školskej medicíny.
Chaos stories na rozdiel od restitution narratives reflektujú skúsenosti hraničnej beznádeje a konceptualizujú tie skúsenosti s vlastným ochorením, keď zlyhávajú známe jazykové možnosti. Ilustrujú zdesenie, hnev, strach a túžbu postihnutého subjektu po humánnom zaobchádzaní.
Quest stories sú koncipované ako dobrodružné príbehy. Symptómy choroby sú interpretované ako začiatok novej cesty, novej životnej etapy. Túžbu po úplnom uzdravení nahrádza vôľa na prijatie patologickej zmeny. Témou takýchto príbehov je reflexia možných prístupov alebo spôsobov, ako sa s patologickými zmenami zmysluplne vyrovnať.
Podobný spôsob prístupu k rozprávaniu o vlastnom ochorení volí Kathryn Montgomery Hunter (1991), ktorá zdôrazňuje vplyv rozprávania pacientov na predstavy lekárov o chorobe a tvrdí, že rozprávanie pacientov o vlastnej chorobe je v mnohých ohľadoch v protiklade s lekárskymi rozprávaniami o chorobe.
Konsenzus v rámci tohto žánru vidíme v tom, že pacienti sa snažia svojej chorobe a utrpeniu nájsť príslušné miesto vo vlastnej biografii a takým spôsobom znovunastoliť koherenciu vlastného životného príbehu a zadefinovať vlastnú identitu, ktorá bola poškodená chorobou. Lars-Christer Hydén (2005) rozlišuje takto chápané illness narratives od narratives about illness (por. Goyal 2014). Pod kategóriou narratives about illness rozumie naratívy, v ktorých sa lekári a iní odborníci príslušní k diskurzu lekárskych vied nezaoberajú chorobou v tradičnej opisnej a objektívnej forme, ale vo vedome naratívnej forme. Cieľom takýchto rozprávaní je usporiadať udalosti v živote pacienta do lineárneho chronotopu príbehu a usúvzťažniť ich s relevantnými poznatkami medicíny a jej primárnych záujmov. Hydén ďalej funkčne rozlišuje aj narratives as an clinical tool (naratívy ako klinický nástroj) – tieto predstavujú hermeneutickú prácu lekárov s naratívmi pacientov, ktoré potenciálne môžu viesť k zmenám v metódach lekárskych vied. Túto funkciu zdôrazňuje aj lekárka a priekopníčka smeru narrative medicine Rita Charon vo svojej kľúčovej práci Narrative Medicine (Naratívna medicína) z roku 2006. Charon tvrdí, že štandardy medicíny často znemožňujú venovať pozornosť tomu, čo o sebe rozprávajú pacienti. Základná naratívna kompetencia lekárov je ale podľa Charon nevyhnutná na to, aby lekári skutočne obsiahli a pochopili rozsah a váhu skúseností pacientov s vlastnou chorobou.
Vidíme, že illness naratives je rozsiahla kategória. Illness naratives môžu byť fiktívne aj nefiktívne, môžu mať formu poézie, drámy aj prózy a v súčasnosti sa za illness naratives môže považovať každý text, v ktorom choroba zohráva ústrednú úlohu.
Literatúra
Frank, Arthur W. 1994. „Reclaiming an Orphan Genre: The First-Person Narrative of Illness.“ Literature and Medicine 13, 1: 1 – 21. DOI: 10.1353/lm.2011.0180.
Goyal, Rishi. 2014. „Narration in Medicine.“ In Handbook of Narratology, eds. Peter Hühn – Jan Christoph Meister – John Pier – Wof Schmid, 406 – 418. Berlin – München – Boston: De Gruyter. DOI: https://doi.org/10.1515/9783110316469.406.
Hydén, Lars-Christer. 2005. „Medicine and Narrative.“ In The Routledge Encyclopedia of Narrative Theory, eds. David Herman – Manfred Jahn – Marie-Laure Ryan, 293 – 297. Abingdon – London: Routledge.
Charon, Rita. 2006. Narrative Medicine: Honoring the Stories of Illness. Oxford: Oxford University Press.
Montgomery Hunter, Kathryn. 1991. Doctors’ Stories: the Narrative Structure of Medical Knowledge. Princeton: Princeton University Press. DOI: https://doi.org/10.2307/j.ctv10vm1vd.