Konceptizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Conceptismo, Conceitism (en-GB)
- Conceptismo, Konzettizmus (de)
- Conceptisme (fr)
- Conceptismo (es)
- Concettismo (it)
Explikácia pojmu
Konceptizmus (šp. „conceptismo“) je jedným z dominantných umelecko-štylistických prúdov barokovej literatúry, ktorý sa rozvinul v španielskej literatúre paralelne s kulteranizmom (šp. „culteranismo“). Charakterizuje ho komplikovanosť štýlu, sémantická hĺbka, rafinovanosť, orientácia na vzdelaného, minoritného adresáta. Hlavnými predstaviteľmi konceptizmu sú Francisco de Quevedo (1580 – 1645) a Baltasar Gracián (1601 – 1658), autor teoretického spisu, v ktorom definuje konceptizmus ako umenie duchaplnosti. Jeho počiatky siahajú do posledných desaťročí 16. storočia a rozkvet dosiahol v priebehu 17. storočia. Mnohí literárni bádatelia považujú konceptizmus za základ barokovej poetiky a jeho prejavy či variácie nachádzajú aj v iných európskych národných literatúrach. Španielsky konceptizmus sa vyvíjal v úzkej spojitosti s talianskym konceptizmom (tal. „concettismo“), nazývaným tiež marinizmus (tal. „marinismo“).
Počiatky španielskeho konceptizmu sa spájajú s básnikmi ako Alonso de Ledesma Buitrago (1562 – 1633) a Alonso de Bonilla (1570 – 1642), ktorým patrí prvenstvo v uvádzaní konceptistických postupov do poézie. V ich básnickej tvorbe sa systematicky prejavila konceptistická duchaplnosť a orientácia na duchovnú náboženskú tematiku. V oblasti prózy sa za iniciátora konceptizmu považuje renesančný autor Fray Antonio de Guevara (1480 – 1545); v 17. storočí konceptistickú prózu naplno rozvinuli Baltasar Gracián a Francisco de Quevedo, najväčší majstri a obhajcovia umenia duchaplnosti. Quevedo rozvíjal konceptistický štýl i v básnickej tvorbe a obohatil ho o postupy irónie a paródie. Do dramatického umenia uvádzal princípy založené na konceptizme Lope de Vega (1562 – 1635). V poézii ho uplatňoval aj Luis de Góngora (1561 – 1627), hoci bol tvorcom a stúpencom kulteranizmu, ktorý sa v tom čase chápal ako protichodný estetický prúd. V druhej polovici 17. storočia však už u väčšiny autorov možno zaznamenať splývanie konceptizmu a kulteranizmu. Virtuózne ich dokázali prepojiť najmä dramatik Pedro Calderón de la Barca (1600 – 1681) a mexická spisovateľka Sor Juana Inés de la Cruz (1651 – 1695), vrcholné zjavy hispánskej barokovej literatúry.
Umelecká prax barokových tvorcov bola od začiatku sprevádzaná teoretickou reflexiou. Teoretický výklad konceptistickej estetiky a štylistiky predstavil jezuitský kňaz a filozof Baltasar Gracián v traktáte Arte de ingenio, tratado de la agudeza (Umenie duchaplnosti, traktát o ostrovtipe, 1642); známejší je v druhom rozšírenom vydaní, ktoré vyšlo pod názvom Agudeza y Arte de ingenio (Ostrovtip a umenie duchaplnosti, 1648). Gracián v tejto teoretickej práci uvádza výber duchaplných konceptov – čerpá ich z umeleckých textov od rímskeho staroveku až po svojich súčasníkov, takže spolu s výkladom poetiky predstavuje aj antológiu textov s komentármi. V antológii je významne zastúpený Góngora, u ktorého nachádza množstvo príkladov vydarených konceptov.
Ústredné miesto v Graciánovom spise majú pojmy koncept (šp. „concepto“, „conceto“), ostrovtip/dôvtip (šp. „agudeza“) a duchaplnosť/dômyselnosť (šp. „ingenio“). Tieto pojmy, aplikované na oblasť literatúry, majú hlboké filozofické pozadie a odrážajú sa v nich Graciánove literárnoteoretické a estetické názory, ako aj ideologické, filozofické a morálne presvedčenie.
S identickými alebo obdobnými pojmami a termínmi tiež narábajú ďalší súdobí literárni teoretici nadväzujúci na antické a humanistické alebo renesančné poetiky. Jozef Minárik (1977, 17) medzi najdôležitejšie barokové poetiky okrem Graciánovho Umenia duchaplnosti... radí teoretické práce Macieja Kazimierza Sarbiewského (1595 – 1640), Martina Opitza (1597 – 1639), Georga Philippa von Harsdörfera (1607 – 1658) a Emanuela Tesaura (1591 – 1675). V centre pozornosti uvedených autorov sa nachádzajú pojmy ako koncept, dômyselnosť, dôvtip, pointa. Odborníci zaoberajúci sa porovnávacím štúdiom barokových poetík konštatujú, že chápanie týchto pojmov má síce spoločný základ, ale ich výklad nemusí byť identický (por. Hatzfeld 1972; Frare 2006). Napríklad Pierantonio Frare (2006, 105 – 117) porovnáva Graciánovo Umenie duchaplnosti... s Tesaurovým traktátom Il Cannocchiale Aristotelico, ò sia, Idea, dell’ arguta et ingeniosa elocutione, che serve à tutta l’Arte oratoria, lapidaria et simbolica (Aristotelovský ďalekohľad alebo Myšlienka o ostrovtipnom a duchaplnom vyjadrovaní, ktoré slúži celému rečníckemu, jadrnému a symbolickému umeniu, 1655) a odhaľuje odlišnosti v ponímaní ostrovtipu (šp. „agudeza“; tal. „acutezza“) a konceptu (šp. „concepto“; tal. „concetto“) u Tesaura a Graciána.
Keďže konceptizmus sa kryštalizoval v španielskej literatúre súčasne s kulteranizmom, nemožno ho vysvetľovať bez odkazu na tento paralelný estetický prúd, známy aj ako gongorizmus (šp. „gongorismo“), a to podľa svojho tvorcu a vrcholného predstaviteľa Luisa de Góngoru. Oba smery sú plodmi jednej kultúrnej epochy a hoci majú veľa spoločného, tradične sa vysvetľovali cez prizmu vzájomnej protichodnosti. Dialo sa tak v dôsledku skutočnosti, že samotní tvorcovia, prívrženci Góngoru (gongoristi/kulteranisti) na jednej strane a nasledovníci Queveda a Graciána (konceptisti) na druhej strane, sa voči sebe vzájomne ostro vyhraňovali. Optika nazerania na oba prúdy ako na javy zásadne rozdielne a protichodné potom prevzala literárna kritika 18. storočia a ovplyvňovala literárnokritické myslenie prakticky až do 20. storočia. V súčasnosti sa takýto náhľad považuje za zastaraný a všeobecne sa prijíma názor, že medzi oboma smermi neexistuje jednoznačná hranica, pretože vychádzajú z „totožnej estetiky zameranej na rafinovanosť a formálnu zložitosť jazyka“[1] (Estébanez Calderón 2004, 206).
Výstižný prehľad vývoja odborných náhľadov na fenomény konceptizmu a kulteranizmu predstavil Santos Alonso a určil v ňom štyri názorové skupiny:
„Konceptizmus a kulteranizmus hodnotili ako úplne odlišné smery Menéndez Pelayo, Farinelli, Correa Calderón, Guillermo de Torre a Félix Monge. Druhá skupina, do ktorej patria Croce, Rafael Lapesa, Valbuena Prat, Menéndez Pidal, Rafael Seco a iní, dospeli k záveru, že oba smery sú príbuzné a neoddeliteľné, lebo ich spája podobnosť v používaní rétorických figúr a spoločná tendencia ku komplikovanosti. Tretia skupina odborníkov zastáva názor, že konceptizmus je základom celého baroka a vychádza z neho aj kulteranizmus; rozdiely medzi nimi spočívajú iba v zanedbateľných detailoch. Týmto spôsobom okrem iných uvažujú Coster, Lázaro Carreter, García Berrio či Alexander A. Parker. Tvrdia, že Góngora a kulteranisti boli vlastne konceptistami, keďže používali konceptistické výrazové prostriedky: metafory, paradoxy, kalambúry atď. Štvrtú pozíciu predstavuje napríklad Edward Sarmiento, ktorý stotožňuje barok s kulteranizmom, pretože „využívanie konceptu je integrálnou súčasťou gongorizmu a barokovej literatúry všeobecne.“[2] (Alonso 2009, 41 – 42; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. B.)
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že napriek výraznému pokroku v chápaní konceptizmu a kulteranizmu v modernej literárnej vede zostáva neustále otvorená otázka určenia ich vzájomného vzťahu v zmysle nadradenosti, podradenosti či odvodenosti. Treba povedať, že výstižné pomenovanie podstaty rozdielov medzi týmito paralelnými prúdmi nie je jednoduchou úlohou. Odborníci sa s ňou vyrovnávajú dôsledným výskumom primárnych umeleckých a teoretických textov a odpovede formulujú v rozsahu štúdií aj monografií. Existujú však i pokusy o stručné vyjadrenia diferencií, no nevyhnutne pri nich dochádza k zjednodušeniam a zovšeobecneniam. Napríklad Oldřich Bělič sformuloval takúto stručnú komparatívnu charakteristiku konceptizmu a kulteranizmu: „Kulteranismus se vyznačoval hlavně vyumělkovaností jazyka, neobvyklostí slovníku, přetížeností obrazy, šroubovaností a krkolomností syntaxe. Pro konceptismus zase byla příznačná důmyslná hra slov, idejí a pojmů, duchaplnost, ostrovtip“ (Bělič 1968, 143). Znamená to, že sa výberovo zameral na dva dištinktívne charakteristické prvky, a síce „vyumelkovanosť“ pri kulteranizme a „duchaplnosť“ pri konceptizme.
Na rozdiel od neho si Santos Alonso (2009, 43) za východiskový bod svojho výkladu zvolil zjednocujúcu, spoločnú charakteristiku. Konštatuje, že všetci barokoví spisovatelia, konceptisti aj kulteranisti, sa vyznačovali komplikovaným spôsobom vyjadrovania a využívali rovnaké štylistické a jazykové prostriedky (trópy a figúry); líšili sa však v tom, ako ich používali: „...rozdiel medzi kulteranistami a konceptistami nespočíva v prostriedkoch, ktoré používajú, ale v odlišnom spôsobe jazykovej amplifikácie a intenzifikácie; zatiaľ čo kulteranisti a Góngora si zakladali na amplifikácii a intenzifikácii na syntaktickej rovine, konceptisti realizujú amplifikáciu a intenzifikáciu na sémantickej rovine “[3] (Alonso 2009, 43).
Jozef Minárik (1977, 11 – 29) v úvahe o ideovom a umeleckom charaktere európskej barokovej literatúry charakterizuje kulteranizmus ako „ohromujúci, zložitý metaforický, obrazný, parafrázujúci, eliptický, mytologický, učenecký, aristokratický a neologický štýl“ (18) a konceptizmus ako „ironický, satirický, intelektuálny a pojmový štýl s rafinovanými myšlienkami“ (18). Radí ich medzi „európske kultizmy“ v zmysle „vyumelkované štýly“. Ich národné variácie v iných európskych literatúrach nachádza v talianskom marinizme (tal. „marinismo“), francúzskej preciozite (fr. „préciosité“), anglickom metafyzicizme (angl. „metaphysical poetry“) a nemecko-sliezskom Schwulststile (nem. „Schwulststil“) (18), ku ktorým možno pridať aj anglický eufuizmus (angl. „euphuism“). Všetky tieto smery majú väzby na španielsky barok. Napríklad José María Aguirre analyzuje problematiku obsahovej a ideovej blízkosti španielskych konceptistov a britských metafyzických básnikov a konštatuje, že „[k]oncept nie je iba základným prvkom španielskej barokovej poézie 17. storočia, ale baroka vo všeobecnosti. Je na ňom založená aj súdobá anglická poézia“[4] (Aguirre 1986, 187).
Hoci platí, že sa tradične výklad rozdielov medzi konceptizmom a kulteranizmom zakladá na analýze formálnych aspektov jazyka a štýlu, treba upozorniť, že sa konceptisti vyznačujú ešte aj osobitosťami v oblasti tematickej a ideovej orientácie. Ústrední predstavitelia Quevedo a Gracián sa zaoberajú prevažne vážnymi témami a sú autormi hlboko reflexívnymi a filozofujúcimi. Prejavuje sa u nich tzv. barokový pesimizmus, ktorý rozvíjajú v úvahách o pominuteľnosti a ničotnosti pozemského bytia.
Literatúra
Aguirre, José María. 1986. „Agudeza o Arte de Ingenio y el Barroco.“ In Gracián y su época. Actas de la I Reunión de Filólogos Aragoneses, 181 – 190. Zaragoza: Institución Fernando el Católico.
Alonso, Santos. 2009. „Introducción.“ In Gracián, Baltasar. El Criticón, ed. Alonso Santos, 11 – 58. Madrid: Cátedra.
Bělič, Oldřich. 1968. Španělská literatura. Praha: Orbis.
Gracián, Baltasar. [1642] 1998. Arte de ingenio, Tratado de la agudeza, ed. Emilio Blanco. Madrid: Cátedra.
Gracián, Baltasar. [1651, 1653, 1657] 2009. El Criticón, ed. Alonso Santos. Madrid: Cátedra.
Estébanez Calderón, Demetrio. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
Frare, Pierantonio. 2006. „L’argutezza in Terauro e in Gracián.“ In Cyberletteratura: tra mondi testuali e mondi virtuali, ed. Alice di Stefano, 105 – 117. Roma: Edizioni Nuova Cultura.
Hatzfeld, Helmut. 1972. „Poéticas barrocas. Tres deformaciones nacionales de Aristóteles: Tesauro, Gracián, Boileau.“ In Estudios de Literaturas Románicas, 259 – 278. Barcelona: Planeta.
Minárik, Jozef. 1977. Stredoveká literatúra. Svetová – česká – slovenská. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
[1] „...responden a la misma estética de refinamiento y complicación formal del lenguaje.“
[2] „Conceptismo y Cultismo han sido considerados como totalmente distintos por Menéndez Pelayo, Farinelli, Correa Calderón, Guillermo de Torre y Félix Monge, entre otros. Un segudno grupo, entre los que se encuentran Croce, Rafael Lapesa, Valbuena Prat, Menéndez Pidal, Rafael Seco a ďalší, concluyen que ambas tendencias son hermanas e inseparables, bien por la semejante utilización de figuras retóricas, bien por la tendencia en ambas hacia la dificultad. Para un tercer grupo, el conceptismo es la base del barroco y el culteranismo tiene su fundamento en el conceptismo diferenciándose sólo en pequeños detalles; entre otros, piensan así Coster, Lázaro Carreter, García Berrio y Alexander A. Parker, y aducen que Góngora y los culteranos eran también conceptistas porque empleaban recursos conceptistas: metáforas, contraposiciones, equívocos, etc. Una cuarta postura puede estar representada por Edward Sarmiento, que identifica el Barroco con el Culteranismo, porque ,el cultivo del concepto es una parte integral del gongorismo o literatura barroca‘.“
[3] „...la escisión entre cultistas y conceptistas, escritores de una misma época, surge no por los recursos que utilizan unos y otros, sino por simple y distinta forma de amplificación o intensificación lingüística; mientras los cultistas y Góngora fundamentan su escribir en una amplificación o intensificación sintática, los conceptistas lo hacen en una una amplificación o intensificación semántica.“
[4] „El concepto es, por otra parte, no sólo el elemento básico de la poesía barroca del siglo XVII español, sino del barroco en general. La poesía inglesa de la época también está fundada en él.“