Detská detektívka pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Childrenʼs Mystery, Childrenʼs Detective Fiction (en-GB)
- Kinderkrimi (de)
- Roman policier pour enfants et adolescents (fr)
Explikácia pojmu
Detská detektívka je žánrový variant detektívneho príbehu, ktorý vzniká ako súčasť tvorby všetkých vekových stupňov literatúry pre deti a mládež.
Detská detektívka je výsledkom medzisystémového presahu, keďže tu ide o transpozíciu žánru populárnej literatúry pre dospelých do relatívne autonómneho podsystému literatúry pre deti a mládež (ďalej LDM), ktorá v sebe zahŕňa texty vyznačujúce sa istými vekovo špecifickými znakmi. Žánrovo typické tematické a poetické vlastnosti detektívky sa v týchto dielach prispôsobujú recepčným podmienkam, to znamená, že sa mierne pozmeňujú a transformujú vzhľadom na kognitívne a emocionálne schopnosti a predpokladané estetické preferencie detských príjemcov. Rovnakú tendenciu žánrových metamorfóz zaznamenávame aj v prípade sci-fi, hororu, špionážneho románu a fantasy.
V zásade možno vyčleniť päť základných spôsobov vzniku detskej detektívky, resp. integrácie detektívky do systému LDM:
1. Pôvodná intencionálna detská detektívka, ktorá vzniká cieľovo pre rôzne vekové kategórie detských čitateľov (Erich Kästner: Emil und die Detektive, 1929; Emil a detektívi, slov. 1986).
2. Adaptácia klasických diel detektívneho žánru pre dospelých, čo sa môže prejaviť tak v jazykovo-štylisticky zjednodušenom prerozprávaní predlohy, ako aj v použití kreatívnejších postupov prepisu (Alessandro Gatti: I più grandi casi di Sherlock Holmes – Najväčšie prípady Sherlocka Holmesa, 2018).
3. Pokračovanie, resp. rozšírenie dejových línií dospelých detektívok s detskými postavami vrátane „odhalenia“ detstva veľkých detektívov (románová séria od Tracy Mackovej a Michaela Citrina Sherlock Holmes and the Baker Street Irregulars, 1. diel 2006; Sherlock Holmes a příležitostní malí detektivové z Baker Street 1, čes. 2009; románová séria Andrewa Laneho Young Sherlock Holmes, 1. diel 2010; Mladý Sherlock Holmes, čes. 2011).
4. Prepis klasických príbehov pre deti (najmä rozprávok) podľa kriminálneho kódu (napr. Snehulienka ako príbeh pokusu o vraždu s motívom žiarlivosti v pozadí), resp. rozvinutie príbehu o detektívnom pátraní v prostredí s rozprávkovými rekvizitami (István Bogdán: Őfelsége magánnyomozója – Súkromný detektív jeho veličenstva, 1977).
5. Detektívny príbeh pre dospelých sa stáva čítaním, t. j. súčasťou LDM prostredníctvom vydavateľskej stratégie (napr. detektívne romány Arthura Conana Doylea či Agathy Christiovej sú vydané v rámci edície diel literatúry pre deti a mládež, často sprevádzané aj s odporučením redaktorov, autorov či literárnych historikov).
K obľúbenosti a popularite detektívky v kruhu detských čitateľov napomáhajú aj isté žánrové paralely. Predovšetkým je to podobnosť medzi konštantnými rolami, funkciami a dejovými štruktúrami čarovnej rozprávky a rovnako formalizovanej klasickej detektívky. Proppova morfologická teória je bez problémov aplikovateľná na detektívku (por. Keszthelyi 1979, 129 – 136; Harmon 2021). Paralelu potvrdzujú aj také definičné pokusy žánru, podľa ktorých je detektívka „pohádka pro dospelé“ (názor Jana Zábranu cituje Josef Škvorecký 1998, 8) alebo urbánna verzia čarovnej rozprávky (Keszthelyi 1979, 129). Je preto pochopiteľné, že medzi detskými detektívkami pre najmladších nachádzame toľko rozprávkových príbehov (často sú to zvieracie rozprávky).
Mnohé dejové vlastnosti detektívnych románov korešpondujú so sujetotvornými postupmi dobrodružného románu (dejové zvraty, vyhrotené situácie, retardácia, stupňovanie napätia), ktorý tiež má svoj pendant v literatúre pre mládež. Podľa Škvoreckého (1998, 121) je dokonca detektívka intelektualizovaná podoba dobrodružného románu.
Ďalej treba spomenúť podobnosť medzi naratívnym podaním kriminálnej záhady a dekódovaním hádanky či rébusu. Vzťahuje sa to iba na ten typ detektívky, kde sú osoba páchateľa a modus operandi zločinu neznáme až do poslednej kapitoly, resp. záverečnej epizódy príbehu a odhalenie prináša silný zážitok v podobe prekvapenia. Spojenie motívu tajomstva a zločinu spôsobuje, že počas lektúry je čitateľ motivovaný zvažovať rôzne možné vysvetlenia, formulovať hypotézy a úsudky a permanentne overovať ich platnosť. Aktivujú sa teda podobné mentálne procesy ako pri riešení hlavolamov. Túto skutočnosť využívajú autori a vydavatelia detských detektívok v prospech posilnenia interaktívnosti textu: oslovujú potenciálnych čitateľov a nabádajú ich, aby sa sami stali detektívmi.
Typické znaky detských detektívok sú:
1. Predmetom kriminálnej záhady je oveľa častejšie lúpež, falšovanie alebo podvod než vražda. Ak sa v príbehu predsa vyšetruje vražda, drastickosť a brutalita činu je v značnej miere oslabená alebo aj celkom eliminovaná.
2. Záhady sú menej komplikované.
3. Sujet je priehľadný, v zásade lineárny, bez zložitejších krížení a striedaní dejových línií.
4. Vo funkcii detektíva vystupujú buď výlučne deti, alebo paralelne aj dospelí (policajti, súkromní detektívi, nadšení amatéri). V druhom prípade dochádza často ku konfliktom medzi svetom detských pátračov a dospelých. Je to nevyhnutné, pretože detskí detektívi sa pohybujú v hraničnom, prechodnom pásme medzi svetom a diskurzom detí a dospelých (Routledge 2001, 64 – 65).
5. Namiesto excentrických geniálnych detektívov tu pátrajú rôzne formálne (detektívna kancelária) či neformálne zoskupenia detí (spolok, spoločnosť, banda), a preto detektívna práca nie je vecou individuálneho výkonu, ale sa zakladá na úspešnej kooperácii členov skupiny (tým sa detská detektívka približuje policajným románom – „police procedural“). Zdôrazňujú sa hodnoty kamarátstva, súdržnosti a vzájomnej pomoci. Detský aspekt sa niekedy intenzifikuje ešte aj tým, že rozprávačom príbehu je jeden z členov skupiny.
6. Tragická podstata udalostí je často kompenzovaná prejavmi humoru a irónie, niekedy priam paródie (žánru).
7. Detským detektívkam je vlastná hravosť a interakcia. Knihy často obsahujú otázky a testy týkajúce sa motivických súvislostí textu, kryptogramy, hádanky alebo intermediálne prílohy. V závislosti od odpovedí, resp. výkonu čitateľov sa niekedy ponúkajú aj alternatívne riešenia zločinu.
8. Kladie sa väčší dôraz na vizuálne paratexty (knižný dizajn obálky, typografia, obrázkové prílohy) a vnútorné ilustrácie (portréty detských hrdinov, zobrazenie kľúčových epizód, dôkazov atď.).
Prirodzene, vymenované znaky treba chápať iba ako isté markantné tendencie a nie ako nutnú a „povinnú výbavu“ každého detského detektívneho príbehu. Sú romány, ktoré vynikajú práve tým, že niektorú z uvedených vlastností nerešpektujú, napr. záhady sú rovnako komplikované (Alan Bradley: The Weed That Strings the Hangman’s Bag, 2010; Vražda není hra, čes. 2013; A Red Herring Without Mustard, 2011; Smrt v křišťálové kouli, čes. 2016), brutálna podstata vraždy sa nemaskuje (Robin Stevens: Murder Most Unladylike – Vražda pre dámu veľmi nevhodná, 2016), používanie metafiktívnych postupov (metalepsa, myse en abyme) problematizuje vzťah skutočnosti a fikcie, rámcujúceho a rámcovaného príbehu, čo kladie vyššie nároky na správnu rekonštrukciu diegetických rovín a dejových línií románu (Piérre Véry: Les Disparus de Saint-Agil – Zmiznutý zo Saint-Agil, 1935).
O detských detektívkach sa v odbornej literatúre píše v širšom kontexte tajomnosti výrazu (Gavin – Routledge 2001), kognitívnej psychológie a naratológie (Szilvássy 2019, 2022), v starších prístupoch ešte prevláda didaktické a ideologické hľadisko (Cigánek 1962, 126 – 142). Reflektuje sa sociálne zaradenie detských protagonistov (Boone 2001), reprodukcia rodových stereotypov dospelej literatúry (Rudd 1995), intertextuálne a intermediálne vzťahy detektívnej tvorby pre dospelých a detských čitateľov (Benyovszky 2009; Routledge 2010), dekonštrukcia žánrových schém detektívky v súčasnej literatúre pre mládež (Katona 2021).
Literatúra
Benyovszky, Krisztián. 2009. „Ifikrimik. Változatok a detektívtörténetre a gyermek- és ifjúsági irodalomban.“ In Lepipálva. Tanulmányok a krimiről, eds. Krisztián Benyovszky – Péter H. Nagy, 193 – 218. Dunaszerdahely: Lilium Aurum.
Boone, Troy. 2001. „The Juvenile Detective and Social Class: Mark Twain, Scouting for Girls, and the Nancy Drew Mysteries.“ In Mystery in Children’s Literature: From the Rational to the Supernatural, Adrienne E. Gavin – Christopher Routledge, 46 – 63. New York: Palgrave Macmillan.
Cigánek, Jan. 1962. Umění detektivky. Praha: Štátní nakladatelství dětské knihy.
Gavin, Adrienne – Christopher Routledge, eds. 2001. Mystery in Children’s Literature: From the Rational to the Supernatural. New York: Palgrave Macmillan.
Harmon, Linda. 2021. „Agatha Christie’s Poirot novels as fairy tales: Two case studies.“ Literator 42, 1: s. p. DOI: https://doi.org/10.4102/lit.v42i1.1756.
Katona, Alexandra. 2021. „A nyomozás vége? A kriminarratíva dekonstrukciója a kortárs magyar ifjúsági irodalomban.“ Kortárs 65, 9: 82 – 89.
Keszthelyi, Tibor. 1979. A detektívtörténet anatómiája. Budapest: Magvető.
Routledge, Christopher. 2001. „Children’s Detective Fiction and the ,Perfect Crime‘ of Adulthood.“ In Mystery in Children’s Literature: From the Rational to the Supernatural, eds. Adrienne E. Gavin – Christopher Routledge, 64 – 82. New York: Palgrave Macmillan.
Routledge, Christopher. 2010. „Crime and Detective Literature for Young Readers.“ In A Companion to Crime Fiction, eds. Charles J. Rzepka – Lee Horsley, 321 – 332. s. l.: Blackwell Publishing.
Rudd, Five. 1995. „Five Have a Gender-ful Time: Blyton, Sexism, and the Infamous Five.“ Children’s Literature in Education 26, 3: 185 – 196.
Škvorecký, Josef. 1998. „Ohrožuje realismus detektivku?“ In Nápady čtenáře detektivek a jiné eseje, Josef Škvorecký, 7 – 13. Praha: Ivo Železný.
Szilvássy, Orsolya. 2019. „Émile, Emil és a detektívek. A gyerekkrimi és olvasója a kognitív gyermekirodalom tükrében.“ In Hogyan olvasunk detektívtörténetet?, eds. Márta Horváth – Erzsébet Szabó, 104 – 130. Budapest: Ráció.
Szilvássy, Orsolya. 2022. „Budapesti bűnügyek kamaszoknak.“ Partitúra 17, 1: 67 – 85.
rok prvej publikácie: 2025