Epištolár pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Epistolary (en-GB)
- Épistolaire (fr)
- Epistolario (es)
- Epistolario (it)
Explikácia pojmu
Pojem epištolár (z lat. „epistolarium“ – zbierka epištol, teda listov; lat. „epistola“, gr. „epistole“ – list) označuje súbor, resp. zbierku listov a písomností rôznorakej tematickej povahy a výrazových kvalít. Listy zahrnuté do epištolára sa od štandardnej korešpondencie (listy súkromné, úradné, oficiálne a i.) odlišujú svojou umeleckou hodnotou: môžu byť napísané v próze alebo vo veršoch; s uvedeným menom autora, prípadne inej osoby, či už historickej, alebo fiktívnej; ich príjemcom môže byť známa osobnosť, bližšie neurčený čitateľ i viac čitateľov alebo môžu mať fiktívneho adresáta (Waltmann 2002, 6; Estébanez Calderón 1996, 345). Epištolárna literatúra vo všeobecnosti obsahuje mnoho informácií nielen o pisateľovi, ale aj o prostredí a dobe svojho vzniku, a preto ju okrem umeleckoliterárnych kvalít charakterizujú tiež dokumentárnosť, historická pramennosť a autentickosť (Waltmann 2002, 7). Epištoláre majú bohatú literárnu tradíciu: sociálne a kultúrne sa podieľali na modelovaní dobovej mentality, boli žriedlom myšlienkovej výmeny, kultivovali jazykový prejav a výraz. Napriek faktu, že sa epištolár, resp. epištolárny žáner ako taký s rozvojom digitálnej doby vytráca, predstavuje významné literárne dedičstvo a zostáva relevantnou témou literárnovedných výskumov a literárnoteoretických príručiek a encyklopédií (Treccani; Estébanez Calderón 1996).
Listová korešpondencia, ktorej začiatky predpokladáme už v staroveku na hlinených klinopisných tabuľkách či papyrusových zvitkoch, nadobudla v dejinách civilizácie podobu významného literárneho žánru. Počnúc rozličnou typológiou listov a rozličnou povahou základných epištolárnych korpusov v antike cez stredoveké formuláre až po novoveké listy, predstavuje dôležitý zdroj informácií o dobe a spoločnosti (historické udalosti, obchod, administratíva, demografia, zvyky, vzťahy medzi panovníkmi a i.), ako aj zdroj poznania o živote viac či menej známych jedincov. Spoluutvára kolektívnu pamäť, referuje o myšlienkových východiskách a sociálnej realite epochy, zachytáva individuálne životné príbehy a posolstvá. Vo verbálnej realizácii a formálnej úprave epištolárneho žánru sa súčasne zrkadlí dosiahnutá civilizačná úroveň v rôznych oblastiach ľudského vývoja vo všeobecnosti. Jeho teoretická reflexia (napr. manuály o dobrom písaní) aj vydavateľská prax (epištoláre známych osobností) odrážajú súdobý postoj k tomuto žánru.
Pojem epištolár je odvodený zo slova epištola, ktoré označuje písomnosť v podobe listu, nejde však o úplne synonymné pojmy. Rozdiel medzi epištolou a listom spočíva predovšetkým v ich intencionálnosti a štýle a v neposlednom rade ich vymedzuje dobový úzus. Epištola, ktorá sa medzičasom ako pojem a zároveň ako rétorická/literárna prax stala archaickou, sa vyznačuje kultivovaným prejavom, erudovanosťou a formálnou prepracovanosťou, pričom cieli na individuálnych alebo kolektívnych adresátov so zámerom komunikovať zložitejšie témy, učenia či úvahy z oblasti filozofie, náboženstva a morálky. Epištola však nemusí nutne sledovať doktrinálny zámer, môže byť poňatá aj ako literárno-estetické dielo (napr. poetické/básnické epištoly, fiktívne epištoly) a v tomto kontexte potom i ako naratívny rámec (napr. epištolárny román). List sa na rozdiel od epištoly dá charakterizovať ako bežnejšia forma komunikácie, a to v osobnej (súkromnej) a tiež v praktickej rovine. Hoci literárna konvencia a erudovanosť obsahu v ňom nepredstavujú taký konštituujúci prvok ako u epištoly, v štylistickom stvárnení listu rovnako nachádzame dobovo príznačné formulácie a recipientsky vnímame napríklad jazykovú citlivosť píšuceho, prípadne jeho umelecké ambície. List je prameňom vzácnych informácií o autorovi, adresátoch, dobe, téme, ktorú rozvíja, a pod. Vyznačuje sa dokumentárnou hodnotou a autentickosťou, spočívajúcou vo verbálnom podaní a emocionálnej hodnote.
V súčasnosti sa termín epištola chápe predovšetkým ako súčasť cirkevnej terminológie, presnejšie povedané, vzťahuje sa na listy apoštola Pavla a ostatné listy Nového zákona, adresované konkrétnym žiakom, kresťanským spoločenstvám i kresťanom vo všeobecnosti. Napriek skutočnosti, že je ich intencionálnosť ukotvená v praktických životných situáciách a reálnych udalostiach, nejde o bežnú listovú komunikáciu. Uvedená spisba svojou literárnosťou aj uplatňovaním konvencií epištolárneho štýlu (dobovo zaužívanými listovými formulami) nadväzuje na grécko-rímsku tradíciu písania epištol, ktorá tematizovala morálne a filozoficko-etické otázky. Jej príkladom sú doktrinálne epištoly gréckeho filozofa Epikura (341 – 270 pred Kr.), určené na šírenie jeho filozofických myšlienok a formovanie jeho žiakov; v rímskom prostredí reprezentujú tento špecifický epištolárny typ napríklad listy Senecu (4 pred Kr. – 65) (Fusi 2018, 42 – 43).
V starovekom Grécku a Ríme dosiahla kultúrna gramotnosť taký stupeň vývinu, že položila základy epištolárnej literatúry (Waltmann 2002, 7). Stará antická epištolografia nemala teoreticky prepracované rétorické pravidlá, charakterizovalo ju len niekoľko neurčitých princípov. Ešte aj za čias helenizmu (338 – 30 pred Kr.), ktorý vo všeobecnosti inklinoval k tvorbe kánonov a normatívnych textov, bol list polyvalentným a premenlivým javom, charakteristickým schopnosťou absorbovať prvky rozličných literárnych žánrov (Fusi 2018, 35 – 36). K jeho vymedzeniu ako epištolárneho žánru však prispeli určité opakujúce sa atribúty: formálne rámcovanie (úvodné a finálne formuláre), štylistické osobitosti (uplatňovanie prísloviek, citácií, gréckych slov v latinských epištolároch), schopnosť zhodnotiť vhodnosť tém pre epištolárny spôsob a v neposlednom rade isté topické motívy (napr. list ako dialóg, určitá forma konverzácie s potenciálom vytvoriť „praesentia absentium“ alebo „imago praesentiae“) (36).
K najstarším zachovaným gréckym epištolárom patrí trinásť listov, ktorých autorom je Platón (428 – 347 pred Kr.), pričom najdlhší „Siedmy list“ je považovaný za autorovu autobiografiu a súčasne jeho významný príspevok k filozofickému poznaniu.
„V rámci Platónovy literárně-filozofické činnosti stojí v popředí vždy jako způsob sdělování forma ,dialoguʻ. S přihlédnutím k jeho listům bychom tuto formu sdělování měli posunout k polaritě: dialog – list. Zatímco v dialogu je respektováno nepsané pravidlo, které zakazuje uvádět živé osoby a stanovuje účast pouze představitelům minulých generací, pak epistolární výtvor toto pochopitelně porušuje, reaguje na současné dění, konkrétní události a problémy. V mnoha případech se dopisy obracejí i na jiné čtenáře než jen na adresáta, nejsou přísně osobní, nemají pouze dočasnou platnost, jejich reálie jsou otevřené, plné filozofických myšlenek.“ (Waltmann 2002, 7; zvýraznil autor)
Filozofický list a list politicko-ideologického charakteru možno považovať za tzv. otvorený list (osobitne v 4. a 3. stor. pred Kr.): mal verejný charakter, bol adresovaný komunite a hlásal myšlienky autora, sledujúc zámer apologetický, exortačný alebo didaktický (Fusi 2018, 42). Z Atén sa zachovali viaceré epištoláre pripisované významným osobnostiam, napríklad Isokratovi, Demostenovi, Platónovi či Aristotelovi, avšak ich autentickosť nie je podľa Margaret C. Howatsonovej jednoznačná (Estébanez Calderón 1996, 138). Predpokladá sa, že pseudoepigrafia zohrala určitú úlohu pri vzniku románu v epištolárnej podobe (napr. korpus listov Alexandra Veľkého sa považuje za jeden z dôležitých prvkov výstavby troch zväzkov Alexandrovho románu od anonymného autora) (Fusi 2018, 41).
Rímska epištolárna prax vychádzala z chápania listu ako dôležitého medzikomunikačného prostriedku, čo potvrdzovala aj existencia osôb zvaných „tabelarii“ – išlo o poslov (otrokov alebo slobodných), ktorí odovzdávali a preberali listy na neraz veľmi odľahlých miestach (Estébanez Calderón 1996, 139). Dôležitú a zrejme najstaršiu stopu v rímskej epištolografii predstavujú štyri zbierky od Cicera (106 – 43 pred Kr.): Epistulae ad familiares (Listy priateľom), Epistulae ad Atticum (Listy Attikovi), Epistulae ad Quintum fratrem (Listy bratovi Quintovi) a Epistulae ad Brutum (Listy Brutovi). Okrem toho, že – podobne ako epištoláre význačných autorov/autoriek iných dôb – zaznamenávajú Cicerov osobnostný vývin, obsahujú aj mnoho cenných autentických informácií o súvekom živote. „Důvěrné dopisy psal Cicero vlastnoručně, dopisy formální a úřední diktoval písaři. Svojí vzdělaností i původností, svojí rozvětveností a kresbou v tématech, myšlenkách a vyjádřeních zapůsobil na děj lidských kulturních dějin a svým vytříbeným jazykem proslavil latinskou starověkou prózu“ (Waltmann 2002, 11).
Relevantným príspevkom k literárnej teórii sú Epistulae (Listy), ktorých autorom je Horácius (65 – 8 pred Kr.) a ktoré sú písané v hexametroch a adresované priateľom a známym. Chápal ich ako „sermones“, čiže konverzácie, pretože vznikali so zámerom pobaviť čitateľa a súčasne ho naučiť niečo z oblasti morálky alebo literatúry, no veľmi spontánne, bez ambície ponúkať mu nejaký systém či pevnú štruktúru (Picasso Muñoz 2006, 221). V liste adresovanom cisárovi Augustovi analyzuje Horácius latinskú poéziu, pričom zdôrazňuje výnimočnú úroveň vtedajšej rímskej literárnej tvorby. V Epistula ad Pisones (List Pisonovcom), známom ako Ars poetica (O básnickom umení), zase pertraktuje problematiku poézie z hľadiska súladu jej obsahu a formálneho spracovania. Horácius zaviedol aj žáner esejistických listov, akýchsi „satir s morálním nebo literárním posláním, ale mířící na konkrétního adresáta“ (Waltmann 2002, 8).
Chápanie listu ako „sermo absentium per litteras“[1], v preklade rozhovor neprítomných prostredníctvom listov, predstavuje jeden zo zakladajúcich prvkov „dlhej tradície, a to aj v reálnej rovine spoločenských vzťahov, aj v rovine literárnej fikcie“[2] (Estébanez Calderón 1996, 138; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. M. K.). Písanie fiktívnych listov zaznamenalo veľký rozkvet predovšetkým v období cisárstva (27 pred Kr. – 476). K najvýznamnejším exponentom takejto fiktívnej spisby patrili Alkifrón (2. stor.), autor približne 123 listov zaradených do štyroch zbierok a inšpirovaných postavami tzv. novej atickej komédie – listy roľníkov, listy rybárov, listy príživníkov a listy hetér –, ako i jeho nasledovníci Aelianus Claudius (cca 175 – cca 235), autor 20 listov pripisovaných roľníkom vrátane samotnej zručnosti písať podľa dobového rétorického kánonu, a Flavios Filostratos (170 – 248), autor 73 ľúbostných listov, ktoré adresoval anonymným objektom svojej vášne (Fusi 2018, 44 – 45). V tomto literárnohistorickom kontexte vzniká aj nový literárny útvar, tzv. héroidy (z gr. „hérós“ – hrdina), čiže fingované básnické listy. Ich prvým autorom je Ovídius (43 pred Kr. – 17) a sú súčasťou jeho milostných elégií Heroides (Listy heroín). Autorstvo listov sa v nich fingovane prisudzuje ženským postavám z antických tragédií a eposov (Faidra, Ariadna, Penelopa a i.), ktoré ich adresujú mužom, čo ich z rôznych dôvodov opustili (nevera, zabudnutie, opovrhnutie a pod.). Tieto listy „predstavujú číru fikciu, intertextuálny a žánrový literárny experiment, realizovanie určitej tvorivej inovačnej autorskej stratégie“ (Rédey 2018, 95).
Historicky sa takmer paralelne popri rétorických a literárnych formách listu vyvíjal aj duchovný epištolár, čiže zbierka duchovných listov. „Formou připomínal stále klasickou podobu takovéhoto literárního výtvoru, avšak své inspirační zdroje nacházel a čerpal především v samotné živé víře pisatele jako i v novozákonních epištolách či v dalších částech Písma svatého, v učení církve, v teologických disputacích a v životě konkrétní společenské enklávy“ (Waltmann 2002, 11). Do žánrovej kategórie duchovného epištolára sa radia novozákonné listy, apologetické listy (z literárneho hľadiska jedna z najvzácnejších starokresťanských pamiatok), mystické listy a i. Kresťanská epištolárna spisba zaznamenala pozoruhodný rozmach v 4. – 5. storočí, k čomu osobitým spôsobom prispeli epištoláre teológov a exegétov, tzv. učiteľov cirkvi, akými boli Hilár (315 – 367), Gregor Naziánsky (329 – 389), Ambróz (339 – 397), Hieronym (347 – 420) či Augustín (354 – 430). Ich teologicko-spirituálne dielo sa vyznačovalo pôsobivým a jedinečným štýlom, starostlivým výberom slov a výstavbou viet, čím obsahovo i formálne ovplyvňovalo väčšinu epištolárnej tvorby s náboženskou, resp. duchovnou tematikou.
V stredoveku zaznamenala epištolografia rozmach až v 11. storočí, keď sa obnovila rétorika spolu s gramatikou a dialektikou (trívium) a na školách vo Francúzsku a Taliansku sa zrodili ars dictaminis (11. stor.), ars poetriae (12. stor.) a ars praedicandi (13. stor.) (Martín Baños in Morcillo Expósito 2016, 115). Umenie epištolografie, čiže ars dictaminis, bolo formálne učenie o rétorických pravidlách na úpravu písomností; jeho súčasťou boli vzorové listy formulárového typu, ktoré sa v praxi objavovali a používali od 7. storočia (Murphy 1983, 229). Tieto boli zostavované do zbierok, pričom formulárové zbierky často ponúkali reálne odoslané listiny a listy, len s vynechanými konkrétnymi údajmi (meno, miesto). Zbierky mohli slúžiť aj ako učebnica – vtedy zvyčajne obsahovali i vymyslené texty odkazujúce na dobovú realitu. Existovali tiež zbierky súkromných listov, tzv. epištolárne formuláre alebo diktamina (z lat. „dictamen“ – sloh), ktoré mali charakter „slovních cvičení, ale s patřičnou dávkou podchycení historických i soudobých událostí“ a ktoré bolo ťažké odlíšiť od skutočne odoslaných listov; približovali sa prozaickému štylistickému cvičeniu, bežne vyučovanému v rámci trívia (Waltmann 2002, 16). Keďže list sa bežne nepoužíval mimo štátnického, diplomatického, cirkevného alebo organizačného kontextu, v profánnej (dvornej) literatúre „byl zarámován epistulární rétorickou estetikou v sepjetí s kurtoázní milostnou poezií jakoby bez přítomnosti konkrétního individuálního vztahu autor – adresát“ (17).
Zaujímavým stredovekým javom je epištolografia žien. V talianskom prostredí ju na prelome 14. a 15. storočia reprezentujú listy Magherity Datini (1360 – 1423), ktoré písala v rokoch 1384 – 1410 svojmu manželovi, ktorý ako obchodník trávil veľa času na cestách, a taktiež listy Kataríny Sienskej (1347 – 1380), ktoré adresovala pápežom, panovníkom, rehoľníkom, obchodníkom či remeselníkom – obsahujú relevantné informácie o dobovom dianí v cirkvi a predstavujú významný príspevok k mystickej spisbe.
K najvýznamnejším epištolárnym korpusom postupne doznievajúceho stredoveku patria latinsky písané zbierky listov význačného lyrického básnika a predstaviteľa renesančného humanizmu Francesca Petrarcu (1304 – 1374): Familiarum rerum libri XXIV (Listy priateľom), Rerum senilium libri (Listy zo staroby) alebo listy, v ktorých nešpecifikuje adresáta – Sine nomine (Bez mena). Pre Petrarcu bolo zlomovým momentom, keď sa mu podarilo objaviť vo Verone (cca 1345) dovtedy neznámu časť Cicerovej epištolárnej spisby: poslúžila mu ako impulz na to, aby sa od klasifikujúcej a oslavnej literatúry 30. rokov 14. storočia posunul k literatúre s morálnym obsahom a autobiografickým presahom.[3] Petrarca je ukážkovým príkladom skutočnosti, ako talianski intelektuáli už v 14. storočí objavovali antiku a usilovali sa o jej včlenenie do svojho kultúrneho kontextu. Svedectvom tohto je nielen používanie latinčiny v jej klasickej podobe, ale aj fakt, že práve v latinčine rozvíjali svoju plodnú korešpondenciu. Petrarcov spôsob chápania epištoláru je pre európsky intelektuálny priestor rovnako dôležitý ako Cicerov. Ukázal, že nejde o náhodné zhrnutie autobiografického materiálu – naopak, epištolár mal byť poňatý ako literárne dielo, chronologicky alebo tematicky vystavaná zbierka so zanechanou autorskou stopou, tvorenou výberom a úpravami (Palermo 2010).
Epištolárny žáner ako literárny druh zaznamenal v renesancii mimoriadnu obľubu – podľa Claudia Guilléna o jeho rozkvete v prvej polovici 16. storočia svedčí nárast listov, epištol aj príručiek súvisiacich s korešpondenciou. Guillén charakterizuje niekoľko hlavných typov epištolárnej spisby v danom období: „novolatinský“ list; list v próze a ľudovom jazyku; epištolu v latinských veršoch, ako ju inicioval Petrarca; poetickú epištolu v ľudovom jazyku; list včlenený do rozličných žánrov a i. (Estébanez Calderón 1996, 139 – 140). V 16. a 17. storočí listové vzťahy pestujú význačné osobnosti politického života (panovníci píšuci svojim potomkom, duchovné osoby kráľom a i.). Vznikajú tiež epištoláre osôb s relevantnou pôsobnosťou na poli literatúry (ich autormi sú napr. Francisco Quevedo, John Milton, Madame de Sévigné) a spirituality (napr. Terézia od Ježiša). V období neskorej renesancie sa list stáva samostatným žánrom krásnej literatúry a postupne sa mení: „I ve své výrazové zásobě dosud rád čerpal z rozličných starých ,Elegantiíʻ, to jest stylistických příruček. […] Vzrušenější citovost a intimnější zabarvení ohlašují barokní čas, který odsouvá pompéznější typ renesančně humanistických listů“ (Waltmann 2002, 19).
K prejavom európskeho baroka patrili epištolárne formy profánne zameranej precióznej literatúry. Vychádzala z francúzskych aristokratických a patricijských salónov, ktorým dominovali ženy, tzv. preciózky; tu sa hlásali morálne a spoločenské princípy „inspirované starým rytířským ideálem i prvky renesančního platonismu“, intimita atmosféry salónov podnecovala konverzáciu o novinkách v literatúre, divadle a rovnako o udalostiach na dvore a v krajine; tu sa čítali listy (určené prvotne verejnosti) aj poézia a výrazivo oboch sa posudzovalo s ohľadom na stupeň elegantnosti, emfatickosti, kultivovanosti, jazykovej čistoty, resp. s ohľadom na využitie prirovnaní, metafor, perifráz, antitéz alebo poínt (23). Zachytenie „kvasu doby“ v epištolách vo francúzskom prostredí ilustrujú Jean-Louis Guez de Balzac (1597 – 1654), spisovateľ, ktorý pozdvihol písanie listov na plnohodnotný slovesný žáner s vyváženou, jasnou a rétoricky hodnotnou formou (ďalšie storočie ju naplnilo románovým obsahom), a Madame de Sévigné (1626 – 1696), osobnosť intelektuálnej salónnej scény a autorka viac než osemsto listov adresovaných dcére a považovaných za vrchol epištolárnej literatúry – okrem dobovej kroniky či literárnych postrehov ich totiž charakterizuje „přirozený sloh, půvabný a konverzačně lehký, plný pohotové obraznosti“ (24).
Rovnako v 18. storočí sa epištolárny žáner v Európe rozvíja nielen v súkromnej, ale aj vo verejnej forme a jeho súčasťou sú osobné listy s autobiografickým presahom, fiktívne listy, poetické epištoly a celkom špecificky esejistické listy, resp. listy-eseje (Montesquieu, Voltaire, Diderot, Feijo, Jovellanos a i.), ktoré majú dôležitú úlohu pri šírení osvietenských (filozofických, politických, náboženských, literárnoestetických) myšlienok, a ďalej romány v listoch (Richardson, Rousseau a i.) – ako žánrová modalita sú rozmanito využívané až do súčasnosti. V posledných desaťročiach 20. storočia k ich prítomnosti prispelo úsilie literarizovať pôvodne neliterárne diela a žánre, t. j. tendencia „k maximálnímu sblížení textu se skutečností, kdy například rozdíl mezi románem v dopisech a dopisy se stírá“ (26). Novinárske články vo forme listu (autorom je napr. Mariano José de Larra), ako ich prináša 19. storočie, anticipujú neskorší fenomén mediálnej komunikácie. Tá v súlade s rozvojom informatizácie a digitálnych technológií na prelome 20. a 21. storočia oberá listovú korešpondenciu o zaujímavosť, výrazovú kreatívnosť, jazykovú rozmanitosť a v zásade aj o faktickú existenciu, resp. existenciu v tradičnej, dovtedy zaužívanej podobe. Napriek tomuto celospoločenskému a celosvetovému javu majú i dnes historické epištoláre a listová korešpondencia známych aj menej známych osobností v intelektuálnych a literárnych kruhoch potenciál čitateľa hodnotovo, informatívne či umelecky obohatiť. Sú preto naďalej súčasťou edičných plánov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či vznikli v antike, novoveku alebo 20. storočí, či ich inšpirovali vznešené myšlienky ducha, intelektu alebo konkrétne umelecké diela, či ide o intímne zbierky, zbierky mapujúce trajektóriu konkrétnych literárnych generácií alebo skôr majúce charakter osobitých dobových kroník. Vydávajú sa ich reedície, kritické vydania a inojazyčné preklady; v prostredí humanitných a spoločenských vied sú doteraz relevantnou súčasťou rôznorodo koncipovaných výskumných tém.
Literatúra
Estébanez Calderón, Demetrio. 1996. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
Fusi, Alessandro. 2019. „I modelli classici.“ In Lʼepistolografia di Antico Regime, ed. Paolo Procaccioli, 35 – 56. Sarnico: Edizioni di Archilet. Dostupné na: https://dspace.unitus.it/bitstream/2067/44547/1/Fusi%2C%20I%20modelli%20classici.pdf [cit. 31. 12. 2024].
Morcillo Expósito, Guadalupe. 2006. „Pedro Martín Baños, El arte epistolar en el Renacimiento europeo, 1400-1600, Bilbao: Univ. de Deusto, 2005. 736 s. ISBN: 84-7485-965-4.“ Thalia dixit 1: 113 – 120. Dostupné na: https://dehesa.unex.es/bitstream/10662/1225/1/1886-9940_1_113.pdf [cit. 30. 12. 2024].
Murphy, James J. [1974] 1983. La retorica nel Medioevo. Una storia delle teorie retoriche da s. Agostino al Rinascimento. Prel. Vincenzo Licitra. Napoli: Liguore Editore.
Palermo, Massimo. 2010. „Lettere e epistolografia.“ Treccani.it. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/lettere-e-epistolografia_(Enciclopedia-dell'Italiano)/ [cit. 28. 12. 2024].
Picasso Muñoz, Julio. 2006. „Horacio. Arte poética (Epístola a los Pisones): Presentación, anotación y traducción de Julio Picasso Muñoz.“ Studium Veritatis 5 (8 – 9): 221 – 249. DOI: https://doi.org/10.35626/sv.8-9.2006.167 [cit. 30. 12. 2024].
Rédey, Zoltán. 2018. „Literatúra v listoch – list v literatúre. List ako žánrový archetyp imaginatívnej literatúry (v antike a súčasnosti).“ Philologia 28, 1: 91 – 112. Dostupné na: edu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Ustavy/Ustav_filologickych_studii/Philologia/Philologia_2018-1/PHILOLOGIA_XXVIII_1__Redey.pdf [cit. 31. 12. 2024].
Waltmann, L. B. 2002. „Historický čas v zajetí epistologie.“ In Dopisy velkých osobností hříšníkům II. Modlitba, útěcha, nadšení, pronásledování, ed. John Cumming, 5 – 30. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství.
[1] Slovné spojenie španielskeho humanistu a filozofa Juana Luisa Vivesa (Estébanez Calderón 1996, 138).
[2] „[...] una larga tradición, tanto en el plano real de las relaciones sociales como en le de la ficción literaria.“
[3] „Cicerone.“ Dostupné na: https://www.internetculturale.it/directories/ViaggiNelTesto/petrarca/popup/18-a.html [cit. 5. 1. 2025].